ROK KŇAZOV: Farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!

Určite by nesúhlasil s označením odborník na lásku. No práve láskou lieči „svoje" deti. „Nech je aj tento rozhovor na Božiu slávu, nie na oslavu Maroša Kuffu," niekoľkokrát prízvukoval. Farár Maroš Kuffa. Nik mu pod Tatrami nepovie inak.

Ako sa z horolezca Maroša stal farár Maroš?
Netušil som, že budem kňazom. Keby som to vedel vopred, pripravil by som sa na to. Plánoval som dcéru a ženu. Vyjednával som s Ježišom, že prvým dieťaťom musí byť dcéra. Zaujímali ma „nekňazské" veci - kone, pušky, karate a horolezectvo. Chcel som bývať na okraji lesa a robiť v horskej službe. Mal som plán A. Dostal som plán B. Neskôr som zistil, že B je päťhviezdičkové A. Prijmeš Boží plán a ticho žasneš. Až vtedy môže byť človek šťastný. Pýtaj sa, počúvaj, pripravuj sa. Boh ti ukáže. Bol by to krutý Boh, keby nás bral na zodpovednosť, a nevedel by si, čo más robiť.

Potom prišla prelomová chvíľa. Váš pád z Gerlachovského štítu z výšky 2000 metrov. Poleteli ste dvadsať metrov.
Dostal som sa do popradskej nemocnice. Obehal som pacientov s otázkou: Veď ja som mohol byť mŕtvy! Viete mi povedať načo sme tu? Mysleli si, že som si udrel hlavu. Nedal som sa. Načo sa pachtíme a ponáhľame? Čo z toho, že viem pomenovať všetky rastlinky a stromy po latinsky, keď nepoznám odpoveď na túto otázku.

Dnes ju už poznáte?
Poznám. Sme tu na to, aby sme maturovali z jediného predmetu. Je ním láska. Známky sú len zmaturoval a nezmaturoval.

Spomínali ste, že vám stačilo maturitu na strednej škole vytrojkovať. Ako sa chystáte na túto z celého života?
Dal by Pán Boh, aby som zmaturoval. Čo najlepšie. Najdôležitejší nie je výsledok, ale zápas. Hodnotí sa snaha a láska.

Môže sa aj kňaz zaľúbiť? Alebo už potom nemôže byť kňazom?
Toto isté sa ma spýtali spolužiačky na stretnutí z gymnázia po dvadsiatich piatich rokoch. „Maroš, prečo si sa neoženil? Ty si nebol nikdy zamilovaný?" „Jasné, že bol." „Do koho?" Nedali mi pokoj. „Nemôžem vám to povedať, je tu medzi vami." Dostali to zo mňa. Takú reakciu som v živote nevidel. Súčasne sa rozplakala aj rozosmiala zároveň. „Maroš, prečo si mi to nikdy nepovedal?" „Hanbil som sa ako kôň, čo chceš od takého sedemnásťročného fagana". Ako sedemnásťročný by som bol vtedy zaprel aj nos medzi očami. Všetci stíchli. „Vieš, ale ja ťa mám stále rád!" „Ale veď ty si farár!" „Áno, ale veď mať rád nie je hriech! Bože, ak je toto hriech, všetko farárske zobliekam a idem preč! Vieš, ja ťa mám stále rád. Budúci rok to bude tridsať rokov, čo sa za teba každá deň modlím. Každý večer sa modlím k tvojmu anjelovi strážnemu, aby ta priviedol do neba". Prišla ma pozrieť aj s mužom a dospievajúcimi dcérami na faru. Bolo to pre mňa ťažké. Toto mohli byť moje dcéry. Rozhodol som sa pre kňazstvo nie preto, že som nenávidel dievčatá, ale pre preto, že som dal prednosť Bohu. Mať rád je podstata kresťanstva. Neznamená to okradnúť, ale obohatiť. Ani v myšlienke som sa jej nikdy nečisto nedotkol. Povedal som to aj kardinálovi Meisnerovi, až mu nadskočilo solideo. Pán Ježiš predsa povedal: Milujte sa navzájom... Niektorí zmyselníci povedia, on to tak chcel. Lenže on tam nedal bodku! Povedal: Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás. Bodka."

