Sociológ médií Jakub Macek Nestačí, aby médiá len informovali. Inak skončíme pri modeli päť minút pre Hitlera a päť minút pre Žida

„Žijeme v tranzitívnom období, keď staré pravidlá politicko-mediálnych ekosystémov dosluhujú a nové ešte nie sú usadené. V medzičase to bude jednoducho bordel,“ hovorí Jakub Macek.

Vyučuje na Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky Masarykovej univerzity v Brne. V Bratislave sme sa s ním stretli počas novinárskeho festivalu Svet medzi riadkami a porozprávali sme sa o úlohe verejnoprávnych médií pri zachovávaní spoločného verejného priestoru, o zodpovednosti novinárov a politikov, ale aj o tom, prečo ľudia v skutočnosti neprestávajú veriť médiám tak, ako by sa mohlo zdať z bežných prieskumov.

„Môžem celkom bezpečne povedať, že ako sociológ tam po línii klasických indikátorov, ktoré sledujeme, nenachádzam zmysluplné súvislosti,“ hovorí sociológ o publiku alternatívnych médií. „Sú to mladí aj starí, muži aj ženy – respektíve viac muži než ženy, čiže je to rodovo podmienené. Rolu nehrá ani vzdelanie, miesto bydliska na periférii či v centre, ani ekonomická situácia.“

Dlhodobo skúmate, ako sa mení mediálne publikum. Tvrdíte, že spoločnosť sa rozpadá na menšie skupiny ľudí, ktorí sledujú odlišné médiá a žijú v odlišných „informačných svetoch“. Existuje podľa vás ešte v rámci médií spoločný verejný priestor, teda miesto, kde sa stretávajú ľudia s rôznymi názormi a diskutujú o spoločných veciach?

Sú krajiny, v ktorých existuje. V ďalších je z rôznych dôvodov – inštitucionálnych, politických, ekonomických – limitovaný, no prakticky vo všetkých štátoch vidíme snahu vládnucich elít, aby tam nejaký spoločný celonárodný priestor bol, pretože ho potrebujú, aby mohli úspešne fungovať – či už sú demokratické, nedemokratické, alebo totalitné.

Verejný priestor ako priestor, v ktorom sa stretávajú slobodní občania, aby spolu diskutovali o spoločných verejných záujmoch, de facto nikdy neexistoval. Ale usiluje sa oň viac či menej úspešne, typicky v štátoch, ktoré majú funkčné médiá verejnej služby.

V Česku to tak ešte stále je. Čo však na Slovensku?

V Česku v tejto chvíli máme veľmi dobre fungujúce médiá verejnej služby. To neznamená, že fungujú ideálne alebo že sa nedajú kritizovať či zlepšovať. Majú svoje limity, ale fungujú pomerne slušne a dlhodobo patria v európskom kontexte medzi najdôveryhodnejšie, najsledovanejšie a podľa všetkého aj najlepšie plniace svoju verejnú funkciu.

Po nástupe novej vlády sú opäť pod zreteľným tlakom, pod ktorým sú však už dlhšie.

Médiá verejnej služby sú podľa vás jediným príkladom spoločného priestoru v médiách alebo len jedným z jeho nástrojov?

Sú jedným z nástrojov, ako vytvárať spoločný celonárodný symbolický priestor, ktorý je v podstate očistený od komerčných záujmov a priamych politických vplyvov.

Existuje okrem nich ešte iný taký priestor?

Vlastne nie. Verejný priestor však nikdy nevytvára jedno konkrétne médium alebo inštitúcia. Spolu ho vytvárajú rôzni aktéri, ktorí majú potrebu a ochotu udržiavať a kultivovať priestor, v ktorom sa vedie racionálna debata o tom, čo je pre nás spoločné a dôležité.

Médiá verejnej služby v tom zohrávajú zásadnú rolu, pretože na rozdiel od komerčných médií nemusia sledovať komerčné záujmy. Nemusia priťahovať pozornosť len k tomu, čo je populárne, má vysokú sledovanosť, oslovuje najširšieho spoločného menovateľa, ale majú priamo v náplni práce vytvárať takýto spoločný verejný priestor.

Kto sú tí ďalší aktéri?

Na jednej strane sú to profesionáli – novinári. Na druhej strane všetci ďalší ľudia, ktorí chcú v rámci spoločnosti diskutovať, počúvať, byť počutí a sú ochotní dodržiavať základné jednoduché pravidlá rešpektu voči verejnému priestoru a ďalším ľuďom, ktorí sa vo verejnom priestore pohybujú.

