Nepriateľská architektúra V hlavnom meste prežíva naprieč primátormi, ale skutočnú surovosť si dovolil až HB Reavis

Je slnečný jarný deň, pred obchodným domom s autobusovou stanicou Nivy v Bratislave postáva mamička s dcérkou, zrejme na niekoho čakajú. Rady by si sadli na lavičku, ale žiaľ, už tu žiadna nie je – najbližšia je až na autobusovej zastávke, tam sú však ľudia čakajúci na spoj.

Napokon si predsa len sadnú – na čosi, čo ešte nedávno bolo lavičkou, dnes je však presným opakom, „antilavičkou“. Teda na zábranu proti sedeniu v podobe jedenásť centimetrov vysokej zvislej lišty namontovanej na betónových obrubách zelených ostrovčekov. Ak chcú sedieť, musia strpieť, že sa im táto kovová konštrukcia zarýva do stehien a šliach.

Obďaleč takto posedáva iná skupinka ľudí. Pôsobia, že cez biely deň nemajú inú prácu než popíjať a pofajčievať. Aj oni strpia nepohodlné sedenie, napokon, je to asi lepšie ako nič.

Pri pohľade na nich je do očí bijúce, koho má táto zábrana vyháňať. Nie je tam dlho. Na záberoch z minulého roka ešte vidieť na betónových múrikoch drevené lavičky – svedčia o tom aj vyvŕtané diery, ktoré tu po nich ostali.

Tomuto prvku vo verejnom priestore sa v anglickojazyčnom prostredí hovorí hostile architecture, čo v preklade znamená nepriateľská architektúra. Už samotný názov svedčí o tom, že tieto intervencie majú veľa odporcov. Ako menej príznakové pomenovanie sa ešte používa slovné spojenie defenzívny dizajn, no to prvé je rozšírenejšie.

Zábrany proti sedeniu pred obchodným domom Nivy. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Účelom týchto prvkov je odrádzanie od spoločensky nežiaduceho správania, respektíve niekedy až otvorené vyháňanie určitých skupín ľudí z verejného priestoru.

Typickým prvkom sú rôzne zábrany proti ležaniu na miestach, ktoré na ležanie nie sú určené – teda napríklad na lavičkách, schodoch, vonkajších parapetoch či akýchkoľvek „hluchých“ miestach v blízkosti budov či na verejných priestranstvách.

Zábrany môžu byť pichliače, predely, zábradlia či konštrukcie, aké vidíme pred Nivami, ale aj celkom nenápadné, ako napríklad kvetináč. Pri pohľade naň málokomu napadne, že jeho umiestnenie práve na danom mieste môže mať celkom iný účel než iba poskytovať pôdu pre rastlinky.

Nepriateľská architektúra v sebe obsahuje určité napätie medzi všeobjímajúcou predstavou o inkluzívnom, príjemnom a vítajúcom verejnom priestore na jednej strane a vecne realistickým prístupom, ktorý vidí iba problém a jeho riešenie. Šikovnosť dizajnéra nepriateľskej architektúry sa prejavuje aj v tom, či dokáže svoju intervenciu ponúknuť v podobe, ktorá nevyvoláva znechutenie, ale je spoločensky prijatá.

S architektom Kukuľom o bratislavskom „downtowne“Nivy ani Sky Park verejný priestor nevytvorili. Ale nábrežie pri Eurovei má európsku úroveň

Jakub Lipták

Camdenská lavička

Svetoznámym mobiliárom sa v roku 2012 stala takzvaná camdenská lavička – pomenovaná podľa londýnskeho obvodu Camden. Ide o takmer dvojtonový betónový blok, ktorý slúži ako lavička, ale zároveň vďaka jeho tvaru nie je možné na ňom ležať, zabraňuje hromadeniu odpadu i dílovaniu drog, keďže nemá žiadne škáry, iba drobné výklenky na bezpečné uloženie batoha či tašky za nohami – takže zabraňuje aj krádežiam.

Vďaka zvlnenému povrchu lavičku skejtbordisti nemôžu používať na takzvaný grinding (kĺzanie sa pomocou skejtbordu) a protigrafitový náter ju nerobí vhodnou plochou ani pre sprejerov. Napokon, vďaka svojej veľkosti a váhe sa dá využiť aj ako zábrana pre autá.

Camdenská lavička. Foto: Wikimedia/The wub

Ak ste si povedali, že to je predsa skvelý dizajn, nie ste jediní. Lavička získala aj ocenenia za udržovanie čistoty v uliciach, znižovanie kriminality či bola schválená ako protiteroristické opatrenie. Napriek tomu zožala vlnu pomerne ostrej kritiky – pre niektorých sa stala symbolom straty slobody vo verejnom priestore, získala označenie „antiobjekt“ či „majstrovské dielo neprívetivého dizajnu“.

Hoci táto lavička nepôsobí prvoplánovo odpudivo ako napríklad „protibezdomovecké pichliače“ – ktoré napríklad v roku 2014 kritizoval aj vtedajší starosta Londýna Boris Johnson –, odporcovia nepriateľskej architektúry sú dôslední. Argumentujú, že verejný priestor patrí všetkým a akékoľvek prvky, ktoré majú ovplyvňovať správanie ľudí či ho rozdeľovať na vhodné a nevhodné, sú neprípustné. Tuláci a bezdomovci sú produktmi tohto spoločenského usporiadania, tvrdia, a nemožno ich odstrániť, aj ak ich možno skryť.

Napriek týmto hlasom zvíťazila tvrdá, nekompromisná realita a camdenské lavičky sú v Londýne dodnes prítomné.

PR blamáž Nesrovnala a tichá tolerancia Valla

Presuňme sa na časovej osi mierne dopredu – do roku 2015 – a z Londýna do Bratislavy. Azda nikomu netreba vysvetľovať, že jedným z miest, kde sa v slovenskej metropole zhromažďujú bezdomovci, je hlavná stanica a jej okolie.

Od Šancovej k hlavnej stanici vedie ulička, ktorá pár rokov nesie honosný názov Námestie Franza Liszta, a na tejto uličke roky boli lavičky. Za primátora Milana Ftáčnika tu ku koncu jeho funkčného obdobia prebiehali skrášľovacie pokusy a okrem iného tieto lavičky zmizli.

Po tom, čo v komunálnych voľbách vyhral Ivo Nesrovnal, mesto sa na Facebooku pochválilo novými lavičkami – s drevenými predelmi, aby na nich nebolo možné ležať. Lavičky sú určené na sedenie, nie na ležanie, argumentoval vtedy magistrát.

Príspevok hlavného mesta vyvolal spŕšku negatívnych reakcií, okrem posmeškov a nadávok zaznieval aj typický argument proti týmto intervenciám, ktorý sa dá vyjadriť takto: „Opatrenia proti ležaniu na lavičkách nevyriešia problém ľudí bez domova.“

V roku 2015 tieto lavičky kritizoval napríklad aj vtedajší šéf OZ Vagus Sergej Kára – ktorý potom v rokoch 2020 až 2024, teda za primátora Valla, pôsobil ako riaditeľ sekcie sociálnych vecí na magistráte. Medzi kritickými komentármi pod príspevkom hlavného mesta na Facebooku možno vidieť aj niekoľkých vtedajších komunálnych aktivistov a dnešných mestských poslancov či dokonca starostu – napríklad Adama Berku či Igora Polakoviča.

Prečo je to podstatné? Nuž, lebo aj viac ako desať rokov od tejto „PR blamáže“ hlavného mesta, ktorému už takmer osem rokov vládnu vallovci, sú na tých istých miestach stále tie isté lavičky s tými istými zábranami proti ležaniu. (Opierky pritom pribudli ešte za Nesrovnala; za súčasného primátora sa skrátka iba zachoval status quo.)

Jedna z lavičiek na Námestí Franza Liszta. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Pozoruhodný je však aj desať rokov starý komentár dnešného starostu Lamača Polakoviča, ktorý lavičky pod príspevkom magistrátu kritizoval. Napísal vtedy: „,Úžasné‘ riešenie. Predpokladám, že grafity sa budú časom riešiť odstránením stien z mesta.“

Pripomeňme na tomto mieste, že to bol Ivo Nesrovnal, ktorý ešte koncom Ftáčnikovho obdobia vymyslel, že na boj proti grafitom sa v mestskom rozpočte bude každoročne vyčleňovať suma okolo 150-tisíc eur. Súkromní vlastníci budov či správcovia bytových domov sa vďaka tomu mohli uchádzať o príspevok na odstránenie grafitov.

Keď sa Matúš Vallo stal primátorom a Igor Polakovič mestským poslancom, tieto príspevky sa zrušili.

Lavičky pod predraženými platanmi ustúpili realite

S nepriateľskou architektúrou v Bratislave sa spája ešte jedna pomerne úsmevná kauzička. V roku 2021 Metropolitný inštitút Bratislavy zrealizoval malý mestský zásah pred Novou tržnicou na Trnavskom mýte. Konkrétne šlo o to, že namiesto asfaltovej plochy a záhonu s okrasnými trávami, ktorý tam pribudol krátko predtým, vysadili päť platanov a umiestnili okolo nich lavičky.

Platany dalo mesto doviezť z Holandska a spolu s dopravou za týchto päť stromov zaplatilo 70-tisíc eur.

Zaujímavé však je, že na pôvodnej vizualizácii tohto malého mestského zásahu vidieť – a aj na samotnej stránke MIB-u sa píše – „veľkoformátové lavičky“, konkrétne dlhé lavice v poloblúkoch či kruhoch okolo stromov.

Lavičky pod platanmi na Trnavskom mýte – vizualizácia. Zdroj: MIB

Inštalovali sa napokon nie lavičky, ale stoličky, teda také, aby na každej mohol sedieť iba jeden človek, neboli vedľa seba a nedalo sa na nich ležať.

Trnavské mýto je totiž jednou z ďalších lokalít, kde je koncentrácia bezdomovcov vysoká. Napokon, v rovnakom roku, ako sa vysadili platany, sa zaviedla aj autobusová linka 163, ktorá odsegregovala bezdomovcov od ostatných cestujúcich a z nocľahárne ich ráno vozí práve sem – a podvečer zasa odtiaľto späť do nocľahárne. Prirodzene, stoličky, hoci sa na nich nedá ležať, slúžia predovšetkým bezdomovcom.

Aký je však principiálny rozdiel medzi Nesrovnalovými lavičkami na Námestí Franza Liszta a Vallovými stoličkami na Trnavskom mýte? Žiaden. Oboje je príkladom nepriateľskej architektúry, ibaže v prvom prípade to vyzerá hrozne a v druhom prijateľne.

Stoličky pod platanmi na Trnavskom mýte – realita. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prečo však už zrazu neplatí argument „opatrenia proti ležaniu na lavičkách nevyriešia problém ľudí bez domova“? Veď ak platil v roku 2015, rovnako musel platiť aj v roku 2021 a pochopiteľne aj dnes.

Intervencie prijateľné a neprijateľné

Tento argument má však problém, pretože nie je poctivý. Samozrejme, že opatrenia proti ležaniu na lavičkách nevyriešia bezdomovectvo, ale to predsa nie je ich účelom.

Rovnako tak kontajnerové klietky na sídliskách či bezpečnostné vchodové dvere, alebo kamery nevyriešia problém chudoby, ale veď o to tu predsa nejde. Ľudia si nezamykajú kontajnery preto, že by chceli čeliť problému chudoby – či nedajbože ubližovať chudobným –, ale preto, že vyberači kontajnerov robia neporiadok.

Rovnaké platí pre akékoľvek bezpečnostné opatrenia: majú predovšetkým chrániť majetok, nie byť nástrojom sociálnej práce.

Preformulujme teda vyššie uvedený argument a opýtajme sa takto: vyriešia opatrenia proti ležaniu na lavičkách problém s ležaním na týchto lavičkách? Musíme odpovedať: áno.

Ale tá skutočne kľúčová otázka znie: vyriešia opatrenia proti ležaniu na lavičkách problém s antisociálnym správaním na konkrétnom mieste? V tomto prípade musíme odpovedať: nie nutne, ale aspoň čiastočne môžu.

Presunie sa problém inde? Žiaľ, pravdepodobne áno, ale to skrátka nie je v gescii architekta ani urbanistu, ale niekoho iného. Zároveň však treba zdôrazniť, že ani bežný obyvateľ nie je povinný trpieť monopolizáciu verejného priestoru ľuďmi s antisociálnym správaním.

Odporcovia nepriateľskej architektúry, ktorí sú schopní kritizovať aj opatrenia proti krádežiam, drogám, vandalizmu či dokonca terorizmu, idú vo svojom idealizme priďaleko, a preto je potrebné nakresliť čiaru medzi tým, čo je prijateľná intervencia vo verejnom priestranstve a čo nie.

Kde presne táto čiara leží, samozrejme, podlieha súkromnému názoru a vkusu, ale azda sa autor tohto textu stretne s mnohými čitateľmi, keď povie, že zatiaľ čo obmedzovať ležanie na lavičkách môže byť legitímne, tak to, čo spravil majiteľ obchodného centra Nivy – HB Reavis –, už legitímne nie je.

On totiž neurobil opatrenie proti potenciálne antisociálnym činnostiam; on urobil opatrenie proti samotnému účelu, na čo daný priestor mal slúžiť: sedenie.

Zabránil tak priestor využívať nielen ľuďom, ktorí mu prekážali, ale úplne všetkým vrátane svojich (potenciálnych) zákazníkov.

A navyše to urobil takým surovým a odpudivým spôsobom, že prvé, čo napadne človeku, keď sa na tento dizajnový prvok pozrie, je dehumanizácia. Azda sa inšpiroval opatreniami proti holubom? Čo bude ďalšie? Nejaký variant plašiča na kuny?

Ak by si chcel HB Reavis po zásahoch v autobusovej časti svojho obchodného centra ešte väčšmi zhoršiť svoje už beztak pošramotené renomé, ťažko by našiel lepší spôsob.