Modlitba môže byť tiež prejavom postoja: mám ťa rád?
Určite. Vždy to pripomínam najmä dievčatám. Mojej tete, ešte dvanásťročnej, pán farár kedysi povedal: „Marienka, modlíš sa za muža?" Ona sa urazila. Potom začala rozmýšľať, čo ak má ten kňaz pravdu. Koľko rokov sa pripravuje kňaz na kňazstvo? Šesť, a to len v seminári. Koľko sa pripravuje otec? Byť dobrým otcom je to isté, ako byť dobrým kňazom. Hovorím tým dievčatám: „Tvoj manžel už žije. Možno je v 8.B, možno v 9.B, hrá hokej, alebo futbal. O šesť rokov už môžete byť svoji. Nech to je tvoje tajomstvo medzi tebou a Bohom.

Oženiť vás vraj chceli aj vaši kamaráti.
Kamaráti horolezci ma chceli oženiť už dávno. Opravovali sme zadarmo strechy kostolov. Práve som visel na lane tu v Žakovciach. Poťahovali lano a kázali mi opakovať. Ja Marián, beriem si ťa za manželku... (smiech). Dole sa všetci rehotali. Dajte mu papier a tužku, nech to podpíše. Keď sme opravovali strechy kostolov, maľoval som väčšinou krížiky na vežiach. Hore, kde to bolo bližšie k Bohu, som napísal: Bože, žehnaj tú a tú... Teraz, keď jazdím autom, sa smejem. Idem okolo kostola a viem, čo je napísané hore. Myslím si: Dobre, že sa tu nevyšplhá biskup.

Pred tým, ako ste sa stali kňazom, mali ste dievča?
Mal. Pamäťam si, že som vtedy robieval s fúrikom. Vždy som mal na konci dňa mnoho sily, všetci sa čudovali odkiaľ. Jednoducho. Tešil som sa, že sa stretnem so svojim dievčaťom. V duchu som skracoval čas k tomuto stretnutiu. Ešte kúsok, ešte kúsok. To mi dodávalo energiu a silu. Čo najviac provokuje lásku? Láska. Zistím, že ona mňa miluje, tak budem aj ja ju. Vždy viac a viac. Až sa rozpálime do ružova. Ako urobím túto lásku viditeľnou? Ďakujem a dávam. S láskou je to ako s dierou. Čím viac vezmeš, tým je diera väčšia. Neochudobnieš, budeš bohatší.

Nechýba vám?
Prišli z televízie a pýtajú sa ma: „Pán farár, nechýba vám žena?" Ak poviem, že nie, klamem. Ak áno, môžem mnohých dopliesť. „Chýba!" Zneisteli, chceli to znova zopakovať. „Chýba mi žena! Každému normálnemu mužovi chýba. Ak vraví nie, buď nie je normálny , alebo klame." „A ako to riešite?" „Sadnem na koňa a idem za ňou. Do Levoče k Panne Márii. Poviem jej a vyrozprávam všetko." Kňaz, ktorý si nenájde k Panne Márii zdravý vzťah, je strateným prípadom. Toto je povolený spôsob ako doplniť ženský prvok. Závidím bratovi, ktorý má ženu. Môže ju objať a dobiť baterky. Koho môžem objať ja? Kobylu? Redaktorka sa vyzvedala ďalej. „Veľmi chcete dcéru. To je taký problém mať dcéru, aj keď ste farárom?" „Nie je, pani redaktorka. Lenže mám dcéru, dvesto detí v Žakovciach príde o otca. To je problém!"

K rozhovoru:
Žakovská duchovná recyklácia Zdieľať

„Moderný" svet dnes tvrdí, že farárske rečí o sexualite sú zastaralé, a Cirkev by mala v niektorých veciach ustúpiť. Mala?
Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku, a pôjdem s vami za babami. Prostitútky dokážu byť šťastné, len už potom nie sú prostitútkami. Každý deň ich mám okolo oltára. Mária Magdaléna hľadala lásku nesprávnym spôsobom a na nesprávnom mieste. Ježiš ju poopravil. Úloha ženy nie je zvádzať, ale privádzať. K Bohu. Láska sa dnes zamieňa za všeličo iné. Žiadostivosť a láska sú ako vajcia. Navonok podobné, rovnako veľké, obe slepačie. Jedno je však smradľavé, druhé dobré. Smradľavé ťa otrávi, dobré posilní praženicou. Žiadostivosť berie, láska dáva. Žiadostivý chlapec povie na svoje dievča a spýta sa: Čo by som jej ešte mohol zobrať? Pokoj duše? Dobré meno? Čistotu? Láska sa prejavuje obohatením: Čo by som jej mohol ešte dať?

Mladí sa tiež ohradzujú tým, že je to ich sloboda, či sa s niekým vyspia pred svadbou alebo nie.
Je to sebectvo, nie slobodné rozhodnutie. Keď povie chlapec: Máš ma rada? Mám. Dnes večer sa mi teda daj. Dievča na to: A ty ma máš rád? Mám. Naozaj? Naozaj. Počkaj. Hovorím ti počkaj, nehovorím nikdy. Len chlapec, ktorý počká má rád svoje dievča. Inak má rád iba seba. Jablko v júni je maličké, v septembri veľké. Na tom istom strome, konári, tá istá odroda, tá istá záhrada. Ak ho zješ v júni, dostaneš prinajlepšom hnačku. Z toho istého jablka máš v septembri vitamíny. Sex v manželstve je jablko v septembri. Farári nehovoria: nejedzte jablká! My len hovoríme: Počkajte do septembra! Nechceme ťa okradnúť! Kto dokáže počkať, osoží mu to! Ak je pre kňaza najväčším vyvrcholením lásky svätá omša, pre manželov je to pohlavný styk. Dotyky a objatia sú niečím nádherným. Nie niečím, čo sa prikrýva špinavou plachtou. V manželstve platí: všade sa ma môžeš dotknúť, všade si moja, všade si môj. Liberáli hovoria: Kňazi zakazujú jesť jablká. To sú polopravdy a sú horšie ako celé klamstvá. Zelené, malé, ukradnuté jablko nemôže mať dobrú chuť.

V čom môže byť problém pri týchto nesprávnych vzťahoch a rozhodnutiach?
Chýba autorita muža. V procese výchovy zlyhávame my, muži. Hádžeme výchovu na ženy. Produkujeme „zženštených" chlapov. Máme pedagogičky, sociologičky, psychologičky a neviem ešte aké ičky. Len chlap dokáže urobiť z chlapca chlapa. Zomrie otec z rodiny, posuniem ho strýkovi. Chýba strýko, zverím ho kňazovi. Rukopis muža potrebuje aj dievča. Má byť prvým mužom, ktorý daruje objatie svojej dcérke, pobozká ju a povie jej: „Ako ti to dnes svedčí!" „Skutočne, ocko?" Zdvihne jej sebavedomie. Musíme sa prevychovať. Nesúperiť medzi sebou v súboji muž proti žene. To je choré. Najkrajšie, čo je na žene, je ženskosť. A ženy to predávajú za peniaze. Mal som v našom oddieli majsterku Európy, mal som sa s ňou biť. Zasmial som sa, stiahol som rukavice. Mám je zdvihnúť nezdravé sebavedomie? „Maroš , čo robíš?" pýtal sa tréner. „So ženou sa nebudem biť, nechcem jej ublížiť." „Tak budeš klikovať!" Klikoval som. Muž je trikrát silnejší ako žena. A keď žena cvičí? A keď muž cvičí? Znova bude trikrát silnejší. Môžem sa aj o zem hodiť a nebudem nikdy kojiť ani rodiť. Mám sa začať pretekať so ženou, že ja budem kojiť a rodiť lepšie? Čo som blázon? Máme sa dopĺňať, nie pretekať! Žena môže byť matkou, nie muž. Veď byť matkou je najväčšia hodnosť ženy!

Potrebujeme dnes ešte lásku?
Je potrebná ku všetkému. Nábožnosť bez lásky? Fanatizmus. Je žid, poďme na neho s lopatou. Múdrosť bez lásky? Budeš vymýšľať tanky, nie polohovacie postele. Láska dáva zmysel všetkému, nenávisť ho berie. V nebi sú samé esá, hriešnici, ktorí sa však nechali naplniť Božou láskou. Sú tam ja prostitútky? Mária Magdaléna. Cudzoložníci? Kráľ Dávid. Vrahovia? Mojžiš zabil človeka. Tunelári a zlodeji? Je tam Zachej a Matúš. Oľutovali a tak sa dopracovali k láske. Pokora im vytvorila v srdci priestor pre lásku. Boh je láska a Boh zaplnil ich srdce. Boh mimoriadne miluje prúserárov. V nebi sú samé esá. Sú tam aj prostitútky? Mária Magdaléna. Cudzoložníci? Dávid je tam. Sú tam aj vrahovia? Mojžiš zabil. Sú tam aj tunelári a zlodeji? Zachej, Matúš. Oľutovali a tak sa dopracovali k láske. Pokora im vytvorila priestor v srdci a Boh je láska. Boh len čaká, kedy ti otvoríš tašku.