Ako je to v našom česko-slovenskom priestore? Je komunita takýchto ľudí stále dostatočne veľká?

Tá komunita tu bezpochyby je – medzi novinármi, ktorí si ctia svoju profesionálnu misiu, medzi časťou politikov, ktorí chápu, že je to nevyhnutné pre zmysluplné fungovanie demokracie, aj medzi časťou občanov.

Zároveň však platí, že keď sa proti verejnému priestoru postaví časť politických elít, najmä keď sú aktuálne pri moci, verejný priestor sa dostáva do krízy. O to viac, keď doň vstupujú nielen politické záujmy, ale aj ekonomické záujmy veľkých hráčov, ktorí ten priestor chcú využívať na vlastný prospech.

Keď to poviem priamo, Slovensko na tom v tejto chvíli rozhodne nemôže byť dobre. Ako by aj mohlo – vzhľadom na politickú reprezentáciu, jej ochotu „zarezať“ médiá verejnej služby a tlačiť na komerčné médiá cez ich vlastníkov, aby médiá v podstate vycúvali zo zodpovednej práce?

Väčšia štátna podpora pre „alternatívne médiá“Od Takáča už dostali 160-tisíc. Musíme dať ešte viac, hovorí

Miro Pastorek

Súčasná vládna reprezentácia na Slovensku aj v Česku však argumentuje tým, že médiá slúžili či slúžia politickým záujmom ich protivníkov a oni to chcú vyčistiť.

Nemáme podklady, ktoré by hovorili, že médiá, ktoré kritizuje Ficova či Babišova vláda, boli voči nim naozaj zaujaté. Analýzy fungovania médií pritom prebiehajú kontinuálne.

V prípade Česka som si celkom istý, že ak niektoré médiá za posledných pätnásť rokov slúžili niečím politickým záujmom, boli to médiá patriace do koncernu Andreja Babiša. Tie sa správali ako stranícke médiá a evidentne stáli za svojím majiteľom.

A dnes Babiš kritizuje médiá ako Seznam Zprávy alebo Česká televízia, ktoré podľa analýz robia svoju prácu dobre – sú nestranícke a robia investigatívu na obe strany.

Zdá sa, že Babiš si za hlavného nepriateľa zvolil práve médiá, nie politickú opozíciu. Prečo?

Ide cestou, ktorá sa zjavne inšpirovala Donaldom Trumpom a jeho hnutím MAGA. Útočí na mainstreamové médiá ako na principiálneho nepriateľa svojich populistických politík. Reprezentujú podľa neho zlé a odpudivé elity, hoci on sám je súčasťou elít.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Môžete priblížiť, čo sa v súčasnosti deje okolo Českej televízie a Českého rozhlasu?

Strany súčasnej vládnej koalície vopred avizovali zásahy do fungovania Českej televízie a Českého rozhlasu, najmä do ich financovania. Tlačia na zrušenie koncesionárskych poplatkov s tým, že médiá verejnej služby sa budú centrálne financovať nejakým iným systémom zo štátneho rozpočtu.

Paralelne s tým prišla SPD Tomia Okamuru s návrhom zákona, ktorý by s veľmi rýchlou platnosťou pripravil ČT a Český rozhlas skoro o polovicu peňazí, pretože by od koncesionárskych poplatkov oslobodil domácnosti so starými ľuďmi či s nízkymi príjmami. Tie kritériá sú také, že by to obratom priviedlo médiá verejnej služby do platobnej neschopnosti.

Vidíte v tom inšpiráciu Slovenskom, kde za vlády Eduarda Hegera v roku 2023 zrušili koncesionárske poplatky, a tým, čo následne Ficova koalícia spravila so slovenskými verejnoprávnymi médiami?

Áno. Verejne sa to nepriznáva, ale v kuloároch sa otvorene hovorí o inšpirácii Maďarskom a Slovenskom. Je to evidentne funkčná cesta, tak prečo by mali znova objavovať Ameriku?

V debate o financovaní médií verejnej služby sa často hovorí, že zrušenie koncesionárskych poplatkov zvyšuje ich závislosť od štátu. Nie je však v konečnom dôsledku dôležitejšie konkrétne inštitucionálne nastavenie a profesionalita redakcie než samotný model financovania?

