Rastúca komplexnosť ako predzvesť úpadku Kolaps spoločnosti neznamená nutne zánik, môže ísť o zásadnú zmenu. Ako sa na to pripraviť?

Pri pohľade na naše každodenné fungovanie si kladiem otázku, či nežijeme príliš komplexné (teda zložité) životy. Presnejšie, či nie sme príliš závislí od moderných technológií a komplexnosti našej spoločnosti.

Tieto úvahy ma priviedli k aspoň laickému a povrchnému štúdiu zákonov komplexných systémov. Čo nás učí fyzika? A čo hovorí egyptológ Bárta? Na záver sformulujem aj pár odporúčaní, ako sa pripraviť na možný kolaps našej spoločnosti.

Čo nás učí fyzika

Hoci prírodovedné, napríklad fyzikálne či biologické zákonitosti nemožno (a niekedy neradno) naplno uplatniť na organickú ľudskú spoločnosť a „zákonitosti“, ktorými sa riadi, predsa len je možné hľadať prieniky a najmä sa prírodnými zákonmi pri uvažovaní o spoločnosti inšpirovať.

Vo fyzike sa komplexným systémom venuje niekoľko zákonov. Na úrovni individuálnych častíc poznáme rôzne vysvetlenia ich správania, napríklad Newtonove zákony či kvantovú mechaniku. Fascinujúce je, že vysvetlenie správania komplexnejšieho celku (systému) nie je možné stavať (len) na chápaní správania jednotlivých častíc. Inými slovami: systém je zjavne viac než len sumár vlastných jednotlivých častí.

Pri skúmaní správania systémov nám pomáha napríklad „zákon“ motýlích krídiel: malé zmeny môžu mať veľké systémové dosahy. Takisto relevantnými sú poznatky o zmenách skupenstva – v istý moment sa voda, dovtedy v stabilnom „normálnom“ stave, mení na ľad alebo, naopak, na paru.

Ak sa však zameriame špecifickejšie na otázku (ne)poriadku v danom systéme – keď sa pýtame, ako môže z neporiadku vzniknúť poriadok a naopak, respektíve, aký je medzi nimi vzťah –, azda najprínosnejšími sú pre nás zákony termodynamiky.

Prvý termodynamický zákon hovorí o zachovaní (konštantnej) energie, ktorá mení formu, ale nezaniká. Druhý zákon sa venuje jednosmernosti (nenávratnosti) prírodných procesov a navyše aj ich smerovaniam k homogenite medzi hmotou a energiou. Jednoducho povedané, keď si raz zalejete kávu a necháte ju stáť, bude už len chladnejšia, nikdy nie teplejšia.

Druhý zákon sa spolu s tretím zákonom (pri dosiahnutí absolútnej tepelnej nuly sa tepelný pohyb atómov zastavuje a celý systém sa nachádza v základnom stave s minimálnou energiou) venujú aj otázke takzvanej entropie, čo vnímam ako kľúčový koncept relevantný aj pre spoločenské vedy.

Entropia je veličina, ktorá meria mieru neporiadku, presnejšie neusporiadanosti, chaosu alebo náhodnosti v danom systéme. Čím vyššia entropia, tým vyšší neporiadok (a zároveň aj nižšia zostatková energia, ktorá môže byť použitá na tvorenie/prácu). Fyzika nás učí, že tendencia zvyšovať entropiu, teda neporiadok, existuje v izolovaných systémoch.

Budúcnosť svetovej bezpečnostiTreba sa báť viac Putina alebo AI?

Viliam Ostatník

Spomeniem ešte takzvaný Gallov zákon o tom, že komplexné systémy vznikajú z tých menej komplexných. No a nakoniec sa nedajú opomenúť zákonitosti z oblasti používania disponibilnej energie, menovite tie o rastúcej spotrebe energie na jednu jednotku systému spolu s rastúcou komplexnosťou celého systému.

Tieto (a ďalšie) prírodovedné pozorovania nám teda jasne hovoria, že rast komplexnosti v systéme nie je náhodný, ani nie je anomáliou. Je výsledkom fundamentálnych (fyzikálnych a štrukturálnych) procesov.

Čo nás učí Miroslav Bárta

Významný český egyptológ Miroslav Bárta má na konte množstvo rôznych prác a vedeckých výstupov. Jeho kniha Sedm zákonů (Jota, 2021) sa venuje práve otázke kolapsu civilizácií a spoločností a postuluje sedem zákonov, podľa ktorých sa tieto civilizácie riadia v cykle svojho vzniku, rastu a následne úpadku až po onen kolaps.

Kniha prináša veľa zaujímavých pozorovaní, uvediem len tie základné.

Sedem spomínaných zákonov je takýchto: 1. zákon kolapsu a regenerácie (kolaps neznamená zánik, ale „len“ zásadnú premenu, pričom spoločnosti fungujú v cykloch, nie lineárne); 2. zákon skokovej zmeny (k zásadným zmenám v spoločnosti dochádza spravidla náhle a skokovo, nie evolučne); 3. Hérakleitov zákon (čo priviedlo spoločnosť na vrchol, ju spravidla privedie aj do krízy); 4. zákon spoločných hodnôt a vízií (tie tvoria základ každej spoločnosti); 5. zákon spoločenskej zmluvy (zmluva umožňujúca spoluprácu medzi rôznymi časťami spoločnosti je potrebná na existenciu každej spoločnosti); 6. zákon energetickej a technologickej determinácie (bez dostupných a relatívne lacných zdrojov energie a technológií nemôže žiadna spoločnosť rásť); a 7. zákon adaptácie (miera adaptability na meniace sa prírodné podmienky určuje mieru úspechu každej spoločnosti).

Bárta vo svojej knihe spomína britského veliteľa takzvanej Jordánskej tankovej divízie, generála Sira Johna Bagota Glubba (1897 – 1986). Ten zasa napísal knihu The fate of empires and search for survival (1977), v ktorej skúma spoločné črty vzostupu a pádu rôznych impérií. Všetky, ktoré študoval, prešli týmito fázami: rýchly rast, dobývanie, obchod, bohatstvo, intelekt, dekadencia.

Pre nás na Slovensku a v EÚ roku 2026 je dôležité pozrieť sa na charakteristiky, ktoré Glubb dáva fáze dekadencie. Definuje ju defenzívny postoj, [spoločný] pesimizmus, materializmus, frivolnosť, [vysoká] migrácia cudzincov, sociálny štát a miznutie religiozity.

Za príčiny, ktoré k obdobiu dekadencie vedú, Glubb uvádza príliš dlhé obdobie moci a nadvlády, sebeckosť, zbožňovanie peňazí a stratu vedomia povinnosti.

Nová forma vlády alebo kolaps?

Čo tieto úvahy a pozorovania znamenajú v praxi pre nás, teda na Slovensku v roku 2026?

Od priemyselnej revolúcie zažíva naša spoločnosť raketový rast. Dnes sme na prelome niečoho veľkého. Sme svedkami kvalitatívnej zmeny, ktorá má potenciál revolúcie (či kolapsu): nástup umelej inteligencie a integrácia rastúceho počtu rôznych technológií do prakticky všetkých oblastí ľudského života. S nimi rastie komplexnosť našej spoločnosti a životov.

Jednou z veľmi zaujímavých otázok, ktorú si kladú bádatelia od ekonómov cez antropológov až po fyzikov, je, či môže komplexnosť daného systému rásť donekonečna – variácia tejto otázky sa týka „večného“ ekonomického rastu.

Fyzika nám vraví, že komplexnosť nemôže rásť donekonečna. Mantinely pre rast stavia v prvom rade dostupnosť energie, ktorú si systém a jeho jednotky vyžadujú v stále väčšej miere. Ďalej ide o (kľúčový) vzťah medzi komplexnosťou a entropiou, teda rastom poriadku (usporiadanej zložitosti) a rastom neporiadku (chaosu, náhod, neusporiadanosti).

V praxi si to možno predstaviť napríklad ako generovanie stále väčšieho množstva materiálneho alebo energetického odpadu. Ak daný systém nedokáže riešiť rast entropie napríklad efektívnym odstraňovaním odpadu či riešením akútnych ekologických dosahov, rast komplexnosti a celého systému jednoducho zastaví takpovediac nehostinné prostredie. 

