O Robovi, robošovi a robotníckej hrdosti Jeden deň v roku som ficovec, na prvého mája

Urobil tak v rámci svojej série stand-up komédií „R. Fico: Čo sa nezmestilo na tlačovku LIII“.

Na sociálnej sieti povedal okrem iného toto:

„Prosím médiá, aby sa úctivo správali k ľuďom práce. Portál Postoj zverejnil komentár z predvolebného mítingu v Budapešti, v ktorom autor komentára píše, citujem, vedľa mňa stál roboš šešťdesiatnik. Koniec citátu. Aký roboš, pán kresťanský komentátor? Bez týchto ľudí by vaša bratislavská kaviareň nemala ani kde sedieť pri kávičke a hlúpych rečiach a nieto sa ešte prevážať po Slovensku. Nehovorím to preto, že pochádzam z čisto robotníckej rodiny, ale preto, že ľudia, ktorí si zarábajú vlastnými rukami, si zaslúžia obrovskú úctu.“

Koniec citátu.

Nechcem dlho zdržiavať faktickými poznámkami.

Zhrniem ich preto do jednej vety.

Ja sa, na svoju veľkú ľútosť, veľmi zriedkavo prevážam po Slovensku, zato všadiaľ inam; keďže z reálne existujúcej bratislavskej kaviarne si sám s obľubou robievam posmech, zdvihlo sa mi mierne obočie pri zmienke o mojich „hlúpych rečiach“ v tej „mojej“ kaviarni; no a inkriminovaný príspevok nebol komentár z predvolebného mítingu v Budapešti, ale reportáž o excesívnej povolebnej žúrke víťaznej maďarskej strany, v ktorej by Ficovi mohlo viac prekážať označenie jeho porazeného spojenca Viktora Orbána za „proruského kolaboranta“.

Ficovi „ľudia práce“, to je, s prepáčením, slovník postaršieho aparátčika.

Jediné, čo beriem, je titul, ktorým ma najmocnejší muž Slovenska oslovuje.

Pán kresťanský komentátor – to je až nezaslúžene rozkošný kompliment!

Neberiem maličkú invektívku z úradu vlády osobne, lebo pán štvornásobný premiér poukázal pri tejto čudnej príležitosti na niečo celkom zaujímavé: ako ľavicovokonzervatívny autor, ktorý pochádza z čisto maloroľnícko-robotníckej rodiny, som použil slovo „roboš“, lebo v slovenčine lepší výraz nemáte.

Možno to napovedá dokonca niečo o vašej národnej histórii.

Pre robotníka nemáte slovo, ktoré sa hodí do krčmy a do nenaškrobene písaného textu zároveň.

Ficovi „ľudia práce“, to je, s prepáčením, slovník postaršieho aparátčika.

Takto v krčme nikto nerozpráva.

Paradoxne je v mojej rodnej nemčine neúrekom slov, ktoré jednoduchým spôsobom vyjadrujú sympatiu s manuálne pracujúcimi ľuďmi. Ja tieto slová s radosťou používam vo svojich reportážach: v nemeckej verzii je to Malocher, vo švajčiarskej verzii Chrampfer, v rakúskej Hackler.

Hackler má v rakúskej nemčine až úradný význam: zákon, ktorý umožňoval ťažko pracujúcim ľuďom odísť do dôchodku po štyridsiatich rokoch odrobenej práce, sa oficiálne nazýval Hacklerregelung – a nikto sa neurazil.

Môj otec – celoživotný volič sociálnej demokracie – ma naučil ešte krajšie slovo: Tschinäuler. Toto slovo – v transkripcii vyslovené asi ako „činäula“ – pochádza zo slovanského, ak nie praslovanského slova: čin.

Otec rozpráva o „činäulerovi“, keď chce vyjadrovať najhlbšiu úctu chlapovi, ktorý maká ako kôň a vďaka tomu v živote niečo dosiahne.

O „robošovi“ som písal, lebo na Slovensku počúvam o „robošoch“ bežne. Nebol som si vedomý, že má pre niektorých čiastočne pejoratívny tón.

To je potenciálne výpovedné, mali by ste popracovať na slovenčine.

Môj roboš tam bol ten najnormálnejší človek.

Zvláštne na tejto mediálnej mikrokauzičke je, že maďarský roboš bol pozitívnym hrdinom mojej reportáže.

Keby si Fico prečítal môj článok s menšou predpojatosťou, bol by si všimol, že „robošovi šesťdesiatnikovi, ktorý mal tvrdú plešatú hlavu a na rozdiel od usmiatej ženy ani raz neprejavil emóciu“, som na maďarskej žúrke storočia najviac fandil.

Ako to mám vo zvyku, pomodlil som sa zaňho dokonca aj ruženec.

Fandil som mu, lebo na budínskom nábreží bolo počas maďarskej volebnej noci veľa obvyklých podozrivých: stredná trieda s výbornou angličtinou, pochmúrne sa tváriaci rómsky pár, mladé nahodené pipky, ktoré sa o politiku zaujímajú možno len raz v živote, a potetovaný homosexuál, ktorý so svojimi kamarátkami strieľal šampanské.

Môj roboš tam bol ten najnormálnejší človek.

Ako som napísal: „Celý čas len stál, sústredene sa pozeral a mlčal. Len raz som ho zachytil, ako sa na dve sekundy zasmial. Bolo to po prejave víťaza Pétera Magyara a po speve národnej hymny – v okamihu, keď nafukovacia zebra, ktorá odkazovala na zámok Orbánovho klanu obklopený zebrami, vyletela do nočnej oblohy nad Budínom.“

To bola pre mňa chvíľa, v ktorej som si povedal: Ak aj tento málovravný tvrďas napokon sympatizuje s Péterom Magyarom, tak ten asi naozaj získal väčšinu v národe.

Áno, váš premiér má pravdu, robotníci si zaslúžia obrovskú úctu. 

Na tej úcte som vyrastal.

Mám obe ruky ľavé, s manuálnou prácou sa trápim, o to viac si vážim robotníkov.

Otec sa učil za mechanika poľnohospodárskych strojov, aby potom 42 rokov šoféroval kamión. Mama bola skromnou a obetavou ošetrovateľkou v domove dôchodcov. Sestra sa vyučila maliarskym a natieračským prácam. Brat išiel za inštalatéra, potom však dva a pol desaťročia pracoval v továrňach na šichty, kým ho neprepustili pre americké clá na oceľ, ktoré zaviedol príležitostný Ficov spojenec Donald Trump.

Kamkoľvek sa pozrieš, aj na partnerov v rodine, samí roboši.

Som prvý člen rodiny, ktorý sa dostal na gymnázium, a boli to moji rodičia, ktorí mi zakaždým na leto vyberali prvé brigády. Takže som musel chytať v obrovskej zaprášenej hale sliepky určené na skorú smrť v bitúnku, zúfalo bojujúce o prežitie. Alebo s lopatou v ruke kopať kanály.

Jedno ani druhé mi veľmi nešlo.

Mám obe ruky ľavé, s manuálnou prácou sa trápim, o to viac si vážim robotníkov.

Som 26 rokov členom odborov. Nikdy som sa tam neangažoval, nikdy som od nich nič nepotreboval, ale je to pre mňa vec princípu.

V každom spoločenskom konflikte sa postavím inštinktívne na stranu manuálne pracujúcich ľudí.

Pri svojej práci som spoznal mnohých pravicových boháčov, mnohých pravicových mocipánov a mnohých pravicových mysliteľov. Keď v týchto kruhoch počujem vykorisťovateľské reči, vždy ma pichne pri srdci.

A poviem si: Zaujímavá spoločnosť, ale ja sem nepatrím.

Triedny nepriateľ existuje.

A ja ho nemám rád.

Na rozdiel od niektorých, aj ľavicových aktérov, ja ani nepovažujem robotnícke hnutie za historický prežitok.

Áno, robotnícka trieda je outsourcovaná, menej organizovaná a viac „lumpenproletárska“ a treba do nej zarátať aj bangladéšske šičky, indických šoférov donášok všadeprítomných medzi Lisabonom a Jerevanom a aj ženy v globálnych call centrách, ktoré musia celý pracovný deň znášať krik nahnevaných zákazníkov.

Robert Fico aspoň rétoricky nikdy neopustil robotníkov.

Práve na Slovensku však vznikla nová robotnícka trieda.

Ona je vlastne celkom klasická: davy odcudzených ľudí, ktorí musia prísť presne na začiatok zmeny do tovární zahraničných priemyselníkov.

Západná ľavica týchto ľudí dávno opustila.

Na Robertovi Ficovi sa mi odjakživa páči jedna vec: aspoň rétoricky nikdy neopustil robotníkov.

Jeden deň v roku, 1. mája, som preto ficovec.

Nezmení to nič na tom, že túžim po demokraticky dosiahnutom konci jeho doteraz najhoršej vlády.

Na tomto portáli asi nemusím vymenúvať dlhý zoznam jeho zlyhaní.

Zhumpľovanie právneho štátu v prospech beztrestnosti svojich kumpánov, spolupráca s najmenej čestnou vrstvou slovenského biznisu a potom aj s konšpiračnou extrémnou pravicou, podlizovanie sa najkrvavejšiemu vojnovému zločincovi, akého Európa od druhej svetovej videla („Ako sa máte?“), a šliapanie v ôsmom či deviatom rade pekinskej procesie autokratov, kým Putin v prvom rade so Siom blúznil o sne „dosiahnuť nesmrteľnosť“, a to možno aj vďaka neustálej transplantácii orgánov mladých ľudí do chátrajúceho tela starých a mocných.

Aby som ešte na niečo nezabudol: hodinky za ročný plat slovenského robotníka a zlatá vaňa, ktorú mu s láskou pripravil robotnícky ľud vietnamský.

Dnes sa snažím chvíľku nemyslieť na toho zlého Fica.

Dnes je Sviatok práce a dnes ten dobrý Fico opäť predviedol svoj výnimočný politický cit. Opäť nastúpil na tradičnú nočnú službu, tentoraz v pekárni v Bánovciach nad Bebravou.

Stále je v tomto autentický ako máloktorý iný politik.

Prečo musia práve Slováci najviac robiť v noci?

Keď raz na „deň chleba“ rozprával o kulte chleba vo svojom detstve, veľmi ma to inšpirovalo.

Fico rozprával: „Keď som otočil chlieb inak, ako mal ležať, bol som pokarhaný.“ Povedal aj to, že v jeho rodine nazývali krajec bochníka z neznámeho dôvodu „janko“.

Odvtedy u nás doma za kuchynským stolom nezriedka zaznie otázka: „Janko, dáš si janka?“

Bol som zvedavý, či Fico oslávi dnešný sviatok opäť nočnou prácou. A stalo sa.

Keď si Fico v roku 2024 – dva týždne pred prekliatym atentátom – odrobil nočnú zmenu v závode ZKW v Krušovciach, malo to aj praktický politický význam.

Od Fica sme sa vtedy dozvedeli, že podiel nočnej práce spomedzi všetkých členských štátov EÚ je najvyšší práve na Slovensku.

Bola to vážna a znepokojujúca informácia.

Prečo musia práve Slováci najviac robiť v noci?

Pretože sú najmenej chránení?

Informácia v každom prípade svedčila o tom, že život slovenského robotníka stále nie je prechádzkou v ružovej záhrade.

Roboši si zaslúžia úctu.

A Robo maximálne dnes. Po nočnej šichte v pekárňach.