Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
19. november 2020

Náhorný Karabach

To nebola vojna, to boli jatky

České reportérky Markéta Kutilová a Lenka Klicperová píšu exkluzívne pre Denník Postoj o Arménoch, ktorí opúšťajú svoje domy v Náhornom Karabachu.

To nebola vojna, to boli jatky

„S tým domom horí aj moje srdce. Ale musím ho spáliť, aby som naň už nemyslel.“ Sevak z dediny Karvachar sleduje plamene, ktoré pomaly oblizujú múry jeho domu. Hlas sa mu trasie, rovnako ako ruky. Prichádza jeho žena, učiteľka miestnej škôlky. Vezme ju okolo pása a spolu idú dozadu, kde predtým mali chliev pre dobytok. Je potrebné doliať trochu benzínu, horí to pomaly.

Sevak budoval sídlo pre rodinu s dvomi deťmi pätnásť rokov. Teraz ho sám zapálil. Už zajtra musí dom opustiť. Jeho dedina sa nachádza v regióne, ktorý už čoskoro pripadne Azerbajdžanu na základe prímeria medzi Arménskom, Azerbajdžanom a Ruskom. Kým Sevak s manželkou nakladajú posledné zvyšky nábytku na korbu starého Kamazu, do Karabachu mieria ruské tanky, obrnené transportéry, systémy rakiet Grad a 2000 ruských vojakov. Majú tu dohliadať na dodržiavanie prímeria. Na území pod kontrolou Azerbajdžanu budú zas rozmiestnené rovnako ťažko ozbrojené mierové vojenské jednotky z Turecka.

Vojna sa začala 27. septembra útokom azerbajdžanskej armády na pozície Arménov v Karabachu. Arméni so svojou zastaranou technikou neboli schopní vzdorovať moderným drahým zbraniam, najmä dronom, ktoré Azerbajdžan ako štát bohatý na ropu aj plyn nakupuje najmä z Izraela a Turecka. „To nebola vojna, to boli jatky,“ opisuje dianie jeden z arménskych vojakov, ktorého stretávame kúsok od mesta Šuša. Práve o toto mesto sa viedli najtvrdšie boje.

„Počas prvého týždňa zničili väčšinu našej techniky a rozmetali stovky vojakov. Dron nepočujete, proste zrazu je každý v dosahu 20 metrov mŕtvy, roztrhaný na kusy. S kalašnikovmi sa proti dronom bojovať nedá. Práve drony zničili výhodu zákopov aj znalosti horského terénu.“
 

O tom, čo drony dokážu, vie aj Valentina. „Ukázali mi jeho ruku, to bolo jediné, čo z neho zostalo. Spoznala som ju podľa snubného prstienka. Zabil ho na fronte dron. Ale môžem byť ešte rada, iným ženám nezostalo z manželov vôbec nič,“ utiera si slzy tridsaťjedenročná vdova, ktorá zostala s dvoma deťmi.

Arménsko na začiatku vojny vyslalo do vojny mladíkov, ktorí práve slúžili základnú vojenskú službu. Väčšina zomrela. Preto sa hovorí o strate celej generácie narodenej v rokoch 2000 až 2002. Od začiatku vojny navyše Azerbajdžancov podporovalo Turecko, ktoré tam poslalo svojich generálov a najalo tisíce žoldnierov zo Sýrie.
 

Vojna sa skončila 10. novembra. Arménsko príde o veľkú časť Karabachu a priľahlých území, ktoré ovládalo od konca poslednej vojny v roku 1994 a ktoré oficiálne patria Azerbajdžanu. Tento región bol počas ZSSR súčasťou Azerbajdžanu a Azerbajdžanci odtiaľ boli odsunutí v rokoch 1992 až 1993 po skončení prvej vojny. A práve tu žije Sevakova rodina.

„Vôbec neviem, čo budeme robiť, môj život je v troskách. Teraz odídeme do Arménska, vraj tam nechávajú utečencov v hoteloch. Zatiaľ. Ale čo bude ďalej, netuším. Do Karabachu sa už nevrátim, viem, že by sa to isté dialo mojim deťom. Ja som tiež musel ísť bojovať. Nechcel som, ale musel som. Veľa mojich kamarátov zomrelo, ale prečo vlastne?“ pýta sa Sevak. Na korbu auta hádže so susedom zvyšky strechy. „Bola nová, tak sme ju odmontovali, to budeme ešte potrebovať.“

Sused pred odchodom vylezie na lampu verejného osvetlenia. Prestrihne drôty a dole sa vracia aj s lampou. „Turkom to tu nenecháme.“ Ostatní dokonca rúbu stromy a odvážajú drevo, iní nakladajú lavice a krstiteľnice z kostolov. Sú aj takí, ktorí vykopávajú ostatky svojich mŕtvych z hrobov. Nie každý sa však správa takto. Štyridsaťročný Igor práve nesie tašku stolových hier, navrchu má šach. V dome zostali len kvety a obrazy na stenách.

„Dom páliť nebudem, sám som ho staval a verím, že sa sem zase vrátim.“ Jeho žena s deťmi sú už od začiatku vojny v Arménsku.



Za dedinou musí naše auto zastaviť. Traja muži na koňoch a niekoľko psov ženú stovky kráv a oviec. Je to najcennejšie, čo majú, nemôžu ich nechať nepriateľovi. „Ženieme ich do Arménska cez hory. Je to dobytok celej našej dediny, každý má doma nejaký,“ hovorí starší muž s kalašnikovom prehodeným cez rameno. Dúfa, že to stihne, než sem prídu Azerbajdžanci. „Odrezali by nám hlavu, keby nás tu našli,“ tvrdí.
 

Deň pred vypršaním termínu, dokedy majú opustiť svoje domovy, horia stovky domov. „Posledný z nás zapáli celú dedinu,“ hovorí učiteľka Gaiane Hakopyan z dediny Havsatagh. Pred domom sa pasie niekoľko koní a pobehuje ovčiarsky pes.

„Vezmeme so sebou všetky zvieratá. Nevieme síce, kam pôjdeme, ale nenecháme ich tu. Aj ten pes vycíti, kto je Azerbajdžanec a Turek,“ hovorí Gaiane a chúli sa do starej bundy.
 

Je zima, v horách Karabachu už mrzne a na mnohých miestach je sneh. V dome už z vnútorného zariadenia takmer nič nezostalo. Len v hlavnej miestnosti, kde kedysi bývala kuchyňa, stále horí oheň v malých železných kachliach. Na stoličkách okolo nich sedia dvaja vnuci pani Gaiane, jeden z nich má cez rameno prehodený starý kalašnikov.

To je presne ten paradox súčasnej vojny – staré samopaly proti dronom a zbraniam s najnovšími technológiami. Ako by im arménska armáda mohla odolať aj napriek všetkej statočnosti?

Je vlastne prekvapujúce, že sa vojna neskončila po pár dňoch. Lenže rovnako priniesla len zmar, nešťastie a skazu.

Gaiane prechádza temným domom, ktorý osvetľujú len baterka a svetlo z telefónu. Elektrické vedenie je dávno zničené, nič sa tu nesmie Azerbajdžancom nechať len tak zadarmo. Z tmavého kúta vyťahuje stará žena obraz s idylickou krajinou rysujúcou sa v zapadajúcom slnku. „To bol darček, tento obraz, visel nám tu na stene toľko rokov,“ nevydrží to a rozplače sa.

Inzercia

Slzy jej po tvári stečú ešte mnohokrát, napríklad keď obviňuje Európu, že neurobila nič, aby zastavila Turecko a Azerbajdžan. Rozplače sa, aj keď ukazuje na telefóne svoje žiačky z dediny pri parádnom predstavení v Stepanakerte. Bolesť a slzy, to je to, čo zostalo ľuďom z tohto kraja.

Dedina Havsatagh je na ceste k slávnym termálnym prameňom Zuari. Aj tie budú čoskoro patriť Azerbajdžancom. „Stovky turistov tadiaľ jazdili, u nás boli na návšteve Izraelčania, Nemci, Česi, všetci,“ Gaiane ukazuje fotky v telefóne a zase plače. „Bojím sa, hrozne sa Azerbajdžancov bojím, v histórii nás vždy vraždili, aj Turci. Podľa nás je to pokračovanie genocídy Arménov.“

Oveľa viac turistov, ale aj miestnych, mierilo každý rok ku kláštoru Dadivank, ktorého počiatky sa datujú do 4. storočia. Ten je dole v údolí, kúsok od hlavnej cesty spájajúcej arménsky Vardenis sa Stepanakertom, hlavným mestom Karabachu. Dadivank je jednou z najdôležitejších pamiatok Arménov, ale i celého kresťanského sveta. Teraz sa s ním všetci lúčia, aj on leží v zóne, ktorá bude už o pár dní pre Arménov uzavretá.

„Sme si istí, že Azerbajdžanci tento kláštor zničia, rovnako ako v minulosti ničili všetko arménske. Teraz sa snažíme rýchlo odviezť aspoň to, čo sa dá,“ hovorí Lucine Toroyan, ktorá tu pomáha organizovať prevoz vzácnych kameňov, zvonov, obrazov a krstiteľníc.
 

Celý deň i noc tu búšia kladivá a vŕtačky, desiatky mužov demontujú a odvážajú do Arménska všetko, čo sa dá. Vonku na dvore už ležia dva vzácne zvony a na nákladiaku už ležia lavice aj všetok nábytok. Vnútri ľudia zapaľujú posledné sviečky a lúčia sa so svojím posvätným miestom. Najviac sviečok tu však horí za zomrelých v tejto vojne.

„To nebola vojna, to boli jatky. My sme išli bojovať s kalašnikovmi a oni na nás poslali dron a zrazu bolo 30 mŕtvych. Počas prvého týždňa zničili našu techniku a zabili veľkú časť armády, najmä mladých chlapcov,“ hovorí vojak Aram. A má pravdu, na zozname mŕtvych dominujú muži narodení v rokoch 2000 – 2002.
 

„A za čo zomreli? Tak či tak prídeme o všetko. Karabach skončil. Teraz si všetko vezmú Rusko a Turecko. My Arméni nikoho nezaujímame, nikto nám nepomohol. Ale až budú Turci v Európe, my nepomôžeme vám.“

V Dadivanku doznieva posledný krst, slnko zapadá a domy v dedine horia. Nedotknutý zostáva dom pri ceste, priamo pod kláštorom.

Na dome veje ruská vlajka a na priedomí stojí niekoľko ruských, po zuby ozbrojených mierotvorcov.

Markéta Kutilová aj naďalej sleduje situáciu v Náhornom Karabachu, čoskoro prinesieme ďalšiu jej reportáž.

Foto – Lenka Klicperová

Odporúčame