Kritizujem Cirkev, lebo ju milujem

Spovedá, prednáša na Karlovej univerzite, a ako riadny profesor skúša. Je kriticky lojálny voči vlastnej Cirkvi. Dôvod? Miluje ju. Prof. PhDr. Tomáš Halík ThD.

Prišiel „medzi nás“ prvý júnový deň v roku 1948. Keď sa ho pýtajú na postoj voči potratom, obhajuje život vlastným svedectvom. Narodil sa ako prvé dieťa žene, ktorá mala takmer 45 rokov, a mužovi ktorý mal skoro 60. Dlhé roky si priali dieťa a nemohli ho mať. Mnohí na jeho matku naliehali, aby volila cestu potratu, ona to s veľkým rizikom neurobila.

V detstve ho volali Tomáš Halík – katolík. Prežil obrátenie v osemnástich rokoch a dával to okoliu hlasne najavo. V študentskom prostredí sa stretával s rešpektom a záujmom, pretože v ňom videli človeka, ktorá nie je jednostranný, fanatický ale prístupný dialógu.
Jeho rodina bola intelektuálno-liberálna. Čerpala aj z kresťanskej kultúry, ale rodičia, hoci pokrstení, neboli praktizujúcimi katolíkmi. Ako generácia po prvej svetovej vojne sa odtiahli od cirkevného kresťanstva. Obaja však našli pred smrťou určitý vzťah ku kresťanstvu a mame mohol poslúžiť pred smrťou aj sviatosťou.
Dosiahol skúsenosť, že i ľudia, ktorí nie sú veriacimi v cirkevnom zmysle slova, môžu byť ľuďmi morálnymi a citovo rozvinutými. Aj to posilnilo jeho presvedčenie, že kresťania nemajú monopol na morálku.

Chcel byť ľadovým medveďom
Pôvodne chcel byť ľadovým medveďom. Keď zistil, že to je dosť nereálne zamestnanie, zameral sa na polárneho výskumníka. Od piatej triedy sa preto zameral na spisovateľa a husitského historika. Nikdy ho nenapadlo, že by mohol byť katolíckym kňazom, keďže vyrastal v neveriacej rodine. Celé detstvo a dospievanie uňho prebiehali v horlivom husitstve a antikatolicizme. V lavici sedel, hltajúc sociológiu a filozofiu (získal titul PhDr.), študoval klinickú psychológiu a teológiu tajne v Prahe (po páde totality postgraduálne v Ríme získal titul ThLic.) Dnes je profesorom pražskej Karlovej univerzity v odbore sociológia.

Pracoval v rôznych civilných zamestnaniach, napr. ako podnikový sociológ Chemoprojektu Praha, ako psychológ na katedre psychológie práce na Inštitútu ministerstva průmyslu, psychoterapeut alkoholikov a narkomanov na Protialkoholní klinice FN UK. Zameral sa ako jeden z prvých na sociálno-psychologický výcvik, výcvik senzitivity a sociálnej komunikácie v riadení a vedení ľudí. Patril k zakladajúcim členom Ekumenického hnutia inteligencie a študentov. Začiatkom sedemdesiatych rokov mu nebolo komunistickým režimom povolené učiť na vysokých školách a cestovať na Západ. Patril k nepriateľom režimu.

Ako človek, ktorý vyštudoval vysokú školu, nemohol študovať teológiu. Pre svoju nepohodlnosť režimu neprichádzala do úvahy ani klasický cesta cez „štátny“ seminár, ostávala podzemná cirkev. Bolo potrebné nájsť kontakty a trvalo mu to desať rokov. Ku svojej tridsiatke bol tajne vysvätený za kňaza. Jedenásť rokov vykonával toto povolanie a jednou nohou v krimináli.

Farár vysokoškolákov
Keď sa pozerá do zrkadla vidí tvár muža v zrelom veku, v ktorom sa vráskami a striebrom vo fúzoch začína objavovať staroba. Technike pozorovať sa v zrkadle sa naučil pri výučbe psychoterapie. Tvrdí, že nikto skutočne nevidel svoju vlastnú tvár – iba jej obraz obrátený v zrkadle. Boha a jeho vlastná tvár patrí medzi to.

