Na Slovensku je len málo odborníkov, ktorí poznajú naše školstvo tak zasvätene. V 90. rokoch pôsobil ako dekan Matematicko-fyzikálnej fakulty UK, potom pracoval dlhé roky na ministerstve školstva na rôznych čelných pozíciách, ako generálny riaditeľ sekcie vysokého školstva, vedúci služobného úradu alebo interný poradca ministra školstva. Za prvej Dzurindovej vlády sa významne podieľal na veľkej vysokoškolskej reforme. Minulý rok ho minister Peter Plavčan vymenoval za šéfa reformného tímu, ktorý má pripraviť novú koncepciu školstva, po pár mesiacoch sa však pre pomery na ministerstve rozhodol, že z tejto pozície odíde.

Peter Mederly v rozsiahlom rozhovore pre Postoj vysvetľuje, kedy a prečo začalo naše vysoké školstvo tak upadať. Hovorí tiež, čo s rezortom spravila záplava eurofondov a akého ministra školstva potrebuje Slovensko, aby sa roky prepadu konečne zastavili.   

 

Od roku 1999, keď ste nastúpili na ministerstvo, ste zažili deväť ministrov, veľké reformy aj obdobie stagnácie. Aká to bola pre vás celkovo skúsenosť?

Vynikajúca. Už ako dekan som v 90. rokoch narážal na veľké problémy nášho vysokého školstva, mal som preto predstavu, čo robiť.

Kým Česi po rozdelení republiky pokračovali vo vývoji systému a v roku 1998 prijali radikálny vysokoškolský zákon, u nás sa celé desaťročie nedialo nič, vysokoškolské prostredie sa len vnútorne rozkladalo.

Lenže ten pocit, že je vnútorne rozložené, je dnes silnejší než kedykoľvek predtým. Úroveň vysokého školstva pôsobí značne horšie než bola v 90. rokoch.

Chápem, ono to má však svoju históriu. Prvá Dzurindova vláda si povedala, že po rokoch, keď sa nedialo nič a systém upadal, chce niečo spraviť.

Do nového vysokoškolského zákona sme v roku 2002 prebrali viac než polovicu vecí od Čechov. V podstate sme sa postavili na ich plecia, niektoré veci, najmä v oblasti financií, sme posunuli ešte ďalej.

Čo napríklad?

V štátnom rozpočte je to nastavené tak, že peniaze, ktoré sa neprečerpajú v rámci jednotlivých kapitol do 31. decembra daného roka, sa neprenesú do nasledujúceho roka, ale jednoducho prepadnú. Preto v decembri všetci míňajú bez ladu a skladu.

Nám sa však podarilo presadiť, aby sa nevyčerpané prostriedky štátneho rozpočtu vo vysokom školstve prenášali, Česi to tak dosiaľ nemajú. Neuvedomujeme si to, ale je to veľká vec. Školy si takto prenášali v posledných rokoch viac ako 200 miliónov eur do ďalšieho roka. Nevytvárajú dlhy, ale isté rezervy.

Postavili sa dobré základy, ale potom sa len spalo

Vráťme sa však k tomu veľkému úpadku. Je zjavné, že časť toho úpadku bola daná objektívnymi faktormi, oproti 90. rokom prudko pribudol počet študentov, súčasne sa však prepadávala demografia, navyše podstatná časť najlepších študentov odchádza do zahraničia, čo predtým nebolo možné. No celkovo sa zdá, že reformy, napríklad naviazanie peňazí na študenta, skôr urýchlili úpadok, než pomohli. Boli ste spoluautorom reforiem, ako to vnímate spätne?

Na to, aby sme pochopili podstatu toho, čo sa stalo, musíme uplynulých 18 rokov rozdeliť na dve polovice. Za prvej a druhej Dzurindovej vlády, teda počas celých ôsmich rokov, sa robila vysokoškolská reforma podľa jednej filozofie.

Dodnes som presvedčený, že tá filozofia bola dobrá a vznikala úplne vzorovo.

Ako to myslíte?

Najskôr vláda v auguste roku 2000 schválila koncepciu, ktorej sme venovali stovky hodín diskusií, navštívili sme všetky vysoké školy, až sa to pretavilo do nového reformného vysokoškolského zákona z roku 2002.

Spôsob, akým sme to robili, teda najprv podrobná koncepcia, potom zákon, bol jednoducho „učebnicový“. Priala nám aj medzinárodná situácia, pretože celosvetová parížska konferencia o vysokom školstve a bolonská konferencia z konca 90. rokov nastavili medzinárodne akceptované základné princípy, ktorými sa vysokoškolské systémy majú riadiť.

No a my sme sa ich snažili dôsledne premietnuť do slovenského vysokého školstva. Takáto priaznivá situácia napríklad nenastala v regionálnom školstve.

Ale aj to prechádzalo rôznymi reformami.

Iste, ale zákony, ktoré tvorili ich základ, vznikali postupne. Najskôr finančná reforma a reforma štátnej správy za ministra Fronca a potom obsahová reforma za ministra Mikolaja. Lenže na rozdiel od vysokého školstva tieto zákony nevychádzali zo žiadneho jednotného koncepčného dokumentu z toho obdobia.

V poriadku, hovoríte, že vysokoškolská reforma spred 15 rokov sa udiala vzorovo, no zároveň dnes vidíme výsledok. Čo sa teda pokazilo?

Poviem to na príklade: máte cieľ dostať človeka na Mesiac. Pri vysokých školách nám bol jasný cieľ, spravil sa nový zákon. Keď sme po prvom roku jeho fungovania zistili slabšie miesta, spravila sa v roku 2003 novela, ktorá ihneď reagovala na problémy.

V roku 2006, na konci druhej Dzurindovej vlády, sme povedali a napísali: na to, aby sme ciele naplnili, treba urobiť ďalšie zmeny a sú to konkrétne tieto – a vymenovali sme ich.

A čo bolo potom?

Z hľadiska problémov, ktoré bolo treba riešiť, nič. Nasledoval opäť dlhý spánok, jednoducho sme ďalšie roky prespali.

Keď si pozriete posledné programové vyhlásenie vlády, tam sú z veľkej časti presne tie veci, ktoré sme navrhovali v roku 2006. Jednoducho nenastala žiadna korekcia dráhy.

Prečo?

Pretože prvá Ficova vláda povedala, že to, čo bolo dovtedy, nestojí za nič a treba spraviť novú koncepciu. Lenže sa neurobila žiadna, len sa chaoticky zasiahlo do zákona z roku 2002.

Princípy sa síce nezosypali, ale urobilo sa niekoľko nesystémových zmien, ktoré celok kazili.

Teda vlastne vravíte, že sme chceli poslať človeka na Mesiac, ale vystrelili sme ho do čiernej diery?

(Úsmev.) Zistili sme, že nesmerujeme celkom k Mesiacu, a namiesto toho, aby sme zapli jeden motor a korigovali dráhu, vypli sme druhý motor a momentálne sa potulujeme kdesi vo vesmíre.

Skúste to ešte bližšie vysvetliť: čo bola pôvodná filozofia a ako sa mala po 2006 korigovať?

Myšlienka, že v dnešnom svete nastavíte vysokoškolský systém veľkým zákonom na 15 rokov a potom už nemusíte ničím hýbať, je nezmyselná. Musia byť korekcie.

V roku 1990 sa správne povedalo, že školy majú dostať akademickú autonómiu. Chýbala však finančná autonómia, boli to naďalej štátne rozpočtové organizácie. Toto sme zmenili. Ďalšie dva princípy boli dostupnosť a kvalita. Bolo jasné, že podiel vysokoškolsky vzdelanej populácie musí stúpať, tak ako všade vo svete, ale s tým, že musíme rozvíjať aj kvalitu. Vedeli sme, že oba princípy, ktoré sa môžu biť, treba vybalansovať.

Zistili sme, že nesmerujeme celkom k Mesiacu, a namiesto toho, aby sme zapli jeden motor a korigovali dráhu, vypli sme druhý motor a momentálne sa potulujeme kdesi vo vesmíre. Zdieľať

Preto sme podľa tých najlepších medzinárodných skúseností namodelovali systém práce Akreditačnej komisie (AK). Práve tá mala garantovať kvalitu. Lenže dnes vidíme, že to nefunguje. Pritom je to prvok, ktorý je absolútne rozhodujúci pre kvalitu.

Takže dnes sme na tom vo vysokom školstve preto tak biedne, že AK nefungovala podľa vašej koncepcie a zlyhala?

Áno, je to jedna z hlavných príčin.

Prečo sa to zosypalo?

Pozrite, naša AK na veľkú hanbu vypadla z európskeho združenia akreditačných komisií (ENQA). V roku 2012 sem totiž prišiel panel expertov, aby zhodnotil jej prácu. Keď však skúmali fungovanie našej AK, zistili, že celkom nerozumejú, čo je vlastne úlohou našej komisie.

Akreditačná komisia: Ako klameme sami seba

V čom je problém? V tom, že v tej komisii sedia nesprávni ľudia, ktorí nevedia alebo nechcú posudzovať kvalitu škôl?

Tých problémov je viac. Členov komisie s konečnou platnosťou menuje vláda, objavujú sa tam rôzne politické tlaky v rôznych obdobiach. S prvým šéfom AK profesorom Pavlom Návratom sme pracovali na kritériách fungovania AK, jedným z nich je hodnotenie vysokoškolského výskumu.

Ono nie je až taký problém, keď hodnotíte výskum v jednej oblasti, problém nastáva v prípade, keď navzájom porovnávate viacero oblastí. Angličania majú systém, podľa ktorého je etalónom svetová úroveň výskumu. Keď v ktorejkoľvek oblasti hodnotím kvalitu výskumu, pýtam sa, či je to absolútna svetová špička, či je to medzinárodne akceptovateľné, alebo to má národnú úroveň, alebo je to, zjednodušene povedané, úplný šmejd.

Angličania zaviedli takúto klasifikáciu pre všetok výskum, každých pár rokov zhodnotia svoje univerzity a podľa toho ich z hľadiska výskumu financujú. Vedeli sme, že sa nedá nič lepšie vymyslieť, prevzali sme tieto anglické zásady.

Ak teda nejakú výskumnú prácu ohodnotíme kategóriou A, malo by ísť o špičkovú medzinárodnú kvalitu, kategória B je medzinárodne uznávaná kvalita a tak to ide ďalej.

Mali sme teda vzorové anglické kritériá, čo sa s nimi potom stalo?

Angličania majú zásadu, že ak máte hodnotiť nejakú prácu, musíte si ju prečítať.

Chcete naznačiť, že tí, ktorí majú u nás posudzovať kvalitu vedeckých prác, ich ani len nečítajú?

U nás sa to zobralo tak, že ak je nejaká práca v takom či onakom časopise či databáze, tak ju vieme ohodnotiť, hoci ju v danej komisii nikto nečítal.

Potom sa udiala ďalšia vec: kým vo vedách, v ktorých sme dobrí, ako vo fyzike či chémii, dostávali áčko práce, ktoré boli zverejnené v špičkových časopisoch, vo vedách, kde sme boli na nižšej alebo nízkej úrovni, stačilo na áčko aj uverejnenie v pofidérnejších časopisoch.



Takže sa kvôli peniazom, ktoré idú na výskum, hráme na to, že sme aj v spoločenských vedách svetová špička?

Doslova je to tak.

Môžete to ukázať na príklade?

V roku 2011 sa konal jeden verejný seminár o hodnotení výskumu v humanitných a spoločenských vedách. Pripravil som a odprezentoval jeden prehľad. Ten vychádzal z výsledkov prvej komplexnej akreditácie, ktorá prebiehala v rokoch 2007 – 2008 a zachytávala obdobie rokov 2002 až 2007. 

V prehľade som porovnával úroveň výskumu v oblasti humanitných vied a filozofie na slovenských vysokých školách, ako to hodnotila AK, s úrovňou výskumu na anglických univerzitách, ako ju hodnotili anglické autority. Obe hodnotenia boli teda urobené na základe rovnakých zásad.

A viete, čo bol výsledok? Z prehľadu vyplýva, že prvých sedem miest poradia podľa kvality výskumu obsadili slovenské vysoké školy, pričom najlepšia z nich mala až 90 percent z predložených prác na špičkovej medzinárodnej úrovni.

Najlepšia anglická univerzita sa umiestnila v tomto prehľade na 8. mieste so 45 percentami prác v medzinárodnej špičke. Pre zaujímavosť, Oxford mal len 35 percent.

To myslíte vážne?

Počujete dobre, pri rovnakých základných kritériách vyhodnocujeme sedem našich univerzít ako lepších než najlepšie britské univerzity, veď to je nonsens.

Keď sa o tom bavíte s ľuďmi z fachu, čo na to hovoria?

Uvedomujú si to, niektorí členovia AK mi v súkromnom rozhovore povedali, že chceli pomôcť aj slabším. Je možné pozerať sa na veci aj takto. Nemožno sa však potom tváriť, že dodržiavame stanovené kritériá, lebo klameme sami seba. Tento problém je explicitne pomenovaný v programovom vyhlásení súčasnej vlády.

Nebol problém tej vašej prvotnej koncepcie v tom, že ste zaviedli elitné kritériá na prostredie, ktoré však nemá pedagogickú elitu, aká by ich bola schopná garantovať?

Nemyslím si, že toto je ten problém. Samotní Angličania si povedali: ani my nie sme dosť bohatí na to, aby sme financovali základný výskum v celej jeho šírke. Budeme financovať len to, kde sme dobrí z medzinárodného hľadiska.

My sme však malou krajinou, takto si to postaviť nemôžeme.

Samozrejme, to neznamená, že na Slovensku vôbec nemáme financovať výskum v oblastiach, v ktorých v súčasnosti nedosahujeme svetové výsledky. Slovensko má praktické problémy, napríklad s populáciou segregovaných Rómov, ktorých riešenie si vyžaduje aj realizáciu výskumu a nikto iný ich za nás nevyrieši. V takýchto konkrétnych príkladoch je potrebné financovať výskum, aj keď v danej oblasti nepatríme k medzinárodnej špičke.

Počujete dobre, pri rovnakých základných kritériách vyhodnocujeme sedem našich univerzít ako lepších než najlepšie britské univerzity. Zdieľať

Lenže tie veci nemôžeme pliesť dokopy. Treba odlíšiť, čo financujeme preto, že sme v tom dobrí, a to, čo musíme financovať preto, že je to špecifický problém Slovenska, aj keď v tom nie sme na svetovej úrovni. Veci treba jednoducho nazývať pravým menom.

Teda povedať, že toto nie je výskum svetovej kvality kategórie A, ale povedzme C...

Áno. Ale financujeme to nie preto, že je to sfalšované áčko, ale preto, že to ako krajina potrebujeme. To, čo teraz hovorím, znie celkom triviálne, lenže takéto rozlíšenie dosiaľ neexistuje.

Prečo takú trivialitu nedokážeme spraviť?

Lebo ministerstvo doteraz nepripravilo potrebné finančné nástroje. Táto myšlienka je súčasťou stratégie výskumu s názvom Fénix, ktorú ministerstvo pripravilo za ministra Jurzycu a vláda ju aj schválila.

A prečo sa podľa toho neriadila?

Proste to leží pokojne na dne šuplíka. Podľa súčasného systému je to tak, že tí, ktorí sú u nás naozaj dobrí, dostanú pridelený svoj balík peňazí za svoju špičkovú kvalitu. Ten však dostanú aj tí slabší, ktorých sme povýšili na svetových. Keďže sa delí jeden balík peňazí, tak tí skutočne najlepší na to doplácajú.

Čo to celkovo znamená pre financovanie vysokého školstva?

Zo zhruba 450 miliónov eur, ktoré sa investujú ročne do vysokého školstva, ide dnes okolo 50 percent podľa počtu študentov. Súčasne stále stúpa podiel rozdeľovaný podľa výsledkov výskumu, pre rok 2017 je to viac ako 35 percent.

Tie lepšie univerzity sa však sťažujú, že systém je pokrivený z dôvodu, že dostávajú málo peňazí z výskumu, keďže stále sa veľký balík peňazí viaže na počty študentov. Vy teraz tvrdíte, že oveľa väčším problémom je to, ako sa rozdeľuje balík z výskumu.

To, čo šíria univerzity, keď stále opakujú, že sa musí systém prehodnotiť, aby viac peňazí plynulo na výskum, je tak trochu mýtus.

Ak zoberieme čísla z posledných rokov, Univerzita Komenského získava štvrtinu z celého slovenského balíka za výskumný výkon, za študentov dostáva menej ako 20 percent z celkového balíka, aj STU dostáva viac z balíka na výskum než na študentov.

To, čo šíria univerzity, keď stále opakujú, že sa musí systém prehodnotiť, aby viac peňazí plynulo na výskum, je tak trochu mýtus. Zdieľať

Iste, potom máte univerzity, ktoré berú peniaze prakticky len za študentov. Podstatné však je, že z približne 160 miliónov eur, ktoré putujú na výskum, berie prvých päť univerzít viac ako 65 percent, posledných päť univerzít približne päť percent, teda trinásťkrát menej. Tieto základné parametre teda nie sú nastavené zle.

Problém je v tom, že najmä pokiaľ ide o študentov, máme systém súťaže smerom nadol. Našou ideou bolo, nech sa bojuje o študenta zvýšenou kvalitou. Ale bojuje sa oňho často znižovaním nárokov.

Prečo potom ani tie lepšie univerzity netlačia na zmenu, ktorú by pri spojení síl mohli presadiť?

Aj Univerzita Komenského, ktorá sa dá pokladať v rámci slovenských podmienok za špičkovú, má fakulty, ktoré sú horšie než niektoré obdobné fakulty iných univerzít. Je jednoducho veľmi rôznorodá, preto tá súťaž smerom nadol prebieha všade.



 

Povedali ste, že o študenta sa bojuje znižovaním nárokov. Nebola preto naivná už vaša prvá koncepcia? Prečo ste si mysleli, že ak sa peniaze významne naviažu na počet študentov, dopadne to lepšie, než to dopadlo?

Na takúto otázku odpovedám vždy takto: viete si predstaviť školský systém, ktorý by pri prideľovaní peňazí nebral do úvahy veľkosť školy? To sa predsa nedá!

Preto je dôležité, aby sa zamedzilo súťaži smerom nadol. A tu sa zase vraciame k úlohe Akreditačnej komisie, ktorá mala na to dohliadať. Poviem príklad: Jedna z univerzít v istom období medziročne mimoriadne zvyšovala počty študentov. Už na druhý deň po zistení tohto stavu tam mala nabehnúť Akreditačná komisia, keďže bolo vysoko pravdepodobné, že tá škola nedodržala podmienky, za ktorých bola akreditovaná. Zákon to Akreditačnej komisii umožňoval, pretože rátal s tým, že sa to môže stať.

A nabehla tam?

Nie. Takže na nasledujúci rok to škola spravila znova a tak to šlo ďalej.

Vlastne vravíte, že vinou AK sa náš vysokoškolský systém z hľadiska kvality vnútorne rozpadol.

Určite nechcem vyvolať dojem, že AK nepracovala, ona dokonca pracovala a pracuje veľmi intenzívne. Nesplnila si však niektoré povinnosti, s ktorými sa v koncepcii rátalo a ktoré sú z hľadiska fungovania systému kľúčové.

Lenže ak musí AK akreditovať stovky programov, na čo má úplne nedostatočnú personálnu kapacitu, ako to môže stíhať robiť dobre?

Iste, časom sa zistilo, že akreditovať podľa programov, ktorých počet vzrástol na tisíce, predstavuje enormnú záťaž, pre AK, ako aj pre vysoké školy. Už niekoľko rokov vieme, že z toho dôvodu treba prejsť na akreditáciu v odbore. Len sa to nepodarilo urobiť.

Veď na to stačí malá zmena, prečo sa to nespravilo?

Za ministra Mikolaja sa na to nemyslelo, za ministra Jurzycu sa pripravila novela vysokoškolského zákona, v ktorej to bolo pripravené. Radičovej vláda však padla, takže sa to nestihlo, potom prišiel minister Čaplovič, ktorý Jurzycovu novelu sčasti prevzal, polovicu z nej nechal schváliť, lenže akurát túto zmenu vyhodil.

A to prečo?

Úplne vyčerpávajúco odpovedať neviem, nehovoril so mnou o tom. Myslím si však, že úlohu v oblasti akreditácie v tomto období zohral aj výber niektorých nových členov AK, ktorí sa nestotožňovali s celkovou filozofiou akreditácie tak, ako bola nastavená v koncepcii a v zákone.

Treba ešte povedať, že v oblasti akreditácie oproti obdobiu, v ktorom sa realizovala vysokoškolská reforma, sa situácia zmenila aj medzinárodne. Dnes sa jednoznačne preferuje, že univerzita si musí stanoviť vnútorné kritériá pre zabezpečenie kvality.

Teda nemá to byť tak, že sa zvonka nastavia pravidlá a tie sa musia slepo dodržiavať. Kontrola má pozerať na to, či si univerzita nastavila dobrý systém a či ho aj v praxi dodržiava.

Slovenskou realitou však opäť bude, že každá univerzita si to nastaví tak, aby to bolo pre ňu čo najjednoduchšie a AK jej to bratsky odklepne.

Žiaľ, to sa už deje. Ak sa chce stať naša Akreditačná komisia opäť riadnym členom ENQA, musí sa seriózne zaoberať vnútornými systémami kvality jednotlivých vysokých škôl.

AK sa tým však, zdá sa, momentálne nezaoberá. Vo všetkých hodnotiacich správach z poslednej komplexnej akreditácie sa len stručne konštatuje, že príslušná vysoká škola má v súčasnosti vyhovujúci vnútorný systém kvality a jeho uplatňovanie je na dostatočnej úrovni.

Budí to silný dojem, že vnútorné systémy kvality zrejme neboli príliš do hĺbky kontrolované.

Na základe svojich skúseností si viete vôbec predstaviť, že tu raz bude Akreditačná komisia zložená z odborníkov, ktorá bude postupovať podľa osvedčených kritérií?

Jedna vec je, či si to viem predstaviť, druhá vec, či sa o to máme snažiť.

Teda si to neviete predstaviť, ale máme sa o to snažiť?

(Úsmev.) Určite sa o to treba snažiť, neviem si predstaviť, že by sme rezignovali na tieto ciele.

Hľadá sa školský superman
 

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že máme dobrú pôvodnú filozofiu, vieme presne, kde nastali chyby a ako ich pomerne rýchlo opraviť. Na čo vlastne čakáme? Na ministra, ktorý bude tomu rozumieť a bude mať politickú silu presadiť zmenu?

Presne na to čakáme.

Z tých deviatich ministrov, pod ktorými ste pracovali, sa niekto tejto predstave dobrého ministra blížil?

(Ticho.) Dobrý minister, osobitne minister školstva, musí mať tak trochu vlastnosti supermana.

Čo to znamená?

Dobrý výkon funkcie ministra si vyžaduje schopnosti a zručnosti vo viacerých oblastiach. Dobrí ministri sú úzky profil. Nepatrí sa však, aby som kádroval ministrov, pod ktorými som pracoval. Z deviatich ministrov boli len štyria, Milan Ftáčnik, Martin Fronc, Eugen Jurzyca a Dušan Čaplovič, s ktorými som spolupracoval dlhodobejšie.

Dobrý minister, osobitne minister školstva, musí mať tak trochu vlastnosti supermana. Zdieľať

Pre každého z nich bolo školstvo srdcovka a spolupráca s nimi ma napĺňala. Ostatní ministri pôsobili buď len veľmi krátko, alebo nemali záujem o bližšiu spoluprácu so mnou.

Ľutujem, že som nemal možnosť bližšie spolupracovať s ministrom Jurajom Draxlerom. Ak vychádzam z myšlienok, ktoré uverejňoval v blogoch pred nástupom do funkcie ministra, ale aj v súčasnosti, aj u neho sa dá školstvo chápať ako jeho srdcovka.

Akurát som to nejako necítil počas výkonu jeho funkcie a aj som mu v jednom z mála rozhovorov povedal, že tomu nerozumiem.

V akom zmysle?

Je to o tom, či riadite alebo ste riadený. A teraz to dospelo k dokonalosti.

Hovoríte o ministrovi Plavčanovi?

(Ticho.)

Ste zasväteným znalcom rezortu. Predstavte si, že by sa objavil ideálny minister, na ktorého už roky čakáme. Celý rezort aj s rôznymi záujmami navôkol však pôsobí zvonka ako kolos, ktorý by zomlel aj ministra s vôľou a energiou. Je to mylný dojem?

Myslím, že je to mylný dojem. Iste, ak by tam mal byť len minister, ktorý nemá okolo seba žiaden kolektív, tak by ho to zomlelo. Ale s tromi-štyrmi ľuďmi s rovnakou krvnou skupinou by dokázal tým kolosom pohnúť, o tom som presvedčený. Musel by však mať aj politickú váhu.

Všetky posledné vlády vyhlasujú školstvo za prioritu, ale to je len deklarácia. Celkom vážne sa to bralo za Dzurindových vlád, vtedy sa povedalo, že každým rokom sa zvýšia investície do vysokého školstva o 0,1 percenta HDP, čo sa v prvých rokoch aj dialo.

Minister s tromi-štyrmi ľuďmi s rovnakou krvnou skupinou by dokázal tým školským kolosom pohnúť. Musel by však mať aj politickú váhu. Zdieľať

Od roku 2000 do roku 2006 sa rozpočet vysokého školstva viac ako zdvojnásobil – zo 170 mil. eur v roku 2000 stúpol na 382 mil. eur v roku 2006. Potom sa to spomalilo, už sa o tom skôr len rečnilo.

Ale na to, aby sme celkom pochopili posledných desať rokov, treba ešte povedať, že do toho všetkého prišli eurofondy. Tie mali z istého hľadiska na školstvo aj podstatný negatívny vplyv.

V akom zmysle?

Napríklad narušili činnosť niektorých priamo riadených organizácií rezortu.

Ja osobne som síce počas svojho pôsobenia na ministerstve nemal priamo s eurofondmi nič do činenia, ale musel som sa zaoberať niektorými dôsledkami ich fungovania.

Viaceré rezortné organizácie robili takzvané národné projekty za desiatky miliónov eur, pričom zamestnávali niekoľkonásobne väčší počet ľudí, ako je ich kmeňový stav.

Bol to taký enormný nával, že to podstatne narušilo ich štandardnú rutinnú prácu. Jedným z dôsledkov tohto stavu bolo, že napríklad Metodicko-pedagogické centrum minulý rok v auguste už nemalo na platy, keďže sa ešte nerozbehlo nové programovacie obdobie a skončili sa projekty predošlého obdobia. V priebehu siedmich mesiacov minuli rozpočet a potom už nemali.

... po eurofondoch potopa?

Poviem to inak. Eurofondová záplava postihla niekoľko základných priamo riadených organizácií. A teraz je s tým problém. Navyše sa deformujú priority, pretože hlavným cieľom sa mnohokrát stáva minúť prostriedky.



Urobili sa za eurofondy aspoň zmysluplné veci?

Viete, jedným z dôvodov môjho odchodu bolo aj to, že hoci experti pracujúci na národnom programe vraveli, že v rámci nového programovacieho obdobia už treba robiť naozaj len užitočné projekty, zdá sa, že opäť to k tomu nesmeruje.

Hrozí akútne riziko, že jednoducho niekto v pozadí zase raz povie, že sa bude robiť takýto a onaký eurofondový megaprojekt.

Teda vravíte, že je to len biznis.

Áno, je to biznis.

... ktorý ničí školstvo...

Nechcem to takto povedať. Z tých miliárd eur sa muselo aj niečo vybudovať. Ale som presvedčený, že pri podrobnejšom skúmaní by sa v mnohých prípadoch ukázalo, že efektívnosť investícií nebola príliš vysoká. Tento problém tu do roku 2006 neexistoval.

Prejdime k reformnému dokumentu „Učiace sa Slovensko“, na ktorom teraz pracuje úzka skupina odborníkov a čoskoro by mal byť na stole na pripomienkovanie. Načo nám je táto papierová tortúra, keď problémy predsa dobre poznáme?

Nesúhlasím, treba si ich nanovo zadefinovať, aby bolo jasné, ako ďalej kráčať.

Už tu predsa bola objemná Čaplovičova Správa o stave školstva.

To je však opäť zaujímavá story. Táto správa vznikla vlastne vďaka štrajku učiteľov v novembri 2012. Opozičný poslanec Miroslav Beblavý vtedy v parlamente žiadal, aby ministerstvo predložilo dokument, čo chce vlastne robiť so školstvom.

Navrhoval, aby takýto dokument parlament dostal do dvoch týždňov. Podarilo sa mi presvedčiť ministra Čaploviča, že návrh treba prijať, je to šanca. Samozrejme, termín dvoch týždňov bol úplne nereálny, navrhol som mu zaviazať sa, že to urobíme do troch mesiacov. Tak sa aj stalo, parlament schválil tento časový harmonogram a do troch mesiacov sme to spracovali a predložili na verejnú diskusiu.

Zapojilo sa do nej niekoľko stovák ľudí, najmä z regionálneho školstva, ktorí predložili viacero veľmi kvalitných návrhov na úpravy. Tieto úpravy sme zapracovali a materiál pripravili na rokovanie vlády. Väčšina ohlasov na kvalitu dokumentu bola pozitívna. Lenže viete, v čom bol problém?


V čom?

Vláda to nikdy neprerokovala! Minister Čaplovič tam chcel totiž zapracovať cieľ, aby plat učiteľov stúpol do roku 2016 na 1,2-násobok priemerného platu v národnom hospodárstve. Ministerstvo financií bolo proti, minister Čaplovič však trval na svojom, nechcel to vypustiť. Keďže vláda nenašla odvahu problém priamo riešiť, zase z toho nič nebolo.

Ak porovnáme ciele tejto správy s cieľmi národného programu, na ktorom sa teraz pracuje, zistíme v oblasti vysokého školstva zhruba 80-percentnú zhodu. V časti týkajúcej sa regionálneho školstva prišlo však k podstatnejšiemu doplneniu cieľov správy.

Keďže vláda nenašla odvahu problém priamo riešiť, zase z toho nič nebolo. Zdieľať

Národný program dáva oveľa väčší dôraz na individuálny prístup k žiakom po všetkých stránkach, než ako to predtým zdôrazňoval tím, ktorý vypracoval správu. Teda kým v oblasti vysokého školstva sa ciele Správy a národného programu do značnej miery prekrývajú, v oblasti základných a stredných škôl sa volia iné akcenty, čo považujem za dobrý posun.

V poriadku, vypracuje sa nový reformný dokument, ale čo potom?

Budeme aspoň vedieť, ako má tá naša dráha na Mesiac vyzerať. Nepotrebujeme revolúciu, všetko hádzať do koša, len treba posunúť veci vpred. Robiť ostré zásahy je veľké riziko, lenže bez korekcií budeme upadať.

Vy ste sa stali minulý rok na jar šéfom autorského tímu tohto dokumentu, no po niekoľkých mesiacoch ste odišli. Prečo?

Môj odchod nijako nesúvisel s prácou toho tímu, súviselo to s vnútornými pomermi na ministerstve.


Mám informáciu, že ste mali na začiatku isté podmienky, nechceli ste, aby sa minister v rezorte dotkol ľudí, ktorých považujete za odborníkov. Tú podmienku minister napokon nesplnil, je to pravda?

Nebudem to komentovať. Chápem, že vás to zaujíma, ale naozaj nechcem tieto veci medializovať. Sú to interné veci, ktorých medializácia by zbytočne odvádzala pozornosť od sústredenia sa na problémy v školstve, ktoré treba riešiť.

Predpokladajme, že váš bývalý tím predloží dobrý dokument, ktorý schváli vláda aj parlament...

... to však bude len nevyhnutný začiatok, po ktorom musí nasledovať akčný plán, konkrétne návrhy, na čo treba vôľu zhora.

Veríte, že sa tak stane v dohľadnom čase?

(Ticho.) Neverím, ale veľmi rád by som sa mýlil.

Takže zmena príde v nedohľadnom čase?

Verím, že zmena raz príde, treba sa snažiť a podržať ľudí, ktorí sa o tú zmenu snažia. Nevidím to beznádejne, len to celé musí mať dobré vedenie. A to je zatiaľ v nedohľadne. (Úsmev.)

Foto - Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo