V dedinách, kde sa ešte hovorí Kristovým jazykom Kresťania v Sýrii oslavujú opatrne. Majú obavy z islamistov aj Turecka

Pre súčasnú novú Sýriu platí jedno zásadné pravidlo: ľudia hovoria inak na ulici a v prítomnosti ostatných a inak doma za zatvorenými dverami.

Nota bene keď ste novinár a na ľudí namierite kameru alebo fotoaparát a ešte sú okolo iní ľudia, to len potom budete počuť zvolania o tom, aké je teraz všetko skvelé, pretože s pádom Asada je všetko zlo preč a teraz už len všetkých čaká mier a sloboda.

Budete počuť aj vyhlásenia, aké je úžasné, že v uliciach sú ozbrojenci z HTS, a ako veria novému vodcovi Šarovi, predtým medzinárodne hľadanému teroristovi známemu pod menom al-Džulání. Na ulici vám každý rád ochotne zapózuje s vlajkou sýrskej revolúcie alebo zaspieva niektorú z revolučných piesní. Áno, to je na povrchu a mnohí to myslia aj úprimne.

Lenže je tu aj druhá, odvrátená strana, ktorú na prvý pohľad nevidieť. A to strach. Strach z budúcnosti, ale aj prítomnosti. A boja sa hlavne tí, ktorí nepatria k vládnucej väčšine, teda sunnitským moslimom. Boja sa všetky menšiny – najviac alaviti, kresťania, drúzovia, jezídovia a mnohí ďalší. Môže sa im človek čudovať, keď sa na čelo krajiny postavil muž, ktorý až donedávna viedol sýrsku pobočku al-Káidy a spolupracoval s Islamským štátom?

Ako mu majú veriť kresťania, z ktorých mnohí boli v minulých rokoch unesení, zavraždení a iní sa pozerali, ako rovnakí ľudia hádžu o zem sochy Panny Márie a kresťanské kostoly vyhadzujú do vzduchu? Jeden z tých, ktorí nedávno rozbíjali sochy Panny Márie na črepy, dnes patrí k ministrom Džuláního vlády.

Príjazd do Maluly je krásny. V tunajších skalách hľadali úkryt pred prenasledovaním prví kresťania. Foto: Markéta Kutilová

Hotel v Malule. Foto: Markéta Kutilová

V Malule

Nie je lepšie miesto, kde to zistiť, ako je Malula, jedna z najstarších kresťanských dedín na svete. Kresťania tu hovoria ešte pôvodným jazykom Ježiša Krista, teda po aramejsky. Na sociálnych sieťach kolujú videá, že HTS tam už rúca kríže a kresťania sú vyháňaní zo svojich domovov. Koluje hashtag savemalula. Vydávame sa teda tam, asi 60 kilometrov severovýchodne od Damasku.

Príchod do Maluly vyráža dych. Cestička sa kľukatí medzi vysokými skalami, kde sa tu a tam na vrcholku skaly týčia obrovské kríže. Zatiaľ teda stoja. V skalách okolo Maluly sa kedysi usídlili prví kresťania, ktorí tu hľadali úkryt pred prenasledovaním. Sú tu aj kostoly a kláštory vytesané do skál a predtým bola Malula miestom, kam prichádzali desaťtisíce turistov ročne.

„V tomto hoteli sa v roku 2013 usadili bojovníci an-Nusry, ktorí našu dedinu obsadili na pol roka. Zničili kostoly a pätnásť kresťanov zavraždili. Niektorých na mieste, šiestich uniesli a potom sme dostali ich telá.“

Dnes je tu pokoj a ticho, na ulici ani živáčika. Uprostred kruhového objazdu stojí umelý vianočný strom. Okolo krúži auto, ktorého vodič kričí „ovocie a zelenina“. My sa šplháme hore do kopca do najstaršieho kostola Mar Sarkis. Naproti kostolu je veľký trojposchodový hotel. Sú na ňom vidieť štyri hviezdičky, asi býval luxusný. Lenže v stenách hotela zívajú obrovské diery po ostreľovaní a steny sú posiate otvormi po guľkách.

„V tomto hoteli sa v roku 2013 usadili bojovníci an-Nusry, ktorí našu dedinu obsadili na pol roka. Zničili naše kostoly a pätnásť kresťanov tu zavraždili. Niektorých na mieste, šiestich uniesli a potom sme dostali ich telá,“ vysvetľuje nám muž, ktorý býva oproti. Bojí sa povedať svoje meno.

Jeho slová neskôr potvrdzuje aj hlavný kňaz a tomu nie je dôvod neveriť. Bojovníkov an-Nusry z Maluly v roku 2014 vytlačila armáda Bašára Asada za pomoci šiitského libanonského hnutia Hizballáh. A dnes sa všetko vracia ako bumerang, akty pomsty roztrhávajú dedinu aj ďalej.

Otec Fadi nás víta na svojej fare. Gazdiná nám prináša zvyšky vianočných cukroviniek. Dole v priečelí stoji veľký drevený betlehem. Vpravo opustený obchod so suvenírmi, na ktorých sa usadila vrstva prachu. Nie je toho, kto by ich kupoval.

Otec Fadi prosí, že hovoriť bude iba bez kamery. Chápeme to. Má strach. Tu nevejú vlajky novej Sýrie ani sa nikto neraduje, tváre všetkých prítomných dvanástich mužov i žien sú zachmúrené, plné otázok.

Nie, tu nikto nepózuje zahalený do vlajky. Tu je vo vzduchu strach taký, že by sa dal krájať. „Samozrejme, že aj my máme radosť z pádu Asadovho režimu. Lenže to, čo sa teraz deje, má svoju víťaznú stranu, ale aj tú opačnú, a to je bezpečnosť, ktorá nie je,“ začína opatrne svoje rozprávanie kňaz.

Kláštor Mar Sarkis bol postavený v 4. storočí na pozostatkoch pohanského chrámu. Pomenovaný je podľa svätého Sarkisa (svätého Sergia), rímskeho vojaka popraveného pre svoju kresťanskú vieru. Kláštor bol v roku 2013 čiastočne zdemolovaný bojovníkmi organizácie an-Nusra, ktorú v tom období viedol al-Džulání, súčasný sýrsky prezident. Foto: Markéta Kutilová

Islamisti z an-Nusry poničili aj pohanský oltár, ktorý pochádza z obdobia 4. storočia pred Kristom. Ukradli tiež vzácne mozaiky a obrazy, ktoré mali hodnotu štyri milióny dolárov. Dodnes sa nenašli. Foto: Markéta Kutilová

Islamisti z an-Nusry zničili vzácne fresky na múroch kláštora. Foto: Markéta Kutilová

Militanti podporovaní Tureckom

„U nás v dedine tvoria kresťania osemdesiat percent. Zvyšok sú sunnitskí moslimovia. Keď Malulu v roku 2013 obsadila an-Nusra, moslimovia ich podporili, dokonca im niektorí pomáhali ničiť naše kostoly. Keď bola an-Nusra porazená, odišli na sever do Idlibu a moslimovia z našej dediny sa k nim pridali. Lenže teraz sa vrátili, spolu šesťdesiat rodín. Ich predstaviteľ bol v an-Nusre a potom bojoval v Tureckom podporovanej milícii Sulejman Šáh. Povedal nám, že keď ho budeme hnevať, odvezie nás do Turecka,“ pokračuje kňaz a odmlčí sa. Všetci vieme, že tu je ten problém.

„Vrátili sa ako víťazi, celú noc jazdili po Malule na motorkách, strieľali do vzduchu a kričali, že oni sú teraz vládcami a my kresťania im musíme odovzdať zbrane. Ak ich nedáme, povraždia nás. Strieľali ľuďom do okien. Hovorili, že ak konvertujeme na islam, zabijú nás. Od ôsmeho decembra sa nám neustále vyhrážali. Je to vybavovanie starých účtov, vtedy oni prehrali, ale teraz sú víťazmi,“ myslí si kňaz. Väčšina kresťanov podľa neho svoje zbrane skutočne odovzdala.

Situácia v Malule však eskalovala 26. decembra. „Jeden z navrátivších sa moslimov sa pokúsil vlámať do domu jedného kresťana. Začala sa prestrelka.“ Moslim bol, bohužiaľ, zabitý a začalo sa peklo.

„HTS uzavreli celú dedinu, nikto nesmel dovnútra ani von. Bol zákaz vychádzania. Podľa mňa to bola sebaobrana. Ale ľudia sa vydesili a sedemdesiat rodín odtiaľto utieklo do Damasku. Boja sa. Ich domy už obsadili moslimovia. Nemôžeme s tým nič robiť. Žiadali sme, aby sem prišlo viac militantov HTS a aby nás aj náš majetok chránili. Nie je tu nikto iný, na koho sa môžeme obrátiť. My nemáme inú možnosť než Džulánímu veriť, že nás ochráni. Ľudia veria, že ho sem poslali Turecko, Rusko a USA. Poznáme jeho minulosť, ale kto som ja, aby som ho súdil?“ pýta sa kňaz.

Pred dvetisíc rokmi sa tu modlili prví kresťania. Otec Fadi nám ukazuje video, ako bol kostol totálne zdemolovaný bojovníkmi an-Nusry. V tom čase im velil práve Džulání.

Má pravdu v tom, že kresťania – na Blízkom východe menšina – sa v záujme svojho prežitia snažia byť s vládnucou garnitúrou vždy zadobre. Aj preto spolupracovali s Asadovým režimom, ktorý im za to zaručoval bezpečnosť a mnoho dobrých pozícií na dôležitých miestach. Mnoho kresťanov v Sýrii dnes preto rieši aj ekonomické problémy, keďže teraz o prácu prišli.

Schádzame dole do kostola vytesaného do skaly. Miesto má úžasné genius loci. Veď pred dvetisíc rokmi sa tu modlili prví kresťania. Otec Fadi nám ukazuje video, ako bol kostol totálne zdemolovaný bojovníkmi an-Nusry. V tom čase im velil práve Džulání.

„Tento oltár starý viac ako dvetisíc rokov rozpolili, ukradli šestnásť vzácnych obrazov v hodnote štyroch miliónov dolárov a vidíte túto Pannu Máriu?“ ukazuje na bielo-modrú sochu v životnej veľkosti. „Tú dekapitovali.“ Vidíme, že hlavu má prilepenú a obviazanú drôtikom. Všetko je to zdokumentované na videu.

Pýtam sa kňaza, či je pravda, že teraz opäť niekto ničí kríže, a ukazujem mu video zo siete X. Kňaz sa prvýkrát rozosmeje. „To video je z času, keď sa staval kríž.“ Teraz to niekto zneužil na propagandu.

To nič nemení na skutočnosti, že veľká časť kresťanských pamiatok v Malule bola v roku 2013 vážne zničená. Dnes je všetko čiastočne opravené, ale rovnako sa tu človek neubráni pocitu akejsi beznádeje. Naozaj bude v novej Sýrii pre kresťanov miesto?

Odpoveď hľadajú aj predstavitelia sýrskych kresťanských cirkví, ktorí už absolvovali niekoľko rokovaní so Šarom a jeho novou vládou. Tá im dala záruky, že bude rešpektovať náboženskú slobodu. Na revanš kresťanskí vodcovia v Sýrii vyjadrili svoju ochotu spolupracovať s dočasnou vládou. Chcú však ústavu a rovnaké práva pre všetkých. No Šara plánuje voľby najskôr o štyri roky.

Vzácnu sochu Panny Márie islamisti z an-Nusry v roku 2013 dekapitovali. Hlavu má dnes provizórne prilepenú. Foto: Markéta Kutilová

Pomalé zavádzanie šaríe

Situácia kresťanov v Sýrii sa líši od mesto k mestu.

Kresťania odmietajú byť iba náboženskou menšinou, ktorá potrebuje osobitné zaobchádzanie, alebo v horšom prípade druhoradými občanmi. „Nechcú sa definovať ako menšiny, pretože inak by sme mohli stratiť svoje zastúpenie v novej ústave a štátnych inštitúciách. Chceme rovnaké práva,“ povedal nám jeden z predstaviteľov Ortodoxnej cirkvi, ktorý z bezpečnostných dôvodov chcel zostať v anonymite.

Aj keď nová vláda sľúbila, že bude rešpektovať náboženskú slobodu, kresťanská komunita berie tieto záruky obozretne.

„V centre pozornosti je Damask, čo núti bývalých rebelov, aby si udržiavali pozitívny imidž. Stále však dochádza k individuálnym prípadom, ako je požiadavka, aby ženy nosili závoj, alebo nariaďujú ženám a mužom, aby spolu nechodili, pokiaľ nie sú príbuzní. To sa deje napríklad v Aleppe.“

V niektorých oblastiach militanti HTS vynucujú oddelené sedadlá vo verejnej doprave a nútia ženy, aby sa zahaľovali.

Aj keď nová vláda sľúbila, že bude rešpektovať náboženskú slobodu, kresťanská komunita berie tieto záruky obozretne.

„Najhoršie je to v Homse a Hamá, kde sú často zmiešané štvrte. Dochádza tu k mnohým únosom. Ľudia sa po sedemnástej hodine boja chodiť von. V uliciach sú džihádisti, ktorí používajú megafóny a vyzývajú ľudí, aby konvertovali na islam, a ženám hovoria, aby sa zahaľovali. Strach je naozaj veľký, kresťania nemôžu pracovať, mnohí zostávajú doma,“ vysvetlil nám predstaviteľ kresťanskej ortodoxnej cirkvi z mesta Hamá. Podľa neho tu ľudia odmietajú odovzdať zbrane.

Údolie kresťanov je výhradne kresťanský región, ale cesty kontrolujú HTS. „Mali sme prípady, keď boli kresťania požiadaní, aby konvertovali na islam. Keď odmietnu, prídu o všetok majetok.“

Pred vypuknutím sýrskej vojny v roku 2011 tvorili kresťania približne desať percent sýrskej populácie, čo zodpovedalo asi dvom miliónom ľudí. Dnes ich zostalo sotva pol milióna. Väčšina utiekla hlavne zo strachu pred násilím páchaným islamistami z an-Nusry a Islamského štátu.

Kresťania nechcú byť v Sýrii menšinou, chcú rovnaké práva. Foto: Markéta Kutilová

V okolí rieky Chábur

Na vlastnej koži to zažili kresťania z údolia rieky Chábur, oblasti odpradávna obývanej asýrskymi kresťanmi. Tí sú potomkami semitského národa žijúceho v severnej časti Mezopotámie. Základom ich jazyka je aj aramejčina. Najznámejším asýrskym kresťanom je tenista André Agassi.

Dediny okolo rieky Chábur sú kresťanské po stáročia. Rovnako ako mnoho ďalších oblastí na severe Sýrie. Od roku 2013 na ne útočili islamské radikálne organizácie. V roku 2013 tu na kresťanov zaútočila al-Káida a an-Nusra, v roku 2015 sa stali terčom Islamského štátu. Mnoho kresťanov islamisti zavraždili a stovky uniesli do zajatia. Zajatí kresťania boli vítaným obohatením IS – získavali za nich výkupné.

„Za jedného kresťana požadovali 50-tisíc eur. Celkom sme zaplatili za 250 našich ľudí. Dve dievčatá si však nechali, nevieme, čo sa s nimi stalo,“ hovorí Robert Isho, veliteľ asýrskej bezpečnostnej zložky Notoro. Dnes sa už nebojí Islamského štátu, ale Turecka a Tureckom podporovaných milícií, ktoré sa snažia túto oblasť prevziať.

„Keď nás v roku 2014 napadol Islamský štát, neboli sme na to pripravení. Ale teraz proti Turecku a jeho žoldnierom budeme bojovať do posledného muža, našu dedinu im jednoducho nenecháme.“

Robert je sympatický štyridsiatnik s prenikavým pohľadom. Má už niečo za sebou. Prešiel aj niekoľkými bitkami s Islamským štátom. Hnevá ho, že si každý myslí, že turecká invázia je proti Kurdom, pritom je aj proti kresťanom.

„Keď nás v roku 2014 napadol Islamský štát, nebránili sme sa, neboli sme na to pripravení. Ale teraz proti Turecku a jeho žoldnierom budeme bojovať do posledného muža, našu dedinu im jednoducho nenecháme,“ reční Robert.

Pravdou však je, že tu mnoho kresťanov už nezostalo. V dôsledku útokov džihádistov väčšina v posledných rokoch odišla do zahraničia. „Stovky rodín už sú vo Švédsku, v Nemecku, Kanade a Austrálii. Zostala asi štvrtina ľudí,“ vypočítava Robert Isho. Napríklad Švédsko dávalo asýrskym kresťanom azyl automaticky.

Musíme s Robertom vypiť niekoľko čajov, potom nás hostí obedom, ktorý prinesú jeho kolegyne v plastových krabičkách – hranolkami a kebabom. Všetci sme natlačení okolo malej piecky na naftu. Vonku sú asi tri stupne a zase prší.

Členovia kresťanskej domobrany Notoro. Tri štvrtiny z nich už dnes žijú v zahraničí, väčšina vo Švédsku a v Austrálii. Foto: Markéta Kutilová

Foto: Markéta Kutilová

Foto: Markéta Kutilová

Na severe Sýrie si kresťania založili vlastné milície na obranu svojich dedín pred útokmi ISIS, an-Nusry a Tureckom podporovaných milícií. Foto: Markéta Kutilová

V Tel Šamirane

Potom nás Robert vezie do údolia Cháburu, pozrieť sa dovnútra do kresťanských dedín. Sú ich tu rozosiate desiatky. Cestu lemujú desiatky pobúraných domov, uprostred hora sutín. Prichádzame do Tel Šamiranu. Dedina je prázdna, nikde ani živáčika, len pri jednom dome kŕdeľ kačíc a medzi nimi staršia žena v starej vyblednutej mikine. Je prostovlasá a vyzerá utrápene. Bodaj by aj nie, keď veľká časť jej domu je zbúraná. Zostala tu spolu so synom úplne sama. Z celej dediny, kde pred vojnou žilo takmer desaťtisíc ľudí.

„Toto býval náš kostol, Islamský štát ho podmínoval a zničil, 254 ľudí z našej dediny vzali do zajatia, niekoľko povraždili,“ spomína so slzami v očiach žena. Deštrukcia, kam sa pozriete. Stará žena, pár psov, niekoľko sliepok. To je to, čo zostalo z kedysi kvitnúcej dediny s veľkým kostolom.

„Pred vojnou sme žili šťastne. Naša dedina Tel Šamiran bola kresťanská. Ale žili sme v pokoji a mieri s ostatnými etnikami i náboženstvami,“ rozpráva asi šesťdesiatpäťročný kresťan, ktorý nechce prezradiť svoje meno. Vo svojej dedine už nežije, v roku 2015 sa jej zmocnili teroristi z IS. Zavraždili 45 kresťanov, 250 ich uniesli a do povetria vyhodili niekoľko kostolov.

„Keď sa začala revolúcia proti Asadovi, mali sme nádej, ako sa zo Sýrie stane demokratická krajina a všetko bude lepšie. Lenže potom nastal zmätok a chaos a my sme pochopili, že ako minorita sa musíme brániť sami. Už v roku 2012 sme v dedine zaviedli domobranu. Každá rodina si zaobstarala zbraň. Ja som bol šéfom domobrany. K osudnej chvíli došlo 22. februára 2015. O tretej hodine ráno zaútočil na našu dedinu Islamský štát. Snažili sme sa bojovať, ale len s kalašnikovmi sme nemali šancu,“ spomína postarší pán.

Radikáli vedia, že kresťania sú solidárni. Zbierky na zaplatenie výkupného za zajatých kresťanov sa konali po celom svete. Islamský štát si tak prilepšil sumou presahujúcou desať miliónov dolárov.

„Nahnali nás na náves, zastrelili kňaza, lekára a učiteľa... Naložili nás do autobusov a odviezli na svoje územie. Mužov a ženy zvlášť. To bolo na dlhý čas naposledy, čo som videl svoju ženu. Mali sme hrozný strach. Zatvorení v barakoch sme prežívali pol roka. Potom jedno ráno prišli a prečítali mená 22 ľudí. Bol som medzi nimi. Myslel som si, že ideme na popravu. Všetci prepustení boli starí alebo chorí ľudia. Aj moja žena bola v tejto skupine, videli sme sa prvýkrát po šiestich mesiacoch,“ starý muž sa odmlčí.

Jeho žena sedí na stoličke vedľa neho a plače. Spomienky bolia aj teraz. Potom to rýchlo dopovie: „Povedali, že sa musíme postarať, aby sme zohnali výkupné za ostatných. Inak ich zabijú.“

IS žiadal 52-tisíc eur za jedného. Radikáli vedia, že kresťania sú solidárni. Zbierky na zaplatenie výkupného za zajatých kresťanov sa konali po celom svete. Islamský štát si tak prilepšil sumou presahujúcou desať miliónov dolárov. Z tejto skupiny boli prepustení všetci až na jedno pätnásťročné dievča. Dodnes o ňom nikto nepočul.

Vo vedľajšej dedine je to o trochu lepšie, predsa len stretávame viac ľudí. Domy stoja, ale z kostola zostala ruina s niekoľkými krížmi trčiacimi k nebu. Nemí svedkovia žalujúci Bohu.