Obranyschopnosť EÚ a SR Iba reči o miliardách či európskej armáde sú zbytočné, potrebujeme štrukturálne zmeny

Obranyschopnosť Slovenska a EÚ primárne nezávisí od toho, koľko peňazí nalejeme do obranného priemyslu. Ani od toho, či tu bude nejaká spoločná armáda EÚ.

Debatovať iba o miliardách eur alebo o spoločnej armáde EÚ je mrhaním energie. Pozornosť má byť nasmerovaná na štrukturálne problémy vrátane tých kultúrnych, ktorých riešenia umožnia väčšiu obranyschopnosť v praxi.

Obranný priemysel je (u nás) nazývaný špeciál. Je to špeciálne odvetvie priemyslu, prakticky jediným odberateľom je štát. Ide o jednu z najcitlivejších otázok nášho spoločného poriadku a systému (obrana), a preto je úzko a intenzívne regulované.

Takisto je to sektor, ktorý má okrem prirodzeného cieľa zarobiť (ide zväčša o súkromné firmy) za cieľ aj umožniť obranyschopnosť (nášho) štátu (a EÚ). Predstava niektorých ľudí, že ide o nejaký špinavý biznis, o kartely či obchodníkov so zbraňami, jednoducho na plnej čiare nesedí a škodí všetkým, ktorí si prajú obranyschopný štát a bezpečné prostredie, v ktorom môžu pracovať, podnikať, tvoriť hodnoty, relaxovať, vychovávať deti.

Firmy, ktoré v tomto priemysle podnikajú, sú jednak veľmi úzko regulované, ale taktiež sú to významné centrá inovácií, produkcie (zaisťujúcej pracovné miesta), tvorcovia HDP, platcovia daní a najmä sa podieľajú na obrane štátu.

Pohľad z MoskvyUbráni Európa Ukrajinu alebo z toho bude druhý Green Deal?

Jiří Just

Umožňovateľ, ktorý čelí štrukturálnym problémom

Obranný priemysel v EÚ, to sú malé, stredné aj veľké firmy – hlavní výrobcovia/dodávatelia, ale aj ich subdodávatelia –, ktoré teraz ročne spravia obrat okolo 70 miliárd eur a zamestnávajú v Únii priamo približne pól milióna ľudí.

Je pravda, že vďaka historickým skúsenostiam je najužšie previazaný v západnej časti EÚ, špecificky medzi Francúzskom, Nemeckom, Talianskom, Španielsko (a Spojeným kráľovstvom). Ale ani región V4, najmä Poľsko, Česko a za nimi Slovensko, nemá zlé postavenie – potenciál zapojiť sa do masívneho vyzbrojovania EÚ je tu veľký. Treba ho vedieť správne využiť, byť prítomný a konštruktívne sa zapájať do rozhovorov, ktoré sa vedú.

Aj keby sme značnú koncentráciu tohto priemyslu v západnej Európe nebrali ako samostatný problém, spoločným problémom naďalej zostáva roztrieštenosť a veľa nadbytočnej a paralyzujúcej byrokracie.

Niektoré analytické odhady hovoria o tom, že ak sa v EÚ nevyužíva užšia spolupráca medzi viacerými štátmi, stráca sa výhoda tzv. „economies of scale“, teda veľkého objemu, ktorý či už vo výrobe, alebo pri nákupe vedie k nižším cenám za produkty (alebo služby). Takto sa v EÚ ročne strácajú desiatky miliárd eur ročne.

Okrem toho spoločné projekty trvajú veľmi dlho – aj preto, lebo na to doteraz nebol vyvíjaný dostatočný tlak a nedostali dostatočný politický impulz, inými slovami – nebola to priorita. Napríklad spoločný nemecko-francúzsky tank (projekt MGCS) ako náhrada za tanky Leopard 2 a Leclerc sa vyvíja už od roku 2017, stále nejestvuje ani len testovací prototyp a produkcia sa nepredpokladá skôr než v roku 2045 (ak vôbec)...

Táto fragmentácia má aj legálnu rovinu – v EÚ síce máme silný jednotný trh, ale v praxi to neplatí pre oblasť obranného priemyslu. Článok 346 zmluvy o fungovaní EÚ hovorí, že v prípade naliehavých a citlivých otázok národnej bezpečnosti a obrany (vrátane nákupu vojenskej techniky) sa štáty nemusia riadiť zmluvami EÚ a nariadeniami o jednotnom trhu, ale môžu aplikovať svoju národnú legislatívu, ktorá v praxi preferuje napríklad aj ich vlastný domáci priemysel a produkty.

