Rémi Brague o 250. výročí USA Nám Európanom by mohla pomôcť americká schopnosť meniť sa a naprávať sa

Od čias americkej revolúcie patrí Francúzsko medzi najbližších spojencov Ameriky. Niekoľko desaťročí po nej napísal Francúz Alexis de Tocqueville dielo Demokracia v Amerike, ktoré pre mnohých dodnes predstavuje najlepšiu analýzu americkej kultúry a inštitúcií.

V duchu tohto priateľstva požiadal časopis Public Discourse Rémiho Bragua, jedného z najuznávanejších francúzskych filozofov, aby sa podelil o svoje úvahy o Deklarácii nezávislosti a význame 250. výročia založenia Spojených štátov.

Tento júl si pripomíname 250. výročie Deklarácie nezávislosti a zrodu Spojených štátov amerických. Deklarácia uvádza svoje slávne zásady ľudskej rovnosti a slobody ako samozrejmé pravdy. Naozaj takými sú alebo sú tieto zásady produktom anglo-americkej tradície a osvietenstva?

Vyhlásiť tieto zásady, akoby boli samozrejmými pravdami, si vyžadovalo istú odvahu. Pre staroveký svet to tak nebolo, práve naopak. Pokiaľ ide napríklad o ľudskú rovnosť, v Homérovej Odysei čítame, že keď je človek zotročený, stráca polovicu svojho rozumu.

Otcovia zakladatelia, ktorí boli hlboko ovplyvnení klasickou literatúrou, to veľmi dobre vedeli. V dôsledku toho museli tieto zásady zakladať na myšlienke, ktorú si vypožičali z Biblie: na vôli dobrotivého Stvoriteľa.

Nemusíme si vyberať medzi údajnou samozrejmosťou, ktorá má večný charakter, a údajnými objavmi 18. storočia a jeho takzvaného osvietenstva.

Existuje tretí prvok – alebo skôr celá skupina prvkov, ktorá sa tiahne cez dve tisícročia: rímske právne úvahy; proroci hebrejskej Biblie a ich prikázania; Ježišovo učenie, ktoré rozširuje pojem „blížneho“ za hranice členov kmeňa (Lukáš 10, 29 – 37); Pavol, ktorý preklenul priepasti medzi Židmi a pohanmi („Grékmi“), slobodnými ľuďmi a otrokmi, mužmi a ženami, čím implicitne a metodicky dekonštruoval židovskú rannú modlitbu (Galaťanom 3, 28); a scholastici, najmä španielski myslitelia renesancie, ktorí sa zasadzovali za práva amerických domorodcov na slobodu a majetok.

Všetko toto sa postupne vykryštalizovalo do vysoko kontraintuitívnej myšlienky ľudskej rovnosti a dodalo jej to, čo Karl Marx nazval „silou všeobecného stereotypu“. Kým Marx zámerne vynechal zmienku o kresťanskom pôvode tejto myšlienky, niektorí iní ľudia boli priamejší, ako napríklad Martin Luther King ml., ktorý vo svojom liste z birminghamskej väznice z roku 1963 výslovne odkazoval na teóriu Tomáša Akvinského o „večnom zákone a prirodzenom zákone“.

Odkaz na „zákony prírody (prirodzené zákony) a Boha prírody“ možno interpretovať aj v kresťanskom kontexte. Hovoriť o „zákonoch prírody“ ako takých by znelo typicky „osvietensky“. Mnohí autori, ktorí zastávali radikálne „osvietenské“ názory, vedome spájali správne používanie slova „zákon“, teda jeho právny a politický význam, s jeho použitím ako metafory na opis pravidelného správania fyzikálnych javov, ako ho možno vyjadriť v prísnom matematickom jazyku. Tento krok umožnil najradikálnejším zástancom osvietenstva zbaviť sa predstavy o božskej bytosti a nahradiť ju „prírodou“.

Na druhej strane, a to sa často prehliada, hovoriť iba o „Božích zákonoch“ a bodka sa sotva zhoduje s kresťanským pohľadom na realitu. V skutočnosti by to oveľa lepšie zapadalo do islamského pohľadu. Podľa kresťanstva Boh nevytvára súbory vlastností, ktoré držia pohromade iba jeho vôľou, ale veci, ktoré obdarúva stabilnou povahou. 

Cesta do KalifornieAutonómne vozidlá, feťáci, mosty San Francisca a kapitán Kirk v Yosemite

Lukáš Krivošík

Ak princípy deklarácie nie sú samozrejmé a sú výplodom osvietenstva, čo sa s nimi stane, keď ideály osvietenstva čoraz viac ľudí spochybňuje? Ak je Amerika skôr myšlienkou alebo experimentom než národom s dlhšou históriou a so silnejšími pokrvnými väzbami, stačia takéto idey na to, aby sa spoločnosť udržala pohromade?

Práve som tvrdil, že nie všetky zložky, ktoré sa dostali do intelektuálneho taviaceho kotla, na ktorom deklarácia stojí, pochádzajú z osvietenstva. Niektoré však nepochybne áno.

Existuje prvok, ktorý pochádza priamo z osvietenstva a nemá žiadnu oporu v klasických a biblických tradíciách: údajné „úsilie o šťastie“. Do istej miery mal pravdu francúzsky revolucionár Saint-Just, keď vo svojom slávnom prejave z roku 1794 – ironicky práve na vrchole revolučného teroru – povedal, že „šťastie je v Európe novou myšlienkou“.

V starovekom a kresťanskom myslení nebolo šťastie nikdy cieľom samým osebe, bolo vedľajšou záležitosťou. Samozrejme, ľudia vedeli, čo šťastie znamená. Hľadali však dobro a pre nás ľudí je tým dobrom, o ktoré sa usilujeme, náš rozkvet, naplnenie našej prirodzenosti, to, čo Gréci nazývali aretē: slovom, ktoré neobratne prekladáme ako „cnosť“.

Cnosť nám nestačí na to, aby sme boli šťastní. Aby sme si mohli užívať šťastie, potrebujeme to, čo Aristoteles nazval khorēgia, súbor vonkajších okolností, ako sú mier, zdravie a bohatstvo.

Veľmi pochybujem, že snaha o šťastie je až taká prirodzená. Pre nás – o to viac, ak prijmeme moderný pohľad na človeka – je to, čo chceme, často takzvaná „autonómia“ – nesprávny výraz pre „nezávislosť“.

Byť šťastný závisí od vonkajších faktorov. Existujú veci, ktoré nás robia šťastnými, keď sa z nich tešíme. Prežívanie šťastia je prežívaním decentrácie: už sa netočíme okolo seba, ale tešíme sa vo svetle dobra.

Niekedy radšej uprednostňujeme nešťastie, pokiaľ je to pre nás zaujímavé. Kresťania to vysvetľujú padlou povahou ľudských bytostí. Možno sa musíme naučiť, ako túžiť po vlastnom dobre.

Pre „osvietenské“ myslenie je typické takmer úplné stotožnenie „šťastia“ a „istoty“, čo sa dobre zhoduje s dôrazom, ktorý na užitočnosť kládli anglickí utilitaristi. Niet čo namietať, ak užitočnosť (Cicerovo utile) nie je v rozpore s dobrom (jeho honestum). 

Pýtali ste sa, čo sa stane, keď sa dostatočný počet ľudí, najmä medzi vedúcou elitou, vzdá týchto princípov, či už preto, že sú zakorenení v osvietenstve, alebo, ako som presvedčený, v starobylejších myšlienkach. Obávam sa, že tieto dôsledky môžeme zažívať už v súčasnosti alebo ich zažijeme v blízkej budúcnosti.

Vo svojej otázke ste trafili do čierneho: Amerika ako experiment. Američania sa dlho považovali za ľudí, ktorým Boh zveril poslanie, ktorému by mali byť verní. Umožňovalo im to legitimizovať pochybné podniky, ako napríklad podmanenie si Indiánov. Ja by som to nazval skôr úlohou než poslaním.

Aké sú podľa vás najdôležitejšie rozdiely medzi francúzskou Deklaráciou práv človeka a občana a americkou Deklaráciou nezávislosti? Ako každá z nich vznikla a následne formovala národ, ktorý ju vytvoril?

Porovnávanie týchto dvoch zásadných textov je do istej miery háklivé, pretože nevznikli súčasne – francúzska deklarácia bola napísaná trinásť rokov po americkej. Vďaka tomu mohli francúzski autori z tej predchádzajúcej ťažiť. Jefferson prispel svojou troškou do prípravných diskusií o francúzskej deklarácii a dokonca napísal jej prvý návrh.

Hlavný rozdiel je zjavný: americká deklarácia sa zaoberá situáciou konkrétnej skupiny ľudí v konkrétnom historickom okamihu, totiž občanov kolónií v Novom Anglicku na konci 18. storočia, zatiaľ čo francúzska deklarácia si nárokovala platnosť pre každého jedného človeka bez ohľadu na rasu, vek, národnosť a podobne.

Dosť trúfalý pokus, ktorý naivne zabúda, že zdvihnúť kotvu od vlastnej zakorenenosti v mieste, čase, jazyku a vo zvykoch je jednoducho nemožné. Francúzsky historik Hippolyte Taine z 19. storočia jasne videl pôvod tohto sna v klasickom vzdelávaní, ktoré kládlo dôraz na abstraktné idey a na konkrétnu skúsenosť sa pozeralo zvrchu.

