Z pamätí zubného turistu Voľačo o dolnozemských Slovákoch

Hneď na úvod upozorňujem, že tento príspevok neobsahuje vonkoncom nič o Vianociach, vlastne nič o kresťanstve a takmer nič o politike. Je výlučne o tom, ako som sa v tomto roku trochu usadil na vašej Dolnej zemi, u Slovákov v Srbsku.

V priebehu deviatich mesiacov som tam zavítal asi sedem- až desaťkrát. V jednej prevažne slovenskej obci som sa totiž zveril do rúk istej slovenskej zubárky, no medzitým som si tam už našiel aj slovenského mechanika a slovenského autoelektrikára.

Človek asi musí byť Neslovák, aby dokázal oceniť privilégium, ktoré také rozšírenie vlasti pre národ predstavuje. Ak chcem ja ako Rakúšan navštíviť starobylú komunitu krajanov v zahraničí, prichádza do úvahy iba jedna horská dedina v ukrajinskom Podkarpatsku, do ktorej som sa pred dvadsiatimi rokmi ani nedostal, lebo som neprišiel na džípe. Dnes mám obavu tam ísť: nie som si istý, či posledné babičky rozprávajúce starým hornorakúskym dialektom medzitým nevymreli.

Vy ste na tom lepšie. Odhliadnuc od exkláv utláčaných Slovákov v Maďarsku disponujete celým pásmom slovenských bášt v krajinách, ktoré so Slovenskom ani nehraničia. Vy máte svoj Slovak Belt: od ukrajinskej po chorvátsku hranicu, od zabudnutého Ľudovítovho údolia cez kopaničiarskych Slovákov a pôvabný Nadlak v Rumunsku a cez banátskych a báčskych Slovákov v Srbsku až po srbsko-chorvátske pohraničie okolo sremského mestečka Šid.

Tankuješ na Slovensku, prefrčíš maďarskou diaľnicou, vystúpiš a pokračuješ v slovenskom diskurze. Vďaka Dolnej zemi je Slovensko na európske pomery stredne veľká, ak nie veľká krajina.

Vymaľovať techničák

Sotva existuje niečo nepríjemnejšie ako ísť k zubárovi, preto sa odmeňujem tým, že zubný turizmus vykonávam na maximálne príjemnom mieste. Na svojej dolnozemskej obci milujem zmes skromnučkej zemitej slovenskosti so živelnou balkánskou krčmovou kultúrou.

Môžem tam od skorého rána do polnoci vysedávať v krčme pri dobrej káve, slivke alebo hruške. Nevycítili pozornejší čitatelia z mnohých mojich tohtoročných článkov, že vznikli v komplet prefajčených srbských kaviarňach?

V mojom dolnozemskom útočisku je minimálne jedna krčma, kde sa zastavil čas. Je obložená drevom až po strop, má staromódny výčap a zavalitého sivovlasého krčmára. Sedia tam samí chlapi, obvykle si dávajú pivko priamo z fľaše, bavia sa prevažne po slovensky. Krčmár má iba jednu pálenku, trochu drsnú, zato lacnú domácu jablkovicu. Nevšimol som si, že by ju pil ešte niekto okrem mňa.

Ste na tom lepšie ako my Rakúšania. Disponujete celým pásmom slovenských bášt v krajinách, ktoré so Slovenskom ani nehraničia.

Jedna vec ma v tom pochmúrnom nevoňavom pajzli zakaždým znepokojovala: krásna žena. Krásna slovanská, slovenská, po slovensky hovoriaca žena. Zblízka bolo vidieť, že má už niečo odžité, ale prítomnosť tejto dámy medzi neuhladenými dedinskými ožranmi pôsobila šokujúco. Prichádzala takmer každý večer dosť neskoro, ako tu všetci fajčili jednu za druhou, s chlapmi sa pokojne bavila alebo zádumčivo mlčala a odchádzala v noci medzi poslednými.

Čo, do pekla, hľadala každý večer v tejto nehostinnej drevenej jaskyni? Robila tu akúsi sociálnu pracovníčku? Hľadala niečo iné, niečo horšie, niečo nevysloviteľné? Bola tá krčma, ktorá niesla ženské meno, pomenovaná po nej? Bola onou pajzlovou múzou?

Ja vo svojej dolnozemskej obci rozprávam od rána do večera po slovensky. Iba v jedinej obecnej reštaurácii robia dvaja čašníci, ktorí vedia iba po srbsky, všade inde – v iných podnikoch, v lekárňach, v pekárňach, v obchodoch, v kioskoch – mi odpovedajú po slovensky. Ubytujem sa v penzióne postaršieho Slováka, ktorý mi zakaždým dáva tú istú zelenú izbu, a zaspávam tam pri slovenskej televízii.

Ich slovenčina sa veľmi neodlišuje od tej vašej, je len taká kuchynská. Odborné terminológie majú zo srbčiny: môj ostrieľaný dolnozemský mechanik napríklad dokázal pomenovať pokazenú časť na mojej škodovke v srbčine aj v angličtine, v slovenčine nie.

Dolnozemskí Slováci prevzali zaužívané výrazy zo srbčiny, napríklad to je to na ukončenie myšlienky, veľa prežitých nezrozumiteľných slov však nepoužívajú. Kým čašníčka v Nadlaku mi kedysi učarovala otázkou „želáte si ešte inakšie?“, v mojej srbsko-slovenskej obci valcujú slová začínajúce sa na voľa-. V porovnaní s ostatnými je s veľkým odstupom najviac skloňované slovo voľačo.

Najmilšia exotika: keď som sa telefonicky objednal u mechanika, poprosil ma, aby som mu vymaľoval techničák. Vymaľovať znamená odfotiť.

Tamojší každodenný život sa podobá na slovenský vidiek, iba domy sú malebnejšie a ešte viac sa bicykluje, no a členovia rodiny si tam stále vzájomne nosia potraviny do práce. Slováci na Dolnej zemi podľa Wikipédie „preslávili územie výrobou klobás“. A naozaj: keď som sa po najťažšom triapolhodinovom zákroku, ktorý cestujúci zubný chirurg vykonal v mojich ústach, zničený pozrel v miniatúrnej ordinácii svojej zubárky do vedľajšej miestnosti, zbadal som tam pripravený olovrant s výberom najchutnejších klobás a salám.

To bola tá najťažšia chvíľa. Vpravo hore, vpravo dole, vľavo hore a vľavo dole som mal čerstvé stehy, desať dní som mohol jesť iba kaše – a oni predo mnou slávia svoj dolnozemský olovrant.

Zabudnúť pálenku

Na svojich liečebných pobytoch si najviac užívam spoločné výlety do Nového Sadu. Zubárka zvykne viacerým svojim pacientom zorganizovať taxík k zubnej techničke tam a naspäť. Nie všetci majú veľké mesto radi, administratívna zamestnankyňa obecnej školy už neznáša tú gužvu, ale pocit je to výletný – sedliaci idú do mesta.

Obecná zubárka sa vtedy vyfešákuje, výraznejšie sa našminkuje a obuje si špicaté vysoké podpätky. U zubnej techničky a jej piatich-šiestich asistentiek to vyzerá ako v keramickej dielni, korunky sa tam doslova pečú, „teraz vám dajú zuby do pečky, potom už len blesk, to je to“, ale zubárka tam beží ako vzrušená baletka pred svojou prvou premiérou.

Myslím si, že moja zubárka je šťastný človek. Všetci v jej okolí rozprávajú po slovensky, manžel, dcéra, syn, asistentka, pacienti. Má veľa práce, a keď „naši ľudia“ vidia jej auto pred ordináciou mimo ordinačných hodín, neobjednajú si termín. Jednoducho prídu.