To je, samozrejme, logické a pochopiteľné, ak ide o naozaj strategické zákazky (napr. jadrové ponorky ako súčasť tzv. jadrovej triády), ale v množstve iných prípadov to jednoducho vytvára neefektívne duplicity a fragmentáciu.

V EÚ máme viacnásobne väčšie množstvo rôznorodých technológií a techniky, ako majú napríklad ozbrojené sily USA. A nielen to, stojí nás to aj veľké zdroje, a to aj v prípade, že ide o spoločné projekty, ktoré by mali ťažiť práve z podieľania sa na nákladoch a najmä z väčšieho objemu objednávok.

Technika, ako napríklad strategické dopravné lietadlo A400 Atlas alebo stíhačka Eurofighter Typhoon, sa v procese vývoja a výroby tak predražila, že hoci má prvotriednu kvalitu (najmä v prípade Typhoon-u), nejde o efektívny, konkurencieschopný formát – obzvlášť ak takej techniky potrebujeme kolektívne ako EÚ oveľa viac ako doteraz.

Navyše aj v tomto citlivom a kľúčovom priemysle existuje kritická závislosť od tretích krajín týkajúca sa viacerých vstupných surovín, najmä v prípade Číny.

Andrej ŽiarovskýTelefonát Trump – Putin, prímerie-neprímerie a európske zbrojenie

Lukáš Krivošík

Spiaca princezná čakajúca na bozk

Ak by sme medzi rokmi 2006 – 2020 dávali kolektívne ako členské štáty EÚ na obranu aspoň tie neskôr formálne dohodnuté 2 % HDP, podľa analýzy Európskeho parlamentu by sme za to obdobie preinvestovali navyše približne 1,1 bilióna eur. To je bilión s „b“.

To, že obrana Slovenskej republiky, ale aj kolektívne v EÚ a európskeho krídla NATO bola dlhodobo značne podfinancovaná, je dnes už rozliate mlieko, nad ktorým plakať by bolo plytvaním energie. Treba pracovať s tým, čo je k dispozícii, a robiť to efektívne s ohľadom na vlastné potreby a silu.

Najmä po roku 2022 míňame značné zdroje na nákup techniky z krajín mimo EÚ na rozdiel od USA a najmä Ruska alebo Číny. Pomyselné jedno euro neobrátime zďaleka tak efektívne doma, ako to robia s dolárom Američania alebo s rubľom Rusi.

Ozbrojené sily jednotlivých štátov v EÚ potrebujú niečo, čo sami nemáme, resp. si to nevieme vyrobiť v danej špecifikácii, v danom množstve a za daný čas (a cenu), tak si to jednoducho objednáme inde. Potom sa však nemožno čudovať, že domáce kapacity sú tu dlhodobo podvyživené a len teraz nabiehajú – a aspoň v určitých oblastiach majú istý sklz.

Platíme daň za elity, ktoré od 90. rokov minulého storočia uverili tomu, že sa dejiny vtedy skončili. Hoci potom pomaličky začali uznávať, že sa možno stále hýbu, stále verili, že organický vývoj bol nahradený nejakým lineárnym a predvídateľným.

Nepokoj na východnom krídleAko dlho bude v orgánoch EÚ fungovať Trumpov budíček?

Maciej Ruczaj

Miesto ideologických experimentov budovať reálnu silu

Všetko závisí od nastavenia správnych okolností – presne preto, lebo dejiny nie sú lineárne. Závisí napríklad od politickej vôle európskych elít, ako s momentálnou situáciou a rozložením figúrok na pomyselnej šachovnici naložia.

Ak sa obrovské zdroje budú naďalej míňať na grandiózne, v princípe ideologické a politické experimenty a plány, tak zdrojov na budovanie obranyschopnosti a sily bude prirodzene menej – alebo sa bude veľa požičiavať, meniť monetárna únia na fiškálnu, alebo sa bude viac zdaňovať.

Experimenty, na ktoré by aktuálne nemali byť vhodné okolnosti, sú napríklad niektoré vybrané provízie tzv. Green Dealu, zaťažujúce priemysel a znemožňujúce mu udržiavať si vyšší profit a tým pádom preinvestovávať vlastné zdroje na výskum, vývoj, inovácie aj výrobu.

Systém emisných povoleniek a trestuhodná energetická politika (najmä v Nemecku) robia z EÚ prakticky najdrahšie miesto na podnikanie (výskum aj výrobu) na svete. Uplatňovanie tzv. ESG štandardov a taxonómie, ale aj iné pravidlá a kritériá EÚ vedú v praxi k výraznému obmedzeniu flexibility komerčného kapitálu v EÚ. To sa výrazne dotýka aj obranného priemyslu, ktorý bol pre banky a súkromných investorov dlhodobo tabu, resp. vyslovene niečo nežiaduce a doslova špinavé.

Európska investičná banka len v minulom roku začala upúšťať od ESG štandardov pre obranný priemysel, ale len vo vzťahu k investíciám do tzv. technológií duálneho použitia (kyberbezpečnostné produkty, odmínovanie, drony a podobne), nie pre „ťažké železo“ – teda primárny vojenský materiál. V konečnom sú presne toto veci, ktoré predražujú výrobu a odčerpávajú cenné zdroje.

Je to, ako keby ste boli tréner a svojho zverenca pripravovali na veľký maratón. Má byť prvý, odbehnúť to o celé minúty pred všetkými súpermi. Potom by ste zobrali zbraň a prestrelili mu obe kolená. A pre istotu nožom prerezali obe achilovky.

Od politickej vôle, sebareflexie, pružnosti a flexibility závisí aj to, ako budú zdroje, ktoré sú k dispozícii, využité – teda či efektívne, alebo len tak, aby sa naplnili sklady. Vlády členských štátov EÚ sa plánujú dohodnúť na tom, akými finančnými mechanizmami podporia obranný priemysel v EÚ už o pár mesiacov v júni.

Katastrofa v Oválnej pracovniBytostne ohrozenej Ukrajine zostáva málo času, Európa nemá silu prinútiť Putina zastaviť vojnu

Jan Rokita

Tak čo robiť?

Hlavná diskusia by mala byť o inom než o výške finančnej podpory, o nejakej európskej armáde či o počtoch chýbajúcej techniky a technológie. Ostatne, čo sa týka techniky, na tom v poslednom období už panuje značná zhoda. Priority identifikovali lídri naprieč EÚ: protivzdušná obrana, presné delostrelectvo, rakety a munícia, drony (a ochrana proti nim), tzv. strategické umožňovatele (napr. dopravné lietadlá), kybernetické spôsobilosti, umelá inteligencia a elektronický boj.

Aj keby sme zajtra mali na všetko vyššie spomenuté dostatok peňazí, bez správneho nastavenia priemyselných kapacít sa to nevyrobí (v dostatočnom počte a/alebo za potrebný čas) a bez správneho nastavenia kultúrnych kapacít to bude dobré akurát tak na vyplnenie vojenských skladov.

Po prvé, pýtajme sa, čo chýba priemyslu, aby požadované produkty a služby dodal vo veľkom množstve a za (relatívne) krátky čas: vysoké ceny energií, kvalifikovaná pracovná sila, dostupnejší a flexibilnejší kapitál (aj ten rizikový) a jasná politická vôľa premietnutá v spoločné, veľké, záväzné objednávky.

V prípade energií by mohla pomôcť lepšia energetická politika a úprava tých provízií Green Dealu, ktoré zbytočne predražujú výrobu v EÚ.

Pracovnej sile môže, žiaľ, pomôcť kríza v automobilovom priemysle. V prípade kapitálu zrušenie či aspoň významná úprava pravidiel ESG.

K politickej vôli sú potrebné elity, ktoré majú odvahu problémy reálne riešiť, nie ich len odsúvať. V tejto súvislosti je vhodné pamätať na to, že kto nás do krízy dostal, nás z nej asi len ťažko vyvedie von.

Po druhé, okrem pár špecifických strategických oblastí (menovite technológie tzv. nukleárnej triády) dokončiť jednotný trh v oblasti obranného priemyslu v EÚ. To pomôže viac než napríklad dlhotrvajúce PESCO projekty. Pozitívnym príkladom je paneurópska súkromná firma MBDA. Odstránenie prekážok vojenskej mobility naprieč EÚ takisto pomôže zvýšiť reálnu obranyschopnosť viac než nákup tisíc nových tankov.

Po tretie, toto odvetvie sa v EÚ dlhodobo vyznačuje pomalými výrobnými cyklami aj preto, lebo je zamerané na vysokokvalitné, výkonné a komplikované systémy, či už ide o lietadlá, tanky, húfnice a podobne. V súčasnosti však čelíme výzve zvýšenia rýchlosti aj objemu.

Napríklad francúzske Generálne riaditeľstvo pre vyzbrojovanie sa už obracia na civilný priemysel – najmä na už spomínaný automobilový sektor – v súvislosti s možnou veľkovýrobou, v tomto prípade takzvaných kamikadze vojenských dronov.

Obranný priemysel na Západe stále funguje podľa modelu, ktorý uprednostňuje technologickú dokonalosť pred rýchlosťou a objemom výroby za cenu predĺženia výrobných lehôt. Vojna na Ukrajine však jasne ukazuje, že ak ide o (konvenčný) moderný konflikt, vyžaduje sa väčšia flexibilita a schopnosť rýchlo a operatívne reagovať, adaptovať sa novým hrozbám.

Viac lacnejších, menej komplexných produktov – na doplnok k tým komplikovanejším – môže takisto podporiť inovácie medzi výrobcami, najmä malými a strednými podnikmi. Cieľom je teda správnymi politickými rozhodnutiami a objednávkami umožniť prechod od predošlého prístupu založeného výlučne na zásobách jednotnej (komplikovanej) techniky k systému takpovediac nepretržitých dodávok stále vylepšovanej techniky.

Plán naozaj nemámeAko môže vyzerať ukrajinské víťazstvo?

Maciej Ruczaj

Čo chceme

A na koniec to najdôležitejšie – po štvrté, ujasniť si, čo vlastne chceme, a povedať to všade nahlas. Ak nepoznáme cieľ, vedie tam každá cesta a všetky peniaze môžu ísť hore komínom.

Chceme EÚ silných národných štátov, ktoré úzko spolupracujú a majú enormne prepojené priemyselné kapacity (prapôvodná idea EÚ). Spoločne sú ochotné pôsobiť ako dikobraz, ktorého sa neoplatí napadnúť.

Štáty EÚ musia vedieť samy odstrašiť potenciálnych nepriateľov, ktorí by zvažovali ju vojensky napadnúť alebo vykonať proti nej zásadný kybernetický útok a podobne. Hovorí sa tomu odstrašenie zamedzením.

Dnes sme, žiaľ, stále len vo fáze odstrašenia potrestaním – teda iným hovoríme: Pozor, nenapadnite nás, prídu sankcie! To nie je efektívna taktika, ako jednoznačne ukazujú posledné roky.

Z elít v EÚ musí vyžarovať sila, musia zmeniť slovník, prejsť sebareflexiou, prestať riešiť dôsledky, ale pozrieť sa na príčiny problémov a kríz, ktoré zažívame. Budujme pozíciu vlastnej sily – nehľadajme pod každou posteľou strašidlá a najmä neplytvajme masívne zdroje na niečo, čo si aktuálne nemôžeme dovoliť.

Je zbytočné riešiť len miliardy alebo nejakú abstraktnú ideu európskej armády. Treba sa rozumne venovať posilneniu vlastnej obranyschopnosti, ekonomiky a priemyslu, ale aj vlastnej kultúry a identity.

Práve pri tom poslednom spomenutom pravdepodobne narazíme na omnoho väčšie problémy než pri zháňaní peňazí na nákup nových stíhačiek. Kto v nich bude sedieť? Za čo bude ochotný bojovať? Pociťujeme ešte v Európe hrdosť a vôľu brániť a budovať náš kontinent? Máme odhodlanie byť silní a úspešní?

Podnetov na to byť silnejší sme mali veľa – od Suezskej krízy v roku 1956 až po rok 2022. Ako sme ich reálne využili? Kto prekročí tabu dvoch svetových vojen, ktoré najsilnejší európsky štát prehral?

V svetoznámej debatnej spoločnosti na Oxfordskej univerzite vo februári 1933 riešili otázku, či je národ ochotný brániť vlasť. Drvivou väčšinou vtedy vyhrala téza, že za žiadnych okolností nebudeme bojovať za kráľa a impérium. V Berlíne si to všimli.

O reálnych dôsledkoch tohto zdanlivo bezvýznamného kroku na následné rozhodnutia sa dá len polemizovať, ale je pravdepodobné, že čítanie situácie v Európe v predvečer druhej svetovej vojny značne ovplyvnili kultúrne aspekty, menovite vôľa obrániť, čo mi je drahé. Lebo kde nie je silná vôľa prežiť a byť úspešný, tam to ani najmodernejšími tankami, stíhačkami či dronmi nedoženieme.