V ústrety komunálnym voľbám Miestnu politiku často prehliadame, ovplyvniť ju pritom môžeme oveľa viac ako národnú

V Národnej rade SR sa určuje, ktoré odvetvia ekonomiky bude štát podporovať a na ktoré zas napríklad uvalí vyššie dane, ako vyzerá dôchodkový systém, ako sa budú riešiť občianske spory, kde sa budú stavať diaľnice... To všetko sú otázky, na ktoré môže odpovedať len vláda a 150 poslancov.

O tom, ako sa v daných otázkach politici rozhodli, následne informujú celoštátne médiá a verejnosť o nich viac či menej vášnivo diskutuje. A tak je to správne. Problémom je, že podobný proces chýba na miestnej úrovni.

Keď nemá kto strážiť demokraciu

Obce majú právomoc vyberať priame dane – najčastejšie daň z nehnuteľnosti. Ich výšku i to, na čo sa použijú, určujú poslanci obecného či mestského zastupiteľstva. A majú sa nad čím zamýšľať – obce majú na starosti napríklad materské a základné školy, MHD, územné plánovanie, parkovaciu politiku, vyvážanie komunálneho odpadu či udržiavanie chodníkov. Niektoré vlastnia aj športové kluby, centrá voľného času či iný majetok využiteľný na kultúrne alebo podnikateľské aktivity.

Kraje zasa riadia cesty II. a III. triedy, prímestskú dopravu či stredné školy. Zriaďujú regionálne múzeá, divadlá, knižnice a polikliniky, niektoré kraje i nemocnice.

V roku 2026 by náklady obcí a VÚC mali prekročiť hranicu šiestich miliárd eur. Na porovnanie, výdavková strana štátneho rozpočtu na tento rok predstavuje 32,9 miliardy eur.

Na miestnu politiku sa však netreba pozerať primárne optikou veľkých čísel. Regionálna politika je niečím, k čomu má každý občan najbližšie, je príležitosťou, no zároveň i hrozbou.

Hrozbou v tom, že na obecnom či mestskom zastupiteľstve sa môže stať, že poslanci schvália nový územný plán či podpíšu nevýhodnú zmluvu bez toho, aby predtým čelili riadnej verejnej diskusii či pripomienkovému konaniu.

Sú to práve malé dedinky, v ktorých často vidieť starostov i bežných ľudí, ako svojpomocne odhrabujú lístie, kosia futbalové ihrisko či na traktore zasýpajú zľadovatenú cestu. Keby sme mali takúto spolupatričnosť aj na národnej úrovni, závidieť by nám mohlo aj Švajčiarsko.

Pokojne sa môže stať, že zatiaľ čo sa miestny hubár na sociálnych sieťach rozhorčuje nad konfliktmi vo svete či hádkami v nedeľných diskusiách, na obecnom zastupiteľstve práve schvaľujú, že z lesíka za jeho štvrťou sa čoskoro stane rúbanisko.

Ak je mesto príliš malé, aby v ňom fungovala nezávislá regionálna redakcia, a zároveň nemá v zastupiteľstve obratnú a zvučnú opozíciu, starosta sa môže s poslancami dohodnúť na čomkoľvek bez toho, aby o tom obyvatelia čo i len tušili. Pozvánku na zasadnutie a návrh územného plánu stačí vylepiť na obecnú nástenku a na web – litera zákona je naplnená, aj keď reálne si to nikto nevšimne.

Väčšina hubárov na Slovensku našťastie natrafí na oveľa lepších starostov ako v uvedenom hypotetickom, no realistickom scenári. Nie náhodou čím menej obyvateľov pripadá na ich voleného reprezentanta, tým je pre nich ľahšie konfrontovať ho s jeho krokmi a vystaviť mu za ne v ďalších voľbách adekvátne vysvedčenie.

Sú to práve malé dedinky, v ktorých často vidieť starostov i bežných ľudí, ako svojpomocne odhrabujú lístie, kosia futbalové ihrisko či na traktore zasýpajú zľadovatenú cestu. Ich obec je, koniec koncov, ich domovom. Keby sme mali takúto spolupatričnosť aj na národnej úrovni, závidieť by nám mohlo aj Švajčiarsko.

Občianska príležitosť

Miestna politika ponúka každému obyvateľovi pestrú paletu príležitostí, ako reálne ovplyvniť verejné dianie.

Na prvom mieste je priamy kontakt s poslancami obecného zastupiteľstva. Občania majú právo byť na rokovaniach zastupiteľstva fyzicky prítomní, takže môžu vznášať svoje pripomienky a postrehy.

Ľahšia je aj investigatíva – aj keď vedenie mesta či obce nechce spolupracovať, zo zákona musí každému občanovi odpovedať prostredníctvom infožiadosti. Prelustrovať obchodné zmluvy v miestnej škole či na úrade je oveľa ľahšie a rýchlejšie než databázy ministerstiev.

Problém volebných obvodovAko môžu hlasy mať rôznu váhu a čo má Malta spoločné s Čunovom a Revištským Podzámčím

Jakub Lipták

Rozdať informačné letáky či zorganizovať diskusiu na úrovni jedného mesta je omnoho reálnejšie a úspornejšie než v celoštátnej kampani. Získať na svoju stranu potrebnú väčšinu, či už v zastupiteľstve, alebo medzi voličmi, tu možno i vďaka pár desiatkam presvedčených.

Poslednou poistkou odboja proti neprávosti je referendum, ktoré je na miestnej úrovni oveľa silnejším nástrojom než na celoštátnej úrovni. Obec musí referendum vyhlásiť pri petícii s podpismi aspoň 30 % voličov (20 % v Bratislave a Košiciach) a jeho výsledok platí, ak sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina. V Bratislave a Košiciach dokonca stačí, ak sa na ňom zúčastní aspoň toľko voličov ako v posledných miestnych voľbách.

Zaujímavosťou je, že referendá z občianskej iniciatívy sú na Slovensku platné v približne štvrtine prípadov. Najčastejšie sa vďaka tomu občanom podarilo zmariť zámer budovať stavbu v katastri obce alebo odvolať starostu – čo je ďalšia vec, ktorú po nedávnom náleze Ústavného súdu na národnej úrovni nemáme.

Autor je vysokoškolský študent, v denníku Postoj absolvuje novinársku prax.