Česi na Ukrajine Poslednú guľku mám schovanú pre seba. Pre prípad, že by ma zajali Rusi

Do obrany ukrajinského územia pred ruskou armádou sa zapojili aj desiatky Čechov. Väčšina z nich nosí ukrajinské vojenské uniformy a mnohí podpísali zmluvu s ukrajinskou armádou.

Týchto Čechov možno rozdeliť do niekoľkých skupín. Prví sú tí, ktorí bojujú v prvej línii. Ďalšou skupinou sú záchranári, ktorí na fronte poskytujú prvú pomoc zraneným, iní tu zas cvičia ukrajinských vojakov. A poslednou skupinou sú Česi, ktorí pracujú ako dobrovoľníci a vozia zásoby alebo vybavenie na bojovú líniu a k civilistom.

Ako reportérky sme od začiatku vojny navštívili Ukrajinu štyrikrát a stretli sme sa s desiatkami Čechov zo všetkých spomínaných skupín.

Najviac ich stretávame v Donbase. Na rozdiel od juhoukrajinského Chersonu, ktorý sa v posledných týždňoch dočkal oslobodenia od ruských okupantov, front v Donbase sa zasekol a naďalej sa tu vedú ťažké boje.

Pavel Porada pracoval 21 rokov ako sanitár v jednej východočeskej nemocnici. Teraz už pol roka pomáha zachraňovať zranených vojakov na Ukrajine.

„Počas covidu som prišiel o babičku, deda, o svoj osobný život. Tak som sa rozhodol ísť na Ukrajinu, kde zdravotníkov treba. Tá streľba okolo už so mnou nič nerobí,“ hovorí.

Pavel a jeho tím pomáhajú raneným ukrajinským vojakom priamo v oblasti Donbasu. Väčšina tamojších dedín je už kompletne zničená a opustená.

Foto: Lenka Klicperová

Zdravotníci – častý terč ostreľovania

„Našou úlohou je počkať, kým nás zavolajú, odísť na evakuačný bod, tam prevziať zranených, zaistiť im základné životné funkcie a rýchlo preč, pretože sa môžeme dostať pod paľbu ruských dronov alebo delostrelectva,“ opisuje Porada.

„Pokiaľ to buchne blízko, spôsobuje to kontúzie – to sú ľahké či ťažké otrasy mozgu,“ dodáva, s čím sa môže ľahko stretnúť na fronte. Na svoju ochranu nosí aj zbraň – AK-47, teda samopal kalašnikov. „Keď nesiem zraneného, dávam si ju dopredu, vzadu by mi prekážala,“ poznamenáva.

Pavel jazdí s vodičom Wajdom a ako sanitka im slúži stará buchanka zo sovietskej éry. Je to rozbité burácajúce auto, ale zvyčajne zvládne i ťažký terén. Aby ho nebolo vidieť, je natreté hnedou farbou.

Cesta pre ranených trvá pol hodiny blatistým terénom cez otvorené polia až na miesto, kde nepriateľov od seba delí niekoľko sto metrov. Tu sa bojuje už nablízko. Často muž proti mužovi.

Čakáme na okraji lesa, na mieste, kam sa z bojov privážajú ranení. Hovorí sa tomu evakuačný bod. Rusi sú od nás vzdialení asi 500 metrov.

S Pavlom tu pracuje aj ukrajinská dobrovoľníčka Mylady. Napriek tomu, že je právnička, teraz lieči zranených vojakov. Pre mnohých zranených je to posledná žena, ktorú v živote vidia.

Foto: Lenka Klicperová

Po desiatich minútach priváža vojenská dodávka z frontu dvoch mŕtvych a jedného zraneného. Je potrebné rýchlo ich preložiť do sanitiek. Počas ich prekladania prestrelí dvere sanitky guľka ruského snajpera.

Musíme hneď odísť. Rozdeľujeme sa. Pavel ide v aute so zraneným, mne zostalo miesto v aute s mŕtvymi vojakmi. Po pol kilometri jazdy sa obe autá dostanú pod mínometnú paľbu z ruských pozícií.

Zdravotníci sú tu častým terčom ostreľovania. Pri záchrane druhých môžu medici kedykoľvek zomrieť. „Poslednú guľku mám schovanú pre seba, pre prípad, že by som sa dostal do ruského zajatia,“ hovorí Porada.

Vyzdvihnúť ranených priamo na miesta bojov chodí často aj Moravan Taylor, ktorý robí pre ukrajinských vojakov, aj tých z pluku Azov, výcvik prvej pomoci. Aj on môže byť tým, kto sa nevráti a bude zasiahnutý nepriateľskou paľbou.

„Úmrtnosť zdravotníkov v teréne je nepekná, viac by som to nekomentoval. Nie je to dobré. Sanitky vždy boli a budú terčom útokov, hoci teraz sa od toho ustupuje. Je lepšie, keď je auto napríklad čistobiele a vyzerá civilne. Dokonca aj permanentne zamaskované autá sú lákavým cieľom. Záleží na tom, kde sa práve pohybujete,“ vysvetľuje Moravan.

„Ak sa nachádzate v blízkosti územia inváznej armády bez pohybu civilistov, lieta tam veľa dronov, a ak máte smolu, môže sa stať, že vám prisviští darček,“ dodáva.

Cestou do nemocnice vidieť na oblohe za obcou Terny veľký ohňostroj. Podľa vojakov ide o termickú bombu, ktorá obsahuje látky podobné fosforu.

Kúsok za dedinou boli ešte pred niekoľkými týždňami ruské jednotky. Pozostatky ich tiel tam ležia dodnes. Boje v oblasti stále pokračujú a okolo naďalej dunia delostrelecké granáty.

Foto: Lenka Klicperová

Zbierkami na pomoc armáde

Na Ukrajine pomáha aj Čech Petr, ktorý za peniaze získané doma v Česku nakupuje pomoc pre zdravotníkov, civilistov i vojakov. Práve podpisuje mínu, ktorú im zakúpila organizácia Zbraneproukrajinu.cz. Tá stojí aj za kúpou tanku za 33 miliónov korún s menom Tomáš.

Česká pomoc sa však využíva aj na nákup dronov pre zdravotníkov. Jeden z dronov pomáha hľadať zranených.

Zatiaľ čo zdravotníci sa neboja ukázať svoje tváre, bojovníci chcú zostať v anonymite. Stretávame štyroch Čechov, ktorí bojujú v ukrajinských uniformách. Všetci sa s nami rozprávajú v kuklách na tvári. Nechcú prezradiť ani svoje mená.

„Zo žoldu si kupujeme zbrane i jedlo. Alebo prejdeme dvadsať metrov a tam Rusom niečo ukradneme. Mám od nich napríklad zateplené nohavice.“Zdieľať

Nikto z nich nemá špeciálne povolenie od českých úradov, ktoré by im zaručovalo beztrestnosť za službu v cudzej armáde. Pre Ukrajincov však Česi nie sú nelegálni.

Väčšina Čechov bojujúcich na Ukrajine podpísala zmluvu s ukrajinskou armádou a dostáva za boj žold. Plat sa pohybuje okolo 100 000 českých korún mesačne.

Foto: Lenka Klicperová

Aby sa neopakovali roky 1948 a 1968

Jeden z vojakov si hovorí Smrťák. V Česku totiž pracoval ako hrobár. Nechce o sebe prezradiť viac. Z vysokých platov si musia sami kupovať časť vybavenia. Cieľom je znížiť korupciu, ktorá je na Ukrajine stále veľkým problémom a v armáde je veľmi rozšírená.

„Kupujeme si veľa vecí – zbrane, jedlo a tak. Alebo prejdeme dvadsať metrov a tam Rusom niečo ukradneme. Mám od nich napríklad tieto zateplené nohavice,“ zveruje sa Smrťák. „Čo Rusi ukradnú Ukrajincom, my si ukradneme zase späť. Zo žoldu si kupujem aj zbrane. Zohnať sa dajú,“ dodáva.

A prečo prišli bojovať?

„Mám viac dôvodov, prečo som tu. Jedným z nich je, že môj starý otec bol legionárom a bojoval proti boľševikom. A ďalšími dôvodmi sú roky 1948 a 1968, ktorými bola naša rodina takisto dosť poznačená. A nechcem, aby sa to opakovalo,“ vysvetľuje Petr, príslušník Ozbrojených síl Ukrajiny.

Jeho kolega Sandy hovorí podobne. „Nechcem, aby sa zopakoval rok 1968, a nechcem, aby moji rodičia žili v takých hrozných podmienkach ako 90 percent Ukrajincov,“ hovorí.

„Nemám povolenie od prezidenta Zemana, čo ma mrzí, pretože si potrpím na oficiality, ale mám zmluvu s ukrajinskou armádou. Som ukrajinský vojak vrátane prísahy a vojenskej knižky. A teraz som vlastne zločinec,“ opisuje svoju rolu v konflikte s miernym zveličením.

Desiatky Čechov napriek tomu teraz bojujú v uniformách ukrajinskej armády. Od začiatku vojny bol jeden z nich zabitý a niekoľko ďalších bolo zranených.

Foto: Lenka Klicperová

Bojovníkov je veľa, no nemá ich kto trénovať

Ďalšia skupina tu cvičí ukrajinských vojakov. Neďaleko mesta Buča práve prebieha výcvik prvej pomoci pre nových brancov. „Učíme ich zdravovedu, streľbu, prvú pomoc a taktické zručnosti. Ukrajina má veľa ľudí, ktorí chcú bojovať, ale málo tých, ktorí ich môžu trénovať,“ hovorí koordinátor Sam Hronek.

„V boji je rozhodujúci kritický moment, a to čas,“ otáča sa Moravan Taylor k jednému z nováčikov pluku Azov. Kontroluje, ako si poradil so správnym priložením škrtidla na končatinu.

Škrtidlo alebo turniket je často jediná vec, ktorú majú vojaci bojujúci na frontových líniách k dispozícii na záchranu života, keď sú zranení. Taylor je jedným z Čechov, ktorí pomáhajú pri výcviku Ukrajincov. Nielen v bojovej medicíne, ale aj v taktike.

Teda presne povedané, je to Moravan, čo sa dá vyčítať z niekoľkých typických výrazov, ktoré používa. Pokiaľ ide o jeho minulosť a osobu, je na slovo skúpy. Ale to je jediný okamih, keď sa mu nechce rozprávať, inak celý deň školí v angličtine, no dokáže sa slušne dohovoriť aj rusko-ukrajinským nárečím zvaným suržyk.

Počúva ho stovka nových regrútov pluku Azov, jedného z najkontroverznejších, ale aj najodhodlanejších ukrajinských bojových zoskupení.

Foto: Lenka Klicperová

V kotle pluku Azov

Výcvikový tábor sa nachádza v kultúrnom dome v ukrajinskom meste, kam k nim na celý deň prichádzame. Miesto je prísne tajné. Okolo nás sú celé zbombardované dediny a nespočetné množstvo vypálených domov. A miesto, kde prebieha výcvik pluku Azov, je jasným cieľom.

Nováčikovia čoskoro vyrazia do prvej bojovej línie a sú za výcvik Čechom vďační. Všetko, čo sa teraz naučia, im môže zachrániť život.

Na výcviku sa zúčastňuje približne stovka mužov. Väčšinu tvoria mladí vo veku dvadsať až tridsať rokov, ale je medzi nimi aj pár mužov vo veku ich otcov či dokonca dedov.

„Vytvárame skupiny, v ktorých je vždy aspoň jeden starší muž. Mladí chlapci sú často príliš unáhlení a naplnení adrenalínom, starší majú viac rozvahy. Snažíme sa to vyvažovať,“ hovorí Sergej, jeden z veliteľov.

„V každom zamestnaní ste v prvom rade preto, aby ste sa uživili, ale tu je to úplne iné. Nie je to práca, je to však zmysluplná činnosť, ktorá má skutočný a hmatateľný celoplošný vplyv,“ hovorí Čech Taylor.Zdieľať

Taylor patrí k tým Čechov, ktorí prišli na Ukrajinu pomáhať ako dobrovoľníci hneď na začiatku ruskej invázie. Ukrajincom pomáhajú s bojovou taktikou a výcvikom najmä prvej pomoci v bojových podmienkach.

Taylor má jasno v tom, prečo to robí a prečo je to pre neho dôležité.

„Nikdy v živote som nemohol mať väčší vplyv na to, čo sa deje okolo mňa, na viac jednotlivcov v pozitívnom zmysle slova. V každom zamestnaní ste v prvom rade preto, aby ste mali nejaký príjem, aby ste sa uživili, ale tu je to úplne iné. Nie je to práca, pretože by musela byť platená. Je to však zmysluplná činnosť, ktorá má podľa mňa skutočný a hmatateľný celoplošný vplyv. Môžete ovplyvniť životy mnohých ľudí. A aj keď ste jeden človek alebo malý tím niekoľkých ľudí, stále dokážete v krátkom čase a s takou intenzitou ovplyvniť pomerne veľa.“

Foto: Lenka Klicperová

Lekcia záchrany raneného

Nováčikovia si musia všetko vyskúšať v praxi, aj nácvik presunu zraneného do bezpečia. Nie je to jednoduché, chlapi majú na sebe nepriestrelné vesty, muníciu, zbraň. A ťahanie mŕtvej váhy je vyčerpávajúce aj pre statného chlapa.

Regrúti majú odhodlanie, ale rozhodne nie sú medzi nimi len mladí muži s dobrou kondičkou. Je tu aj niekoľko chlapov v strednom veku, dokonca aj so šedinami. Väčšina z nich ešte nemá bojové skúsenosti, ale práve súčasťou tejto jednotky sú aj skúsení ostrieľaní vojaci. Takto sa dnes stavajú nové jednotky.

Taylor medzitým rozdeľuje stovku azovcov do dvoch skupín. Jedna bude robiť zranených, druhá ich bude zachraňovať a pod virtuálnou paľbou prepravovať k zdravotníkom. Je na každom z nich, aby si vybral spôsob transportu – či chce raneného ťahať alebo si ho naloží na chrbát.

Je potrebné rýchlo sa rozhodnúť a vyhodnotiť, aká stratégia je v danej situácii najlepšia na prežitie. Vojaci musia aj pod paľbou správne použiť škrtidlo, aby im zranený nevykrvácal na ceste z bojiska.

Kde a ako získal skúsenosti, ktoré teraz odovzdáva pluku Azov, si chce Moravan nechať pre seba, rovnako ako celú svoju identitu.

Foto: Lenka Klicperová

„Pre nikoho z nás to nikdy nebola len profesia, všetci sme sa tomu venovali aj vo voľnom čase a zdokonaľovali sa. Na rozdiel od týchto chlapcov tu. Väčšina z nich si žila svojím štandardným civilným životom. Situácia je taká, aká je, nezdrhli, chcú bojovať, guráž im rozhodne nechýba. Robia, čo môžu, s tým, čo majú,“ hodnotí situáciu Taylor.

„Väčšina tunajších chlapcov si žila svojím štandardným civilným životom. Situácia je taká, aká je, nezdrhli, chcú bojovať, guráž im rozhodne nechýba,“ hodnotí situáciu Taylor.Zdieľať

Taylor je súčasťou projektu Fénix, ktorý okrem mnohých iných aktivít pomáha organizovať aj novozaložená medzinárodná nadácia Perun. Pri jej vzniku stoja aj ďalší Česi. Jej prevádzkový riaditeľ Samuel Hornek k výcviku dodáva: „Zameriavame sa na školenia kľúčových zručností. Ide najmä o výcvik operátorov dronov, výcvik bojových medikov a výcvik malých útočných taktických jednotiek.“

Na Ukrajine už pôsobia jednotliví českí inštruktori, ale teraz vytvorili organizáciu, ktorá by mala robiť výcvik štruktúrovanejším a metodickejším spôsobom naprieč celou Ukrajinou.

„Ak sa nám podarí získať sponzorov, môže byť inštruktorov zdravotníkov viac a nemusia to byť len Česi,“ dodáva Hornek. V Českej republike vedie projekt Češinaukrajině.cz, ktorý pomáha získavať záujemcom informácie o aktívnej pomoci Ukrajine.

Foto: Lenka Klicperová

Byť v pluku je prestížna záležitosť

Hornek tvrdí, že pluk Azov je dnes jednotkou, do ktorej sa veľa investuje, pretože je vnímaná prestížne. „Pridávajú sa k nej ľudia, ktorí chcú Ukrajine skutočne pomôcť. Chcú bojovať. Nie sú tam odvedenci, branci, sú tam ľudia, ktorí sa dobrovoľne hlásia do boja, a v tom je ich sila,“ hovorí muž, ktorý sa už niekoľko mesiacov angažuje v pomoci Ukrajine.

Opustil lukratívne zamestnanie a teraz vidí zmysel v účelovej pomoci pri organizovaní dobrovoľníkov. „Rukami niektorých našich inštruktorov prešli tisíce vojakov,“ dodáva s tým, že ďalšou úlohou bude výcvik pilotov dronov.

Všetci tu pôsobia ako dobrovoľníci, väčšina z nich financuje svoju činnosť z vlastných zdrojov alebo z verejných zbierok. To sa však môže zmeniť.

„Rokujeme s ukrajinskými úradmi o určitej forme podpory. Rokovali sme o poskytnutí zázemia, ale zatiaľ viac nemôžem povedať,“ vraví Hornek.

Pluk Azov je podľa Ruska teroristickou organizáciou, takže jeho príslušníci nemôžu v prípade zajatia počítať s milosťou. Hrozí im trest až dvadsať rokov väzenia. Narukovať do Azova je tak pre Ukrajincov symbolom veľkej odvahy a odhodlania.

Spôsob, akým do poslednej chvíle bránili Mariupol proti obrovskej ruskej presile, vzbudzuje vo väčšine Ukrajincov čistý obdiv.

Pluk sa veľmi zmenil, najmä v dôsledku veľkých strát, ktoré utrpel. V čase jeho vzniku sa doň hlásilo veľké percento neonacistov z celého sveta. Podľa hovorcu jednotky tvorili v roku 2015 neonacisti desať až dvadsať percent členov. Veľké straty a nábor nových ľudí však zloženie zmenili. Dnešný pluk Azov je iný ako ten v roku 2015.

Foto: Lenka Klicperová

Kto sú tí, čo túžia bojovať?

Jedným z tých, ktorí počúvajú Taylorov tréning, je dvadsaťtriročný Andrij Ignatinko zo Severodonecka. Svoje rodné mesto nestihol brániť, ale verí, že jedného dňa bude medzi tými, ktorí ho budú spod Rusov naspäť oslobodzovať. Pozná situáciu v meste. Mnohí jeho spoluobčania zahynuli v bojoch, iní sa stali utečencami.

Podľa jeho názoru v stoštyridsaťtisícovom meste zostalo asi tisíc zradcov a kolaborantov, ktorí počas bojov odovzdávali Rusom informácie o ukrajinských pozíciách. Sú to ľudia, ktorí si podľa neho nezaslúžia žiadnu úctu.

„Či som pripravený riskovať svoj život a možno aj padnúť? Áno. Nebol by som tu, keby som na to nebol pripravený. Viem, že sa nesmiem nechať zajať. Musím to urobiť rovnako ako moji kamaráti, ktorí sú už nasadení v boji. Keď idete na misiu, máte so sebou pripravený granát, aby ste ho mohli rýchlo odistiť. Posledný musí byť vždy pre vás. Tak to je,“ hovorí Ignatinko.

Andrij prechádza výcvikom a nevie sa dočkať, kedy ho pošlú bojovať na front. Oceňuje školenie, ktoré dostal od Čechov. „Je to nezabudnuteľný zážitok, máte skúsených inštruktorov!“ vraví Andrij plný entuziazmu.

Chce brániť svoju krajinu ako jeho otec, ktorý slúži na fronte ako tankista. Azovský pluk si vybral preto, lebo v ňom robia najlepšiu prípravu a je najvlasteneckejší.

Foto: Lenka Klicperová

„Nie, nie sú to nacisti a fašisti, to je len ruská propaganda. Hlúposti, ktoré vymysleli Rusi. Tunajší členovia sú jednoducho vlastenci, ktorí sú nútení brániť svoju krajinu v tomto neľahkom čase, keď nepriateľ zabíja naše ženy a deti. Len sa bránime, nič viac. Sme vlastenci.“

„Sú ľudia, ktorí tvrdia, že milujú svoju krajinu, ale potom z nej utekajú. Existujú aj vlastenci, ktorí sú ochotní za svoju krajinu položiť život a riskovať hlavu. Považujeme sa za tých druhých.“ Zdieľať

Andrij pred inváziou pracoval v Dánsku, ale keď Rusi prekročili hranice Ukrajiny, vrátil sa domov, aby sa zúčastnil na obrane svojej vlasti. Jeho matka a sestry sú utečenky v Dánsku.

„Sú ľudia, ktorí tvrdia, že milujú svoju krajinu, ale potom z nej utekajú. Existujú aj vlastenci, ktorí sú ochotní za svoju krajinu položiť život a riskovať hlavu. A my sa považujeme za tých druhých,“ hovorí mladík, ktorý je na výcviku v Azove už 180 dní.

Pred vojnou neutiekol ani Elvin, ďalší dvadsaťtriročný rodák zo Severodonecka. Pred inváziou pracoval v Českej republike, v továrni v Hradci Králové. Prečo nezostal s priateľkou v Česku? „Nemohol som. Moji priatelia vstúpili do armády. Musel som sa vrátiť a začať im pomáhať. Nemohol som sedieť doma, musel som sa tiež pridať.“

Je ťažké dostať sa do pluku? Ako pre koho. „Fyzické testy boli trochu náročné, ale prešiel som nimi,“ usmieva sa Elvin. Možno už o pár dní na vlastnej koži zažije, čo znamená byť v prvej línii.