V Sýrii pokračuje vraždenie alavitov Musíš sa plaziť po štyroch a štekať ako pes. Potom ťa zastrelia

V Sýrii vypukla ďalšia vlna násilia proti alavitom. K tejto náboženskej skupine patril aj nenávidený diktátor Bašár Asad. Vraždenie alavitov sa začalo už v decembri, keď časť Sýrie ovládli sunnitskí islamisti zo skupiny HTS podporení Tureckom. 

Časť vrážd sú akty pomsty, časť je však z náboženských dôvodov, pretože sunnitskí radikáli považujú alavitov za neveriacich psov, ktorých majú právo zabíjať.

Počet obetí je tisíc až dvetisíc, ďalšie tisíce sú nezvestní. Terčom sú väčšinou muži, ale medzi obeťami je aj mnoho žien a detí. Pred smrťou sú často verejne lynčovaní. 

Najväčší masaker alavitov prepukol 7. marca. V Sýrii bol údajne zastrelený palestínsky pracovník OSN. Zo zabitia boli obvinení alaviti. Tí sa začali búriť a začali sa prestrelky medzi alavitmi a HTS. Nová sýrska vláda pod vedením samozvaného prezidenta Ahmada Šaru, ktorý je bývalým teroristom z al-Káidy, poslala do alavitských oblastí posily z Aleppa, Damasku a Homsu. 

„A začal sa strašný masaker, alaviti sú naháňaní ako psy a strieľaní jeden po druhom, bez súdu, bez možnosti obrany. Ich domy sú rabované, vedú sa útoky na alavitské dediny a vraždené sú celé rodiny. Jeden môj zamestnanec prišiel za dva dni o 12 členov rodiny. Najskôr vyvraždili tých, ktorí mali niekoho v armáde Asada, ale teraz už vraždia všetkých alavitov, zavraždených už bolo aj mnoho žien a detí. Používajú rovnaké metódy ako Islamský štát. Alaviti nemajú podporu ani zbrane. Hovorí sa, že ich podporuje Irán alebo Izrael, ale to je nezmysel. Alaviti sa začali búriť preto, že od decembra ich 200-tisíc bolo prepustených z práce, prišli o zamestnanie, nemajú peniaze, nemajú elektrinu, vodu, nemajú toho, čo by sa ich zastal. A navyše od decembra sú unášaní a vraždení. Pritom oni nijako masovo Asada nepodporovali, ale do armády museli, to bola povinnosť. V Asadovej vláde bolo pritom 70 percent sunnitov, ale teraz sa dejú náboženské čistky a alavitov sa chcú zbaviť úplne. Radikálni sunniti alavitov nenávidia,“ vysvetľuje pozadie vysokopostavený sýrsky konzul v jednej z krajín EÚ, ktorý však nechce byť menovaný. 

Jeho totožnosť však veľmi dobre poznáme. Hovorí, že pre Šarovu vládu už ďalej nebude pracovať. „Nemôžem, toto, čo sa deje, je príšerné, nevieme, čo máme robiť, svet uveril rozprávke, že je tam podpora Iránu a Izraela a alaviti nemajú zástancov,“ hovorí diplomat. Podľa neho počet obetí už presiahol 2000. Sýrske pozorovateľské centrum pre ľudské práva (SOHR) zatiaľ potvrdilo 400 zavraždených civilistov.

Besnenie potvrdzujú aj sýrski novinári na mieste. Zahraniční novinári už totiž nejaký čas víza od Šarovho režimu nedostávajú. „Máme potvrdených mnoho masakrov. Od priamych svedkov aj z videí. Rodina, ktorú dobre poznám, bola upálená zaživa, celá rodina, osem ľudí vrátane dvoch detí, v dedine Alsharifa village,“ hovorí mi novinárka G. M. Každý sa teraz v Sýrii bojí.