Návrat heteronómiePadá fasáda stavby medzinárodného poriadku. Stratí aj svoju statiku?

Viliam Ostatník

Potom je tu takzvaný Tainterov zákon, v ktorom s rastúcou komplexnosťou systému postupne vzrastajú (relatívne) náklady a klesajú (relatívne) výnosy – v praxi je to napríklad expanzia infraštruktúry či byrokracie, ktoré si vyžadujú čoraz viac vstupov pri postupne klesajúcej pridanej hodnote.

Pre nás tu je príkladom par excellance rastúca administratíva a byrokracia Slovenskej republiky aj EÚ. Obzvlášť druhá spomenutá entita má tendenciu pri daných obmedzeniach riešiť stále nové a komplexnejšie výzvy tvorbou stále nových iniciatív, programov, organizačných telies či samotnej legislatívy/regulácie. Fyzika predpokladá, že príde moment, v ktorom bude prínos akejkoľvek ďalšej novej „častice“ nižší ako jeho náklady. V tomto zmysle sa nazdávam, že už sme pomyselný vrchol komplexnosti dosiahli.

Pred nami sú teraz dva základné scenáre: po prvé, ďalší rast komplexnosti si vyžiada novú formu vlády. V poviedke, ktorú píšem už roky a možno raz uzrie svetlo sveta, to nazývam novou spoločenskou zmluvou. V takom novom svete dominuje efektivita a komfort aj na úkor mnohých našich dnešných slobôd a práv – v krajnom prípade aj ľudskosti, respektíve života človeka. Umelá inteligencia je schopná „manažovať“ komplexnosť oveľa lepšie ako človek a hľadá zefektívnenie s cieľom udržať systém a prežiť.

Po druhé, dôjde ku kolapsu, ktorý sa bude vyznačovať najmä (náhlou) stratou dosiahnutej úrovne komplexnosti.

V ktorom bode sa aktuálne nachádzame, je ťažké povedať. Niektorí fyzici (napríklad Sean Carroll) sa zhodujú v tom, že vo svojom cykle dosahuje systém najvyššiu komplexnosť asi v polčase rozpadu – ide od nízkej entropie a nízkej komplexnosti (napríklad čas krátko po vzniku vesmíru) cez rast entropie a vysokú komplexitu až po maximálnu entropiu a nízku komplexnosť. Ako som už napísal, môj predpoklad je, že vrchol komplexnosti našej spoločnosti zažívame teraz (v týchto a najbližších rokoch), pričom je teda možné predpokladať aj to, že na obzore je buď spomenutá zásadná transformácia, alebo kolaps.

Ako sa pripraviť na možný kolaps našej spoločnosti?

Keďže energia nezaniká, pretvorí sa na niečo iné – možno si spomenúť aj na jeden ďalší „zákon“, tentoraz z ekonomiky, ktorý formuloval jeden z mojich obľúbených ekonómov, Josef Schumpeter – kreatívna deštrukcia je proces, počas ktorého staré, teda to menej funkčné a menej efektívne, je nahradené novým, funkčnejším a efektívnejším. V praxi to znamená uvoľnenie zdrojov z nefunkčného odvetvia (systému) do nového, funkčnejšieho (napríklad prechod od koní k autám, od VHS k CD a podobne).

Ako už bolo povedané, kolaps našej spoločnosti v „jeden slnečný štvrtok“ teda nebude nevyhnutne znamenať zánik, ale „len“ prerod na niečo iné. Tak ako napríklad po páde Tretej ríše prešli mnohí úradníci či vojaci do radov dvoch novobudovaných nemeckých republík, tak aj v prípade nášho kolapsu dôjde k presmerovaniu rovnakých zdrojov do niečoho nového.

Hoci teda kolaps neznamená nevyhnutne zánik a je súčasťou „prirodzeného“ cyklu, stále predstavuje významnú ruptúru a veľkú kvalitatívnu zmenu. Najjednoduchšou odpoveďou na otázku, ako sa na to pripraviť, je budovať odolnosť na individuálnej aj kolektívnej úrovni a budovať celospoločenskú súdržnosť.

Najskôr teoreticky – teda snahou o čo najlepšie porozumenie tomu, čo sa okolo nás deje – a následne prakticky, konaním. Krokmi, ako sú základné materiálne zabezpečenie seba a svojej rodiny, kontrola, respektíve vedomá a presná limitácia miery závislosti od rôznych technológií a kontrola vlastných dát (aj za cenu obmedzenia aktuálneho pohodlia, výkonnosti či efektivity), budovanie digitálnej gramotnosti, prax konkrétnej medziľudskej pomoci (susedia, komunita), ovládanie „starých“ praktických zručností (od základných znalostí mechaniky či chemických procesov až po založenie ohňa) a udržiavanie čo najširšieho prehľadu (v kontraste s úzkou špecializáciou).

Budúcnosť autopriemysluOprávnene sa zaoberáme zákazom spaľovacích motorov, ale uniká nám digitálna revolúcia

Viliam Ostatník

V nestabilnom, turbulentnom svete (systéme) vytvárajme aspoň malé, no praktické a konkrétne „ostrovy stability“, v ktorých budujeme adaptabilitu, odolnosť a súdržnosť. K tomu patrí budovanie a udržiavanie vlastnej aj spoločnej identity a príslušnosti (hrdosť, patriotizmus) či citlivosť na zodpovednosť, slobodu (ľudskú autonómiu) a legitimitu (právo, zúčtovateľnosť moci). To znamená, že vhodnou stratégiou je nielen snaha prežiť či prežívať, ale aj tvoriť nejaké idey a nasledovať nejaké vízie.

Trochu širšie a nadnesenejšie povedané: proti komplexnosti – teda zložitosti – tejto „technologickej doby“, v ktorej začína dominovať umelá inteligencia a rozširujú aj integrujú sa rôzne technológie do prakticky všetkých oblastí ľudského života, je najlepším liekom esenciálna ľudskosť.

Nasledujme logiku. Ak sú definičnými prvkami a charakteristikami umelej inteligencie presnosť, efektivita, rýchlosť, kontrola či merateľnosť, protilátkou je schopnosť zvládať chaos, neefektivitu, zastaviť sa a vnímať aj iné parametre ľudského života ako len tie, ktoré sú merateľné a kvantifikovateľné.

Mať vedome pod kontrolou technológie, a nie naopak. V tejto súvislosti môže byť EQ už čoskoro oveľa dôležitejšou ľudskou črtou – možno vyslovene zručnosťou a devízou – než samotné IQ; prinajmenšom vtedy, ak je to IQ izolované od EQ.

Proti (zdanlivej) dokonalosti umelej inteligencie a všemožných technológií je najlepšie bojovať vedomým prežívaním nedokonalosti. Treba udržiavať medziľudské vzťahy aj „staré“ zručnosti.

Tu už som len malý krok od toho, aby som pomenoval ako „všeliek“ na to všetko vieru v Boha – toho, ktorý je bytosťou, Stvoriteľom, nie nejakým abstraktným pojmom. Boha, ktorý sa prazvláštnym spôsobom stal aj človekom, vystavil sa z ľudského pohľadu absurdnej potupe a utrpeniu, aby za človeka nakoniec položil život a tak navždy porazil nielen hriech, ale aj smrť – a otvoril tak človeku brány večnosti. On jediný môže byť garantom toho, že akokoľvek to s nami dopadne tu na zemi, večnosť zabezpečuje on.

Hoci som o tom poslednom spomenutom naplno presvedčený, nechcel by som redukovať celú túto úvahu na to, či niekto verí v Boha alebo nie. Praktické závery plynúce z mojich pozorovaní sú platné v oboch prípadoch. 

Netreba zabúdať najmä na to, že dejiny sa hýbu v cykloch a nie lineárne a že kolaps neznamená nevyhnutne zánik, ale len premenu – a často aj potrebnú regeneráciu a reštart. Snažiť sa byť pripravený je však lepšie, ako byť nepríjemne prekvapený.