Zo života učiteľa Prečo slovenskí učitelia začínajú v hlbokej vode – a ich nórski či nemeckí kolegovia nie

Po typicky nabitom, no únavnom erasmáckom dni sme s kolegami z Nórska a Nemecka regenerovali sily v kolínskej krčmičke.

Hostí všade navôkol smädilo a miestna krčmárka (s nemiestnym poľským prízvukom) robila čiarky na podpivníkoch jedna radosť. Keď totiž v tomto regióne dopijete kölsch – miestne svetlé pivo podávané v úzkom dvojdecovom pohári –, čašníčka vám automaticky prinesie ďalší. Za každú objednávku pritom spraví ceruzkou „zárez“ do podpivnej tácky.

Naša debata sa počas večere najprv točila okolo hodnotenia študentov (o čom som nedávno referoval tu), neskôr sme sa dostali k tomu, ako sa študenti pedagogiky pripravujú na výkon povolania v jednotlivých krajinách.

„Štefan, aj u vás trvá prax vysokoškolského študenta učiteľstva jeden a pol roka?“ začal debatu Jon z Nórska.

„Naša prax je rozdelená na niekoľko fáz,“ odpovedal som a utrel si penu z úst. „V prvej prídu pozorovať, v druhej asistujú učiteľovi. Tá skutočná prax prichádza až na záver a trvá len niekoľko týždňov.“

„A si s tým OK?“ spýtal sa po vysvetľujúcom exkurze nášho systému Lars, začínajúci učiteľ z Bergenu.

Nevedel som, čo rýchlo povedať. V hlave mi práve vybuchol malý veľký tresk a zanechal po sebe galaxie súvislostí.

Prax v praxi

Navyše je ťažké porovnávať hrušky s jablkami.

V Nórsku stavajú na kontinuálnej výskumnej spolupráci škôl už počas štúdia a na kvalitnom mentoringu začínajúcich učiteľov. Ten je tam etablovanejší a s filozofiou ďaleko od prístupu „teraz počúvaj, ako to máš spraviť“. Skôr sa vníma ako privilégium a profesionálna výsada než ako ďalšia povinnosť učiteľa.

Nemecko má zas zavedený dlhý a prísny systém súvislej praxe – referendariát. Trvá jeden a pol až dva roky. Počas tohto obdobia majú študenti približne polovičný úväzok so 40-percentným platom (znalci reálií tušia, že v konečnom súčte ide o vyššiu sumu, než akú u nás dostane začínajúci učiteľ na plný úväzok). 

Zároveň pokračujú v štúdiu a rozvíjajú sa pod dohľadom mentora. Až po tomto „koncipientskom“ období absolvujú záverečnú skúšku a stávajú sa plnohodnotnými učiteľmi.

Ani u nás pritom systém praxe na papieri nevyzerá nezmyselne.

Problémy sa objavia v momente, keď sa papierový model pedagogickej praxe dostane do praxe. A nie je ich málo.

Prvým problémom je veľmi nízky sociálny status učiteľa a relatívne slabé finančné ohodnotenie. Otázkou zostáva aj to, či s tým chce štát niečo zásadné robiť. Do akej miery štátu skutočne záleží na tom, aby v krajine žili šikovní, proaktívni, premýšľajúci a vzdelaní ľudia? 

Neviem, ako nazvať jedným slovom túto mieru v prípade, keď to majú štátnici na háku (prípadne sa neštítia usilovať sa o opak). V politických programoch sa to označuje slovom vládna priorita.

Druhým problémom je, akých učiteľov máme na školách. Koľko máme zapálených a skúsených odborníkov, od ktorých sa praktikanti môžu reálne učiť a ktorí sú pripravení mladých kolegov citlivo sprevádzať? (To nemusí byť vždy to isté.) Môj odhad je, že ich je viac než kedysi, ale zďaleka nie dosť.

Tretím problémom je, kto sa vlastne hlási na pedagogické štúdium a za akých podmienok. Stačí sa spýtať vysokoškolských pedagógov, s akým „materiálom“ pracujú a či si myslia, že ide o najlepších možných adeptov na prácu s mládežou. Tento problém úzko súvisí s prvými dvoma. Veď ktorý adolescent by prirodzene túžil byť na posmech, rýchlo vyhorieť a ešte pritom finančne živoriť?