Kedykoľvek sa ľudia pokúsili pustiť do podobného podniku a začať od nuly, sen sa zvrhol na nočnú moru, pretože v skutočnosti tým znovu priviedli k životu a prudkosti vášne a predstavy tej najarchaickejšej povahy.

Francúzska revolúcia v komickom zmysle priniesla ľudí meniacich si kresťanské krstné mená na rímske mená z republikánskeho obdobia: Brutus, Cincinnatus a podobne; v tragickom zmysle uvoľnila tie najprimitívnejšie pudy a skončila sa krviprelievaním.

Najznámejším analytikom amerického ducha je Alexis de Tocqueville. Čo si myslíte o tom, že v diele Demokracia v Amerike sa deklaráciou vôbec nezaoberá? Čo mal podľa vás povedať? Mala by sa jeho analýza Ameriky dnes nejakým spôsobom aktualizovať?

Tocquevillovým zámerom nebolo osvetliť princípy americkej demokracie, ale spraviť empirickú štúdiu jej konkrétneho fungovania, zmýšľania, ktoré ju vôbec umožnilo, a dôsledkov, ktoré z dlhodobého hľadiska priniesla.

Čo mohol povedať o Deklarácii nezávislosti USA, je vec dohadov. Cítim však, že by ju bol uprednostnil pred francúzskou Deklaráciou práv človeka a občana, práve preto, že je zakorenená v histórii.

Tocqueville prijímal demokratické zriadenie, v ktorom videl ruku prozreteľnosti, na rozdiel od ľudí ako anglo-írsky Edmund Burke, ktorého kritizuje vo svojej knihe o starom režime a revolúcii, či jeho krajan Joseph de Maistre. Nemal však žiadne ilúzie o nedostatkoch demokracie.

Francúzsky mysliteľ Rémi BraguePravdy, ktoré sa zbláznili, a zachraňujúci návrat do stredoveku

Matěj Široký

Jedna veta z druhej časti jeho Demokracie v Amerike jasne odhaľuje slabinu demokratických spoločností: „Demokracia nielenže spôsobuje, že každý človek zabúda na svojich predkov, ale skrýva pred ním aj jeho potomstvo a odrezáva ho od jeho súčasníkov.“ Toto možno chápať ako odvrátenú stranu Burkovho slávneho výroku: „Ľudia, ktorí sa nikdy neobzrú späť za svojimi predkami, sa nikdy nebudú pozerať dopredu k potomstvu.“

Aký význam má dnes Amerika pre Európu – nie z hľadiska diplomacie či politickej moci, ale ako idea?

Je ťažké oddeliť tento možný význam od toho, čomu sa mám vyhnúť, ako ma žiadate – teda od diplomacie a politiky. Ide o trvalý problém a zostane ešte zamotanejší, kým sa neusadí prach, ktorý zdvihol pán Trump. No aj za hranicami súčasnej situácie narážame na všeobecnejší problém.

Krajina sa mení príliš rýchlo. „Dnes“ je to, čo filozofi nazývajú shifter – posun –, a to ešte rýchly. Francúzsky básnik a diplomat Paul Claudel to vyjadril nádherným obrazom: „Písať o Amerike je ako fotografovať dieťa: v okamihu, v čase bliknutia uzávierky, sa dieťa už zmenilo a Amerika už nie je tá istá.“ To môže platiť o politickej a spoločenskej realite USA, dokonca aj o ideách, hoci tie majú dlhšiu životnosť. Sny však pretrvávajú a vracajú sa takmer navždy.

Možno by nám Európanom mohlo z našich problémov pomôcť niečo z americkej tradície: schopnosť meniť sa, uvedomiť si, čo sa spravilo zle, a pochopiť, že je naliehavo potrebné to napraviť. Niečo ako činenie pokánia, aby sa dalo začať znova – nie úplne od nuly, čo nie je možné, keďže minulosť sa vymazať nedá, ale aspoň s čistým svedomím. Európania majú väčší sklon prežúvať svoju minulosť a dať sa ňou otráviť.

Táto americká tendencia má biblický pôvod, jej korene možno nájsť v židovskej tešuve a kresťanskej metanoii a vyvrcholila v puritánskom zmýšľaní. Toto správanie – priznanie si vlastných hriechov, ich odhalenie, ľútosť nad nimi, prosba o odpustenie, snaha o nápravu – bolo úplne zdravé a dokonca užitočné.

Žiaľ, dnes stráca svoje ukotvenie a vymyká sa spod kontroly. Woke hnutie od nás chce, aby sme vyznávali svoje hriechy – alebo skôr, čo je ľahšie, hriechy našich predkov –, no nedovoľuje nám dúfať v akékoľvek odpustenie.

Pôvodný text: Are These Truths Really Self-Evident? A Q&A with Rémi Brague. Uverejnené v spolupráci s Public Discourse, preložil Lukáš Obšitník.