Povedal by som, že tie veci sú prepojené. Spôsob financovania chápem ako súčasť inštitucionálneho nastavenia, ktoré má napríklad spolu s nastavením kontrolných rád zaručiť odtienenie médií od priameho vplyvu politickej sféry. To sa nezaobíde bez redakčného a inštitucionálneho vedenia, ktoré má ochotu a silu si za svojou nezávislosťou stáť a zároveň svoju prácu robí zodpovedne a profesionálne.

Za ešte dôležitejšiu v konečnom dôsledku považujem schopnosť politikov nezávislosť takýchto médií nielen trpieť, ale jasne a naplno ju podporovať.

Spomínali ste, že v Česku majú médiá verejnej služby silnú rolu. Na Slovensku to tak vlastne nikdy nebolo. Prečo je to podľa vás v Česku tak výrazne iné?

Rola médií verejnej služby je v Česku historicky unikátne silná už od 90. rokov. Naše dáta a analýzy opakovane ukazujú, že médiá verejnej služby výrazne ovplyvňujú všetky ostatné médiá tým, že sprostredkovane zvyšujú dôveru v médiá ako také a zároveň fungujú ako zdroj profesionálnych štandardov, ktoré spájajú celú profesijnú komunitu.

Keď si to spojíte s tým, že sú dlhodobo najsledovanejšie, tak to vlastne vysvetľuje, prečo s nimi majú populistickí politici problém. Keď tie médiá fungujú primerane dobre, tak sú vlastne nekontrolovateľné, čo sa týka obsahu, napríklad pokrývania vládnych aktivít.

Ako pilier spoločného verejného priestoru v Česku ste identifikovali ČT a Český rozhlas. Ktoré médiá podľa vás hrajú podobnú rolu na Slovensku?

Myslím si, že slovenský priestor takéto centrálne mediálne entity nikdy od 90. rokov nemal. Stáli tu vedľa seba verejnoprávne a súkromné komerčné médiá, ktoré boli silné, napríklad televízia Markíza. Nikto však v mediálnej krajine nemal dominantné postavenie.

Bolo to vyváženejšie, bola tu väčšia rovnováha medzi komerčnými a verejnoprávnymi médiami. Dlhý čas to vyzeralo zdravšie.

V tejto chvíli sa český model ukazuje ako odolnejší, to však môže byť dočasné. Keď v takto postavenom systéme dôjde ku kolapsu centrálnych aktérov, môže sa ukázať, že tento mediálny systém je rovnako krehký a vratký ako ktorýkoľvek iný.

Čo očakávate, že sa stane, ak sa súčasnej vláde podarí ovládnuť médiá verejnej služby v Česku?

Neviem. Opatrne očakávam, aká bude reakcia profesijnej komunity, opozície, bežných ľudí.

Keď na začiatku nášho storočia došlo k snahe brutálne dostať pod kontrolu ČT, viedlo to k masívnej politickej kríze. Ľudia boli v uliciach, štrajkovalo sa. Možno vtedy sa utvorila tá silná pozícia Českej televízie.

Neviem však, či sa niečo také môže stať aj teraz. Mám o tom ľahké pochybnosti, pretože mediálny svet sa zmenil. Napriek tomu, aké silné postavenie ČT má, svet už nie je dominantne televízny. Nie som však úplne pesimistický.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prieskumy ukazujú, že dôvera v médiá klesá. Je dôvodom reakcia na informovanie počas pandémie covidu, nástup sociálnych sietí alebo dačo iné?

Nie je to úplne tak, že by ľudia úplne prestali dôverovať tradičným médiám. Ten príbeh je zložitejší.

Do určitej miery platí, že sa dôvera v médiá priebežne a mierne znižuje. Nie je to však nič dramatické.

Čo sa teda stalo?

Problém je v tom, že dlhodobé metriky merajú niečo podivné. Boli postavené pre prostredie, ktoré bolo monolitné, boli v ňom dva-tri celoplošné televízne kanály, niekoľko celoplošných rozhlasových staníc a veľkých denníkov. Toto prostredie dovoľovalo, aby ste sa opýtali úplne neproblematicky, nakoľko ľudia veria médiám.

Táto otázka však postupne prestáva dávať zmysel, pretože od 80. rokov sa mediálne prostredie začína fragmentovať. Keď sa na dôveru opýtate citlivejšie, keď používate citlivejšie metriky, čísla zrazu vyzerajú trošičku inak.

Ako by sa teda výskumníci mali pýtať, keď skúmajú dôveru ľudí v médiá?

