Zo života učiteľa Dobrý prístup a dobrá otázka: poznámky spod kolínskeho orloja

Medzinárodný hlúčik tridsiatich stredoškolských študentov s dozorujúcimi učiteľmi postáva pred chýrnou kolínskou parfumériou 4711. Súčasťou programu mobility Erasmus+ je aj prehliadka mesta. Pofukuje chladný vietor a začína popŕchať. O celej hodine nám má miestna verzia orloja predviesť tri zvonkohry. Podľa slov nášho sprievodcu a riaditeľa miestneho gymnázia v jednej osobe by sme z nich určite mali vedieť rozpoznať aspoň jednu.  

Do desiatej hodiny ostáva deväť minút, ktoré pán riaditeľ využíva na to, že žiakom rozdá polročné vysvedčenia. Nemeckí chlapci (gymnázium je čisto chlapčenské) roztržito otvárajú papierové fascikle. Všade počuť hlasné výdychy, smiech a uštipačné poznámky.

Zrazu prvá zvonkohra roztočí kruh s alegorickými postavami. Na chvíľu zabudneme na známky. Vojaci sa trikrát vynoria z útrob podkrovia a strnulo nám kývajú. Najväčšiu slávu zožne miestny holub, ktorý sebavedome alternuje chýbajúcu postavu.

Keď sa predstavenie skončí, skrehnutí čakaním sa poberáme smerom ku kolosálnej katedrále. S jemným pocitom zahanbenia sa schovám o čosi hlbšie do kabáta a šúcham nohu cez nohu. Z piesní zvonkohry som nespoznal ani jednu.  

Podvečer sa po celodennom programe rozmrazujeme v lokálnej krčmičke. Pri porýnskej verzii pečeného bravčového sa diskusia stáča na školstvo. Nedá mi nespýtať sa nemeckých kolegov, či študenti skutočne do poslednej chvíle nepoznali svoje známky.

Jeden zo zástupcov školy to potvrdí s vysvetlením, že ich verzia klasifikačnej porady má v tomto zmysle väčšiu váhu a konečné rozhodnutie je naozaj tajné. Do hry okrem výkonu vstupuje napríklad aj hodnotenie prístupu. To, či je žiak mentálne prítomný, spolutvorí hodinu, približuje sa k hranici svojich možností alebo sa proste zazimuje v dave a vyčkáva na písomku.

Mám tendenciu veriť tomu, čo počujem, lebo pri mnohých príležitostiach som so záujmom sledoval ochotu nemeckých stredoškolákov vstupovať do diania. Bez ohľadu na to, čo sa pýtal učiteľ, ruky im strieľali hore ako na povel. Nedokážem posúdiť, do akej miery išlo o naučené správanie a do akej o prirodzenú zvedavosť, ale je nesporné, že sú k tomu vedení.

Ešte viac ako ochota odpovedať ma fascinovala ich schopnosť klásť dobré otázky. Hostitelia pre nás napríklad zorganizovali dve zaujímavé diskusie – jednu s regionálnym ministrom pre európske záležitosti a druhú so zranenou moslimskou obeťou teroristického útoku extrémnej pravice. Pri oboch prichádzali otázky výhradne od nemeckých študentov a nemyslím si, že dôvodom bola iba ich znalosť reálií.  

Položiť dobrú otázku pritom nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Predpokladá to, že o problematiku prejavujete záujem, dokážete sa sústrediť, rozumiete hlavným tézam, vidíte súvislosti a dokážete dať správne do spojitosti to, čo ste sa dozvedeli, s tým, čo viete (mali by ste vedieť).

To naozaj nedokáže študent, ktorého niekde na polceste vyplo.

A aj keď sa k tomu z nejakého dôvodu vypnutý študent odhodlá, hrozí mu, že tým spochybní aforizmus o tom, že neexistuje zlá otázka, iba zlá odpoveď. Pýtať sa duplicitne, scestne či útočne znamená v prípade stredoškolákov jednoducho pýtať sa zle.

Debata v krčmičke sa medzičasom otáča smerom k praktikantom.      

Na chvíľu sa zahĺbim do kelovej kapusty a predstavujem si orloj so slovenskými zamestnancami. Vystupuje v ňom pokladníčka v obchode, referentka na úrade, šofér autobusu, lekár, učiteľ... Vidím jedných, ako si plnia povinnosti nedbanlivo, otrávene, a iných, ktorí to robia so zápalom a prívetivo sa pri tom usmievajú. Mali by byť aj oni hodnotení rozlične za svoj prístup?

„Štefan, môžem sa niečo spýtať?“ vyruší ma zo zamyslenia nórsky kolega. „Aj u vás trvá prax vysokoškolského študenta učiteľstva jeden a pol roka?“

Kel sa mi zasekol v hrdle, no kameň mi spadol zo srdca. Na malú chvíľu vyplo aj mňa a myslel som si, že sa idú pýtať na názvy piesní zo zvonkohry. Ktovie, akú známku by som si vyslúžil v tejto debate...