Skutočná láska teda provokuje k postoju dávať? Ako?
Čo najviac provokuje lásku? Láska. Zbadám, že ona mňa miluje, tak aj ja. Ona mňa miluje, ja ju. Rozpálime sa do ružova. Ako robím viditeľnú tú lásku? Ďakujem a dávam. On mňa obdaroval, aj ja ho chcem obdarovať. A už rastú. S láskou je to ako s dierou. Čím viac vezmeš, tým je diera väčšia. Neboj sa keď rozdávaš lásku, že ochudobnieš, budeš bohatší. Keď budeme mať veľké srdce, Boh nám hoc celé naplní láskou. U mňa nie je nič nezvyčajné, keď ma prerušujú pri kázni. Povedal som im: Keď nevedia, nech sa pýtajú. Jedna narkomanka, ktorá sedáva pri oltári zakričala: Farár? A načo mi je veľké srdce? Martuľa, predstav si, že riaditeľ hypermarketu zavolá: Podťe do Tesca, každému dám zadarmo toľko, akú tašku si zoberie. Zoberieš si malú tašku. Čo ti tam riaditeľ dá? Dve zrnká maku a môžeš ísť. Mne keby zavolá, lodný kufor ťahám za sebou. Veď mám dvesto detí. Svätá omša je hypermarket. Riaditeľ hypermarketu je Ježiš a taška je tvoje srdce.

Platí teda, že čím väčšia taška, tým lepšie?
Do malej tašky si naberieš menej ako do cisterny. Ako sa stáva z tašky cisterna? Tým, že začneš ďakovať. Zväčšuješ svoje srdce a naraz má tvoj život inú kvalitu. Inú kvalitu, iný rozmer. Keď mladých ľudí sobášim, vždy si vystrelím: „Chceš byť šťastný?" „Jasné." „Nežeň sa!" Hneď svokry zbystria pozornosť! A ty, chceš byť šťastná?" Ženy to inak prežívajú. „Áno!" „Nevydávaj sa!" Svokry ma hneď prepichnú pohľadom. „Chcem, aby bol šťastný môj chlapec, ktorého vrúcne milujem. „To je ono! Vydaj sa!" „Chcem aby bolo šťastné dievča, ktoré tak strašne milujem!" „Správne! Ožeň sa!" Láska je to čo dáva! Iste, aj berie. Ten druhý žije z toho, že je milovaný.

Ako prejavujete lásku svojim chlapcom?
Ukážem im, kto je zdrojom lásky. Napríklad raz som prišiel zaopatriť chlapa, mal tak dva - tri dni života pred sebou. Hovorím mu: „Jožko, poviem ti niečo tak po chlapsky. V týchto dňoch sa stretneš s Ježišom." „Čože?" Vypúlil na mňa krásne čierne oči. „Ja nie som Pánom života a smrti, o centimeter ti nepredĺžim, ani o milimeter neskrátim. Neprišiel som ťa oklamať, prišiel som ťa pripraviť. Na to som tu. „A čo mám urobiť?" „Treba sa ti vyspovedať!" „Farár, keby si vedel moje hriechy..." „A ty keby si vedel moje, Jožko. Neboj sa, všetky naše hriechy sa utopia v Božom milosrdenstve." Vyspovedal som ho, zaopatril, na druhý deň som mu dal sväté prijímanie. Už ledva dýchal. Hovorím mu: „Jožko, pozdrav Pannu Máriu od farára a chlapcov zo Žakoviec." O chvíľu vydýchol. Inokedy ma zavolali do hospicu. Komunista, eštebák, policajt vo vysokej funkcii. Nevedel som, ako na neho. Pomyslel som si: Bože, on ide na večnosť. Chytil som ho za ruku. „Ak máte záujem zmieriť sa s Bohom, stlačte mi ruku." Stlačil. Hriechy som mu hovoril ja, on stláčal áno alebo nie. Posledná otázka: „Ľutujete svoje hriechy?" Stlačil. Hovorím si: Bohu vďaka.

Spomínali ste, že vašim chlapcom už nepatrí pomenovanie bezdomovci.
Nemám rád slovo bezdomovci. Bezdomovec je človek chorý na lásku. To je naozajstný bezdomovec. Môže mať štyri autá, päť chát a strelí si guľku do hlavy. Prečo? Nikdy nemal domov. Moji chlapci sú bez domova, ale už nie sú bezdomovci. Naučili sa lásku prijať. Ešte sa musia naučiť lásku dávať.

Martin Ližičiar
Foto: Martin Ližičiar

Článok vyšiel v Katolíckych novinách. Uverejnené s láskavým dovolením redakcie.

© Katolícke noviny
www.katolickenoviny.sk

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo