Diskriminujeme normálne deti, tvrdí nemecká učiteľka

Diskriminujeme normálne deti, tvrdí nemecká učiteľka

Flickr

V Nemecku učitelia bijú na poplach. Inklúzia nadovšetko spôsobila, že vyučovanie je tam takmer nemožné.

Zaradenie detí s poruchami správania či učenia do bežných škôl je horúcou témou aj u nás. Debata však ide často len jedným smerom – teda ako viac detí s poruchami integrovať do tried. Slovensko v tejto oblasti nesporne zaostáva. Situácia z Nemecka ponúka však aj iný pohľad, ako sa to môže skončiť, keď sa to s inklúziou preženie.

Inklúzia detí s poruchami do bežných tried, deti utečencov, apatia detí zaneprázdnených rodičov – to všetko znemožňuje podľa nemeckých učiteľov štátnych škôl normálne vyučovanie. Debata sa otvorila potom, čo denník Frankfurter Allgemeine Zeitung priniesol šokujúcu výpoveď učiteľky s pätnásťročnou praxou z normálnej základnej školy vo Frankfurte.

„Priemerná trieda vyzerá asi takto: z 25 detí tretina nevie poriadne po nemecky, asi osem detí má poruchy správania, k tomu prirátajme nadpriemerne nadané deti, ďalej traumatizované deti utečencov a jedno inkluzívne dieťa, ktoré si vyžaduje špeciálnu podporu. Na chvoste zostáva tých pár normálnych, nenápadných, učeniachtivých žiakov, ktorí len jednoducho dobiehajú, lebo ako učiteľka na nich nemám čas.“ Učiteľka tvrdí, že inklúzia je dobrá vec, ale nie za takýchto podmienok.

Inklúzia v praxi

Len málokedy totiž dostane učiteľ v Nemecku asistenta, ktorý dieťaťu pomáha s úlohami a dáva naň aj pozor. Učiteľ sa tak musí sám pripravovať na hodiny s deťmi so špeciálnymi potrebami. Na celej škole sú dvaja asistenti, ktorí maximálne dvakrát za týždeň zoberú dieťa z vyučovania a špeciálne sa mu venujú, inak je všetko len na triednom učiteľovi.

Hoci je tam veľa detí so špeciálnymi potrebami, na celej škole sú dvaja asistenti, ktorí maximálne dvakrát za týždeň zoberú dieťa z vyučovania a špeciálne sa mu venujú, inak je všetko len na triednom učiteľovi. Zdieľať

Nemeckí učitelia bojujú aj s niektorými rodičmi, ktorí si ani nechcú priznať, že s ich dieťaťom nie je všetko v poriadku. V bežnej triede tak majú deti, ktoré majú zjavné problémy, ale rodičia si to nechcú pripustiť. „A učiteľom to v podstate tiež vyhovuje viac, lebo keď si predstavia všetky papierovačky, podporné plány, okrúhle stoly so psychológmi, stretnutia s rodičmi, ktoré ich pri vybavovaní inklúzie čakajú, tak to radšej nechajú tak, nech sa dieťa nejako zaradí a vyfarbuje si maľovanky.“

Učiteľka opisuje, že má v triede dieťa s Aspergerovým syndrómom, ktoré sa nevie vôbec zapojiť do vyučovania a nevládze ani obsedieť doobedné vyučovanie. Rodičia učiteľke odkazujú, že sa ma dovzdelávať v špeciálnej pedagogike. Učiteľka na to však reálne nemá priestor a otvorene hovorí, že dieťa by bolo spokojnejšie v inej školskej forme vyučovania a dostalo by aj väčšiu odbornú podporu.

I-deti 

Rodičia si myslia, že v klasickej škole dieťaťu zaručia normálny život, „problémom však je, že pre ich dieťa to klasické vyučovanie nie je vôbec normálne. Od začiatku dostane v triede špeciálnu hodnotu a je dosadené na trón, lebo učiteľ sa väčšinu času venuje práve jemu,“ vysvetľuje učiteľka z Frankfurtu.

