Politické fórum Čím viac o STVR rozhodujú politici, tým viac prichádza o ľudí a ich dôveru

Diskusia o Slovenskej televízii a rozhlase sa v posledných mesiacoch čoraz viac zamotáva do detailov. Hovoríme o jednotlivých rozhodnutiach, o personálnych zmenách, o konkrétnych reláciách či výrokoch. Každý má na niečo názor, každý niečo obhajuje alebo kritizuje. Čím viac detailov však pribúda, tým menej je jasné to podstatné.

A pritom tá základná otázka je jednoduchá: Aká je dnes vlastne objednávka na verejnoprávnu televíziu?

Čo má STVR plniť? Má „naháňať“ sledovanosť, má byť ekonomicky bezchybná alebo má plniť verejnú službu, a ak áno, v akom zmysle? Bez odpovede na túto otázku sa nedá férovo posúdiť nič. Ani prepúšťanie, ani audit, ani programové rozhodnutia. Môžeme sa o nich sporiť donekonečna, ale bez jasného cieľa nemáme podľa čoho tieto rozhodnutia merať.

Nie je to o jednej osobe

V diskusiách sa prirodzene sústreďuje pozornosť na generálnu riaditeľku. Je to pochopiteľné, ale zároveň zavádzajúce. Problém verejnoprávneho média totiž nestojí a nepadá na jednej osobe. Problém je systém. To však neznamená, že na charaktere jednotlivca nezáleží.

Záleží veľmi. Len nestačí.

Ani ten najlepší riaditeľ nedokáže dlhodobo garantovať nezávislosť, ak systém neobsahuje dostatočné pravidlá a poistky. Otázka preto neznie len, kto inštitúciu vedie. Otázka znie, v akom systéme funguje a aké má reálne možnosti rozhodovať.

Vplyv štátu je normálny. Absencia poistiek nie

Buďme fér. Verejnoprávne médiá nikdy neboli úplne bez vplyvu štátu. Ani v minulosti, ani dnes.

Generálnych riaditeľov volili rady a parlament vždy v určitom politickom kontexte. Rozdiel však nie je v tom, že vplyv existuje. Rozdiel je v tom, aké existujú poistky proti nemu.

Ak je systém nastavený tak, že rozhodujúce orgány majú silnú väzbu na aktuálnu politickú moc, dôvera prirodzene klesá. A dôvera je pre verejnoprávne médium kľúčová. Bez nej nefunguje.

Dnes sa čoraz viac ukazuje ešte jeden problém, o ktorom sa hovorí menej otvorene. Slovenská televízia a rozhlas začína pôsobiť nie ako autonómna verejnoprávna inštitúcia, ale ako organizácia, ktorá je vládnou mocou vnímaná ako súčasť výkonu štátnej moci, takmer ako jedno z ministerstiev.

Nejde len o zákon alebo spôsob voľby vedenia. Ide o celkové nastavenie systému a o spôsob, akým sa v ňom rozhoduje.

V takomto prostredí potom vzniká zvláštny paradox. Na jednej strane počúvame, že verejnoprávne médium má byť nezávislé, ale zároveň politici a súčasné vedenie STVR hovoria o potrebe vyvažovať mediálny priestor. To je však už politická úloha, nie úloha verejnoprávnej inštitúcie.

Ak je systém nastavený tak, že vedenie STVR musí neustále zohľadňovať politický kontext, prirodzene sa dostáva do pozície, v ktorej viac hľadá kompromisy než jasné rozhodnutia. Navonok to môže pôsobiť profesionálne. Diskusia sa vedie o detailoch, o efektivite, o procesoch. To všetko sú dôležité veci.

No zároveň tým uniká základná otázka. Pred kým má byť vlastne verejnoprávne médium chránené a prečo má mať potrebu vyvažovať? Ak na túto otázku neexistuje jasná odpoveď, riadenie sa prirodzene posúva smerom k opatrnosti. K rozhodnutiam, ktoré nikoho z politikov výrazne neurazia, ale zároveň ani neprinášajú jasnú víziu.

Najväčším rizikom takéhoto modelu nie je jedno konkrétne rozhodnutie. Je ním postupná zmena charakteru inštitúcie.

Vyvažovanie nie je riešenie. Argument vyvažovania sa dnes objavuje čoraz častejšie, pričom na prvý pohľad pôsobí rozumne. Lenže práve tu sa láme podstata veci. Verejnoprávne médium nemá vyvažovať ideológie. Má vytvárať priestor pre pluralitu. To je zásadný rozdiel.