My sa vo svojich výskumoch pýtame priamo na médiá, ktoré sú pre ľudí individuálne dôležitými zdrojmi informácií. To je dôležitejšie než to, ako veľmi človek dôveruje všetkým ostatným médiám, ktoré sú preňho irelevantné.

Čo vám ukazujú takéto presnejšie nastavené výskumy?

Dôvera v médiá považované za dôležité zdroje správ a informácií je výrazne vyššia.

Takže ľudia dôverujú médiám, ale len tým, ktoré si sami vyberú.

Áno. Jednoducho je to tak, že niektorým médiám veríme, niektoré sú nám úplne fuk a niektorým nedôverujeme.

Preskúmali ste, na základe čoho si kto vyberie konkrétne médium?

Byť mediálnym publikom je celkom komplexná skúsenosť. Ľudia si jednoducho vyberajú médiá podľa toho, či im sedia hodnotovo, štýlovo a tematicky.

Samozrejme, naše mediálne diéty nie sú tvorené len spravodajstvom. Sledujeme rôzne médiá – hobbistické, o varení, lifestyle.

Do dôvery v mediálne inštitúcie sa premieta nielen to, ako vyzerá ich spravodajstvo, ale ako vyzerajú aj ďalšie veci, ktoré robia. Vo výskumoch sa opakovane ukazuje, že konkrétne dôvera v Českú televíziu je do nemalej miery tvorená tým, že poskytuje komplexné služby. Je to aktér, ktorý prechádza celým radom rovín každodennosti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Polarizácia spoločnosti v súčasnosti rastie. Akú rolu v tom hrajú médiá?

Diskusia o polarizácii je plná obáv z toho, že je to zlý jav, ktorý rozdeľuje spoločnosť. Treba však rozlišovať medzi polarizáciou a antagonizáciou.

Polarizácia v zásade znamená, že niektoré časti spoločnosti sú od seba v konkrétnych postojoch čoraz vzdialenejšie, no ešte nemusí byť problematická. Sú spoločnosti, ktoré sú polarizované, ľudia sa vo veľa veciach nezhodujú, ale navzájom sa rešpektujú a nerozmýšľajú o sebe ako o principiálnom ohrození sveta, v ktorom žijú.

Problém je antagonizácia, tendencia vnímať druhú stranu ako nepriateľa, ktorý nemá legitimitu a mal by byť napríklad vylúčený z politiky. V tomto ohľade na tom nie sme dobre a mám podozrenie, že tendencia pozerať sa na oponentov ako na nepriateľov je na Slovensku ešte silnejšia než v Česku.

Do akej miery sa na tom podieľajú médiá a do akej politici?

Médiá sa na antagonizácii podieľajú v tom zmysle, v akom reprezentujú identity a pracujú s existujúcimi spormi. Oveľa zásadnejšia je však podľa mňa rola politikov. Oni majú najsilnejší vplyv na to, ako vyzerá verejná debata o politických konfliktoch.

Politici nesú zodpovednosť za to, či zneužijú existujúce rozdiely medzi ľuďmi a polarizačné tendencie na to, aby z oponentov urobili nepriateľov a získali politické body na nenávisti.

Na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku, Česku, USA či vo Veľkej Británii počas brexitu sme videli situácie, keď politici používali antagonizačné stratégie. Ničí sa tým verejný priestor, lebo sa stáva nenávistným.

Čudujete sa politikom, že to využívajú, keď to funguje?

Pragmaticky to funguje. Pre mňa je to desivé, pretože historická skúsenosť ukazuje, že tieto typy antagonizácií vedú k desivým koncom. Výsledkom nie je nič iné než dehumanizácia ľudí, ktorí sú iní. Končí sa to extermináciou tých, ktorí nie sú nami.

Čiže smrťou.

Áno. Vidíme to na Ukrajine – to, čo robí Rusko od začiatku invázie, je založené práve na tomto modeli. Videli sme to za druhej svetovej vojny, na Balkáne, v Rwande.

Preto chápem, že to pragmaticky funguje, ale úprimne ma to desí.

Aká je tu rola médií?

Môžu pristúpiť na tú hru, informovať o konfliktoch v tom zmysle, že takto to je, a neproblematizovať to. Alebo na hru nepristúpia a pomenujú antagonizačné stratégie ako niečo škodlivé a nebezpečné. Budú ich ukazovať na jednej aj na druhej strane vo chvíli, keď sa dejú.