Je kňazom farnosti s oficiálnym názvom: Akademická farnosť Praha. Združuje vysokoškolákov, profesorov a inteligenciu. Je to v Čechách prvá neúzemná farnosť a podľa Halíka pôjde o celosvetový trend. Je isté, že pri vstupe do kostola nikto nevyžaduje vysokoškolský index, či diplom, ale každý vie, čo vnútri môže nájsť.
Je mužom dialógu medzi Cirkvami. Vraví, že sa prihovára mestským agnostikom. Z tohto prostredia vyšiel a týmto ľudom rozumiem, a oni rozumejú jemu. V dnešnej spletitej spoločnosti sa musí kňaz špecializovať.

V Česku moderuje reláciu Prelínanie svetov, reláciu o tom, ako päť najväčších náboženstiev ovplyvňuje život ľudstva. Cieľom relácie bolo ukázať českému divákovi, ktorý sa suverénne vyjadruje k náboženstvu, že je potrebné mnoho poznávať, aby aspoň trochu porozumel mnohotvárnemu svetu náboženstiev. Hranica medzi fanatizmom a fundamentalizmom na jednej strane a lacnou toleranciou na druhej strane. Ohlasy sú prekvapivo dobré – od veriacich kresťanov po českých budhistov, až po mnoho neveriacich.

Ekumenizmu sa venuje roky, precestoval všetkých šesť kontinentov a spoznal z prvej ruky budhistické kláštory, indické ášramy, židovské ješivy, hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme. K najsilnejším zážitkom patria opakované stretnutia, dnes už osobné priateľstvá s tibetským dalajlámom, ale i rozhovor s neznámym starým židom bezprostredne po jeho návšteve v Osvienčime, kde zahynula celá jeho rodina a ktorý začal výčitkami na obranu kresťanstva a rozhovor ukončil slzami a vzájomným objatím.

Dokázal prežiť
Obrovským zážitkom a skúsenosťou bol pre neho pobyt v Antarktíde. Zúčastnil sa výpravy, ktorá testovala, za akých predpokladov môže človek prežiť v podmienkach maximálnej fyzickej a psychickej záťaže. Súčasťou pobytu bol program Zelená domácnosť, ktorý zahŕňal pravidlá prírodu nijak nepoškodzovať, ale jej pomáhať. Každý deň chodili zbierať odpadky, ktoré tam naplavilo more zo vzdialených lodí. Tento neporiadok ohrozuje životy antarktických zvierat. Tam videl prírodu tak, ako asi vypadala pred dvadsiatimi miliónmi rokov. Prírodu, ktorá zvíťazila nad dejinami, ktorú ľudská ničivá sila nezasiahla. Tamojšia príroda má svoju desivosť, ale tiež svoju fascinujúcu krásu. Na túto výpravu mal niekoľko dôvodov. Český polárnik Jaroslav Pavlíček ho vyzval, aby založil pobočku Českej kresťanskej akadémie na českej základni v Antarktíde, čo mu pripadalo tak krásne „cimrmanovský“ nápad, že mu nešlo odolať. Tiež to bol posledný kontinent, ktorý nenavštívil. Ponuku prišla po jeho 55. narodeninách, v dobe, keď človek hovorí, že by si ma vyskúšať na čo ešte má. Predovšetkým ho zaujímal Pavlíčkův experiment prežitia. Má taký predpoklad, že ľudia, ktorí sú duchovne zakotvení, vydržia viac. Bolo pre neho zážitkom na vlastnej koži si vyskúšať, ako hlboko má prepojené duchovné, telesné a duševné sily, že aj keď nie je nejako špeciálne fyzicky vybavený, vydržal, že záleží na psychike, ktorá ovplyvňuje aj to fyzické. A to psychické musí byť zakotvené vo fyzickom.

Viera pre dnešného človeka
Knižky, ktoré napísal majú niečo spoločné. Vo všetkým mu ide o navrhnutie určitej spirituality pre život človeka v tomto svete, v každej o krok hlbšie. Noc zpovedníka zdôrazňuje schopnosť žiť paradox. Chce ukázať, že jadro kresťanstva – veľkonočná zvesť o vzkriesení a kríži je vlastne paradoxom. To, čo z hľadiska sveta vyzerá ako prehra, z druhej strany možno vidieť ako víťazstvo a nový začiatok.

