Inklúzia v Nemecku zlyhala, píše Der Spiegel

Inklúzia v Nemecku zlyhala, píše Der Spiegel

Flickr/pfatter

Špeciálne školy sa v Nemecku nerušia, naopak, zažívajú nový boom. Inklúzia totiž zlyhala, píše nemecký týždenník.

Prednedávnom sme uverejnili na Postoji článok o nemeckej učiteľke, ktorá opisovala alarmujúcu situáciu na tamojších školách, kde inklúzia podľa nej úplne zlyháva.

O tom, že nejde len o subjektívny názor jednej nahnevanej pedagogičky, svedčí aj verejná diskusia, ktorá na tému inklúzie v Nemecku pokračuje. Nemecký týždenník der Spiegel priniesol veľkú analýzu stavu inklúzie v tamojších školách. Výsledky sú, žiaľ, nelichotivé.

To, čo je u nás v médiách len okrajová téma, je dnes v Nemecku celospoločensky diskutovaná otázka. V spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko bola inklúzia dokonca výraznou predvolebnou témou, keď miestna CDU žiadala, aby sa rušenie špeciálnych škôl v mene ideálu inklúzie zastavilo.

Podľa prieskumov totiž len polovica učiteľov na inkluzívnych školách má v tejto spolkovej krajine nejaké znalosti zo špeciálnej pedagogiky a tento proces je tak neudržateľný.

Do nemeckých kín sa práve dostal dokumentárny film s názvom „Ja. Ty. Inklúzia“ od režiséra Thomasa Binna, ktorý politické presadzovanie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím označuje ako úplnú katastrofu. 

Hoci na Slovensku sme s inklúziou ešte poriadne ani nezačali, je dobre sa pozrieť na skúsenosť krajiny, ktorá má podobný školský systém a kde presadzovanie inklúzie neprinieslo želané výsledky. Dokonca, naopak, ako tvrdí týždenník Spiegel, poškodilo to mnohých žiakov, rodičov i učiteľov.

Nezvládnutá inklúzia

Dohovor OSN platí v Nemecku od roku 2009, v článku 24 sa píše, že zmluvné štáty musia zabezpečiť, „aby osoby so zdravotným postihnutím neboli na základe svojho zdravotného postihnutia vylúčené zo všeobecného systému vzdelávania a aby deti so zdravotným postihnutím neboli na základe svojho zdravotného postihnutia vylúčené z bezplatného a povinného základného vzdelávania alebo zo stredoškolského vzdelávania“.

Po celom Nemecku sa teda školy snažia zo všetkých síl toto právo pretaviť do reality. Týka sa to takmer pol milióna školákov, ktorí potrebujú špeciálny prístup. Na ilustráciu, len malá časť z nich sedí na vozíku, iba 37 000 detí má totiž telesné postihnutie.

Najväčšou skupinou sú tak deti s poruchami učenia, tých je 190 000 a nasleduje skupina školákov s poruchami emocionálneho a sociálneho vývoja, ktorých je 86 000.

A hoci sú mnohé nemecké školy otvorené voči zaradeniu týchto žiakov do bežného vyučovania, ich snaha naráža na realitu. Chýbajú totiž špeciálni pedagógovia, učebnice, priestory, koncepty i peniaze.

Foto Flickr/ Sozialhelden

Podľa redaktorov Spiegla môže dokonca dnešný systém inklúzie masívne škodiť, pretože sa ňou prehlbuje priepasť medzi gymnáziami a základnými školami či odbornými školami.

Gymnáziá totiž prijímajú len vybraných študentov so špeciálnymi potrebami, ostatné školy však musia otvoriť svoje triedy pre čoraz väčší počet detí so znevýhodnením. Mnohí učitelia sa teda sťažujú na znižujúcu sa úroveň škôl, zatiaľ čo postihnutí sa cítia opäť diskriminovaní.

Špeciálne školy sa nerušia

Čo však prekvapí najviac, špeciálne školy, ktoré mali časom pod tlakom inklúzie úplne zaniknúť, zažívajú svoj nový boom. Jeden z najznámejších odborníkov na inklúziu Bernd Ahrbeck, profesor špeciálnej pedagogiky na Humboldtovej Univerzite v Berlíne, sa vyjadril, že „inklúzia z dlhodobého hľadiska môže zruinovať nemecký vzdelávací systém, pokiaľ sa prehliadajú hranice toho, čo je ešte zmysluplné a možné“.

Inklúzia nie je totiž lacná záležitosť, prieskumy ukázali, že ročne sa na ňu vyčlení v Nemecku od 1,8 do 4,3 miliardy eur. Podľa týždenníka je však absurdné, že popri týchto výdajoch sa doteraz nepodarilo významne znížiť počty žiakov v špeciálnych školách. Za posledné štyri roky klesli len o jedenásť percent, čo je okolo 43-tisíc študentov. V rovnakom čase však zároveň narástol počet inkluzívnych detí až o 65-tisíc.

