Summit B9 Stredná Európa medzi detstvom a dospievaním

V napätej atmosfére, ktorá prevláda na osi Washington – západná Európa, ponúkli konštruktívny pohľad do budúcnosti. Aby to však región dokázal, musí sa sám zmieriť s tým, že už nie je iba chránencom tej či onej veľmoci, ale je schopný hrať samostatnú „dospelú“ rolu.

Píše sa rok 1919. Halford Mackinder, dnes považovaný za otca vedy známej ako geopolitika, patrí medzi expertov, ktorí výrazne ovplyvnili usporiadanie Európy po prvej svetovej vojne. Jeho čerstvo vydaná kniha Demokratické ideály a realita mala vplyv na výsledky mierovej konferencie v Paríži.

Kľúčovou Mackinderovou koncepciou bola potreba zabrániť tomu, aby jedna mocnosť (alebo spojenectvo mocností) získala dominanciu v priestore Eurázie. K tomu malo prispieť „stredné pásmo“ nezávislých štátov, ktoré vyplní vákuum vzniknuté rozpadom impérií Habsburgovcov, Hohenzollernovcov a Romanovovcov. A zároveň oddelí dvoch potenciálnych kandidátov na takúto dominanciu: Nemecko a Rusko.

Ako to dopadlo v medzivojnovom období, vieme. „Stredné pásmo štátov“ – diplomaticky povedané a bez zachádzania do podrobností – svoju geopolitickú úlohu nezvládlo, čiastočne s ohľadom na vnútornú slabosť a zaostalosť jednotlivých štátov, čiastočne vplyvom sporov medzi nimi.

Pre väčšinu strednej a východnej Európy „medzi Nemeckom a Ruskom“ je totiž tradične najjednoduchším spôsobom prežitia primknúť sa k niektorej z okolitých mocností. Tento model vazalského vzťahu, ktorý zaručí bezpečnosť, si niektoré národy regiónu vyskúšali vo vzťahu k Tretej ríši a všetky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu.

Aj po roku 1989 bola pre časť elít a verejnosti integrácia do západných štruktúr skôr útekom do náručia ďalšieho hegemóna pred neistotou samostatnosti.

Minulý týždeň sa uskutočnil summit Bukureštskej deviatky (B9), teda platformy združujúcej štáty NATO pozdĺž východnej hranice Aliancie (jedinými, ktoré priamo nesusedia s územím bývalého Sovietskeho zväzu, sú Bulharsko a Česko).

Konal sa opäť na mieste svojho vzniku, teda v hlavnom meste Rumunska, a rovnako ako v roku 2015 boli jeho hlavnými hostiteľmi prezidenti Rumunska a Poľska ako vojensky najsilnejších štátov oblasti.

Štáty Bukureštskej deviatky. Foto: Wikimedia

Bukureštská deviatka

B9 existuje už viac než desaťročie. Vznikla presne v okamihu, keď väčšine politických lídrov v regióne došlo, že doterajší prístup stredovýchodnej „novej Európy“ k „jadru Aliancie“, teda prístup poslušnej periférie spokojnej s tým, že ju vôbec prijali do elitného klubu, sa musí skončiť, lebo prekáža v dosiahnutí cieľa – bezpečnosti.

Viaceré krajiny si totiž v novej bezpečnostnej situácii – po anexii Krymu a prvej vojne na Donbase – uvedomili, že síce už dlhší čas patria do najsilnejšej aliancie sveta, no z vojenského hľadiska ich zatiaľ chráni iba „papierový záväzok“ a dôvera v spojencov – teda článok číslo 5 Severoatlantickej zmluvy.

Naopak, reálna prítomnosť vojenskej infraštruktúry a spojeneckých vojakov v nových členských štátoch sa limitne blížila k nule. Dôvodom boli mentálne bariéry západných štátov, ktoré nás síce do NATO prijali, no zároveň veľmi dbali na to, aby „príliš nedráždili Rusko“.

