Na prospekcii so zlatokopom | Aj na Slovensku sa dá vyryžovať zlato, na zbohatnutie to však nie je

Zlato a jeho ťažba je v istom zmysle súčasťou identity Slovenska. Nepatrí však len do jeho histórie, ale aj do súčasnosti – naša krajina sa totiž môže pochváliť tým, že má poslednú funkčnú zlatú baňu v strednej Európe.

V celkom nedávnej minulosti sa živo diskutovalo aj o otvorení nových zlatých baní, no pre obavy z takzvanej povrchovej ťažby a dosahu na životné prostredie sa od plánov nateraz upustilo.

Zlato sa však dodnes na Slovensku ťaží ešte celkom iným spôsobom – ryžovaním rukami nadšencov. Jedným z nich je aj Vincent Klimáček, s ktorým sme sa za zlatom vybrali do Prievidze.

„Keď som bol malý, sledoval som v televízii dokumentárny seriál o zlatokopoch v Yukone a na Aljaške, potom neskôr rôznych youtuberov, ktorí ryžovali,“ opisuje, čo mu vnuklo myšlienku zaoberať sa touto záľubou.

„Na jar minulého roka som si povedal, prečo by som to neskúsil aj ja. Veď rovno sa pri tom môžem aj natáčať,“ dodáva Klimáček, ktorý pracuje ako zvukár v divadle. Dnes má vlastný kanál, na ktorom dokumentuje svoje skúsenosti s ryžovaním zlata.

Vincent Klimáček. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Jeho prvý pokus bol na Dunaji, ktorý je známy ako zlatonosná rieka. „Zlato sa tam splavuje až z ďalekých Álp,“ hovorí. „Sú to veľmi malé kúsky, keď som tam ryžoval prvýkrát, našiel som jedenapolmilimetrovú zlatinku, čo bola jedna z najväčších, aké tam sú. Vtedy som si vravel, aká je malá, až neskôr som zistil, že v skutočnosti je veľká.“

Podľa Klimáčka všetky naplaveniny na Dunaji obsahujú zlato. Podstatné je hľadať vnútornú zákrutu meandra, kde sa tieto nánosy usádzajú.

Reportáž z geologickej exkurzieJeden z najpestrejších riečnych štrkov sveta máme doma v Dunaji. Našli sme mramor aj zlepenec

Jakub Lipták

Ako ryžovať, no i kde sú tie správne miesta, študoval sám. „Sú za tým hodiny hľadania na internete a v knižkách o výskyte zlata na Slovensku alebo v Česku. Nikto sa s vami nepodelí o svoje lokality, všetko si musíte nájsť sami,“ hovorí. „Zlatokopi si svoje miestečka chránia, aby im ich ostatní nevycucali, lebo nájsť na Slovensku dobré miesto je ťažké.“

Klimáček však vo svojich videách približné lokality ryžovania zverejňuje. V zatajovaní zlatonosných miest nevidí zmysel. „Keď si chce niekto vyskúšať ryžovanie, nech si tam zájde. Áno, niektorí zlatokopi z toho neboli nadšení, jeden bol dokonca aj agresívny, ale väčšina ľudí s tým nemá problém. Táto komunita je veľmi priateľská, začiatočníkom sa snažia poradiť,“ hovorí.

Navyše na Slovensku zlatonosné lokality prezrádzajú aj samotné názvy obcí. „Na Slovensku sa dá hľadať zlato aj takýmto spôsobom. Samozrejme, prejsť všetky potoky napríklad v okolí Zlatých Moraviec je na dlhé hodiny. No trebárs pri Zlatnej na Ostrove je toho celkom dosť.“

V každom prípade ani to, že máte informáciu o konkrétnej lokalite, nie je zárukou, že tam aj skutočne nájdete žltý kov. Nájsť na toku zlatonosné miesto podľa Klimáčka vyžaduje znalosti. „Môžete napríklad vedieť, že Nitra je zlatonosná, ale môže sa stať, že na jednom mieste nenájdete nič a na inom toku o kilometer vyššie nájdete veľa,“ vysvetľuje.

