Štefan Zuberník žije v útočisku pre ľudí v krajnej núdzi a bez domova v Bernátovciach pri Košiciach. Miesto Oáza – nádej pre nový život tu vybudoval pred rokmi kňaz Peter Gombita. Útočisko podáva nielen prvú pomoc, ale svojich obyvateľov motivuje, aby opäť našli svoju stratenú dôstojnosť.

Štefan Zuberník je hudobník, bežec a človek bez stáleho domova. Narodil sa pri Leviciach, v tomto roku oslávi svoje 75. narodeniny. Pochádza z chudobnej rodiny, ale celý život ho sprevádzala túžba niečo dokázať. V živote zažil mnoho vecí, od pobytu v polepšovni, speváckych súťaží či väzenia, v ktorom sa ocitol pre nezaplatené alimenty, až po pocit, keď dobehol svoj prvý maratón v sedemdesiatke.

Rozprávame sa v jeho izbe, v ktorej dominujú ocenenia za beh, ale aj gitara, na ktorej si hrá a spieva každý deň. Skladá vlastné pesničky, dokonca má aj vlastné CD.

Ako 15-ročný sa dostal do hlohoveckého domova mládeže, v tom čase polepšovne, v Hlohovci. „Bol som aktívny vo všelijakých veciach, dali ma tam sociálni pracovníci,“ vysvetľuje okľukou. „Tam som začal chodiť do školy umenia, naučil som sa hrať na gitare. Obľúbil som si Karla Gotta. Keď spieval Trezor, hovoril som si, keby som tiež vedel tie výšky vyťahovať. A skutočne som to po niekoľkých rokoch dokázal.“

Neskôr na vojne pôsobil v súbore Víta Nejedlého, kde vystupoval ako spevák. „Inšpirovalo ma to k tomu, že sa chcem stať profesionálnym spevákom,“ hovorí.

Štefan sa vďaka speváckemu a hudobnému talentu ocitol na mnohých známych československých súťažiach, na ktorých sa zoznámil s vtedajšími hviezdami. Raz dokonca skončil ešte pred známou speváčkou Ivou Bittovou. Spomína si na súťaž Mladá píseň Jihlava v roku 1976, keď hral na gitare a sprevádzal ho orchester.

Gitaru dostal ako dar. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Rodinný život mu nevyšiel

Keď mal potom možnosť zaspievať si duet s Karlom Gottom, bola to výzva. „Števo, ty budeš profík. Ale potom som začal robiť zlo, veľmi som si namýšľal,“ spomína pre Postoj. V čase, keď sa mu muzikantsky darilo, prepadol partii, zanechal rodinu a neskôr aj muziku.

Práve jeho ambície mu zasiahli aj do rodinného života. Keď sa oženil prvýkrát, býval v Detve a hrával v hoteli Jánošík s kapelou Express. Od prvej manželky, s ktorou má dve deti, napokon odišiel za vidinou úspešnej hudobnej kariéry.

Štefan priznáva, že kvôli tomu robil „kiksy“ a napokon muziku aj zanechal. Oženil sa druhýkrát, ale po 11 rokoch sa mu znova rozpadlo manželstvo, z ktorého má dvoch synov. Prečo mu to s rodinou nevyšlo ani na ďalší pokus?

„Nemám rád stereotyp, som univerzálny typ. S manželkou sme si nerozumeli, takže som odišiel. Uvažoval som ako blázon, rodina ma vtedy nezaujímala,“ vysvetľuje. Dve – aj keď nevydarené – manželstvá mu priniesli sedem vnúčat a dve pravnúčatá, na ktoré je hrdý. Z rodiny ho najviac podporuje jeho sestra. „Mohol by som ísť k sestre, ale tá sa stará o môjho brata, takže toho má dosť. Ona mi fandí.“ S ďalšou rodinou sa však nenavštevuje.

S hudobnými súťažami neprestal ani v staršom veku. Gottovu známu pieseň Je, jaká je zaspieval porote v Československo má talent, a keď postúpil, bol šťastný. „Potom príde esemeska, pán Zuberník nepostupujete.“ Na vine je Štefanov imidž aj chýbajúci chrup. Je však vďačný aj za neúspešné súťaže, neľutuje.

Bežec Štefan. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Prvý súťažný beh ako 69-ročný

Ako si spomína na časy, keď žil na ulici? „Mal som nejaké kontakty, vedel som, kde môžem prespať. Alebo som cestoval vlakom. Mal som bezplatnú dopravu ako dôchodca, využíval som to. Išiel som trebárs z Bratislavy do Čiernej nad Tisou a späť.“

Vďaka gamblerstvu, ktorému na niekoľko rokov prepadol, vyhral niekedy aj 700 eur a načas vyžil aj z toho. Na časy, keď bol gambler, však nespomína ľahko. No tvrdí, že nerobil dlžoby. „Keď som prehral dôchodok, koniec. Mal som len suchý chlieb. Nepotrebujem rezne ani klobásy. Nejako som prežil a pomohli mi aj ľudia.“

V čase, keď bol už Štefan bez domova, ho jeho vytrvalosť a nové výzvy ako 69-ročného priviedli k súťažnému behu. Jeho prvá súťaž bol cezpoľný beh, ktorý vo svojej kategórii hneď aj vyhral. „Povedali mi, že by som mohol ísť aj na polmaratón. Tak sa to začalo.“

Na svojom prvom polmaratóne skončil štrnásty. „Keď som išiel prvýkrát na košický polmaratón, všetci sa mi smiali, či tam bude sanitka alebo pohrebný voz. Ja som tam prišiel a vo svojej kategórii som bol piaty, bolo nás 20,“ spomína s úsmevom. Vtedy si ho všimol aj kňaz Gombita z Bernátoviec. Podporil ho nielen duchovne, ponúkol mu, aby sa presťahoval do jeho útočiska. 

Na prvom maratóne k nemu boli všetci skeptickí. „Ujko, čo tu robíte, pýtali sa ma.“ Aktuálny Štefanov osobák na maratóne je 3 hodiny 47 minút. Doteraz najviac zabehol 80 kilometrov pri pokuse o ultramaratón.

Fotky z maratónu aj medaila z behu v Taliansku. Foto: Postoj/Jana Holubčíková

Nezomrie ako gambler, ale ako maratónec

Mesačný príjem má do 400 eur, necelú polovicu z toho zhltne poplatok za ubytovanie s tým, že má v Oáze aj nejaké pracovné povinnosti. Ak mu nevychádza, sem-tam si požičia pár eur, ktoré vždy vráti. Od Oázy má finančnú podporu na všetkých bežeckých súťažiach. Aktuálne si odkladá na novú zubnú protézu.

Štefanov život je aktívny, beháva každý deň, mesačne zabehne 400 kilometrov. Popri práci v Oáze hráva na gitare, ktorú mu kúpil kňaz Gombita, a skladá nové pesničky. „Farár Gombita o mne vie všetko, kúpil mi aj gitaru. On ma ťahá hore.“

Ako bežec sa ocitne aj v pripravovanom dokumentárnom filme režiséra Petra Kerekesa. Najbližším cieľom je odbehnúť 115 kilometrov ultramaratónu Košice – Miskolc a na jeseň chce vyhrať na košickom Medzinárodnom maratóne mieru svoju kategóriu.

„Nikdy nie je neskoro. Keby som aj zomrel, už nepovedia, že zomrel gambler, ale zomrel maratónec. Už som urobil to svetlo. Poznajú ma špičkoví maratónci, aj jedného černocha som predbehol, keď sme išli dole kopcom,“ hovorí Štefan so smiechom.