Podľa posledných správ sa stovky, možno tisíce alavitov a ďalších náboženských a etnických menšín uchýlili na ruskú leteckú základňu Hmímím pri Latakii pred besnením provládnych islamistických džihádistov režimu Ahmeda Šaru (al-Džulániho).

Sme bezmocní

„Vtrhnú k tebe domov, chytia ťa, hodia na korbu auta a odvezú preč. Potom ťa nájdu pri ceste bez hlavy alebo v horách prevŕtaného guľkami. Zrazí ťa auto, zastrelí ťa neznámy páchateľ na ulici. Vždy to sú zakuklení muži, bez výložiek. Členovia HTS. A keď sa ideš sťažovať na veliteľstvo HTS, povedia, že to boli neznámi muži. Sme bezmocní, jeden po druhom mizne,“ týmito slovami nám opísala v januári vraždenie alavitov aktivistka Manar v Latakii.

Za pani Manar prichádzame neskoro večer. Celé mesto Latakia na brehu Stredozemného mora je ponorené do tmy. Elektrina tu od 8. decembra funguje iba pol hodiny denne. Nikto nesmie vedieť, kto sme ani za kým ideme. V ústrety nám prichádza krásna mladá žena s havraními vlasmi a vedie nás do dvojizbového bytu. 

Žije tu s manželom, dcérou a matkou. Až v kuchyni si vydýchne, zamkne dvere, požiada o vypnutie kamier aj diktafónov. Manar sa bojí. Je alavitka a dokumentuje masakre a násilie páchané na alavitoch v Sýrii po tom, čo jej veľkú časť ovládlo sunnitské islamistické hnutie HTS a jeho líder, predtým terorista Muhammad al-Džulání, sa vyhlásil za prezidenta krajiny Ahmada Šaru.

V dedinách, kde sa ešte hovorí Kristovým jazykomKresťania v Sýrii oslavujú opatrne. Majú obavy z islamistov aj Turecka

Markéta KutilováReporterky.cz

Manar každý deň neúnavne zbiera dôkazy, svedectvá, fotografie dokumentujúce násilie páchané teraz na alavitoch. Dôkazov má už stovky. „Viem, že keby sa to dozvedeli HTS, budem ďalšia, kto zmizne, a potom ma nájdu s guľkou v hlave. Napriek tomu to robiť musím, čo sa deje, je strašné,“ hovorí a vyťahuje počítač, kde má všetky prípady starostlivo zaznamenané.

„V našej oblasti žije 200-tisíc alavitov. Od 8. 12. registrujeme 280 zabitých, zmiznutých je však päťkrát viac. Zbierame dáta z nemocníc, výpovede svedkov a rodín. Každý prípad sa snažíme potvrdiť z mnohých strán. Väčšina obetí bola zastrelená, niektorí podrezaní,“ hovorí Manar a ukazuje videá a fotky mužov, ktorých telá ležia zakrvavené väčšinou za dedinou či mestom v sade alebo sú pohodené pozdĺž ciest. 

„Útoky páchajú ozbrojenci z HTS, prídu neoznačeným autom. Idú vyložene po mladých mužoch, tie rodiny majú vopred vytypované. Vpadnú do domu a mladých mužov odvezú. Nedávno takto uniesli dvoch bratov 24 a 26 rokov, ani jeden z nich nebol predtým v armáde, jeden študoval a druhý bol úradník. Odviezli ich a potom ich našli pri ceste, bez hláv,“ hovorí Manar a ukazuje ďalšie fotky a videá.

Najhoršie je, že sa ľudia nemajú kam obrátiť, kde sa sťažovať, kde hľadať spravodlivosť. Ten, kto má zaručovať bezpečie, sú skupiny HTS a sú to práve ich členovia, ktorí páchajú masakre alavitov.