Dôvodom je, že školy vykazujú ťažko zvládnuteľné deti, s ktorými si predtým učitelia vedeli nejako poradiť, ako postihnutých. Tým si totiž školy ťahajú financie do systému. Takže až sedem percent všetkých nemeckých žiakov má dnes status dieťaťa so špeciálnymi potrebami.

Sú však učiteľské zbory, ktoré sa obracajú na miestne školské úrady, lebo si nevedia poradiť s rastúcim počtom inkluzívnych detí. Podľa osnov majú učitelia postupovať pri vyučovaní diferencovane, najlepšie na štyroch stupňoch úrovne žiakov.

V praxi to podľa väčšiny učiteľov znamená, že najsilnejší žiaci dostanú úlohu na vyplnenie v tichosti, zatiaľ čo učiteľ medzitým vysvetľuje učivo slabším deťom.

Ani výskumy zatiaľ nedávajú učiteľom dodatočné dôvody, aby sa pri práci s deťmi s poruchami učenia viac snažili. Všetky výskumy po zavedení inklúzie v Nemecku sa končia vágnym výsledkom: systém vraj možno pomáha v malej miere len niektorým študentom s poruchami.

Takmer žiadne bežné školy totiž nevedia zabezpečiť to, čo deti so znevýhodnením potrebujú, teda kvalitnú starostlivosť odborníkov, malé triedy a dostatočný počet postihnutých spolužiakov na to, aby sa v triede cítil žiak sebavedomo.

Inklúzia inak

Redaktori navštívili aj špeciálnu školu, ktorá zobrala inklúziu z opačného konca. Škola pre telesne postihnutých v Porýní sa rozhodla otvoriť svoje brány pre zdravé deti. A prispôsobiť sa tak nemusia postihnuté deti väčšine, ale, naopak, zdravé deti sa prispôsobujú podmienkam postihnutých. A o školu je naozaj záujem.

Takýto príklad je pre mnohých zástancov absolútnej inklúzie neprípustný. Cieľom malo byť totiž zrušenie špeciálnych škôl.

Foto Flickr/ Stiftung Mercator

Ako na zasľúbenú zem inklúzie sa mnohí pozerajú práve na Taliansko, kde právo na integráciu v školách platí už od roku 1977. Z pohľadu samotných Talianov je však inklúzia v Nemecku takmer nereálnym procesom. Celý školský systém v Nemecku je totiž zameraný na výkon a radí sa tak k najexkluzívnejším vzdelávacím systémom sveta.

Už len tým, že sortíruje deti po štvrtom ročníku podľa výkonu na gymnáziá a štandardné školy. Profesor špeciálnej pedagogiky Ahrbeck tvrdí, že tento delený vzdelávací systém sa doslova neznáša s inklúziou. Na gymnáziá sa dostane totiž 40 percent žiakov a v bežných školách zostanú slabší žiaci a inkluzívne deti.

Preto sa mnohí nemeckí rodičia rozhodnú po piatej triede postihnuté dieťa presunúť radšej do špeciálnej školy. Ideál o ich zrušení sa tak nekoná, naopak, je o ne stále väčší záujem.

Škola pre všetkých?

Aj v Nemecku sú však, samozrejme, školy, kde integrácia detí s poruchami dopadla výborne, je to však ťažká práca, za ktorou stoji zväčša osvietený pedagóg. Tieto výnimky sú však podľa týždenníka Spiegel skôr výkričníkom, aby zle robená inklúzia nezničila tú dobrú.

Riaditeľka jednej top inkluzívnej školy v Holweide si myslí, že cestou do budúcnosti by mal byť radšej menší počet spádových škôl, ktoré budú na inklúziu odborne pripravené s tímom špeciálnych pedagógov.

Týždenník tému uzatvára konštatovaním, že by sa malo Nemecko naučiť akceptovať hranice inklúzie, inak sa projekt nepodarí. To má dokazovať aj príklad Nórska či Talianska, ktoré sa predstavujú ako vzorové krajiny inklúzie.

V Nórsku, ktoré si z tejto témy urobilo politický cieľ a do inkluzívneho školstva investovalo množstvo financií, paradoxne stúpa počet detí, ktoré si napriek poruchám tento typ vyučovania nevolí (z 2 000 v roku 1992 na 5 000 v roku 2012). A to je pritom podľa definície nórskeho systému oddelené vyučovanie postihnutých povolené len v prípade, keď spoločné vyučovanie zlyhalo. To je prípad detí s poruchami správania a agresívnym správaním, ktorých počet enormne stúpa.

Analýza stavu inklúzie sa končí slovami profesora psychológie Terje Ogdena z Univerzity v Oslo. „Je to proces dozrievania pre Nórsko, vidieť, že pekná myšlienka školy pre všetkých sa predsa len nehodí pre všetkých.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo