Nová európska bezpečnosť Problém kontinentu je hlavne politicko-kultúrny. Mali by sme byť hrdí a chcieť byť silní

Vojna Izraela a USA proti Iránu akcelerovala napätie vnútri Severoatlantickej aliancie. Výroky alebo hrozby Donalda Trumpa spojené s reálnou neochotou či priamo zamedzením využívania základní alebo vzdušného priestoru niektorými európskymi spojencami zdôrazňujú potrebu nielen analyzovať súčasnú situáciu, ale modelovať možné scenáre a vývoj do budúcna.

Keep Russia out, America in, and Germany down!

Tento výrok je pripisovaný prvému generálnemu sekretárovi Severoatlantickej Aliancie, barónovi Ismayovi. Nejde však o izolovaný výrok – de facto sa z neho stal princíp, na ktorom bolo postavené NATO. A stálo na ňom prakticky až do skončenia studenej vojny (hoci sa Západné Nemecko postupne militarizovalo, pretože sa z toho už koncom 40. rokov stal pre západných víťazov druhej svetovej vojny jednoducho bezpečnostný imperatív).

Odstrašenie ZSSR a udržanie americkej prítomnosti v Európe, ale aj (samo)limitovanie Nemecka prakticky prežili aj pád železnej opony, hoci v 90. rokoch bolo kratučké intermezzo v podobe rôznych viac či menej realistických predstáv o zapojení Moskvy do novej bezpečnostnej architektúry Európy.

Je rok 2026. Zotrvačnosť starého systému stále reflektujú nielen materiálne ukazovatele v rámci NATO, ale aj architektúra a štruktúra velenia, operačný rámec, procesy, postupy, protokoly. Američania majú kľúčové vojenské „know-how“. Bez amerických schopností a spôsobilostí, ale najmä bez Američanov ako takých by sa musela táto aliančná architektúra celá prekopať. Vytvoriť si nové kanály velenia, kontroly a komunikácie, nové integračné a koordinačné uzly.

Američania disponujú aj kľúčovým materiálom. Nejde len o tanky, obrnené vozidlá, raketové delostrelectvo, PVO systémy, systémy včasného varovania, lietadlové lode, strategické dopravné a dotankovacie lietadlá alebo stíhačky piatej generácie. Sú to aj operačné systémy, softvér, satelity, rozsiahla spravodajská sieť. Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie (IISS) hrubo odhadol, že extra (!) náklady pre európskych členov NATO, ak by chceli nahradiť USA prakticky 1 : 1, by sa vyšplhali v horizonte najbližších rokov na približne bilión dolárov.

NATO stojí aj po konci studenej vojny prakticky stále na starých pilieroch, hoci časy baróna Ismaya sú už dávno preč. Zmeny, ktoré teraz pozorujeme, sú znakom rozpadu tohto starého systému. Je otázne, či bude aj dokonaný (v podobe de facto či aj de jure odchodu USA z NATO).

Návrat heteronómiePadá fasáda stavby medzinárodného poriadku. Stratí aj svoju statiku?

Viliam Ostatník

Čo ak sa Američania naozaj zbalia a odídu?

Či už sa to stane de facto (deklaráciami, znefunkčnením článku 5, stiahnutím (časti) vojakov a materiálu), alebo aj de jure (vystúpením z NATO a úplným odchodom z Európy), je zjavne nevyhnutné pracovať s oboma eventualitami.

Európski lídri stoja pred veľkou výzvou. Vymyslieť, ako prakticky udržať nažive európsku časť NATO, resp. či ísť ďalej snahou o reformu NATO, rozšírením článku 42.7 Zmluvy o EÚ – tak, aby plne nahradil článok 5 NATO a vzťahoval sa aj na nečlenov EÚ v NATO – alebo budú preferovať bilaterálne, resp. multilaterálne obranné dohody (niečo na štýl konca 19. a začiatku 20. storočia).

Samozrejme, že vojenský odchod Američanov z Európy by mohol trvať roky – nielen z čisto materiálno-logistických príčin, ale aj z tých politických. Dokonca by sme mohli byť svedkami chaotického a veľmi „špinavého“ procesu, v ktorom by došlo k významným sporom v samotných Spojených štátoch a v priebehu rokov by sa rôzne rozhodnutia menili, rušili a znova uplatňovali.

V akomkoľvek prípade však treba čeliť realite: nič netrvá večne a závislosť Európy od USA nie je výhodná pozícia, v ktorej by bolo radno naďalej zotrvávať. Či je v Bielom dome Trump, alebo v ňom bude Newsom, Rubio či ktokoľvek iný.

Odchod Američanov by pravdepodobne najviac zasiahol východné krídlo NATO, v ktorom sa nachádzame aj my. Bezpečnosť Pobaltia, ale aj napríklad Rumunska je v praxi dnes postavená na americkom záväzku a podpore (a aj zbraňových systémoch ako Patriot či Aegis).

Bojové skupiny NATO na východnom krídle (ako predsunutá prítomnosť), obzvlášť v Pobaltí, plnia funkciu odstrašenia – v prípade reálnej vojny sa však tento systém spolieha na zálohy a zásoby, ktoré by prišli v relatívne krátkom čase z iných štátov NATO, najmä z USA.

Európa ako trpaslík alebo len lenivý obor?

Európske NATO (bez USA a Kanady, ale vrátane Turecka) disponuje nominálne solídnymi číslami: skoro dva milióny aktívnych vojakov, stovky bojových lietadiel, tisíce tankov. Ak jednotlivo dodržíme kolektívne dohodnuté pravidlá, európske NATO by pri súčasnej projekcii rastu HDP v roku 2030 malo minúť na obranu dokopy 800 miliárd eur. Drvivá väčšina z tohto masívneho balíka postupne smeruje a bude smerovať na nákup novej techniky, primárne takej, ktorú nemáme a potrebujeme.

Aj bilión však môže skončiť v čiernej diere, ak bude chýbať absorpčná kapacita a nekúpi sa zaň to, čo reálne potrebujeme, ale skôr to, čo bude k dispozícii. Nakupovať treba len to, čo sa hodí na obranu daného priestoru a pri zohľadnení moderných spôsobov multidoménového boja.

Slabou stránkou sú aj nedostatočné rezervy: vojakov, ale aj kritického materiálu, náhradných dielov či pohonných hmôt. A tiež legendárna vojenská mobilita – skutočne nám treba toľko papierovačiek a byrokracie na presun techniky, vojsk, ale aj pri predajoch vojenského materiálu? Možno v čase mieru a blahobytu, ale určite nie počas krízy a neistoty.

Obranyschopnosť EÚ a SRIba reči o miliardách či európskej armáde sú zbytočné, potrebujeme štrukturálne zmeny

Viliam Ostatník

Európske štáty však nie sú trpaslíci.

Francúzsko má dlhodobo profesionálnu, bojmi otestovanú armádu (pôsobenie najmä v Afrike) so skutočne vlastným jadrovým odstrašením, lietadlovými loďami aj s rozvinutou spravodajskou sieťou. Americký jadrový dáždnik je nad (západnou) Európu rozprestretý už od porážky Nemecka v druhej svetovej vojne. Je to, mimochodom, ďalší praktický dôkaz, že stále žijeme v bezpečnostnom systéme postavenom na výsledku tejto vojny.

Francúzi sú výnimkou, keďže dlhodobo rozvíjali vlastné nukleárne spôsobilosti a technologicky, operačne aj logisticky sú samostatní – hoci od roku 1996 nemajú balistické strely a disponujú len jadrovou dyádou. Stíhačky Mirage a Rafale sú schopné niesť francúzske taktické gravitačné jadrové bomby aj francúzske rakety vzduch – zem s jadrovou hlavicou. Francúzi majú jadrové balistické ponorky triedy Triomphant.

Problém z pohľadu rozvoja spoločných európskych spôsobilostí v tomto prípade môže byť principiálny: Force de dissuasion stoja na princípe autonómie (neparticipujú ani v NATO NPG). Vykonali by Francúzi jadrový taktický útok s cieľom eskalovať pre deeskaláciu napr. v Pobaltí? Francúzska jadrová doktrína je a vždy bola úzko spätá s francúzskymi existenčnými záujmami – nikto nemôže garantovať, že tieto záujmy sa budú týkať napríklad Pobaltia.

Emmanuel Macron už viackrát naznačil, že Francúzsko je ochotné diskutovať o európskom rozmere jadrového dáždnika, ale zatiaľ to nebolo rozvinuté a štát, ktorý by na takúto ponuku mal prvý reflektovať, teda Nemecko, prakticky mlčí.

Francúzi stoja v kontraste so Spojeným kráľovstvom, ktorého nukleárne sily sú síce operačne samostatné, ale v praxi stále závislé od Washingtonu (balistické strely Trident II v ponorkách triedy Vanguard sú technicky zapožičané od USA a ich stíhačky F-35 sú zase závislé od amerického softvéru a komponentov). Londýn má však tradične silné špeciálne a expedičné jednotky, ako aj (povestnú) spravodajskú komunitu.

Severské štáty, z ktorých Švédsko a Fínsko sa do NATO pridali len nedávno, sú všetky známe svojou celospoločenskou odolnosťou a súdržnosťou, resp. ich intenzívnym budovaním. Severania majú kvalitné a silné ozbrojené sily schopné viesť boj v rôznych podmienkach.

Aj napriek takýmto silám a schopnostiam však zostáva fakt, že nános posledných desaťročí stále cítiť. Európske armády (možno ešte viac ako tá americká) boli prebudované na expedičné operácie nízkej intenzity (Blízky východ, Afrika) a nie sú pripravené na územnú obranu proti rovnocennému protivníkovi.

Multidoménový, ale zároveň aj masívny konvenčný medzištátny boj, ktorý zahŕňa množstvo materiálu a v krajnom prípade znamená totálnu vojnu (teda konfliktný zásah do všetkých oblastí ľudského života), je veľká výzva a aktuálne by v nej pravdepodobne žiadna európska armáda (ani spoločnosť) neobstála, teda nie na dlhšie obdobie.

Budúcnosť svetovej bezpečnostiTreba sa báť viac Putina alebo AI?

Viliam Ostatník

Pre lepšiu predstavu sa stačí pozrieť na Blízky východ, kde drony za pár desiatok tisíc dolárov spôsobujú škody za miliardy – a to ešte nie je naplno využívaná ich autonómia a schopnosť tzv. rojov, ktoré by boli vypúšťané vo vlnách.

Kľúčovou vecou, na ktorú sa treba pripraviť, je asymetria – v prvom rade lepšou a ideálne „totálnou“ civilnou pripravenosťou, budovaním odolnosti na individuálnej aj kolektívnej úrovni a budovaním spoločenskej súdržnosti – podľa vzoru napríklad Fínska.

Je európska legislatíva, infraštruktúra a byrokracia pripravená na masívne presuny vojsk? Reálna rýchlosť (reakcie a nasadenia) je totiž kľúčovým parametrom úspechu. Plány NATO rýchleho nasadenia počítajú s americkými spôsobilosťami a schopnosťami, takže bez USA by sa celý systém musel rekalibrovať.

Čo teda robiť?

Funkčnou cestou sa zdá praktické prehlbovanie bilaterálnych a multilaterálnych obranných vzťahov a dohôd. Príkladom môže byť strategický dialóg Poľska a Slovenska, ale aj pomerne etablované vzťahy Slovenska so Švédskom a Fínskom či Veľkou Britániou.

Existujúce obranno-priemyselné väzby by bolo vhodné rozšíriť o širšiu a intenzívnejšiu obrannú spoluprácu. Týka sa to napríklad aj Česka či Nemecka, ktoré je pre región strednej Európy nenahraditeľné. V úzkej spolupráci s týmito štátmi možno budovať konkrétne spôsobilosti (napr. PVO), spoločne intenzívne trénovať, prípadne aj nakupovať.

Poľsko nám môže byť vzorom ešte v niečom inom okrem rozvoja bilaterálnej spolupráce či podpory domáceho priemyslu. Poliaci budujú jedny z najsilnejších ozbrojených síl v celom NATO a sú odhodlaní sa brániť v prípade potreby. Dokonca nasledujú princíp, že spoliehať sa dá v skutočnej kríze jedine na seba. Poliaci by boli ochotní pomôcť svojim partnerom v NATO, ale sami sa radšej na pomoc partnerov nespoliehajú a Suwalský koridor aj nebo nad Poľskom chcú vedieť chrániť primárne sami.

Takýto postoj by malo zaujať aj Slovensko. Samozrejme, obrana nášho štátu bez pomoci partnerov nie je dlhodobo možná a je prakticky vylúčené obrániť našu republiku proti veľkému protivníkovi osve. Ale adoptovať si koncept čo najväčšieho možného asymetrického poškodenia nepriateľa (ktorý by si porovnal výnosy s nákladmi) vlastnými silami je kľúčové a ako v prípade Poľska, nevylučuje to plnenie si spojeneckých záväzkov.

Ak bol systém našej kolektívnej obrany budovaný de facto na princípe držať Rusko ďaleko, Američanov blízko a Nemcov dole, potom treba tieto kľúčové parametre zásadne prehodnotiť podľa zmenenej situácie: niečo na štýl „keep Russia out, UK in, Germany (and France) up“, teda držať Rusko ďaleko, Angličanov blízko a Nemcov (s Francúzmi) hore.

Takáto zmena paradigmy si však vyžaduje úplnú rehabilitáciu Nemecka, aby Nemci zase raz mohli byť hrdí, silní a veľkí. Bez nemeckej hrdosti, patriotizmu, sily, vôle a ochoty – aj bojovať, ak bude treba – sa nová európska bezpečnostná architektúra jednoducho nepostaví. A je prekvapujúce, že sa to nehovorí nahlas. V prvom rade musia pochopiť Nemci sami, že nastal čas prestať sa neustále bičovať za udalosti – aj keď hrôzostrašné – spred vyše 80 rokov.

Rastúca komplexnosť ako predzvesť úpadkuKolaps spoločnosti neznamená nutne zánik, môže ísť o zásadnú zmenu. Ako sa na to pripraviť?

Viliam Ostatník

Problém obrany Európy (resp. európskeho NATO) teda nie je o možnom odchode Američanov. Nie je primárne ani finančný a ani materiálny (hoci zabezpečenie lacných zdrojov energií a surovín je objektívne obrovským problémom Európy).

Ak by sa Európania v krajnom prípade museli prepnúť do vojnového stavu a vojnovej ekonomiky, mali by sme tu opäť raz obrovský vojenský kolos, opäť schopný bojovať aj na dvoch frontoch, východnom aj západnom. Spomeňme si tu čisto fakticky na druhú svetovú vojnu, keď trvalo takmer štyri roky totálnej vojny, kým sa nacistické Nemecko podarilo dostať na kolená – a vyžadovalo si to spojenie prakticky celého sveta, od USA cez celé Britské impérium až po Sovietsky zväz, v podstate aj Čínu.

Problém aktuálnej Európy je primárne kultúrno-politický. Ochota bojovať, brániť vlasť, obetovať sa pre spoločné dobro, byť hrdí na svoj štát – teda byť patriot – aj na kolektívnu Európu, ktorá je v dnešnom svete skutočne oázou pokoja a pohodlia. Treba sa pokúsiť Európu pretvoriť na tento obraz – silného a hrdého spoločenstva štátov.

Je to morálno-kultúrno-politická výzva. Kontrast s Amerikou je v tejto veci azda najsilnejší a stále najmenej viditeľný. Meria sa to horšie než počet tankov či stíhačiek.

Keď som v januári tohto roka navštívil centrálu NASA na Floride, sledoval som prípravu štartu misie Artemis II. Všade viali obrovské americké vlajky, na nádržiach SLS boli veľké nápisy „America 250“, keďže Američania oslavujú 250. výročie vzniku svojej republiky. Bola to teda aj veľká šou.

A kto z nás si všimol to pomerne nevýrazné logo European Space Agency na module Orion? Je tam preto, lebo Európania významnou mierou participovali na príprave tejto misie, resp. programu Artemis. Konkrétne celý servisný modul Orionu je európsky – vyvinuli a vyrobili ho pre NASA tu v Európe, v Airbus Defence and Space v Nemecku. Pre astronautov zaisťuje všetko kľúčové: pohon, kyslík, termoreguláciu... Prečo na to nie sme viac hrdí? Kde sú nemecké, prípadne európske vlajky? Nehovoriac o tom, že celý vesmírny program Američanom prakticky vybudoval istý Nemec...

Vyžaduje si to hlbokú zmenu prístupu a kultúrnu mobilizáciu – či až civilizačnú inšpiráciu. Víziu vybudovať pevnosť Európa, ale tentoraz s pozitívnou náplňou: obrániť, čo je nám vzácne, ak to bude nevyhnutné. Môže to byť nové poslanie zamerané na prvotriednu obranu a ochranu európskych členov tohto elitného klubu.

Bez patriotizmu to nepôjde. Človek, ktorý miluje svoju rodinu, komunitu a vlasť, bude ochotný znášať aj diskomfort, ak príde, na obranu toho, čo mu je drahé. Ale ak nevieme, čo je nám drahé, čo je pre nás hodnotné, podstatné či krásne, nevieme, čo máme brániť – nieto ešte ako.