„Keď sa idú ľudia sťažovať za HTS, tak im odpovedia, že za masakrami stoja neznáme ozbrojené skupiny a že nevedia, kto to je. Tým sa to končí. Je tu absolútne bezprávie, neexistuje polícia, justícia, spravodlivosť,“ sťažuje sa Manar.

Vraždy páchajú hlavne cudzinci

V Sýrii pôsobí niekoľko skupín ľudí, ktorí sa snažia overovať pravosť videí, ktoré kolujú medzi ľuďmi či na sociálnych sieťach. Veľa ich koluje najmä na sociálnej sieti X, kde už vzniklo mnoho stránok, kde sa zhromažďujú dôkazy o útokoch na alavitov.

Vyberám dvadsať videí, na ktorých sú muži týraní, bití či zastrelení v kuklách. Chcem overiť ich pravosť. Posielam ich novinárovi Fajsálovi, ktorý je členom jednej z overovacích skupín. 

„Áno, väčšina z nich je pravá a sú to nové prípady hlavne z predmestia Hamá, Homsu, Latakie, Tartúsu a Banjazu, kde dochádza k najväčšiemu počtu prípadov. Bohužiaľ sa tieto vraždy dejú každý deň,“ odpovedá Fajsál.

Jeho slová potvrdzujú aj štatistiky Organizácie SOHR, podľa ktorej bolo za posledné dva mesiace zdokumentovaných 350 vrážd alavitov. Ďalších 1200 ľudí zmizlo a nikto nevie, kde sú, pretože sa nenašli zatiaľ ani telá. Medzi nimi sú aj desiatky zmiznutých mladých žien a dievčat. Alavitské ženy si nemusia zahaľovať vlasy a sú ľahšie rozpoznateľné.

„Niektoré vraždy sú akty pomsty. Ľudia sa mstia tým, ktorí im v minulosti ublížili, niekoho mučili, zabili. Tieto vraždy sú pochopiteľné a dali sa čakať. Lenže časť vraždenia smeruje proti nevinným ľuďom, ktorí s režimom Asada nemali nič spoločné. Bohužiaľ medzi členmi HTS sa často objavuje tzv. hate speech, verbálne prejavy, ktoré nabádajú k sektárskemu násiliu. V našej alavitskej komunite je 15-tisíc ľudí a registrujeme 15 vrážd od 8. 12. To je jedna vražda na 1000 obyvateľov,“ hovorí nám alavitský šejch Thul al-Faqqar Gazal. 

Stretávame sa s ním v jeho dome na predmestí Latakie. Podľa neho, ale aj ostatných predstaviteľov alavitov vraždy nepáchajú miestni ľudia, ale hlavne cudzinci v radoch HTS. „My náboženskí vodcovia zo všetkých komunít sme sa zišli už 9. decembra a sľúbili sme si odpustenie vzájomných krívd,“ dodáva šejch. Slová a činy sú však dve rozdielne kategórie.

Alaviti majú v súčasnej Sýrii najhoršie postavenie, pretože práve z ich radov pochádzal nenávidený zvrhnutý diktátor Bašár Asad. Počas asadovského režimu patrili k protežovanej skupine a za Asadom a jeho otcom väčšina z nich stála a podporovala ho. Už však počas vojny v Sýrii vydali predstavitelia alavitov vyhlásenie, že sa od Asada oficiálne dištancujú. Napokon, vplyvné pozície v asadovskej vláde a armáde zastávali aj sunniti či kresťania.

Problém alavitov je však aj náboženský, pretože ich sektu mnohí moslimovia neuznávajú a alavitov za moslimov nepovažujú, aj keď oficiálne sú odnožou šiitského islamu. V minulosti boli terčom mnohých pogromov a masakrov, hlavne zo strany sunnitských moslimov. Najmä radikálne sunitské organizácie považujú alavitov za odpadlíkov od viery a často ich vraždia. 