Inými slovami, ryžovanie nie je len o nájdení toku, ale aj miesta, kde by sa zlato mohlo ukladať. Rozumné je hľadať napríklad tam, kde sa spomaľuje voda.

Zlato aj granáty

Na takom mieste aj skúšame nájsť zlato. Klimáček hneď vedľa postaví zariadenie zvané highbanker.

„Na začiatku som sa musel naučiť správne pracovať s panvicou. Je celá veda robiť to tak, aby v nej ostalo zlato. Potom som začal investovať do prístrojov,“ hovorí. „Najprv som si kúpil ryžovací splav a potom aj tento highbanker, ktorý ryžovanie posúva o úroveň vyššie.“

Ide o jednoduchý prístroj, ktorý pozostáva z vodného čerpadla napojeného na batériu, takzvaného zásypového koša a ryžovacieho splavu.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keď je všetko správne nastavené, zlatokop spustí čerpadlo a môže sa začať s kopaním. Lopatou treba naberať riečny materiál – od veľkých kameňov cez štrk až po drobný piesok – a ten hádzať do zásypového koša.

Veľké kamene skĺznu späť do potoka a menšie kúsky prepadnú cez škáry do splavu. „Kamienky odtiaľ odplaví prúd vody, ale zlato je také ťažké, že tam zostane,“ vysvetľuje Klimáček. Voda s materiálom preteká cez gumený pás s drážkami, kde sa zachytávajú ťažšie kúsky. Podstatné je vraj mať splav v takom uhle, aby sa usádzali rovnomerne.

„Drážky vytvárajú tok vody, ktorý zlatinky pritlačí za ne, takže neodídu zo splavu preč. Simuluje to efekt kameňov v potoku, za ktorými sa zlatinky prirodzene ukladajú,“ hovorí ďalej.

Naberanie ťažkých kameňov a mokrého piesku z potoka je fyzicky náročná práca, odnášajú si to najmä kríže. Kým je v gumenom páse dostatok materiálu, aby sme mohli pristúpiť k ďalšiemu kroku, kopať treba aj polhodinu či celú hodinu.

„Je to repetitívna práca,“ hovorí, kým lopatou hádže materiál do stroja. „Ale je to dobrý koníček. Vytiahne vás to do prírody obdivovať jej krásu a popri tom nájsť trochu zlata.“

V potoku máme obuté gumáky; voda je, pochopiteľne, studená, ale dá sa to vydržať. Ak sa však niekto vyberie ryžovať v inom období roka, musí rátať s ľadovou vodou a poriadne sa na to pripraviť.

Usadený materiál na gumenom páse v splave. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Po pár desiatkach minút skontrolujeme gumený pás. Blyští sa na ňom zopár miniatúrnych žltých zrniečok. „Tu sa mi zdá, že sa niečo celkom zlatí,“ teší sa Klimáček. Okrem toho vidíme aj množstvo drobných ružových čiastočiek. „Tento potok obsahuje aj dosť granátov, čo na Slovensku nie je bežné,“ dodáva.

Gumený pás opatrne vyberie zo splavu a premyje ho vo vedre s vodou. Materiál s konzistenciou piesku následne vyklopí do panvice a môže sa začať ryžovať.

Panvicou s pieskom a vodou trasie, občas po nej poklepe.

„Nikdy nie je málo trasenia,“ hovorí. „A potom sa takýmto pomaličkým pohybom odplavuje ľahká frakcia z hornej časti. Keby tam náhodou bola zlatinka, zachytí sa za tieto drážky,“ ukazuje. Tomuto typu panvice s drážkami sa hovorí kanadská.

Ryžovanie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ružový piesok po prečistení. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Po chvíli v panvici ostane piesok s ružovým nádychom, pravdepodobne vďaka granátom. Medzi ním však badať aj pár väčších, hoci stále maličkých granátikov.

Keď je piesok už relatívne dočistený, Klimáček poklepe na panvicu z opačnej strany a zlatinky sa pekne oddelia. Je ich tam asi desať.

„Ďalšie ešte určite budú v sedimente, ktorý tam ostal, lebo zvyknú dosť utekať,“ vraví. „Niektoré sú aj takzvaní plavci, keď sú také malé, že povrchovým napätím plávajú na hladine.“

Napokon vezme pipetu, drobné zlatinky ňou pozbiera a dá do fľaštičky.

Zlatinky a granáty pred oddelením. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Väčšina má okolo milimetra, zopár je nepatrne väčších. Žiadne nugety, aké by možno niekto očakával od zlatokopectva. Realita ryžovania je výrazne skromnejšia.

Odkedy sa Klimáček venuje tomuto koníčku, teda za uplynulý rok a pol, na Slovensku našiel dokopy asi tretinu gramu zlata. Pri jeho cene aktuálnej k dňu vydaniu tohto článku je to takmer štyridsať eur.

„Je to práca na pevné nervy. Pekné hobby, ale ak si niekto myslí, že tým zbohatne, tak na Slovensku bohužiaľ nie,“ hovorí. „Myslím, že väčšina zlatokopov to robí pre radosť z nálezu. Okrem toho, vyryžované zlato sa predávať nesmie.“

Čo potom môže človek so svojimi nálezmi robiť? Niekto si ho možno iba vystaví, iný ho môže mať aj ako určitú zábezpeku do budúcna či pre prípad, že sa zmení legislatíva. Klimáček však zvažuje, že si z neho raz niečo vyrobí.

Oddelené zlatinky a granáty. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Chodil som na umeleckú školu a mám takéto zručnosti. Niektorí ľudia si z toho napríklad zvyknú spraviť obrúčky,“ ozrejmuje.

Čo sa týka rýdzosti, na Slovensku sa podľa jeho slov odhaduje od 20 do 23 karátov, pričom 24 je najvyššia rýdzosť. Dosiahnuť tento stupeň je vraj pomerne jednoduché.

Nájdené granáty si Klimáček taktiež odloží. Zatiaľ ich iba zbiera, v budúcnosti však možno vyskúša brúsenie. „Veľmi rád by som niekedy našiel primárnu horninu, z ktorej sa uvoľňujú granáty do rieky,“ spomína. „To je asi ako so zlatom v kameni, také niečo človek nájde možno raz za život.“

Etika ryžovania

Ryžovanie nie je len o tom, že človek niekam príde, hľadá zlato a zanechá po sebe spúšť. Dodržiavať treba pri tom určité etické zásady a, samozrejme, zákon.

„V prvom rade si treba zistiť pravidlá v krajine, kde chce človek ryžovať,“ upozorňuje zlatokop. „V niektorých krajinách sa môže dostať do veľkých problémov, pokiaľ nemá povolenie. Niekde existujú aj denné limity, koľko zlata môžete vyryžovať.“

„U nás povolenie netreba, a ak sa nenachádzate v chránenom území či na súkromnom pozemku, môžete ryžovať. Treba si dať pozor, aby ste nezasahovali do brehov toku, nestavali hrádze a ani neodkláňali prúd rieky,“ vymenúva ďalej.

Podľa Klimáčka je dôležité aj vždy po sebe vrátiť koryto do pôvodného stavu – čiže vykopané jamy zahrabať späť.

„Ideálne aj zakopať jamy po ostatných zlatokopoch, ak to oni neurobili,“ dodáva. „Nemali by po nás ostávať žiadne stopy, lebo potom sa môže stať aj to, že to štát skrátka zakáže. Miesto, kde ste ryžovali, by po vašom odchode malo byť v takom stave, ako keď ste naň prichádzali.“