Vojna v Karabachu Vyšla kniha, ktorú by si mal prečítať aj minister Korčok

V septembri 2020 vypukla vojna v Náhornom Karabachu. Azerbajdžan s podporou Turecka zaútočil na enklávu, ktorú už tridsať rokov kontrolovalo Arménsko. Do vojny sa na jeho strane zapojili aj príslušníci islamistických milícií, ktorí predtým bojovali v Sýrii.

Boje trvali 44 dní, padlo v nich približne desaťtisíc vojakov a stovky civilistov. Ďalšie desaťtisíce Arménov prišli o strechu na hlavou a stali sa z nich utečenci. Ale predtým ako ušli, zapálili svoje domy, aby sa nedostali do rúk nepriateľom. Konflikt sa skončil prímerím, ktoré sprostredkovalo Rusko, avšak Arméni stratili 80 percent územia Karabachu.

Prehliadnutá vojna

Za týmito suchými faktickými dátami sa – ako to už pri vojnách býva – skrývajú tisícky drám a osobných tragédií. Tentoraz však zostali pred očami verejnosti skryté oveľa viac ako inikedy. Svet riešil pandémiu, vrcholil prezidentský súboj v USA, a tak malá vojna niekde na Kaukaze, mimo záujmu Západu, uviazla v tieni týchto udalostí.

České reportérky Lenka Klicperová a Markéta Kutilová patrili k hŕstke svetových novinárov, ktorí v čase tvrdých pandemických opatrení do Náhorného Karabachu vycestovali a suchú vojnovú štatistiku doplnili o príbehy.

Tento rok vyšla ich kniha Posledný zapáli dedinu (Vojna v Náhornom Karabachu), ktorá sa dá kúpiť aj v našich kníhkupectvách. Silný je nielen text, ale aj fotografie, ktoré ho sprevádzajú. 

V Karabachu boli reportérky trikrát; počas konfliktu aj tesne po vyhlásení prímeria. Ich reportážna kniha je tak akoby kronikou prehliadanej vojny prerozprávanou cez konkrétne ľudské osudy. Cez žiaľ matiek nad stratou svojich synov, zúfalstvo žien, ktoré ostali bez živiteľov, ale aj cez frustráciu vojakov, ktorí aj vďaka korupcii arménskych elít nemali dostatočné vybavenie, či hnev všetkých na ľahostajnosť Západu.

Čítajte tiež

Náhorný Karabach To nebola vojna, to boli jatky

Lenka Klicperová Markéta Kutilová

České reportérky Markéta Kutilová a Lenka Klicperová píšu exkluzívne pre Denník Postoj o Arménoch, ktorí opúšťajú svoje domy v Náhornom Karabachu.

„Nech ide celý kresťanský svet do čerta, nech ide do čerta aj Putin. Nikto nám nepomohol, celá Európa sa na nás vykašľala. Ale ani my vám nepomôžeme, keď sa na vás pohrnú Turci!“ ventiluje svoj hnev pred reportérkami zúfalý obyvateľ Stepanakertu.

Najsilnejšou časťou knihy sú pasáže, v ktorých autorky opisujú zločiny azerbajdžanských jednotiek na civilných obyvateľoch okupovaných území.

Napríklad vraždu dvoch starčekov Juryho Arsjana (82) a Genadiho Petrosjana (69), ktorí odmietli opustiť svoju dedinu. Keď do nej vstúpili azerbajdžanskí vojaci, odrezali im hlavy, natočili to a zavesili na sociálne siete.

„Takýchto starčekov, ktorí odmietli odísť zo svojich domovov, boli desiatky. Väčšina civilistov bola zavraždená až po podpísaní prímeria 9. novembra. Únosy, mučenie, zastrelenie, dekapitácia, odrezávanie častí tela. Sú to zdokumentované prípady, pretože páchatelia sa pri väčšine z nich nahrávali. Pravosť väčšiny z nich potvrdili mimo iných aj experti Amnesty International či Human Rights Watch,“ píšu Klicperová s Kutilovou.

Čítajte tiež

Reportáž z Karabachu Všetko zapálime

Markéta Kutilová Lenka Klicperová

Mal to byť blitzkrieg, ale Arméni sa dokázali výraznej presile brániť 44 dní. Napriek tomu prehrali.

Informujú tiež o zdokumentovanom prípade vraždy starčeka, ktorej sa prizerá muž v uniforme azerbajdžanských špeciálnych síl spolu so známym azerbajdžanským blogerom. Hoci ich starček dokonalou azerbajdžančinou prosil o milosť, odrezali mu hlavu. Priamo v jeho sade.

Azerbajdžan a Korčok

Kniha českých reportérok by bola určite užitočným čítaním aj pre ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka. Pretože Azerbajdžan patrí k jeho obľúbeným destináciám. Od vojny v Náhornom Karabachu tam už bol dvakrát.

Baku minister navštívil v marci tohto roku a počas jeho cesty išlo najmä o biznis. „Moja vôbec prvá návšteva Azerbajdžanu bola užitočná. Táto krajina sa nachádza doslova na križovatke dvoch kontinentov. Napriek relatívnej geografickej vzdialenosti medzi našimi krajinami máme spoločný záujem o ďalší rozvoj dvojstrannej spolupráce, obzvlášť v obchodno-ekonomickej oblasti,“ konštatoval vtedy Korčok.

Uplynulo len niekoľko mesiacov a minister, teraz v októbri, zavítal do Baku opäť. Stretol sa s prezidentom Alijevom, s premiérom a ministrami zahraničných vecí a hospodárstva. Vyzerá to tak, že opäť šlo najmä o biznis, keďže súčasťou programu ministra bolo slovensko-azerbajdžanské podnikateľské fórum a podpis dohody o hospodárskej spolupráci.

Náš minister však svojich hostiteľov ubezpečil aj o pretrvávajúcej slovenskej politickej podpore pri ich spolupráci s EÚ.

V rámci tejto cesty sa však Korčok vyjadril aj k vojne v Náhornom Karabachu: „Nedávna vojna v Karabachu, pri ktorej zahynuli tisíce mladých ľudí a výrazne utrpelo civilné obyvateľstvo, je výsledkom dekád trvajúcich sporov medzi dvoma národmi. Jedinou cestou k dlhodobému a udržateľnému riešeniu je rešpektovanie medzinárodného práva vrátane princípu teritoriálnej integrity, striktné dodržiavanie prímeria, politický dialóg a pripravenosť ku kompromisom na oboch stranách,“ vyhlásil.

Takéto neutrálne diplomatické vyjadrenia k ministrom zahraničných vecí už akosi patria. Lenže Ivan Korčok už viackrát ukázal, že dokáže toto diplomatické dekórum opustiť a zvoliť aj asertívnejší slovník.

Príkladom sú jeho vyjadrenia, keď označil vakcínu Sputnik za nástroj hybridnej vojny Ruska, či jeho prestrelka so šéfom maďarského parlamentu Lászlóom Kövérom.

Menej diplomatický slovník, asertivita a verejné deklarovanie znepokojenia boli určite namieste aj počas Korčokových ciest do Azerbajdžanu. Len sme ich akosi nezaregistrovali.

Akoby nedávnu azerbajdžanskú agresiu voči Arménom spolu s inými západnými politikmi prehliadol aj náš minister.