Alavitské dediny a komunity sa počas vojny v Sýrii stali mnohokrát terčom nájazdov radikálov z an-Nusrá alebo Islamského štátu. A Nusru, sýrsku odnož al-Káidy, riadil po celý čas Muhammad al-Džúlaní, súčasný prezident Sýrie. Tu teda alaviti ochranu nenájdu. 

Džulaní síce vyhlasuje, že menšiny sa báť nemusia, ale zároveň povedal, že „tieto vraždy budú trvať ešte tak dva alebo tri roky a patria k procesu tvorenia novej Sýrie“. „V časti Sýrie pod vládou HTS je chaos, alaviti sú vydesení, máme dôkazy o ich vraždách a mimosúdnych popravách,“ potvrdil nedávno britský diplomat Alastair Crook, ktorý bol predtým jedným zo šéfov britských tajných služieb na Blízkom východe.

Strach z islamizácie Sýrie

Ďalších masakrov a islamizácie krajiny sa bojí aj slávny a vplyvný alavit Issam Hassan, sýrsky spisovateľ, ktorý sám bol päťkrát väznený asadovským režimom. Spolu s manželkou nás víta vo svojom byte v alavitskej dedine medzi Latakiou a Banjazom. 

Aj tu sedíme v obývačke v bundách. Nefunguje ani elektrina, ani plyn. Vonku na slniečku je teplejšie ako v premrznutých bytoch. Ako jeden z mála sa nebojí s nami hovoriť, dokonca na kameru. Ako hovorí, jeho dcéra je v bezpečí, pretože žije v Paríži.

„Veľmi sa bojím islamizácie Sýrie. Teraz je všetko zahmlené, ale všetci sa boja extrémizmu, HTS pripomína Taliban. Turecko je hlavný hráč v tom, čo sa deje, a hlavný hráč celej vojny. Turci chcú mať v Sýrii odbytiská pre svoj tovar. Džulaní je tureckou bábkou a jeho cieľom určite nie je slobodná Sýria, naopak, budú tu chcieť nastoliť právo šaría,“ hovorí spisovateľ, ktorý je jedným z najrešpektovanejších mužov alavitskej komunity. 

Ukazuje nám množstvo svojich kníh, ktoré za svoj život vydal. Aj on nám potvrdzuje, že vraždy alavitov sa dejú každý deň. 

„Všetci ich nazývajú zločiny jednotlivcov, pretože nebol vydaný žiadny hromadný rozkaz pre HTS. Vláda nemá žiadnu snahu toto zastaviť, takže násilie pokračuje, HTS sa správajú ako ISIS. Nám alavitom sa vyhrážajú, unášajú našich ľudí, niekedy chcú výkupné, ale inokedy tých ľudí jednoducho zavraždia. Je to hlavne sektárske násilie. Len občas ide o vybavovanie starých účtov. Neďaleko od nás boli nedávno zavraždení traja sudcovia, tí, ktorí predtým posielali ľudí do väzenia. Spoločnosť vraždy alavitov ticho akceptuje, nie je nikto, kto by tie vraždy vyšetroval,“ potvrdzuje spisovateľ.

Zavraždili jej manžela aj syna

To všetko teraz prežíva aj Nisrine Ezzedinová, ktorá našla nedávno v ich olivovom sade zavraždené telá jej manžela, syna a synovca. Všetci boli zabití zahraničnými džihádistami. Rodina má farmu v dedine Ain al-Sharkia v pobrežnej provincii Latakia. Prípad zdokumentovala a potvrdila aj agentúra AFP. 

„Chlapci teraz mali končiť strednú školu, ani oni, ani môj manžel nemali čo dočinenia s asadovskou armádou alebo režimom. Sme poľnohospodári. Ich telá ležali v sade prevŕtané guľkami. Stalo sa to pred mesiacom,“ hovorí zdrvená žena. Rodina chcela, aby bol prípad vyšetrený. „HTS nám povedali, že páchateľa je nemožné nájsť,“ pokračuje Ezzedinová. 

V januári prebehol podobný útok aj na alavitskú dedinu v provincii Hamá, pri ktorom podľa SOHR zahynulo 10 ľudí vrátane dieťaťa a staršej ženy. V Jablehu sa zmenil na demonštráciu pohreb alavitského mladíka Husseina Zayouda. Ten bol unesený členmi HTS, a aj napriek tomu, že otec zaplatil výkupné, našli jeho zmrzačené telo bez rúk v mori. Podľa niektorých zdrojov Zayoud spolupracoval s Rusmi v Sýrii. Naštvaný dav požaduje potrestanie páchateľov.

Kresťania v SýriiPo páde Asada sú v bezpečí a dostali záruky, no nie všetci veria slovám povstalcov

Pavol Hudák

Je takmer nemožné, aby sa sýrski alaviti útokom bránili. „Už nemáme zbrane, HTS ich od nás vylákali. Už 8. 12. nám prikázali, aby sme ich odovzdali. To urobil málokto. Tak vymysleli pascu. Povedali alavitom, aby si sformovali domobrany na udržanie poriadku. Ale že bohužiaľ nemajú dostatok zbraní, ktorými by ich vyzbrojili, nech si teda prinesú svoje. Po nejakom čase si domobrany zvolali a všetky zbrane im zobrali,“ povedal nám alavitský šejch a právnik Mansúr.

„Ľudia sa boja, chcú sa brániť, ale nemajú ako. Emigrovať je ťažké, nemáme kam, navyše ľudia odchádzať nechcú. Je to tu náš domov po stáročia. Problém je, že nepracuje ani polícia, kam by človek mohol ísť nahlásiť incident. Moc je v rukách HTS, ktorá skôr pripomína gangy bez poriadneho velenia,“ pokračuje právnik Mansúr.

„Problém je, že ľudia nerozlišujú medzi vládou, režimom a normálnym človekom. Berú to tak, že Asad bol alavit a všetci alaviti sú spoluzodpovední. Otázkou je, prečo tomu sami alaviti nedokázali zabrániť? A teraz za to platia cenu. Asad ľudí naučil, že keď držíš ústa, máš sa dobre,“ zamýšľa sa právnik Mansúr.

Keď 8. 12. sunnitská islamistická skupina HTS vycestovala z provincie Idlib a obsadila veľkú časť Sýrie, prepustili ich bojovníci všetkých väzňov. Na slobodu sa tak dostali nielen väzni politickí, ale aj kriminálnici. Teraz sa však väzenia opäť plnia. Väčšinu väzňov tvoria unesení či zadržaní alaviti.

„Vieme, že najväčšie väznice má HTS v Homse, Hamá a Idlíbe. Len v Homse je už zase 4-tisíc ľudí vo väzení. Bitie a mučenie väzňov je tam opäť na dennom poriadku. Len väzni a dozorcovia sa vymenili,“ vysvetľuje sýrsky novinár Fajsál.

Podľa neho je alavitská komunita ako celok na kolenách a nemá čím bojovať proti HTS. Pripúšťa aj možnosť ďalšieho ozbrojeného konfliktu. „Je možné, že nás čaká rozdelenie Sýrie podľa nábožensko-etnických celkov. Sýria ako celok je absolútne v háji. Nastáva nová doba sunnitského útlaku a vlády radikálov.“

Podľa neho je Sýria teraz na rázcestí. „Ak Šara nezačne zastavovať to vraždenie, jeho ľudia si zvyknú, že môžu takto beztrestne riešiť všetky problémy. Potom budú rovnakí ako Asadova Šabíha, špeciálna a veľmi krutá asadovská jednotka. Pokiaľ to rýchlo nezastaví, rozbehne sa to nekontrolovane a nebude rozdiel medzi Asadom a týmto režimom,“ vyjadruje svoje obavy o budúcnosť krajiny Fajsál.

