(Vianočné) Príbehy so smutným koncom Reportáž o tých, ktorí stratili všetko

V mikulášskom týždni prichádzame do Bernátoviec pri Košiciach, na miesto, kde žije 350 ľudí, ktorí z najrôznejších príčin zostali bez domova. Oáza, ktorú pre nich pred rokmi vytvoril rímskokatolícky kňaz Peter Gombita, im poskytuje strechu nad hlavou, stravu, ale aj duchovné povzbudenie.

Klienti si vyšli práve na cigaretku. Z prítmia sa vynorí aj šesťdesiatnik Laco. Pred tromi rokmi sme sa rozprávali o tom, ako každý rok behá maratóny a do cieľa už dobehol v Košiciach, Bratislave, Prahe aj v Ríme. Vedie ma za kňazom a tiež maratóncom Petrom Gombitom. Pre klientov je to pán riaditeľ či vedúci.

„A nie sú veľmi rozbité? Davajte, berieme všetko,“ hovorí „vedúci“ Gombita do telefónu a zapisuje si číslo. Ešte sa nestihol naraňajkovať a usmeje sa, keď si z hriankovača vyberie dve naskrz čierne hrianky.

Keď už za stolom sŕka svoju prvú kávu, rozprávame sa, ako inak, o chudobe. „Naozajstná chudoba je, keď si človek nemôže kúpiť to najzákladnejšie pri ohrozenom zdraví a to sú lieky. O potravinách sa nebavím, tie sa dajú všelijako pozháňať, prosíme sponzorov,“ vysvetľuje.

Inštitút pre výskum sociálno-ekonomických rizík IVRA už stihol varovať, že tento rok chudoba valcuje. Najmä starých a chorých.

Keď klient v Oáze potrebuje okuliare s deviatkami dioptriami a špeciálnymi sklami, hľadajú vždy len tie najlacnejšie verzie a čo najviac zliav. „Snažíme sa pokryť aspoň tieto základné veci, ktoré sú nevyhnutné pre život, aby človek mohol vidieť a kráčať.“

Kňaz Peter Gombita. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Peniaze dostávajú od štátu, kraja aj košického magistrátu, ale všetko dnes zhltne prevádzka – voda, elektrika, plyn, služby a práca. Strava prichádza od sponzorov a ľudí, ktorí sa chcú podeliť. A vďaka tomu majú klienti celý deň čo jesť. „Ale musia aj trošku porobiť, pracovať, ako bežní ľudia,“ zdôrazňuje kňaz.

Priznáva, že ešte nenašiel odvahu vyskúšať si na vlastnej koži, aké je to byť na týždeň či dva bezdomovcom. „Aby som zažil skutočne pocit, že nemáte kam ísť, ktorým smerom sa vybrať, kde sa osprchovať, čo zjesť. Lebo toto sa vysvetliť nedá, ani pochopiť.“

Aké sú Bernátovce pred Vianocami? Sponzori sa ozývajú, pomáhajú a kňaz priznáva, že bez nich by to nezvládli. Klienti vďaka nim dostanú aspoň nejakú kozmetiku či ponožky ako vianočný darček. Praktické veci, nič mimoriadne. Gombita sa smeje, že presne takéto darčeky sa bežne pod stromček dávali aj v minulosti.

Najväčšia košická spálňa

Decembrovým blatom sa už presúvame do hangáru, s honosnou prezývkou najväčšia košická obývačka či najväčšia spálňa. Ide o veľký plechový sklad. Bývajú v ňom klienti, ktorí už nemôžu pracovať, sú starí, chorí alebo majú problém s pohybom, alebo všetko dokopy. Dostávajú len minimálne dôchodky a niektorí majú mesačne 65 eur.

V chladnej spoločenskej miestnosti. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

V hangári nás vítajú na pohľad spokojní klienti. Život tu plynie pomalšie, nikto sa nikam neponáhľa. Plechová otvorená obývačka je studená, ale gauče, posedenia a veľká plocha na premietanie napovedajú, že ide o obľúbenú spoločenskú miestnosť. „Bude tu štefánska aj silvestrovská zábava, bude sa tu aj tancovať,“ sľubuje kňaz s úsmevom.

Nad dverami tej najväčšej spálne visí obraz Márie s Ježiškom. „Čo vám tu chýba?“ pýtame sa Jozefa v ružovej mikine, ktorý sedí na vozíčku. „Aby som mohol zaspať. Cyankáli!“ zasmeje sa so smutnými očami. Kým mohol vyjsť von, bol ako-tak spokojný, pre bolesti teraz sedí len dnu. „Dostali sme rukavice, topánky...“ spomína na svoje Vianoce. A čo by chcel teraz? „Mne už nič netreba. Pokiaľ som dokázal chodiť normálne, tak... teraz ani nohu nevyrovnám,“ hovorí smutne.

Jozef. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

„Pôjdete do Gelnice, dajte si povedať. Nato je doktor, aby to pozrel, a urobí čo treba,“ dohovára mu už po niekoľkýkrát kňaz, zatiaľ však bez výsledku.

Okolo nás ide pomocou ďalšieho klienta a barly aj päťdesiatnička Janka, ktorú našli na stanici. Vybavili jej dôchodok a spätne jej vyplatili 5000 eur. Janka všetky peniaze razom minula na alkohol a potom si na ulici už definitívne nalomila zdravie. Čo by chcela na Vianoce? „Určite pokoj, kľud nech je...“ Ani jej nenapadlo vypýtať si zdravie. Našepkal jej to až Gombita. Janka má dôchodok 280 eur.

Každá z desiatok starých železných nemocničných postelí s malým stolíkom má svoj vlastný príbeh. Hrnčeky, riady, toaletný papier, tanier či káva na ňom predstavujú veľmi biedny domov. Veľká spálňa či skôr nocľaháreň je už na prvý pohľad preplnená najrôznejšími vecami, dominuje v nej rozpálená železná pec.

Spálňa. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Atmosféru z rádia dotvára Karel Gott s Darinkou Rolincovou a ich Zvonky šťastia. „Dali ste si už na stolík vianočnú výzdobu?“ pýtam sa Boženky s detskou čiapkou na hlave. „Joj, nie, tú mám ešte v taške,“ odpovie hanblivo, keď sa zaujímam o čečinu na jej stolíku.

Rada sa chodí prechádzať do Košíc, zmizne na dva či tri dni. Chodí si tam po svoje spomienky a svoj príbeh života. V Oáze je piaty rok, zomrela tu aj jej mama. „Mňa už nepoteší nič...“ povie so slzami v očiach.

Kedysi pracovala v školskej jedálni v košickej mestskej časti Šaca. „V ktorom roku? Lebo ja som tam chodil do školy,“ zaujíma sa Gombita s tým, že ďalší dvaja klienti vrátane Jozefa pracovali kedysi ako on, v Hutných montážach. „Všetko moji ľudia, všetko je prepojené,“ skonštatuje s úsmevom kňaz.

Podľa neho tu ľudia žijú vo svojich snoch. „A možno je to aj dobre,“ zamýšľa sa.

Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Presúvame sa k ďalšiemu klientovi, Rudovi na vozíčku. Štyridsiatnikovi ukradli piecku na chate a zamrzli mu nohy. Má syna, ale ženatý nikdy nebol. „Vianoce? Mňa by už asi nič nepotešilo. Je tu zatiaľ dobre, mám strechu nad hlavou, platím si. Mám čo do úst. Keby som mal zdravé nohy, tak tu nie som,“ povie.

Bude aj živý betlehem

Prejdeme do ďalšej spálne, už menšej, ale oveľa viac vykúrenej. Je tu aj niekoľko mačiek, spokojne polihujú po posteliach. Gombitovi sa to veľmi nepáči – kvôli hygiene.

Štefan. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Jednu mačku hladká aj 63-ročný Štefan. Ako tu strávi Vianoce? „Pozeraním televízie, dostaneme nejaký darček.“ Pri otázke, čo by si želal, najskôr nechce prezradiť. „Najradšej by som chcel voľnosť, ale čo sa dá robiť,“ odpovie s úsmevom a pohladká Micku. Aj jemu sa pri slove Vianoce v očiach zalesknú slzy.

V tejto menšej spálni mi klienti s hrdosťou ukážu aj adventný veniec.

Vychádzame pred hangár, priestoru dominuje vysoký kríž a socha Panny Márie. „Tu urobíme živý betlehem, privedieme somárikov, kozy,“ ukáže mi Gombita.

Na tomto mieste sa otáčajú aj bežci, ktorí si sem prídu raz do roka zabehať s klientmi a podporiť ich. Preteky majú neopakovateľnú atmosféru, aj zarytí nebežci si ich užijú. Štartovné je kilo múky, cukru alebo aj kartón keksíkov.

Od hangáru míňame veľké skleníky, v ktorých sa v sezóne takisto pracuje, a mierime k rodinám. Obývajú malé farebné unimobunky alebo domčeky. V Bernátovciach žije aktuálne asi 38 detí do 18 rokov.

Tu žijú rodiny s deťmi. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Gombita spomína, že keď bolo najhoršie a už nevládal chodiť a prosiť sponzorov, nechal to na Boha. Výsledok sa dostavil. „Kedysi, bol som už na dne, som si hovoril, Pane Bože, ja končím, ja už za nikým nejdem...“ opisuje najhoršie chvíle. Teraz sa už sponzori, chvalabohu, ozývajú aj sami.

V krikľavozelenej unimobunke žije Boris s Ivetou. Obaja vyrástli v detskom domove, a aj keď majú rodičov, nechcú ich kontaktovať. „Sú to alkoholici, to nemusíme,“ vysvetľuje Boris. Akurát vyprevádza Ivetu, ktorá ide bicyklom po syna do školy. Doma zostáva Boris, dve dcérky a ďalší chorý syn. Spolu majú päť detí, od dvoch do desať rokov.

„Na Vianoce máme stromček ako každá rodina. Chceme, aby mali deti všetko, čo sa patrí. Ovocie... a hlavne, aby boli s nami,“ svorne hovoria.

Ako sa ocitli v Bernátovciach? „Dostal som výpoveď pre koronu a nejakých 15 dní sme chodili po hoteloch. Čo som dostal 3000 eur, všetko sme dali na hotel, aby sme s deťmi nezostali na ulici,“ vysvetľuje Boris. „Môžeme byť radi za tie peniaze, že sme ich využili na to,“ prikyvuje Iveta.

V susedstve, v malom poschodovom domčeku, bývajú spolu dve rodiny s troma malými deťmi. Aj Janko a Samko sa už tešia na Mikuláša.

Samko a Janko. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

„Je pravda, že treba na peniaze pozerať viacej, keďže všetko zdraželo, ale snažíme sa, aby deti mali všetko, čo potrebujú,“ hovorí mladá mama Martina. Jej svokor priznáva, že peniaze im ako-tak vystačia len vďaka nízkemu nájmu, ktorý tu platia. „Nebyť toho domu, neviem, kde by sme boli. Platíme mesačne len 170 eur, za také peniaze by sme domček nenašli,“ hovorí Gabriel.

Týka sa to celej spoločnosti

Pred tromi rokmi bývalo v Oáze zhruba 250 klientov, dnes je ich o sto viac. Po príchode podľa Gombitu potrebujú títo ľudia čas aj dva roky, kým vnútorne spracujú, čo sa im stalo. Okrem osobných tragédií prichádzajú mnohí s obrovskými dlžobami a exekúciami, ktoré ťažko splácajú po drobných a nevidia tomu koniec.

Oáza im po čase ponúka individuálny plán, ktorý by im mal pomôcť začleniť sa do života. Gombita hovorí, že aj tu existujú príbehy so šťastným koncom, ale netýka sa to všetkých.

Pred hangárom. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

„Človek, ktorý, obrazne povedané, spadne z piateho poschodia, je rád, že prežil. On sa možno nikdy v živote nezaradí do normálneho života, ale je súčasťou našej spoločnosti. Ten smútok sa týka nás všetkých. Zosmutnieme všetci, spoločnosť aj štát, ak títo ľudia budú chorí a veľa ich bude v biede. Preto musíme pomáhať, lebo bez toho sa to nedá,“ hovorí a zdôrazňuje, že v živote je najdôležitejšia práca a rodina.

Po príchode domov si prezerám fotky z Bernátoviec a pýtam sa svojho 10-ročného syna, čo by si želal na Vianoce, keby by tam žil. „Domov,“ bez váhania odpovie.

Presne túto odpoveď som za celý čas od nikoho nedostala. Rovnako nechcel nikto nič hmotné ani konkrétne. „Áno, boli sme prekvapení, že chceli pokoj, radosť a materiálne veci vôbec nespomínali. Pre nás je to až zarážajúce, čo tí ľudia v tej biede pýtajú,“ hovorí mi neskôr Gombita do telefónu.