Štvrtým problémom je, k akým deťom vlastne budúci učiteľ vstúpi do triedy. Staršie deti nie sú hlúpe – dobre vedia, aké náročné môže byť učiť „také hlúpe generácie“. Môže to znieť ofenzívne, ale iba parafrázujem štvrtákov na gymnáziu, z ktorých pred maturitou vypadol tento zvláštny oxymoron počas debaty o výbere povolania.

Druckerovi kandidátiNedostatok učiteľov majú zachraňovať študenti. Ako to vyzerá v praxi?

Jana Holubčíková

A teraz sa dostávame k samotnej praxi.

Predtým než začnem, musím upozorniť, že som nejedol zo stromu poznania. Ako radový učiteľ iba reflektujem vlastné skúsenosti a snažím sa abstrahovať. Ak ma analytici, inšpektori alebo skúsenejší kolegovia doplnia či opravia, nebudem sa hnevať.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že prax vysokoškolského študenta učiteľstva je predovšetkým príliš krátka a prichádza príliš neskoro. Po stovkách – možno tisíckach – hodín teoretickej, odbornej a pedagogickej prípravy príde pár hodín v triede.

Je to príležitosť otestovať prípravu, pokúsiť sa zvládnuť organizáciu hodiny a vyskúšať teóriu v praxi. Lenže je to žalostne málo na to, aby študent pochopil realitu pedagogickej práce.

Aj táto krátka prax by mala byť dôsledne reflektovaná. Zaujímalo by ma, v koľkých prípadoch sa hodnotenie praktikantov redukuje na formalitu, ktorú chcú mať obe strany čo najrýchlejšie za sebou.

Dve záchranné kolesá

V príprave budúcich učiteľov tak zostáva dlhý zoznam zručností, ktoré jednoducho nemali kde získať. Pričom práve tie robia z učiteľa profesionála.

Ak sa rozhodnú nastúpiť do školy, toto poznanie ich môže zasiahnuť ako facka.

Ako utiahnuť plný úväzok spolu s prípravami, opravami, administratívou a so súkromným životom? Ako pracovať s veľkými a zmiešanými kolektívmi či so žiakmi so špeciálnymi potrebami? Ako zabezpečiť disciplínu v triede? Ako motivovať žiakov, ktorí majú štúdium – a často aj učiteľa – v paži? Ako komunikovať s rodičmi alebo zvládnuť triednictvo?

Veď ktorý adolescent by prirodzene túžil byť na posmech, rýchlo vyhorieť a ešte pritom finančne živoriť?

A kde má človek nájsť energiu na projekty a mimoškolské aktivity, keď sa ho riaditeľ po pár mesiacoch opýta, či by sa nechcel zapojiť?

Keď vám teda začínajúci učiteľ povie, že sa cíti, akoby ho niekto hodil do hlbokej vody a ešte naňho posielal jednu vlnu za druhou, nepreháňa.

Ak sa nechce vzdať – čo sa, žiaľ, stáva častejšie, než by sme chceli, neraz ešte počas štúdia –, môže sa chytiť dvoch záchranných kolies.

Prvým je uvádzajúci učiteľ. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby sa zverenec neutopil a čo najrýchlejšie sa zorientoval. Či bude mať začínajúci pedagóg šťastie na kvalitného pedagóga, však nikto nevie zaručiť. Aj ten najlepší robí túto prácu nad rámec úväzku – cez prestávky, po chodbách alebo po vyučovaní. Zázrak za príplatok uvádzajúceho učiteľa nečakajte.

Druhým kolesom môže byť externý mentor. V posledných rokoch sa to na Slovensku stalo témou, kvalitných mentorov pribúda a nedôvera učiteľov pomaly mizne.

Stále však platí, že to, že „výcvik“ učiteľa sa nezačal o niekoľko rokov skôr, je obrovská škoda a systémová chyba.

Takto by som odpovedal Larsovi, keby som mal energiu formulovať myšlienky.

Po dlhom dni, pečenom bravčovom a štvrtom kölschi som namiesto toho povedal:

„Vieš čo? Asi hej. Je tam čo zlepšovať, ale dnes to nezmeníme. Poďme si radšej zahrať šípky.“

Prvé kolo bol súboj národností a s kolegom sme všetkých Európanov zdrvujúco porazili.

Možno v tom bolo trochu slovenskej túžby v niečom zvíťaziť.

Škoda, že nie tam, kde na tom skutočne záleží.