Vyvažovanie znamená, že niekto rozhoduje, čoho je priveľa a čoho primálo, a následne to koriguje. To je akt moci. Pluralita znamená, že systém je nastavený tak, aby sa rôzne názory mohli stretávať prirodzene, bez toho, aby ich niekto riadil. Ak začína STVR vyvažovať, prestáva byť neutrálnym priestorom a stáva sa hráčom.

Sloboda nie je chaos

Častou obavou je, že bez zásahov by sa verejnoprávne médium zmenilo na nekontrolovaný priestor. To je falošná dilema. Verejnoprávne médium má mať pravidlá, profesionalitu a redakčnú zodpovednosť. Nemá byť chaosom. Zároveň však nemá byť riadené podľa toho, kto má aký názor. Sloboda neznamená absenciu pravidiel. Znamená rozhodovanie bez politického tlaku.

Nie všetko sa dá merať efektivitou. Je prirodzené, že sa diskutuje aj o efektivite. Koľko relácií vzniká, koľko stoja, koľko ľudí ich sleduje. Ale verejnoprávne médium nemôže byť hodnotené len týmito kritériami. Jeho úlohou je aj to, čo komerčný sektor nerobí.

Dokumentovať pamäť, prinášať kultúru, venovať sa témam, ktoré nie sú masové, ale sú dôležité. Ak sa všetko začne merať len efektivitou, verejnoprávnosť sa postupne vytráca. Dnes sa môžeme sporiť o jednotlivé rozhodnutia, o konkrétnych ľudí či relácie. Môžeme hodnotiť, či bolo správne prepúšťanie, zrušenie konkrétnych formátov alebo nevysielanie podujatí.

To všetko sú však len dôsledky. Ak je systém nastavený tak, že verejnoprávna inštitúcia je čoraz viac previazaná s politickou mocou, výsledok je v zásade predvídateľný.

Nech bude snaha vedenia akokoľvek deklarovaná ako profesionálna a manažérska, nedokáže zabrániť tomu, že sa inštitúcia postupne začne správať ako súčasť výkonu moci. A v takom momente už nejde o jednotlivé rozhodnutia. Ide o trend. Videli sme to pri niektorých konkrétnych krokoch v poslednom období.

Každý z nich sa dá samostatne vysvetľovať, obhajovať alebo relativizovať. No v súčte vytvárajú obraz, ktorý nie je možné ignorovať. Ak sa tento vývoj nezastaví, podobných rozhodnutí bude pribúdať. Nie preto, že by to niekto otvorene prikazoval pri každom kroku. Ale preto, že systém vytvára prostredie, v ktorom sa prirodzene posúva hranica toho, čo je ešte prijateľné a čo už nie.

A práve tu sa ukáže skutočná podstata celej zmeny. Nie v deklaráciách, nie v jednotlivých vystúpeniach, ale v tom, ako sa bude inštitúcia správať v čase, najmä v období rastúceho politického napätia, ktoré ešte viac znásobujú aj blížiace sa voľby. STVR totiž nezačne strácať svoju podstatu jedným rozhodnutím. Stráca ju postupne.

Či ide o naivné presvedčenie, že sa dá v danom systéme zachovať plná nezávislosť, alebo o vedomé prispôsobovanie sa jeho limitom, ukáže až čas.

Vývoj mediálneho prostredia sa nezastavil

Skúsenosť z iných krajín ukazuje, že ani silne kontrolované verejné alebo štátne médiá dnes nedokážu dominovať priestoru tak, ako to bolo kedysi. Popri nich vzniká paralelný svet médií, ktorý stojí na dôvere publika, online priestore a priamej podpore ľudí. A práve tam sa postupne presúva pozornosť, energia aj kvalita.

Ak sa STVR bude stále viac vzďaľovať svojmu poslaniu, tí najschopnejší ľudia si skôr či neskôr nájdu priestor inde. To nie je otázka ideológie, ale prirodzeného vývoja. A potom sa môže stať, že inštitúcia, ktorá mala byť pilierom verejnej služby, zostane len formálne existujúcou organizáciou bez väčšieho vplyvu.

A to bude najväčšia škoda. Pretože STVR si platíme všetci. Bez rozdielu. A práve preto by mala slúžiť všetkým, nie systému, ktorý ho práve riadi.