Vznik B9 bol vtedy signálom revolučnej zmeny – východné krídlo NATO pocítilo potrebu hovoriť jedným hlasom, aby ho bolo viac počuť v centrále Aliancie a aby konečne zmenilo svoj status na „plnohodnotné členstvo“, v ktorom budú tieto štáty chránené nielen slovami, ale aj činmi spojencov.

Výsledkom bolo napríklad postupné zriaďovanie stálych základní s mnohonárodnostnými alebo americkými posádkami v jednotlivých krajinách pozdĺž hraníc Aliancie.

Všetko, čo sa stalo po 24. februári 2022, teda po ruskej agresii proti Ukrajine, potvrdilo racionalitu takýchto úvah. Tvrdá vojenská infraštruktúra, ale aj tá civilná – prístavy, cesty, železnice, energetické siete – krajín na východnom krídle a ich vzájomná prepojenosť sa stali absolútne kľúčovými aktívami pre celé NATO, ktoré muselo posilniť svoju obranu tvárou v tvár novým okolnostiam.

Aktuálny summit B9 potvrdzuje, že región zostáva aj naďalej v centre pozornosti. Zúčastnili sa na ňom generálny tajomník Aliancie Mark Rutte, americká delegácia vedená námestníkom šéfa Pentagónu Peta Hegsetha. Predovšetkým sa však k stretnutiu pripojili všetky škandinávske štáty a Ukrajina reprezentovaná prezidentom Zelenským.

Neposlušná stredná EurópaSme iba zaostalí a nezrelí alebo je národné cítenie našou oporou a symbolom odporu?

Maciej Ruczaj

B9 vznikla v čase, keď na Západe (aspoň zatiaľ trvalo) padla viera v možnosť zahrnúť Rusko do novej bezpečnostnej architektúry Európy alebo aspoň vytvoriť vzájomne prospešný model spolupráce. Význam regiónu posilňuje návrat „studenovojnovej“ koncepcie hrozby prichádzajúcej z východu.

Spolu so vstupom Fínska a Švédska do NATO sa v posledných rokoch „východné krídlo“ rozšírilo smerom na sever. Práve v severovýchodnej oblasti pobaltských štátov a Fínska je spoločná hranica Aliancie a Ruska najdlhšia a Baltské more sa stalo kľúčovým „územím kontaktu“ medzi NATO a krajinou, ktorá je opäť považovaná za hlavnú bezpečnostnú hrozbu.

Podpora ukrajinskej obrany proti agresii zase urobila z oblasti od Rumunska po Pobaltie kľúčové logistické zázemie frontu. Skrátka, ako to počas zasadnutia vyjadril poľský prezident Karol Nawrocki: „Náš región už nie je perifériou NATO. Je strategickým ťažiskom Aliancie.“

Nemožno si však nevšimnúť, že optimizmus, ktorý panoval na stretnutí v Bukurešti, bol vo výraznom kontraste s pochmúrnymi diskusiami o rozpade Aliancie v dôsledku transatlantickej roztržky. V tomto ohľade sa región nachádza v zložitej situácii.

Na jednej strane bola po desaťročia bezpečnostná stratégia východného krídla budovaná s dôrazom na priamu väzbu s Washingtonom a nenahraditeľný význam americkej prítomnosti. Aj preto sú tieto krajiny najopatrnejšie, pokiaľ ide o rétorické útoky proti Trumpovej administratíve, z ktorých si niektorí lídri v západnej Európe urobili spôsob, ako zachrániť slabnúcu priazeň voličov. „Nie je NATO bez Spojených štátov“ – zaznelo veľmi zreteľne v rumunskej metropole.

NATO 3.0

Na stretnutí v Bukurešti pripomenul poľský prezident, že tradičnou prioritou ruskej zahraničnej politiky je „usilovať sa o vytlačenie USA z Európy“. Problém však spočíva v tom, že zmierňovanie napätia medzi USA a európskou časťou NATO obsahuje potrebu aktívne podporiť víziu NATO 3.0, ktorú presadzuje americká administratíva a Mark Rutte.

Východné krídlo sa k svojmu dielu zodpovednosti aktívne hlási – krajiny ako Fínsko a Poľsko sú v porovnaní so západnou Európou ukážkovými príkladmi budovania vojenských schopností. NATO 3.0 však predpokladá presný opak doterajších dogiem nášho regiónu. Namiesto posilňovania americkej prítomnosti v Európe ide o jej obmedzovanie, ktoré majú nahradiť vlastné kapacity európskych štátov.

Problém, ako zrozumiteľne vysvetliť verejnosti túto evolúciu, navyše posilňuje už tradičný komunikačný chaos sprevádzajúci Trumpovu administratívu. Len dva dni po summite B9 explodovala v médiách správa, že Pentagón rozhodol o zastavení rotácie 2. obrnenej brigády 1. jazdeckej divízie, ktorá sa po roku 2022 v rámci posilňovania východného krídla objavila na území Poľska.

Znamená to, že amerických vojakov bude v Poľsku menej? – pýtajú sa odvtedy poľské médiá. Politici nervózne opakujú, že majú záruky od najvyšších amerických predstaviteľov vrátane Donalda Trumpa, že počet amerických vojakov v Poľsku sa znižovať nebude.

Posledné rozhodnutie ich však viditeľne zaskočilo a americká strana zatiaľ neurobila nič, aby obavy rozptýlila, okrem poukazu na to, že ide o súčasť „viacvrstvového procesu reštrukturalizácie“ vojenskej prítomnosti v Európe. 

Preto pokračuje debata o tom, či sa počet vojakov v Poľsku reálne a trvalo zníži, či sa zmení ich charakter alebo pôjde o presuny v rámci celej európskej časti NATO, ktoré, naopak, východné krídlo v konečnom dôsledku posilnia (napríklad vďaka avizovanému presunu časti jednotiek z Nemecka).

TrojmorieRegión, ktorého význam rastie a v spolupráci s Áziou môže zohrávať kľúčovú úlohu

Maciej Ruczaj

Tieto „interpretačné problémy“, samozrejme, nemá tá časť verejnej debaty, ktorá NATO už teraz považuje za mŕtve. A vzhľadom na protitrumpovské naladenie európskych médií má okamžite pripravené aj vysvetlenie, ktoré (už tradične) obsahuje Putina spokojného s americkým rozhodnutím a výzvy na vytvorenie „európskej armády“.

Pre každého, kto má aspoň nejakú historickú pamäť, ide, prirodzene, o úsmevný vývoj vzhľadom na to, že ide prevažne o tých istých ľudí a médiá, ktoré pred rokom 2022 patrili medzi zástancov „konštruktívneho vzťahu s Ruskom“, projekty ako plynovod Nord Stream považovali za „čisto obchodnú záležitosť“ a americkú prítomnosť v Európe za prežitok z čias studenej vojny.

Aké ponaučenie si z toho môže stredná a východná Európa vziať? Zrejme aj to, že bezvýhradné spoliehanie sa na väzby s Washingtonom ako univerzálny liek v oblasti bezpečnosti bolo tiež súčasťou istej detskej „periférnej mentality“, hoci určite realistickejšej než viera v „koniec dejín“ a liberálny raj.

Prechod k „strategickej“ dospelosti musí – podobne ako v ľudskom živote – obsahovať aj potrebu oslabiť „rodičovský dohľad“. Tak v živote, ako aj v aliančných vzťahoch je však potrebné nájsť (na oboch stranách) dostatok nadhľadu nad búriacimi sa hormónmi, aby sa osamostatňovanie nezmenilo na pretrhanie väzieb.

Situácia, v ktorej sa dnes región strednej a východnej Európy nachádza, je pritom podstatne priaznivejšia než v roku 1919, keď o jeho geopolitickom význame prvýkrát písal Mackinder.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.