Aurela 2005 získali aj Kapucíni & Stanley

Ich texty a piesne sú hlboké a krásne. Figliarske a romantické. Kapucínske. Desať rokov na slovenskej scéne ich poznačilo. Kapucíni a Stanley. Počas tohtoročného odovzdávania hudobnej súťaže Aurel 2005 získali cenu za najlepší album roka v žánrovej kategórii gospelová hudba. O ich pocitoch a desiatich kapucínskych rokoch rozpráva neoficiálny leader skupiny brat Michal Hirko, OFMcap.

Aký je to pocit získať ocenenie Aurel 2006? Gospelová hudba na Slovensku ako keby hrala rolu Popolušky...
Najskôr to bol šok. Asi aj preto, lebo sme ešte nikdy nič nevyhrali a v podobných situáciách nevieme adekvátne reagovať. Potom sme si overovali dátum, či nie je náhodou prvý aprílový deň. Nebol. Všetko nasvedčovalo tomu, že to asi bude pravda. Tak sme nasadli do áut a dorazili do Žiliny. V podzemnom bunkri nám odovzdali zarámovaný dokument o tom, že gospel ešte stále patrí niekam inam ako na denné svetlo, do druhej ruky vtisli tučka, načo opiercingovaná Zdenka zo Štiavnice zaťapkala a bolo po slávnosti. Ešte ani nevieme, či sme na toto ocenenie hrdí. Jediné, čo si uvedomujeme je, že na našom mieste mohol stáť ktokoľvek iný z našej „brandže“ a my by sme sa ani na chvíľu nepozastavili nad tým, prečo tam nie sme práve my.

Čo všetko sa zmenilo za tých 10 kapucínskych rokov?
Zostarli sme. Ináč by sme si to ani nevšimli, ale keď sa pozrieme na naše deti, vidíme, že čas sa zastaviť nedá. Aké deti? Predsa piesne. Autor ju splodí, stará sa o ňu, sleduje jej vývoj a keď sa s ňou už dá hovoriť ako s dospelou (u piesni sa vek ráta podobne ako u psa), vyžaluje sa jej, pýta si radu, prípadne len posedí, nechá sa pohladiť a keď sa lúčia, praje jej len to naj.
Už dávno nepatríme medzi tých, ktorí sa uhýbajú lietajúcim plyšovým sloníkom. Nemáme ambície zavŕtať sa do slovenskej hudobnej smotánky. Nik z nás nevlastní certifikát o hudobnom vzdelaní. Nerozumieme tomu, prečo aj napriek snahe rozísť sa, sme ešte stále pokope.
To, po čom veľmi túžime, je ísť stále dopredu. Aj osobne, t.j. duchovne, aj technicky, hudobne, obsahovo. Aby album, ktorý vydáme bol lepší ako ten, čo bol vydaný pred ním a zároveň horší ako ten, čo príde po ňom.
Párkrát som mal v živote možnosť stáť zoči-voči niečomu, čo som nazval Boh. Bol to film, príroda, situácia, človek... Občas zastanem aj pri našich piesňach a, verte alebo nie, častujem ich týmito troma písmenami. Hrať prestanem až vtedy, keď ho tam už nezbadám.

Cenu ste získali za posledný album Všetkými desiatimi . Aká je Vaša najobľúbenejšia pieseň?
Tá, ktorú práve tvorím. Doslova sa jej neviem nasýtiť. Je ako droga. Len čo ju dospievam, chcem ju počuť znova. Deň, keď sa prediera na svet je nekonečne krásny. A dlhý... Večer si ju v posteli čítam a čítam, až napokon zaspím ako ten najšťastnejší Azuritko.

Ak by dnes žil sv. František a hral by na nejakom hudobnom nástroji, zobrali by ste ho do kapely?
Dnes máme v našich radoch mnoho chalanov, ktorí svojim postojom k životu pripomínajú svätého Františka. A niektorí z nich dokonca aj hrajú na hudobnom nástroji. Prípadne spievajú. Preto sa odvážim tvrdiť, že náš zakladateľ s nami hrá už od 95-teho.

Martin Ližičiar
Foto: archív ZSKM

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo