Štyri povzbudivé májové správy Možno bude dobre, možno dokonca vstupujeme do obdobia bez nových veľkých vojen

Po prvé: Pršalo

Žiaľ, žatva našich ťažko skúšaných poľnohospodárov zatiaľ ešte nie je „v suchu“, lebo sucho v marci a apríli bolo príliš katastrofálne. Ale aspoň v polovici mája napršalo toľko, koľko je bežný priemer za celý máj.

Po druhé: Klimatológovia vyradili svoj najhorší emisný scenár

Vedci zo Svetového programu pre výskum klímy WCRP publikovali v apríli výskumnú prácu, na ktorú budú zrejme odkazovať aj ústredné orgány klimatického výskumu ako Medzivládny panel o zmene klímy IPCC.

V podstate to znamená, že klimatológovia zrušia najhorší scenár globálneho otepľovania. Extrémny horný odhad pre prípad, že ľudstvo posunie spaľovanie fosílnych palív na maximum (scenár business as usual) niesol názov SSP5-8.5 – teda že teploty by do roku 2100 stúpli o smrteľných 5 až 8,5 stupňa.

Teraz dostane najhorší scenár asi názov SSP3.5. O 3,5 stupňa horúcejšia planéta, to je, samozrejme, stále veľmi zlé, ale aspoň nebudú naše deti spálené ihneď.

Za touto dobrou správou je najmä nečakane rýchly rozmach obnoviteľných energií.

Práve Čína transformuje svoju energetiku rýchlejšie ako ktorákoľvek iná ekonomika. Číňania do konca minulého roka vybudovali fotovoltické systémy s celkovou kapacitou viac ako 1 200 gigawattov. Len v prvých piatich mesiacoch 2025 nainštalovali 198 gigawattov fotovoltiky.

To, čo Čína spravila za päť mesiacov, prevyšuje celkovú kapacitu solárnej energie, ktorá bola v celej histórii inštalovaná v „modelovej krajine“ udržateľnosti – v Nemecku.

Poďakujme za to súdruhovi Simu!

Po tretie: Ani v našej politike nechýbajú známky nádeje

Uvedomujem si, že týmto tvrdením kráčam po tenkom ľade.

Veď dobre vidím, že establišment hlavného prúdu v Európskej únii síce nejako pochopil výzvu, ale zväčša nie je schopný robiť takú politiku, ktorá by dokázala udržať populistov, nacionalistov, extrémistov a nepriateľov Európy mimo moci. 

Veľká koalícia v Nemecku napríklad práve stroskotala, keď išla s veľkou pompou znižovať ceny pohonných hmôt.

Je to jednoduchá matematika, Macedónci na hlbokom Balkáne to vedia spraviť, Nemci nie.

Superveľká koalícia v Rakúsku si je napríklad vedomá, že s ohľadom na množstvo bezpečnostných hrozieb musí predĺžiť šesťmesačnú vojenskú službu, ale robí to tak ťarbavo, že sa pravdepodobne už ani nestihne termín 1. január 2027.

To znamená, že Rakúsko ani päť rokov po rozpútaní ukrajinskej vojny nedokáže reagovať.

Príkladov na sebablokádu establišmentu je veľa. Vyzerá to tak, že aj veľký európsky štát musí raz padnúť na hubu tak škaredo ako Amerika s Trumpom. Napríklad keď si Angličania zvolia za premiéra predajného a nezodpovedného hochštaplera Nigela Faragea.

Volebné prieskumy vo viacerých dôležitých krajinách sú vskutku znepokojujúce, ale mali by sme vidieť aj to, že samotné volebné výsledky sú občas o poznanie lepšie.

Maďari sa oslobodili krásnym a nekrvavým spôsobom.

A je tu veľká nádej, že Izraelčania sa v jesenných parlamentných voľbách rovnako oslobodia – od vlády, ktorá robí zlú krv v Izraeli aj mimo neho.

V jedenástich prieskumoch verejnej mienky, ktoré sa uskutočnili v máji, sa ukazuje, že pravicová koalícia stratí moc. Získala by iba 49 – 53 zo 120 kresiel v knesete.

Netanjahuova koalícia dosiahla iba v jednom májovom prieskume 60 mandátov a v jednom ďalšom, ktorý si objednali Netanjahuovi mediálni kumpáni, 65.

Strana extrémistického ministra bezpečnosti Itamara Ben Gvira, ktorý svojej vláde ponižovaním zatknutých propalestínskych aktivistov práve urobil medzinárodnú hanbu, by dostala 6 – 9 zo 120 mandátov. Náboženská sionistická strana podobne extrémistického ministra financií Becalela Smotriča podľa deviatich májových prieskumov úplne vypadne z knesetu.

Mne to dáva nádej.

Poďakujme za to pánom Smotričovi a Ben Gvirovi!

Samozrejme, nástup novej centristickej vlády neznamená automaticky koniec večného kolotoča blízkovýchodných vojen, ktoré pokračujú na našich európskych univerzitách a na našich prisťahovaleckých sídliskách.

Ale o niečo pokojnejším by sa Blízky východ mohol stať.

A to vstupujem na ešte tenší ľad.

Po štvrté: Možno vstupujeme do obdobia bez nových veľkých vojen

Túto tézu, pravdupovediac, nemám z vlastnej hlavy.

Stáva sa často, že v diskusii pod mojimi článkami na Postoji objavím bystrejšie myšlienky, než sú tie moje. A túto konkrétnu som našiel pod iným článkom v inom konzervatívnom médiu.

Citujem:

„Dostávame sa do bodu, keď aj veľké impériá budú musieť viac rešpektovať slabších, pretože im stačí absorbovať prvé údery a následné škody spôsobené lacnými technológiami, najmä dronmi, sa stávajú dlhodobo neudržateľné aj pre najsilnejších hráčov. Práve toto nám hovoria tieto špeciálne operácie – klasické veľké konflikty postupne strácajú zmysel, lebo cena za boj rastie rýchlejšie než schopnosť získať skutočné víťazstvo. Technológie vyrovnávajú rozdiely medzi veľmocami a menšími štátmi či skupinami spôsobom, aký tu doteraz nebol, a už sa z toho nedá vyvliecť, je to jasne dokázané…“

Autor, ktorý si dal prezývku „erik erik“, ukončil svoj príspevok prekrásnou prognózou.

„Čaká nás dlhé obdobie zvláštneho mieru (niekto by povedal nudaaaa), určite sa nedočkáme veľkých vojen. Svet bude pokojnejší nie preto, že by boli ľudia múdrejší, ale preto, že vojna je príliš drahá a nepredvídateľná aj pre tých najmocnejších.“

Ja si to tiež viem predstaviť.

Za veľmi dôležité považujem pritom dôraz na „veľké vojny“.

Téza nie je v rozpore so všeobecným dojmom, že rastie počet malých konfliktov, aj v Európe, aj v našom bezprostrednom okolí.

V Lotyšsku práve padla pre zlyhávajúcu protidronovú obranu vláda.

Mali by sme rátať s tým, že v blízkej budúcnosti uvidíme viac otvorených, hybridných a záhadných provokácií, viac digitálnych, spravodajských a nízkoprahovo vojenských operácií, viac napätia, zmätku a chaosu.

Dron už môže vletieť do okna komukoľvek.

Erikom Erikom spomínané „špeciálne operácie“ však podporujú tézu o tom, že veľmoci, ak sú pri rozume, by radšej počas tejto fázy, ktorej trvanie nám nie je známe, nemali rozpútať novú veľkú vojnu.

Ukrajina a Irán sú, samozrejme, veľmi odlišné prípady.

Na jednej strane korupčný a nacionalistický, ale predsa len demokratický právny štát, ktorý nijakého suseda vojensky neohrozoval.

Na druhej strane islamistická tyrania s genocídnou doktrínou v ústave, ktorá svojimi satelitmi desaťročia ostreľovala Izrael a ktorej sú bezpečnosť, blahobyt a život vlastných obyvateľov ukradnuté.

Napriek priepastným rozdielom majú Ukrajina a Irán niečo spoločné – obe krajiny boli napadnuté veľmocou.

Dvadsiateho štvrtého februára 2022 začala Ruská federácia inváziu na Ukrajinu, 28. februára 2026 zaútočili Spojené štáty americké na Irán.

Ukrajina a Irán majú spoločné aj to, že omnoho väčší a bohatší agresori nemajú na dohľad víťazstvo, ktoré by sa dalo vyhlásiť.

Bez účinnej protidronovej obrany – ktorou dnes nikto nedisponuje – je hladké víťazstvo nemožné.

Ak sa veľmoci z toho poučia, nikto príčetný sa v tejto dobe už nepustí do takého nezmyselného dobrodružstva.

Pripúšťam, že téza je to síce silná, ale má jednu slabinu: Čína by mohla byť v pokušení využiť Putinovu a najmä Trumpovu slabosť a „narýchlo“ sa zmocniť Taiwanu.

V rámci, v takom prípade, už tretej „špeciálnej operácie“ veľmoci v tomto už teraz prekliatom desaťročí.

Ak to predsa len neurobí, poďakujeme súdruhovi Simu ešte raz.