Zo života učiteľa Ako nad ruskou hĺbkou zvíťazila slovenská anestézia mysle

„Tak, a máte to za sebou,“ jemne mnou pomyká sestrička. „Ako sa cítite?“

„Nič moc,“ poviem po chvíli úprimne, a v skutočnosti sa cítim ešte horšie.

Operácia slabinového pruhu dopadla dobre, ale čerstvá rana si kruto berie svoju daň.

Chvíľu sa orientujem v čase a priestore. Zistil som, že sa o izbu delím s dvoma staršími pacientkami; aké-také súkromie nám vytvárajú nemocničné závesy. Naše malé spoločenstvo spája okrem zdravotných komplikácií aj obrovský LCD televízor. Ten chrlí komerčnú televíznu zábavu bez prestávky až do neskorej noci.

Pod vplyvom stresu, bolesti a doznievajúcej anestézie som sa s vďačnosťou nechal vtiahnuť do akéhosi béčkového krimiseriálu. Dvadsať minút s (napodiv stále výrazne živou) legendou menom Dolph Lundgren nasýtilo moju túžbu po modernej televíznej produkcii na najbližších dvadsať rokov. Našmátral som telefón a začal odpisovať blízkym na správy. Vyriešil som pár mailov do práce, potom som si začal oprašovať svoju nemčinu.

Celý čas na moju pozornosť útočila blikajúca obrazovka. Mihotali sa na nej najprv probiotické jogurty, po nich Oľga Feldeková v divokom tanci so Štefanom Skrúcaným a po nich Bruce Willis, ktorý opakovane sľuboval, že už čoskoro sa pokúsi odvrátiť armagedon.

V jednom momente sa do jednej línie zoradili dva svety. Na smartfóne som v appke Hallow s Jonathanom Roumiem (The Chosen) prechádzal príbeh Bratov Karamazovcov a v televízii mu konkurovali Susedské prípady.

Na prvý pohľad žiadna súvislosť.

Rozsiahly filozoficko-psychologický ruský román z 19. storočia a moderný slovenský scripted-reality seriál však na počudovanie riešia dosť podobné témy. Medziľudské vzťahy, rozdelenie majetku, žiarlivostné spory, staré krivdy, spravodlivosť.

Jeden témy rozvíja v temnote bolestnej ľudskej skúsenosti, vykresľuje komplexné charaktery, otvára ťaživé morálne dilemy. Druhý stavia na povrchných konfliktoch, situačnom napätí a vizuálnych gagoch. Román núti zamýšľať sa nad otázkami viny, vnútornej slobody, ľudskej prirodzenosti, seriál poskytuje okamžitú zábavu, rýchle vyvrcholenia a prvoplánové morálne posolstvá.

Hádajte, čomu som dal prednosť ja.

Niekto by mávol rukou, že zvoliť si jeden alebo druhý je iba vec preferencie. Veď každému chutí niečo iné. To by však potom znamenalo, že keď má niekto zjesť hovädzie, pečivo a zeleninu, je úplne jedno, či na diaľnici „schosnuje“ take away burger menučko alebo sa dá pozvať na hovädzie filé s truffle hranolkami, glazovanú zeleninu a opečené bylinkové bagety do fancy reštaurácie pod hradom.

Hippokratovo nech je tvoje jedlo tvojím liekom a tvoj liek tvojím jedlom a neskoršie aforizmy o tom, že sa stávame tým, čo jeme, naznačujú niečo zásadné o súvislosti medzi kvalitou surovín, forme ich spracovania a naším celkovým zdravím.

Ostáva záhadou, prečo dokáže mať súčasný človek také prísne racionálne očakávania od jedla – vyžaduje, aby mu okrem rýchlej energie doplnilo dlhodobú, pomohlo mu budovať svalstvo, chránilo ho pred vonkajšími vplyvmi a zregulovalo jeho procesy v tele. No pri kultúrnych obsahoch sa uspokojí s tým, že ho rozptýlia a zabavia. Prečo neočakáva, že zušľachtia jeho túžby, nadchnú ho pre ideály, motivujú ho prekročiť limity, konfrontujú ho s jeho predsudkami?

Ak máte pocit, že pripisujem kultúrnym obsahom príliš veľkú moc, spomeňte si na to, ako si pol miliardy mladých ľudí naprieč všetkými kontinentmi dokázalo cez krátke videá osvojiť imbecilnú reflexívnu reakciu na číslice 6 a 7.      

Stále ma udivuje, prečo sa nám rozsvietia všetky kontrolky, keď na etikete tovaru zbadáme palmový olej, ale nad upozornením o explicitnom obsahu programu mávneme rukou.

Pred niekoľkými rokmi ma môj druhorodený päťročný syn z postele pozdravil slovami hello, motherf*cker! Ako angličtinára ma to celkom zaujalo a výskumný problém som po malej investigatíve zavŕšil rozhovorom s oteckom, ktorého syn vraj tento zvrat vniesol do kultúry škôlky. Otec s úsmevom pokýval hlavou a záhadu objasnil vysvetlením, že spolu so synom nedávno pozerali film Deadpool. Vraj mali skvelý zážitok.

Možno by nebolo odveci, aby rodičia očakávali v tomto smere viac aj od inštitúcií, ktoré majú spomedzi iných výsostné právo (a povinnosť) kultivovať človeka. Myslím tým, prirodzene, naše školské zariadenia.

Namiesto šmejďáckych polotovarov by to v ich ponuke chcelo viac prvotriedneho obsahu. Stále mi rozum neberie, ako je možné zmaturovať zo slovenského jazyka a literatúry bez toho, aby žiak v živote prečítal čo i len jedinú knihu. Aký je skutočný význam toho, že sa študenti naučia päťdesiat obsahov a minimalistických interpretácií diel, ktoré nikdy nevideli? Alebo akú hodnotu má pri dejepise poznať množstvo dôležitých historických faktov, a nedokázať pri tom hlbšie vysvetliť význam kľúčových príbehov a udalostí?

Jednou z prvých rád, ktoré dostanete od výživového poradcu, je vyhodiť z domácnosti všetko nezdravé. Pokúsiť sa o to v pôstnom období je celkom na mieste. Keď budete vyhadzovať (dojedať?) posledné vrecko čipsov, skúste kritickým okom prebehnúť aj pravidlá používania digitálnych technológií alebo plochy domácich obrazoviek a displejov.

Možno to bude bolestivý rez, ale bude to vždy lepšie než v konečnom dôsledku tlačiť do seba niečo, čo vám vôbec neprospieva.

Ako ja, keď som dal na nemocničnom lôžku košom Fiodorovi Michajlovičovi.