Ahmad Šara. Foto: TASR/AP

Veľkú podporu samozvanému prezidentovi Sýrie nevyjadrila ani administratíva nového amerického prezidenta. USA totiž dlhodobo podporujú milície SDF, ktoré vedú Kurdi a ktoré ovládajú tretinu Sýrie. Ľudia okolo Trumpa Šarovi neveria a na rozdiel od predstaviteľov EÚ ani neukazujú záujem jeho vládu podporovať.

„Šara nekontroluje celú Sýriu, je to džihádista. Je to džihádista už dlhý čas. Študujem džihádizmus 25 rokov a za celý čas som nevidel nikoho, kto by sa transformoval z džihádistu na demokrata. Neverím tomu ani pri Šarovi, napokon spýtajte sa menšín v Sýrii, najmä kresťanov a alavitov.“ Povedal minulý týždeň Sebastian Gorka, zástupca asistenta prezidenta Rady národnej bezpečnosti USA pre boj proti terorizmu.

Mnoho alavitov sa obáva, že ich komunita prekročila bod, odkiaľ niet návratu, a môže prežiť iba vtedy, ak bude Sýria rozdelená na menšie časti vrátane jednej pre alavitov. Traja prominentní alavitskí šejkovia, Mohib Nisafi, Yassin Hussein a Mussa Mansour, vydali spoločné vyhlásenie, že sú „nevinní vo zverstvách spáchaných Bašárom al-Asadom a jeho pomocníkmi, ktorí patria ku všetkým náboženským sektám“. V dokumente zverejnenom sýrskymi vodcami alavitov vidieť ďalšie dištancovanie sa od Asadovho režimu zo strany alavitskej komunity.

V súčasnosti žijú alaviti hlavne v Sýrii, aj keď menšinové skupiny existujú tak v Turecku, ako aj v Libanone. Celkovo v týchto troch krajinách žijú asi tri milióny alavitov.

Pred začiatkom sýrskeho konfliktu žila väčšina sýrskych alavitov na severozápade (v provincii Latakia). Pred konfliktom tvorili alaviti približne 7 – 13 percent sýrskej predvojnovej populácie, v porovnaní s asi 70 percentami sunnitských moslimov, ktorí žili v Sýrii.

Počiatky alavitov siahajú až do 9. a 10. storočia. V Iraku sa alavitské náboženstvo pôvodne nazývalo Nusayri, podľa mena Muhammada ibn Nusayra, „ktorý po smrti 11. imáma Hasana al-Askariho tvrdil, že bol imámovým dôverným poslom“. Alaviti sa presťahovali do Sýrie, konkrétne do oblasti dnešného Aleppa, za dynastie Sayfa al-Dawla al-Hamadaniho (890 – 1004). Alaviti boli prenasledovaní umajjovským, abbásovským, mamlúckym a osmanským štátom, ktorý po okupácii Levanty v roku 1516 vykonával masakre alavitov.

V roku 1973 náboženská fatwa vyhlásená libanonským šiitským duchovným Musom Sadrom prvýkrát oficiálne uznala alavitov za šiitských moslimov. Spolu s odmietaním šaríe a bežných islamských praktík vrátane zvolávania na modlitbu, chodenia do mešity na bohoslužby, pútí do Mekky nevyžaduje alavitské vyznanie viery, aby ženy nosili šatku.

Ďalšie špecifické prvky, ako je viera v božské vtelenie, prípustnosť alkoholu, oslava Vianoc a zoroastriánskeho nového roku, robia alavitský islam v očiach mnohých ortodoxných sunnitov a šiitov vysoko podozrivým.

Aj keď je alavitský islam považovaný za súčasť šiitského islamu, v skutočnosti má mnoho prvkov, ktoré sú považované za kacírske ako pre sunnitov, tak pre šiitov.

Text bol pôvodne zverejnený na www.reporterky.cz.