Médiá, novinári, editori nedokážu ten problém vyriešiť, môžu ho však zmierniť. Je to o editoriálnych politikách, o zodpovednosti šéfredaktorov a majiteľov. Ako novinár viete, že máte zodpovednosť za to, čo s ľuďmi robia veci, ktoré píšete a oni čítajú.

Dobrá novinárčina sa nespozná len podľa toho, že je to kvalitne zostrihané či napísané, skvelo vyzdrojované, literárne zdatné. Spozná sa aj podľa toho, že jej autor si je vedomý svojej zodpovednosti a širších spoločenských dôsledkov toho, čo robí.

To neznamená, že médiá môžu niečo zachrániť, keď politické elity zlyhávajú. Nemôžu zmeniť politické elity, ale nesmú ustupovať z vedomia toho, kde je ich zodpovednosť, čo môžu prinajmenšom mierniť a kde majú byť kritickí a nezmieriteľní, pretože to ohrozuje základné princípy spoločného fungovania vo svete.

Čiže informovať nestačí.

Nestačí. Ak by sme chceli trvať na tom, že budeme len informovať, tak sa dostaneme k absurdným modelom – päť minút dostane pán Hitler a päť minút dostane pán Žid. Alebo odporca vakcín a človek, ktorý sa výskumom vakcín zaoberá, či odporca klimatických zmien a klimatológ.

Keby sme mali byť spravodliví a zodpovední, tak tam bude 98 klimatológov a dvaja spochybňovači. To asi nebude fungovať.

Ale keď už to predsa budeme chcieť postaviť konfrontačne, tak treba kontextualizovať, aby bolo zjavné, že jeden z tých dvoch prezentuje globálny expertný konsenzus postavený na množstve dát a na súboroch silných modelov a že proti nemu stojí niekto, kto klimatológ nie je a vie o tom asi úplné nič.

Spĺňajú české médiá to, čo ste načrtli?

Čiastočne to vychádza, čiastočne nie. Sú relácie či formáty, v ktorých sa to robí veľmi dobre, ale všeobecná debata o tom, ako to médiá majú robiť, sa s tým doteraz nevyrovnala.

Politici znova a znova formulujú očakávania, že Česká televízia a Český rozhlas budú len „držiakmi na mikrofóny“, nebudú verejný priestor „kaziť“ kontextualizáciou a nebudú robiť nič iné, než že budú zachovávať akúsi slepú proporčnosť názorov podľa toho, kto má koľko kresiel v čom.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Doteraz sme sa rozprávali o takzvaných mainstreamových médiách. Čo tie, ktoré si hovoria alternatívne a ktorým rastie publikum?

Ako kde. V Česku ich sleduje pár percent populácie. Typicky ide o protisystémové, krajne pravicové, nacionalistické, proruské médiá.

Zaujímavé je, že pred dvadsiatimi či dvadsiatimi piatimi rokmi bolo označenie „alternatívne médiá“ typické pre médiá ľavicové, najčastejšie časopisy. V posledných pätnástich až dvadsiatich rokoch sme videli otočku, keď väčšina online alternatívnych, protisystémových médií má pravicový a nacionalistický charakter.

Čo je za touto zmenou?

Nemám jednoznačnú odpoveď. Z historického pohľadu platí, že ľavicové a krajne ľavicové tlačené médiá v Európe počas 70. a 80. rokov podporoval Sovietsky zväz. Vnímal ich ako dobrý klin, ktorý zaisťoval konfliktnosť a polaritu verejných rozpráv. Samozrejme, neplatilo to pre všetky alternatívne médiá, ani omylom.

Je celkom dobre zdokumentované, že po roku 2010 práve pravicové protisystémové médiá získavajú celkom solídnu podporu – tentoraz už nie zo Sovietskeho zväzu, ale od Ruskej federácie. Výrazne to „zasvietilo“ v období migračnej krízy okolo roku 2015.

Len Ruskom sa to však podľa mňa vysvetliť nedá. Moskva dobre identifikuje, že tadiaľto sa zase dobre vráža klin, ale myslím si, že sa zmenilo aj to, čo sme ochotní sledovať ako alternatívne médiá. Ľavicových médií je podstatne menej a oveľa menej zasahujú do verejného priestoru.

Prečo takto so sociológom ŽelinskýmMýtus o osvietených mestských a zaostalých vidieckych voličoch sa dobre predáva, no nesedí

Miro PastorekChristian Heitmann

Kto tvorí publikum alternatívnych médií?

Hral som sa s datasetmi, ktoré máme k dispozícii, pretože som si kládol otázku, čo sú to za ľudia. Môžem celkom bezpečne povedať, že ako sociológ tam po línii klasických indikátorov, ktoré sledujeme, nenachádzam zmysluplné súvislosti.