Nemusím sa rozpisovať o sociodemografických výzvach vašej Dolnej zeme, migrácia na Slovensko a ďalej na Západ je významná, slovenskému pásmu na juhu strednodobo hrozí asi zánik, ale ja tam zažívam družnú komunitu.

Kým čašníčka v Nadlaku mi kedysi učarovala otázkou „želáte si ešte inakšie?“, v mojej srbsko-slovenskej obci valcujú slová začínajúce sa na voľa-. V porovnaní s ostatnými je s veľkým odstupom najviac skloňované slovo voľačo.

Do Nového Sadu nás vozí majiteľ malej rodinnej taxislužby z krajčírskeho rodu, Srb s koreňmi v Kosove, ktorý ako mnohí pracujúci ľudia nadáva na srbského Fica Aleksandra Vučića a ktorý si dokonca hovorí vojvodinský separatista. Náš taxikár rozpráva veľmi rád a plynule po slovensky, Slovensko často navštevuje, má slovenskú manželku a dve dcéry na prahu dospelosti, jedna už študuje na Slovensku.

Srbský taxikár si myslí, že dolnozemskí Slováci „sa predali Srbom“. V niečom má pravdu, napríklad práve dve vojvodinské opštiny, v ktorých majú etnickí Slováci väčšinu, nedostali vlastné evidenčné čísla a musia sa prevážať so značkami vzdialených veľkomiest Pančevo a Nový Sad. Dolnozemskí Slováci sú lojálnymi občanmi Srbska, ani v čisto slovenskom prostredí nikomu nevnucujú slovenčinu. Keď sa objaví len jeden Srb, okamžite prejdú do srbčiny.

Nikde v tej oblasti som sa toho nenaučil viac ako na výletoch k zubnej techničke. Náš poslovenčený taxikár pozná každého a pri šoférovaní vybavuje rôzne vedľajšie úlohy. Raz sa jeden známy chystal do Viedne, ale zabudol doma pálenku – a taxikár mu tú PET fľašu bez etikiet doviezol na novosadskú križovatku. Zo zadného sedadla taxíka sa vtedy ozval ženský hlas: „Keď zabudneš manželku, nema veze (,to nič‘), ale zabudnúť pálenku, to máš problém.“

V pacientskom taxíku sa živo debatuje, ale keď zubárkin taxikár chvíľu mlčí, usmieva sa.

Je to šťastný človek. A ako sám poznamenal, keď ma viezol druhýkrát, „vy ste ten, čo si takisto vzal Slovenku“. Prameňom jeho šťastia je podľa mňa – Slovenka.

Pokaziť si zuby

A tu sa dostávam k záhadnej krásavici v pajzli piatej cenovej v mojej dolnozemskej obci. Minule som si sadol k bližšiemu stolu a počúval, o čom sa s tými chlapmi baví. Debata bola o spoločných známych, niekoľkokrát sa vracala k istému Kysučanovi a venovala sa zvlášť jednej žene, „čo robila v Progrese, čo je teraz direktorka“. Všimol som si, že neuhladení pivkári v jej prítomnosti nenadávali a že to ani nebolo ohováranie. Boli to také nekrčmové reči.

Po treťom panáku som si dodal odvahu a spýtal sa, či ona je tá pani, po ktorej je krčma pomenovaná. Odpovedal za ňu krčmár: nie, podnik založili jeho rodičia, pomenovali ho po jeho sestre, tá ju však nikdy neviedla.

A: „To je manželka.“

Ako to, že mi to nenapadlo?

Ona na moje hlúpe otázky nereagovala, sadla si do svojho malého autíčka a odfrčala.

Asi ste z mojich riadkov vycítili, že mám ten kraj celkom rád. Môj jediný problém je, že zubná liečba urobila pokrok. Ešte tri alebo štyri pobyty v novom roku, potom už len kontrola v ďalšom roku a už na Dolnú zem nebudem mať dôvod chodiť.

Budem si musieť tie nové zuby rýchlo pokaziť.