Kto ohrozuje demokraciu? Vývoj nemôže byť iba liberálny. Musí pripúšťať aj možnosť návratu k predchádzajúcemu statusu quo

Maciej Ruczaj

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Je demokracia vo väčšom ohrození než v minulosti? Prečo máme tento dojem?

Poľský publicista a diplomat spätý so stredoeurópskym priestorom. Bol veľvyslancom Poľska na Slovensku, dnes pôsobí v pražskom Centre transatlantických štúdií (PCTR).

Ďalšie autorove články:

Všetky Lukašenkove hry Minsk medzi Kremľom, Pekingom a Bielym domom

Resentimenty a egá Ponaučenie z roztržky medzi Kyjevom a Varšavou

Horí lavra, horí Moskva Požiare, ktoré menia význam vojny

Demokracia je v ohrození! To je heslo dneška. Vo verejnej, ale aj v odbornej debate – od Spojených štátov až po Slovensko a odnedávna aj v Česku – sa to hemží pojmami ako democratic backsliding, teda „regres demokracie“. Je však naozaj demokracia vo väčšom ohrození než v minulosti? Prečo máme tento dojem?

Brniansky politológ Jan Holzer z Masarykovej univerzity sa celú svoju akademickú kariéru venuje predovšetkým otázke nedemokratických režimov a problematike prechodov k demokracii. Teda oblasti, v ktorej bola stredná Európa premiantom – udalosti roku 1989 boli symbolom poslednej a najrýchlejšej vlny demokratizačných procesov v modernej Európe.

Teraz by sme však takmer mohli mať pocit – ako vysvetľuje v rozhovore pre český týždenník Echo –, že sa náš región stal priekopníkom v novom trende dedemokratizácie, teda úpadku demokracie. Ten sa však už zďaleka netýka len stredoeurópskych „nezrelých“ demokracií, ale obavy z demokratického regresu zasahujú politické vedy aj verejnú debatu naprieč západnými spoločnosťami.

Vývoz demokracie

Podľa Holzera môže byť jedným z kľúčov samotná premena toho, ako chápeme demokraciu a čo považujeme za jej ohrozenie. Tento pojem sa totiž mení v čase. V nádejnom období po roku 1989 sa zdalo, že demokracia, ku ktorej západný svet dospel určitým historickým vývojom, je optimálnym zriadením pre celý svet.

Vznikla koncepcia „vývozu demokracie“, ktorá však veľmi rýchlo stroskotala na zistení, že veľká časť nezápadného sveta o ňu nemá záujem alebo že snahy o jej zavedenie môžu viesť skôr k zhoršeniu než k zlepšeniu situácie, ako ukázali skúsenosti napríklad z Arabskej jari.

Veľký rozvod demokracie a liberalizmuNa Západe sa rozpadá manželstvo, ktoré malo trvať naveky

Maciej Ruczaj

Podľa brnianskeho politológa však demokratický optimizmus deväťdesiatych rokov zrodil ešte jeden prístup k chápaniu demokracie, ktorý, naopak, ovláda našu predstavivosť až dodnes a je jedným z kľúčových dôvodov narastajúcich konfliktov v západných spoločnostiach a všeobecného pocitu, že je náš politický systém v ohrození.

Ide o predstavu, že „okrem priestorového rozširovania demokracie do iných častí sveta má prebiehať aj jej prehlbovanie. Nemajú aj naše vlastné politické systémy, hoci sú už dlho demokratické, nejaké nedostatky? Nie sú pred nami úlohy, ktoré nesmieme zanedbať? Tak vznikol diskurz o kvalite demokracie. Demokratizácia nie je len sledovanie prechodu od nedemokracie k demokracii, ale má sa týkať aj vnútorného zlepšovania demokracie“.

Holzer tvrdí, že práve z tohto prístupu vznikla „liberálna demokracia, ako ju poznáme dnes“. Ide o systém, „ktorý si vysnívala politická veda ako výsledok tej poslednej vlny demokratizácie. Je to veľmi nový termín, novotvar“, ktorý sa začína používať až niekedy na prelome 20. a 21. storočia.

To, samozrejme, neznamená, dodáva politológ, že predtým demokracia neobsahovala mnohé prvky politickej filozofie liberalizmu – snahu obmedziť vládcov pomocou „bŕzd a protiváh“ a zabezpečiť základné práva.

Napriek tomu podľa Holzera skutočnosť, že sa toto prídavné meno napokon stalo nerozlučne spojené s podstatným menom demokracia, spôsobila v našom vnímaní obrovské problémy.

„Tento termín je nešťastný, je zaťažený, implikuje väzbu na konkrétnu ideológiu. Ideológiu, ktorá je dôležitá, ale je len jednou z mnohých a nemôže to byť inak, pretože by sme v opačnom prípade opustili základný znak demokracie, ktorým je otvorenosť a pluralita,“ myslí si.

Kvalita demokracie

Práve takto vznikla dnešná koncepcia „kvality demokracie“, ktorá v skutočnosti znamená predovšetkým mieru realizácie kľúčových ideových požiadaviek liberálneho myslenia.

Aké sú následky tohto stotožnenia? Po prvé, politické ihrisko sa zužuje – vzniká zoznam tém, ktoré majú byť vyňaté z politického konfliktu. Kým doteraz bolo demokratické to, čo bolo prijaté podľa určitej procedúry, dnes majú mať výstupy „liberálnodemokratického systému“ aj určitý vopred daný obsah. „Dospeli sme do stavu, keď hovoríme, že si ideme zahrať hokej, ale puk a hokejky nám zobrali,“ opisuje Holzer.

Zároveň však slovo liberálny obsahuje konkrétne prísľuby, ktoré by mala demokracia naplniť, a zvyšuje očakávania, ktoré sa s týmto systémom spájajú. Rastú nároky voči štátu v mnohých oblastiach.

„Na jednej strane sa politiky bojíme, na druhej jej pridávame nové a nové úlohy a politizujeme aj rôzne oblasti ekonomického, spoločenského či rodinného života, ktoré predtým predmetom politiky neboli.“ V týchto témach potom prevláda étos liberálneho progresivizmu, ktorý predpokladá iba jeden správny smer vývoja – dopredu.

Práve tu podľa Holzera treba hľadať dôvody všeobecného pocitu krízy demokracie. Na jednej strane je to sklamaná viera v existenciu všeobecného konsenzu, že existuje iba jedno najlepšie systémové riešenie. „Aby sme zostali pri športovej terminológii: jeden z hráčov si stavil na výsledok a teraz je prekvapený a otrasený, že zápas sa vyvíja inak,“ tvrdí.

Démoni Adama MichnikaO smutných koncoch stredoeurópskeho liberalizmu

Maciej Ruczaj

Na druhej strane demokratická politika nedokáže reagovať na obrovské množstvo očakávaní, ktoré boli donedávna úplne mimo jej sféry, čo nevyhnutne vytvára frustráciu z politiky a pocit, že politici sú neschopní.

A po tretie – tento trend „zväzovania politiky do kazajky“ napokon podľa princípu akcie a reakcie vytvára politikov ako Trump či Orbán, ktorí sa z nej chcú vymaniť a naozaj sa správajú „ako odtrhnutí z reťaze“, čím ohrozujú podstatu demokratického zriadenia.

Liberálna nedemokracia

Ako však upozorňuje brniansky politológ, tento trend sa dotýka oboch strán dnešnej pomyselnej barikády. Popri autoritárskych tendenciách odporcov liberalizmu sa čoraz zreteľnejšie objavujú aj obrysy toho, čo nazýva „liberálna nedemokracia“. Podľa Holzera ide o jeden z najvýraznejších trendov súčasnej politiky.

„V politickom rozhodovaní nastáva niekedy moment, keď musíte ísť na dreň – uprednostniť jeden zo základných princípov. Dlho platilo, že tým konečným základom, ktorý nemožno ničím nahradiť, je princíp voľby. Je to surové, môže to mať svoje obete. No tento postup môžete obrátiť a povedať si: sme ochotní princíp voľby obetovať, ak tým zachránime niektoré liberálne hodnoty,“ hovorí.

Ako z toho von? Jan Holzer zdôrazňuje predovšetkým to, že krízu treba brať vážne. Demokraciu sme si nevybojovali raz a navždy.

Po druhé, je potrebné pochopiť, že vývoj nemôže byť iba liberálny – musí pripúšťať aj možnosť návratu k predchádzajúcemu statusu quo, ak sa nové riešenia neosvedčia. Uvádza: „Predstavte si, že by sme si povedali, že dane sa môžu meniť len jedným smerom. Veď by to bolo absurdné. A to isté platí aj pri oveľa citlivejších spoločenských, kultúrnych či klimatických otázkach.“

Napokon je potrebné vrátiť sa ku koreňom, teda k základnému princípu demokracie, ktorým je „princíp plurality a súťaže, otvoreného ihriska, na ktoré môžete vstúpiť a začať hrať hru“.

Holzer poukazuje na to, že takýto návrat k normálu sa musí začať určitým zmiernením polarizačnej hry, ktorá dnes ovláda politické spektrum vo väčšine západných krajín. To však môže byť ten najťažší krok. Polarizácia sa totiž krátkodobo vypláca. Z dlhodobého hľadiska však môže byť jej cena veľmi vysoká...