I-deti, ako dnes inkluzívnych žiakov bežne volajú, majú podľa pedagógov problém zaradiť sa do kolektívu, je ich problém pozvať na oslavu narodenín alebo na krúžky.

Kedysi fungoval na niektorých nemeckých školách systém spoločného vyučovania. Trieda mala len 21 žiakov a troch z nich integrovaných a na hodinách bola vždy prítomná učiteľka aj asistent. Tento model sa však z finančných dôvodov zrušil.

Dnes tak na poradách učiteľov už nie je ani iná téma rozhovorov ako inklúzia a problémy s ňou spojené, teda paragrafy a právne podklady. „Tak sa sama seba pýtam, prečo vlastne? Ja nie som predsa špeciálny pedagóg a máme predsa aj dosť iných problematík, o ktorých je potrebné hovoriť.“

Foto Flickr/Norton Gusky

Deti utečencov 

Novým fenoménom na nemeckých školách je skupina detí migrantov.

Učiteľka opisuje, ako mala v triede utečenecké dieťa s obrovskou traumou, ktoré len neustále plakalo. Pedadóg sa tak najprv snažil len o to, aby sa dieťa začalo v triede cítiť dobre. „Najprv sedelo len v hernom kútiku, po trištvrte roku sa začalo učiť trochu po nemecky a pripustilo fyzický dotyk. Po čase sa mi dokonca posadilo na kolená, to som sa až rozplakala. Investovala som do toho dieťaťa takmer rok, zorganizovala som mu prekladateľa, ktorému som mohla zavolať počas vyučovania. Vtiahla som do celého procesu aj rodičov a získala si ich dôveru, išlo to dobre – a potom bolo dieťa po letných prázdninách jednoducho preč. Presťahovalo sa, pravdepodobne do ďalšieho utečeneckého tábora. Obávam sa, že pri ďalšom podobnom dieťati už nebudem do toho až toľko emocionálne investovať,“ vysvetľuje nemecká učiteľka.

Zanedbané deti z „normálnych rodín“

Učiteľka spomína aj špeciálnu, nemalú skupinu detí, ktoré majú problémy, lebo sú v rodine zanedbávané. Už ako prváci sa samy zobúdzajú, do školy odchádzajú bez raňajok, ich slobodné matky často pracujú do večerných hodín a výchovu nezvládajú.

Podľa učiteľky tak nie je vôbec výnimkou, že už prváci ostávajú v škole do piatej hodiny a odchádzajú sami domov. „Sú rodiny, kde sa nikto o nikoho nestará. Aj pri deťoch z blahobytného prostredia. Po materiálnej stránke majú všetko, aj tak ich však nikto nepočúva, lebo obaja rodičia pracujú a aupairka je zaneprázdnená. Takýmto deťom na druhý deň v škole úplne prepne. A keď im napíšem hodnotenie, že „vaše dieťa sa nespráva podľa pravidiel“, tak sa mi jeho otec vyhráža žalobou.“

Podľa učiteľky nie je vôbec výnimkou, že už prváci ostávajú v škole do piatej hodiny a odchádzajú sami domov. Sú rodiny, kde sa nikto o nikoho nestará. Aj pri deťoch z blahobytného prostredia. Hoci po materiálnej stránke majú všetko. Zdieľať

Nemeckí učitelia tak čoraz viac plnia aj úlohu vychovávateľov a suplujú zanedbanú výchovu rodičov. Najhoršie z toho podľa učiteľky vychádzajú nenápadné deti bez akejkoľvek poruchy či jazykového hendikepu, ktoré chcú v škole napredovať vo vedomostiach.

Preto pre nemecký denník otvorene priznáva, že dnes by sa už opäť pre povolanie učiteľa nerozhodla, lebo nevie nárokom detí vyhovieť. „Moja práca ma baví, ale nie za takýchto podmienok. Stala som sa učiteľkou, aby som sprostredkovala žiakom nejaký obsah, ale to už ustupuje stále viac do úzadia... Považujem to za nedôstojné, že musíme všetko deťom predžehliť a odstraňujeme akékoľvek kamene z cesty, vždy deťom po vôli.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo