Nová kniha JD Vancea o jeho viere Konverzia viceprezidenta, katolicizmus v USA a prečo sa kresťanstvo v Trumpovej administratíve hľadá tak ťažko

Bez ohľadu na to, čo si človek myslí o jeho politike, životný príbeh viceprezidenta Spojených štátov je mimoriadny. Vo svojej prvej knihe Hillbilly Elegy JD Vance písal, ako vyrastal v chudobných pomeroch v štáte Ohio. Vychovávala ho najmä jeho mama a stará mama. Starí rodičia mali problém s alkoholizmom, matka s drogami.

Po strednej škole nastúpil do armády ako vojenský reportér, pol roka slúžil v Iraku. Po štyroch rokoch šiel študovať politickú vedu a filozofiu na univerzitu v Ohiu a následne sa dostal na prestížnu Yale Law School. Neskôr pracoval vo venture kapitále a investičnom prostredí Silicon Valley, stal sa americkým senátorom a nakoniec viceprezidentom. To všetko stihol za prvých štyridsať rokov života.

Cestou však stratil kresťanskú vieru svojho detstva. Chcel úspech pre úspech, prestíž pre prestíž, až si uvedomil, že stratil čosi vnútorné, čo ho „napriek všetkým vonkajším nevýhodám v detstve obohacovalo“, a v roku 2019, keď mal 35 rokov, zakotvil v Katolíckej cirkvi.

O tom sú jeho druhé memoáre – Communion („spojenie“, „spoločenstvo“, ale aj „sv. prijímanie“) s podtitulom Ako som našiel cestu naspäť k viere.

Zatiaľ čo kniha Hillbilly Elegy vydaná v roku 2016 si získala pozornosť komentátorov ako náhľad do života bielej americkej chudoby a čítala sa aj ako jeden z možných kľúčov k pochopeniu Trumpovho prvého víťazstva, Communion priťahuje pozornosť k náboženským a hodnotovým otázkam dnešnej Ameriky a súčasnej administratívy.

Nová kniha JD Vancea Communion

Self-made man sa obracia

Vance knihu začína obrazom, ktorý poznajú všetci katolícki rodičia, hoci s drobnou obmenou. Nedeľa ráno, chaos v dome, deti sa vzpierajú, „prečo vôbec musíme ísť do kostola?“, usadiť ich do auta stojí všetky nervy... Áno, aj viceprezident občas mešká na omšu, lenže to hneď každý zbadá, lebo päťčlennú rodinu sprevádza armáda agentov. Vtedy sa Vance „ticho ospravedlní a rozmýšľa, či si farníci všimli, že dcére zabudli učesať vlasy“.

Hoci spoločná omša patrí medzi jeho „obľúbené rodinné rituály“, je preňho aj tŕňom v päte. Pripomína mu strach, ktorý má každý veriaci otec aj matka – že ich deti, keď odrastú, stratia vieru. Veď to zažil aj on sám.

V chaose jeho detstva mu bola aspoň v istom zmysle pevným bodom stará mama. Pravidelne čítala Bibliu, svoju protestantskú vieru brala vážne, takže najmä vďaka nej veril aj on. Tá viera však bola veľmi osobná, stará mama na bohoslužby nechodila pravidelne, nebola pevnou súčasťou nejakej cirkvi.

Preto keď umrela, čerstvý dvadsiatnik sa začal označovať za ateistu. Jeho viera nebola ukotvená v inštitúcii a stratil kľúčovú osobu, ktorá ho k nej pripútavala. Svojej matke, ktorá sa trápila so závislosťou a s finančnými ťažkosťami, posielal peniaze z misie v Iraku a zdalo sa mu, že kresťanstvo mu zoči-voči životným problémom nemá čo ponúknuť.

Namiesto toho sa úspešne upol na úspech a individualizmus. Zmena prišla postupne. Keď sa zamiloval a oženil, uvedomil si, že toto nestačí, že v živote sú oveľa dôležitejšie veci ako status a peniaze, a to byť dobrým a hlbokým človekom.

Americký biskup Robert Barron vo svojej recenzii vidí podobnosť so životným príbehom sv. Augustína: aj Vanceovo srdce bolo nepokojné, kým nespočinulo v kresťanskej viere.

Na druhej strane svojím životom naplnil dva mýtické scenáre. Americký self-made man, chudobný chlap zo zapadákova, ktorý si húževnatosťou podrobuje moderný svet; a zároveň osvietený muž, ktorý dosiahol všetko, ale z vrcholu zbadal ničotnosť slávy a majetku.

A tak hoci sa kniha politike priamo venuje len málo (napríklad keď svoje vyjadrenie o bezdetných milovníčkach mačiek z Demokratickej strany, ktoré vedú krajinu do záhuby, kritizuje vo svetle katolíckej morálky ako prešľap), katolícky novinár Ross Douthat ho v rozhovore podpichuje:

„Čiastočne ide o spojenie náboženskej autobiografie s typom knihy, akú by mohol napísať niekto, kto zvažuje kandidatúru na prezidenta – je to akási zložitá zmes žánrov.“

„Ale no tak,“ krúti Vance hlavou. No je to zaujímavá myšlienka. Hillbilly Elegy Vancea ukázala ako mimoriadne schopného a cieľavedomého (i keď vznikla roky pred jeho vstupom do politiky, stal sa vďaka nej známy, čo mu umožnilo neskoršiu kandidatúru na senátora) a Communion ako už zrelého a hodnotového človeka.

No MAGA podcaster a ďalší katolík Michael Knowles vo svojom interview s Vanceom kontruje: „Viem, že vaša konverzia je úprimná, pretože žiadny americký politik pri zdravom rozume by sa nikdy neobrátil na katolicizmus z egoistických dôvodov.“ Ako uvidíme nižšie, aj to je zaujímavá myšlienka.

Katolicizmus, protestantizmus a úpadok inštitúcií v USA

JD v knihe nebrojí proti protestantizmu. Základy, ktoré v detstve dostal, mu vraj nezastupiteľne pomohli v konverzii na katolicizmus, podobne vyzdvihuje plodné rozhovory s príslušníkmi iných denominácií a ekumenickú tradíciu Spojených štátov. Nikdy sa necítil taký prijatý, ako keď „v detstve vošiel do baptistického či letničného kostola“.

Na druhej strane mal pocit, že kresťania sa viac venujú učeniu o konci sveta či kultúrno-etickým témam, ako je potrat či eutanázia, namiesto každodenných starostí bežných ľudí. A i keď mal problémy s tvrdením, že zem má šesťtisíc rokov, a nechápal, ako Boh mohol dovoliť toľko utrpenia, s kresťanstvom sa rozišiel pre „smútok a pocit zrady“, nie pre intelektuálne dôvody.

Jeho tvrdenie, že protestantizmu jeho mladosti chýbalo inštitucionálne ukotvenie, ktoré nahrádzala jedna osoba (stará mama), je pre americké kresťanstvo príznačné, dnes možno ešte viac než kedykoľvek predtým. A tak ako kedysi, aj teraz sa zdá, že zaviazať sa v USA k inštitúcii Katolíckej cirkvi nie je veľmi v móde, hoci dôvody sa časom vyvíjali.

Keď na začiatku 60. rokov nastúpil do úradu John F. Kennedy, zlomil dva rekordy. V štyridsiatich troch rokoch sa stal najmladším zvoleným prezidentom a zároveň prvým katolíkom na čele Spojených štátov.

Počas kampane na prezidentskú nomináciu za Demokratickú stranu musel JFK preukazovať, že katolík si môže získať dostatočnú podporu v prevažne protestantskej verejnosti. V následnej prezidentskej kampani zase čelil obavám, že jeho viera ovplyvní jeho rozhodovanie, nedajbože že Vatikán cez neho ovládne USA.

„Na rozdiel od toho, čo sa bežne píše v tlači, nie som katolícky kandidát na prezidenta. Som prezidentský kandidát Demokratickej strany, ktorý je zároveň katolíkom. Vo verejných záležitostiach nehovorím v mene svojej cirkvi a cirkev nehovorí v mojom mene,“ obhajoval sa vtedy.

Pred novembrovými voľbamiTrumpovou najlepšou kartou sú chyby amerických demokratov

Christian Heitmann

Amerika v tých časoch bola výrazne protestantská, vládli v nej silné protikatolícke predsudky. Termín protestant tu označuje viacero skupín, od „skutočných“ protestantov, ktorých tradícia vychádza z reformácie, cez nedenominačných evanjelikálov, charizmatikov a nové hnutia až po nezaradených kresťanov.

Prieskumy v roku 1950 namerali 71 percent takýchto protestantov, v roku 1970 to bolo 66 percent. Ale ako vtedy, aj dnes katolíci predstavujú približne pätinu amerických obyvateľov (stratili len pár percentuálnych bodov), zatiaľ čo protestantov je o poznanie menej. Výskum Pew Research Center z rokov 2023 a 2024 ich zastúpenie v populácii vidí na 40 percent.

Americký protestantizmus sleduje príznačnú krivku: denominácie a cirkvi, ktoré majú silnejšiu inštitucionálnu históriu, pevnejšiu historickú väzbu na reformáciu – a tieto prúdy bývajú aj liberálnejšie v kultúrnych a vo vieroučných otázkach, tzv. mainline protestantism –, strácajú veriacich v oveľa väčšej miere ako evanjelikáli, charizmatici či nedenominační kresťania, ktorí majú konzervatívnejší prístup.

Analytik Ryan Burge to nazval „substackizáciou náboženstva“, lebo viera kráča podobným smerom ako médiá. Staré inštitúcie ako New York Times strácajú svoju moc, značná časť publika sa presunula k jednotlivým „tvorcom obsahu“, ktorí majú svoje kanály na Youtube alebo blogy na platforme Substack. Rozhodujúca už nie je inštitucionálna ctihodnosť a tradícia, ale charizma lídra a osobný vkus jednotlivca.

(K otázke odpadnutia liberálnejších jednotlivcov od viery Burge hovorí, že pravica je v USA čoraz viac synonymom náboženského svetonázoru, zatiaľ čo ľavica agnostického či ateistického.)

Burge si tak myslí, že nedenominačné kresťanstvo v USA časom môže v počte veriacich predbehnúť aj katolíkov.

Ale táto voľnosť, ktorá v časoch rastúceho individualizmu priťahuje, má aj odvrátenú stránku – každý si môže vytvoriť vlastnú príchuť kresťanstva, viac či menej odtrhnutú od kľúčových doktrín a hodnôt. Fluidná a dynamická viera je náchylná na vplyv spoločenských aj politických trendov, pokiaľ ju nevyvažuje tradícia strážená určitou inštitúciou.

Celok kresťanstva je príliš široký, než aby ho zodpovedne mohol obsiahnuť jednotlivec a nevyberal z neho len určité prvky, ako sa mu práve hodí. A tento pokles dôveryhodnosti a moci inštitúcií vo verejnom živote, hoci pochopiteľný, môže byť jedným z problémov súčasnej Ameriky.

Počet krstov dospelých prudko rastie aj v USACelkový pokles sa zastavil a Spojené štáty zažívajú znovuobjavenie viery

Ján Cipár

Zmena perspektívy

„V mojom prípade bola jednou z nerestí, ktoré ma poháňali – keď sa na to spätne pozerám, pravdepodobne už od prvých dní môjho života –, arogantná túžba dostať sa nad ostatných. Na vysokej škole ma posadla otázka sociálnej mobility. (...) Táto otázka bola v jadre amerického sna,“ píše Vance.

Jeho „náboženstvom“ sa stalo meritokratické zápolenie, stúpal po socioekonomickom rebríčku a až na horných priečkach si uvedomil prázdnotu tohto spôsobu života. Znovunájdená viera mu ponúkla protiliek.

Vance cituje podobenstvo z Matúšovho evanjelia „poznáte ich podľa ovocia“, pretože presne to ho priviedlo naspäť k viere: „Kresťanstvo prinášalo najlepšie ovocie. Bol to súbor myšlienok a praktík, ktorý zo všetkého, s čím som sa doteraz stretol, priniesol najviac dobra, najviac pravdy a najviac krásy.“

Inak povedané, neobrátil sa preto, že by bol zrazu uveril, že Kristus je Boží Syn, ktorý zaňho zomrel a vstal z mŕtvych, to prišlo až neskôr. Ale preto, že kresťanstvo „odpovedalo na otázku, ako sa stať cnostným človekom, lepšie ako americká meritokracia“. Túto otázku si začal klásť, až keď si založil vlastnú rodinu. Pozrel sa „do hnedých očí svojho syna a uvedomil si, že chlapec od neho nepotrebuje, aby bol mocný a bohatý, len aby bol dobrý otec“.

V knihe vyzdvihuje, že vierouka Katolíckej cirkvi sa posúva len zriedka a po starostlivom zvážení. „Vďaka tomu má človek z katolicizmu dojem väčšej stability“, čo je skvelé v chaose moderného sveta. Zvlášť ho prekvapila hĺbka a šírka sociálneho učenia cirkvi, ktoré zároveň uznáva sociálne nerovnosti a problémy, ale na rozdiel od wokistickej perspektívy nepovažuje ekonomické triedy za antagonistické, hľadá „spoločnú zhodu“ a „krásu dobrého usporiadania“. „Nie je ani konzervatívne, ani progresívne; ani liberálne, ani autoritárske,“ zhŕňa Vance.

Ako upozorňuje biskup Barron v spomínanej recenzii, „pápež Lev XIII. (otec sociálneho učenia cirkvi, pozn. red.) a jeho nástupcovia chvália trh a jeho základnú dynamiku, bez toho, aby z neho robili modlu; namiesto toho ho zasadzujú do morálneho a právneho rámca, aby ho poľudštili“.

Viceprezident tak kritizuje, že z verejnej sféry sa vytratil hlboký duchovný základ. Dôsledkom je napríklad to, že základnou politickou optikou našej civilizácie sa stalo posudzovanie všetkého z ekonomického hľadiska, čo predstavuje „naozaj povrchný a neuspokojivý spôsob, ako uvažovať o svojom živote a o spoločnosti, ktorú tvoríme s ostatnými ľuďmi“.

Keď sa ako senátor zúčastnil na americko-európskej bezpečnostnej konferencii v Mníchove, prekvapilo ho, akú malú pozornosť venovala politická elita duchovným a morálnym základom civilizácie. Zatiaľ čo predchádzajúce generácie európskych politikov vedeli, že obraňujú „západnú kresťanskú civilizáciu a hodnoty, ktoré sú pre ňu charakteristické – koncepciu prirodzených práv vrátane slobody prejavu; vedomie povinnosti voči blížnym; povinnosť silných chrániť slabých –“, o ich nasledovníkoch sa to nedá povedať.

Na konferencii zbadal, ako sa sformovalo „nové krédo“, a to „sekulárny globálny liberalizmus, ktorý si zachoval terminológiu práv, no zbavil sa náboženského základu, ktorý im dával zmysel“.

J. D. Vance v MníchoveNajväčšia hrozba, ktorej Európa čelí, nie je Rusko, ale ústup od vlastných hodnôt

J. D. Vance

Prítomnosť kresťanstva v súčasnej administratíve

Viceprezident sa opisom svojho duchovného vývoja dotýka dôležitej pravdy, že kresťanské hodnoty, do dôsledkov rozvinuté napríklad v sociálnom učení Katolíckej cirkvi, majú moc dať ideológie, ktoré hýbu americkým životom, do správnej perspektívy. Napríklad úspech, za ktorým sa toľkí ženú, alebo neustále napúchajúci ekonomický rast, pred ktorým musí ustúpiť všetko ľudské.

Vance sa o to podľa vlastných slov snaží aj ako politik. V desiatej kapitole sa však sťažuje, že keď vatikánski diplomati na stretnutí s ním vyjadrili nesúhlas s Trumpovou migračnou politikou, ich námietky boli príliš vágne:

„Čo presne im prekážalo? Diplomati to nikdy nešpecifikovali. Namietali proti deportáciám? Alebo len proti deportáciám určitých skupín obyvateľstva? Alebo im deportácie nerobili problém, pokiaľ sme o nelegálnych prisťahovalcoch nehovorili škaredo? A tak som sa ja, najvyššie postavený katolík vo vláde Spojených štátov, ocitol vo Vatikáne, ktorý zdanlivo nemal ochotu posunúť svoje morálne usmernenia ďalej než k ošúchaným frázam.“

Biskup Barron vo svojej recenzii dáva viceprezidentovi za pravdu: „Tento sklon si všímam až príliš často, keď sa cirkev vyjadruje k zložitým politickým otázkam.“

Spomínaný katolík Ross Douthat, píšuci pre New York Times, má však obavy, ako sa súčasnej vláde, kde Vance sedí po pravici trónu, darí prepájať kresťanské základy s politikou. Douthat pritom nie je žiadny lightový slniečkarský kresťan, svojho času kritizoval pápeža Františka z konzervatívnych pozícií (napr. tu.).

Hoci sám je pravicový konzervatívec, k Trumpovi je dlhodobo kritický. Minulý rok na sviatok sv. Mikuláša sa pýtal, „prečo sa v Trumpovej administratíve tak ťažko hľadá kresťanstvo“, teda okrem zbožných tweetov na katolícke sviatky či prezidentských sťažností na prenasledovanie kresťanov v zahraničí.

Typicky pravicovo-náboženské témy ako pro-life, obmedzenie nerestí (pornografia, drogy, gambling) či pôrodnosť podľa neho dostávajú málo pozornosti vlády, programy zahraničnej pomoci, ktoré „často odrážali výslovne kresťanský humanitárny prístup“, administratíva tvrdo okresala a namiesto toho, aby čelila kresťanským obavám z dehumanizácie po nástupe AI, sa kamaráti s architektmi umelého boha.

J. D. Vance v Paríži o umelej inteligenciiV EÚ dusíte rozvoj špičkových technológií prílišnými reguláciami. USA potrebujú odvážnych partnerov

J. D. Vance

Douthat sa sťažuje, že hoci je Trumpov kabinet plný veriacich politikov, argumenty priamo odvodené z kresťanských princípov zaznievajú zriedka. Problémom podľa neho nie je „príliš veľa náboženského moralizmu v politike, ale príliš málo“.

Napríklad minister obrany Pete Hegseth, kalvinista s vytetovaným križiackym krížom, nariadil rozprášiť venezuelské lode, ktoré údajne pašovali drogy. Médiá s odvolaním sa na anonymné zdroje uviedli, že Hegseth požadoval operáciu bez preživších, pričom Pentagón toto podanie spochybnil.

Douthat nechce tvrdiť, že „politika priamych útokov na drogové kartely je zo svojej podstaty v rozpore s kresťanskými predstavami o spravodlivej vojne (možno by šlo vypracovať odôvodnenie a navrhnúť stratégiu, ktorá by objasnila, kedy presne sa z pašeráka drog stáva bojovník)“, ale že Hegseth ani nik v administratíve sa o to nepokúsil.

Odôvodnenie sa namiesto toho nieslo v duchu utilitaristickej kalkulácie: „Zabíjanie zloduchov chráni životy Američanov; môžete nám veriť, že sú to všetko zlosynovia; nie, právne odôvodnenie vám neukážeme; a, mimochodom, Obama zabil viac ľudí svojimi dronovými útokmi.“

Niektoré z týchto príkladov Douthat nadhodil aj v spomínanom rozhovore s viceprezidentom. Ten sa bránil, že z pohľadu „základnej morálky“ je táto administratíva oveľa lepšia než predchádzajúca. Ale zdá sa, že o významnom kresťanskom vplyve na vládnu politiku novinára veľmi nepresvedčil. Inými slovami, Douthat tvrdí, že posudzovanie vecí vybranou politickou optikou prevažuje nad kresťanským rámcom.

Na druhej strane treba dodať, že administratíva prijala viaceré kroky, ktoré pro-life a náboženskí konzervatívci vítali, vrátane obnovenia Mexico City Policy a presadzovania Hydovho dodatku (ktoré znemožňujú financovanie potratov z amerických daní) a vytvorenia úradu pre spoluprácu s náboženskými organizáciami. Vláda vyvíja tiež kroky na ochranu náboženských výhrad voči niektorým progresívnym politikám či odpor proti rodovej ideológii v školách a vo federálnych inštitúciách.

Rozčarovanie podcasterovTucker sa už od Trumpa odtrhol. Ako zasiahne hnutie MAGA a republikánov vojna s Iránom?

Juraj Valach

Veriaci podcasteri a komentátori

Medzi rôznymi odtieňmi náboženských konzervatívcov je málo úsilia hľadať spoločný náboženský základ. Rozličné prúdy a postavy prichádzajú pri posudzovaní politických udalostí napriek vyznávaniu tej istej viery k rôznym morálnym záverom.

Zoberme si MAGA novinárov z konzervatívneho mediálneho impéria Daily Wire. Keď Trump pred pol rokom hovoril o pričlenení Grónska k Spojeným štátom po dobrom či po zlom, katolík Matt Walsh (autor dokumentov What Is a Woman a Am I Racist?) to obhajoval:

„Možno existuje inteligentný argument proti získaniu Grónska, ale neviem o ňom. [USA] sa zrodili z dobývania, bojovania, umierania, áno, aj zo zabíjania pre kus zeme, ktorý dnes máme. (...) Musíme sa spýtať, či sa história akože skončila. Dobývanie a expanzionizmus boli súčasťou sveta tisícky rokov. (...) Prekročili sme nejaký magický prah, keď to celé prestalo? Nespomínam si. (...) Americký duch je expanzívny, dobyvačný, neuspokojí sa, že tu máme kúsok svojej zeme a zostaneme pri tom. To nikdy nebol americký spôsob a nikdy ani nemôže byť.“

Daily Wire väčšinou stál aj za Trumpovou deportačnou politikou, a to napriek kontroverziám v Minnesote, a v Trumpovom útoku na Irán videl prevažne len pragmatické problémy.

Katolík Ross Douthat zase tvrdí, že „zmocniť sa Grónska silou je šialenstvo. Snažiť sa získať Grónsko prostredníctvom spravodlivej výmeny je také americké ako, nuž, slávny štát Aljaška“. Počínanie vlády v Minessote označil za „prehnanú brutalitu“.

Potom tu máme protestanta Tuckera Carlsona, ktorý zahraničné výpady súčasnej administratívy považuje za príliš nemorálne, než aby ju mohol naďalej podporovať, zatiaľ čo domáci prístup k imigrácii mu neprekáža.

Hoci je kresťanstvo v podcastovom svete v móde, každý si povie svoje a spoločnú snahu v hľadaní pravdy o tom, ako by mal kresťan reagovať na Trumpove rozhodnutia, medzi týmito osobnosťami veľmi nevidieť.