Sú to mladí aj starí, muži aj ženy – respektíve viac muži než ženy, čiže je to rodovo podmienené. Rolu nehrá ani vzdelanie, miesto bydliska na periférii či v centre, ani ekonomická situácia.

Čo ich teda spája?

Z rozhovorov, ktoré sme viedli, a z mojich kontaktov s ľuďmi, ktorí patria k alternatívnej scéne, som dospel k pracovnej hypotéze, že ide o ľudí, ktorí vo svojom živote prešli nejakou zásadnou zraňujúcou alebo deštruktívnou skúsenosťou. Sú to ľudia, ktorí prešli traumatizujúcimi rozvodmi, zomreli im partneri, postihla ich dlhodobá nezamestnanosť.

V podstate hľadajú alternatívne prerámovanie seba samých.

Neviem, či to tak naozaj je a či to platí pre všetkých. U tých, s ktorými som hovoril, som vždy narazil na nejaký principiálny deficit v rovine toho, čo sociológia nazýva ontologické bezpečie. Zle sa im rozkolísal život a príklon ku konšpiračnému mysleniu a k proruskej orientácii sa pre nich stal spôsobom, ako situáciu dostať symbolicky pod kontrolu.

Ale to je moja špekulácia. Nie som psychológ ani sociálny psychológ, takže dokážem odpovedať len špekulatívne a vlastne laicky.

Keď hovoríte o odchode ľudí k alternatívnym médiám, nie je to príliš jednostranné vysvetlenie? Nemali by sme rovnako hovoriť aj o zlyhaniach etablovaných médií, ktoré časť publika prestali oslovovať alebo reprezentovať?

Dáta ukazujú, že väčšina ľudí sledujúcich alternatívne médiá nimi mainstreamové médiá nenahrádza, ale dopĺňa. Nejde teda ani tak o odchod ľudí k alternatívnym médiám, ako skôr o rozširovanie záberu. Hovoriť jednoducho o odchode ľudí k alternatívnym médiám by teda určite bolo zjednodušujúce.

K druhej otázke – časť publika sa nepochybne necíti oslovená alebo reprezentovaná a médiá, predovšetkým médiá verejnej služby, by si určite mali klásť otázku, či v tom naozaj nezlyhávajú. 

Zároveň si však nemyslím, že by sa nutne mali snažiť osloviť a reprezentovať všetkých. Istá časť ľudí je totiž mainstreamovými médiami jednoducho neosloviteľná, pretože ich považujú za podlých služobníkov zlého, hodnotovo úplne nepriateľského systému.

Politici kedysi potrebovali médiá viac než dnes, keď svoje publikum môžu osloviť priamo cez sociálne siete. Vidíte to ako problém?

Vidím v tom nebezpečenstvo, pretože vidíme ovocie tej situácie. Vzájomná previazanosť, hoci mala celý rad negatív, bola dobrá v jednej veci – v podstate príliš nedovoľovala politikom demokratických krajín správať sa k médiám likvidačne alebo antagonisticky, pretože ich potrebovali.

Donald Trump pochopil, že si vystačí s účtom na Twitteri a že môže určovať verejnú agendu jednoducho tým, že o štvrtej ráno napíše tweet. Svet v podstate skáče v rytme jeho postovania na jeho vlastnej sociálnej sieti a „žerie“ mu to.

Tu vidím jednu zo zásadných rolí médií – naučiť sa s tým pracovať tak, aby nutkanie amerického premianta tweetovať 60-krát za hodinu neničilo verejný priestor.

Čo by médiá mali podľa vás robiť? Komentovať to a vysvetľovať?

Z väčšej časti to ignorovať. Keď tomu venujete pozornosť, dávate tomu váhu.

Na druhej strane ťažko nevenovať pozornosť, keď ten človek má prst na červenom tlačidle a rozhoduje o tom, či Hormuzský prieliv bude alebo nebude priechodný.

Žijeme v tranzitívnom období, keď staré pravidlá politicko-mediálnych ekosystémov dosluhujú a nové ešte nie sú usadené. V medzičase to bude jednoducho bordel.

Verím však, že skôr než my dvaja pôjdeme do dôchodku, situácia sa opäť stabilizuje a nová ekosystémová logika vygeneruje nové štandardy, jasnejšie pomenované zodpovednosti a bude to zase menej nepredvídateľné.