Každá knižka zhŕňa skúsenosti z nejakej oblasti jeho pôsobenia. Cesty po svete a kontakty medzi jednotlivými náboženstvami zachytáva kniha Co je bez chvění, není pevné, oblasť kázania a oslovovanie Zacheja dielo Vzýván i nevzýván. Nová kniha Noc spovedníka je akousi reflexiou spovedníka. Nie v zmysle, že ide o príručku spovedajúcich sa alebo spovedníkov, a už vôbec nejde o prezradenie spovedného tajomstva. Ukazuje pohľad na svet z pozície kňaza, ktorý je zvyknutý počúvať a naslúchať ostatným ľudom, snaží sa porozumieť ich problémom, povzbudiť ich alebo im ukázať riešenie v tejto beznádejnej situácii.

Často ho oslovujú média. Možno preto, že sa vyhýba „farárskemu sladkastému hlasu“ a ako bývalý pracovník v civile pozná problémy, spôsob myslenia, jazyk a štýl reči ľudí „vo svete“.

Takmer každý rozhovor si dáva autorizovať a starostlivo ho opraví, nerobí to pre svoj image, ale ako službu novinárom. Často ten najzaujímavejší rozhovor začne až vtedy, keď sa vypne kamera, či mikrofón, keď novinár spozná, že sa s ním môže normálne baviť, a zahrnie ho záplavou otázok, ktoré jeho osobne ( nie fiktívnych divákov, čitateľov, poslucháčov) pália. Mnoho ľudí má desivé predstavy o cirkvi, kňazoch, veriacich. A je to ohromná šanca, ako využiť šoku z toho, že spoznajú niekoho, kto tento stereotypný postoj naruší.
Často spovedá. No nerobí si štatistiku, za tých pár rokov vypočul niekoľko tisíc spovedí. Nesie v srdci tajomstvá mnohých ľudí, často takých, ktoré nepoznajú ani ich najbližší. Táto prax mu dala viac porozumieť „ človečine“ viac ako knihy a univerzity, cesty po čelom svete, viac ako prax klinického psychológa. Je rád , že v jeho Cirkvi je kazateľ zároveň spovedníkom.

Rozmýšľa v scenároch
Je zvyknutý premýšľať o budúcnosti v scenároch, preto sa chcel stať českým prezidentom. V prvom najpravdepodobnejšom scenári mu išlo o debatu. Bude sa o ňom debatovať, no nakoniec nenastúpi kandidovať. Tá debata však pomôže spoločnosti premýšľať a vyberať dôslednejšie a tvorivejšie, hľadať aj za zabehanými postupmi, pomôže zbúrať predsudky. Ako si v Amerike pred voľbou katolíka Kennedyho ľudia hovorili, že katolík nemôže byť prezidentom, rovnako ako žid a černoch. Zbúrať predstavu, že kňaz nemôže byť českým prezidentom. Ľudia by sa začali pýtať: A prečo nie? Tento scenár nikomu neškodí, a všetkým prospieva. Scenár číslo dva. Ďaleko menej pravdepodobný. Bude kandidovať, ale predsudky a stranícke záujmy spôsobia, že nevyhrá. Aj tento scenár môže priniesť hodne dobrého. Do kampane by mohol vniesť dobé témy, myšlienky, nedal by príležitosť druhým, aby to mali ľahké. Posledný scenár. Získa dôveru voličov a v politike by musel zostať. Tento scenár má pravdepodobnosť zázraku, ale zázraky sa v politike niekedy dejú.Natoľko miluje svoju prácu ako kňaz i na univerzite, že by sa jej nerád vzdal, hoci len na určitý čas. Zaprel by sa, len keby to išlo spoločnému dobru. Je to podobné, ako keď sa človek dozvie o chorobe blízkeho človeka, ktorému môže poskytnúť nejaký orgán. Cíti morálnu povinnosť mu poskytnúť svoju obličku, ale uľaví sa mu, keď zistí, že je to nepotrebné.

Martin Ližičiar

foto: halik.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo