Návrat heteronómie Padá fasáda stavby medzinárodného poriadku. Stratí aj svoju statiku?

Meniaci sa medzinárodný poriadok symbolizujú aj fotografie svetových lídrov. Pokúsim sa vysvetliť prečo a ako. Oblek zo Savile Row ani vestfálska suverenita totiž už nie sú univerzálne platné pravidlá.

Savile Row

Londýnske ulice Cork Street a Savile Row sa koncom 18. storočia stali centrom modernej formálnej módy. Krajčíri šijúci na mieru, ako boli legendárny Henry Poole („vynálezca“ smokingu) či Henry Huntsman, definovali to, čo sa patrilo nosiť – najmä v salónoch, hoci novú „módu“ dostávali postupne aj armády. Vznikal protokol a šíril sa z centra britského impéria do zvyšku sveta.

Bolo to obdobie nielen napoleonských vojen, ale aj tých ópiových. Posledný čínsky cisár Pchu-i (溥儀) má tiež veľa fotiek v tradičnom západnom obleku. V roku 1871 Henry Poole dodal prvý oblek japonskému veľvyslancovi v Londýne a najneskôr v roku 1921 dodával obleky aj samotnému cisárovi Taišóovi (大正天皇). Preto sa dodnes v japončine obleku povie sabiro, čo je skomolenina Savile Row.

Slovom, zo Savile Row sa formálna móda rozšírila do celého sveta. Čo sa patrilo mať oblečené počas formálnych rokovaní medzi svetovými lídrami? Oblek s kravatou. A na formálnej večeri smoking.

Lenže dnes sa čoraz častejšie stáva, že svetoví lídri pri rôznych dôležitých formálnych príležitostiach západný oblek na sebe nemajú. Naréndra Módí, indický premiér, už dávno nosí najmä tradičné indické kurty a khadi.

Po novom možno vídať aj čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v nezápadom oblečení, napríklad v čínskom obleku čungšan, ktorý navrhol čínsky republikánsky líder a zakladateľ Kuomintangu Sunjatsen. Mimochodom, štyri vrecká symbolizujú štyri čínske čnosti (miernosť, spravodlivosť, úprimnosť a pokora) a päť gombíkov rozdelenie pozemskej moci (tzv. jüany: výkonná, zákonodarná, súdna, skúšobná, kontrolná).

Paradoxne, tento čínsky odev najviac preslávil neskorší komunistický vodca Mao Ce-tung, ktorého skoro nebolo možné vídať v ničom inom. Dnešný vodca Číny, azda nemenej mocný, ako bol kedysi Mao, si nie náhodou vybral tento odev aj na nedávne veľkolepé oslavy konca 2. svetovej vojny v Pekingu.

Svoju vlastnú „dynastickú“ verziu tohto odevu nosí najradšej aj severokórejský vodca Kim Čong-un. A hoci Vladimir Putin stále ešte preferuje kvalitné západné obleky (a, samozrejme, kvalitné švajčiarske hodinky, čo stále ostáva symbolom západného „dobytia“ sveta) a nenosí imperiálne ruské kaftany, nedivil by som sa, keby to bolo len otázkou času.

Pointa je jasná. Svetovú politiku už dnes netreba robiť v obleku zo Savile Row.

Obranyschopnosť EÚ a SRIba reči o miliardách či európskej armáde sú zbytočné, potrebujeme štrukturálne zmeny

Viliam Ostatník

Ministerstvo vojny a Trump 2028

Samozrejme, nemožno posudzovať kvalitatívnu zmenu svetového poriadku (len) podľa toho, či svetoví lídri nosia oblek z Anglicka. Ale symboly sú dôležité. Skladajú mozaiku.

Ďalším takým symbolickým kúskom môže byť aj nedávne premenovanie amerického ministerstva obrany na ministerstvo vojny (Department of War). Netreba zabúdať, že to bol George Washington a ďalší otcovia zakladatelia, ktorí v roku 1789 trvali na takomto pomenovaní. Američania pod týmto označením viedli (a vyhrali) aj obe svetové vojny.

Dnes Donald Trump vysvetľuje návrat k tomuto názvu tým, že lepšie odzrkadľuje rezolútnosť a rozhodnosť odstrašovať všetkých nepriateľov, brániť Spojené štáty a viesť vojnu tam, kde bude treba – s absolútnym zameraním na „vlastné národné záujmy“ a so záujmom „viesť vojnu na zabezpečenie toho, čo nám patrí“.

Netreba to dramatizovať, ale môže to symbolizovať návrat k tradícii amerického excepcionalizmu a tzv. manifest destiny, podporených rozhodnou vojenskou silou na dosiahnutie týchto národnoštátnych záujmov. Donald Trump môže ísť – vedome či nevedome – v šľapajach Andrewa Jacksona a tzv. jacksonianizmu.

Mierne imperiálny nádych má aj pohrávanie sa s myšlienkou tretieho volebného obdobia pre Donalda Trumpa, čo v reflexii štyroch období Franklina Delana Roosevelta zakázala americká ústava (22. dodatok) po ratifikácii v roku 1951. Trump sa k takej možnosti seriózne nevyjadruje, ale ani ju nikdy definitívne nevylúčil.

Opäť, hysterická dramatizácia by nebola na mieste, ale zmeny v charaktere republiky nemusia byť rýchle a ohromné – môžu ísť postupne. Rímska republika kolabovala desaťročia postupnými internými rozdeleniami a konfliktmi, korupciou, uzurpáciou a centralizáciou moci, hoci poslednú ranu dostala až v občianskej vojne medzi Marcom Antoniom a Oktaviánom (Augustom), po ktorej nasledovalo Rímske impérium a Pax Romana – takmer 200 rokov relatívneho mieru, rozvoja i rozmachu a hegemónie. Dejiny sa neopakujú, ale občas sa zvyknú rýmovať, ako vravieval Mark Twain.

Čo je podstatnejšie – impériá sa z princípu neriadia medzinárodným poriadkom, v ktorom sú si všetci rovní a v ktorom je rešpektovaná suverenita každého štátu.

Prezident Donald Trump na stretnutí s britským premiérom Keirom Starmerom, talianskou premiérkou Giorgiou Meloniovou, predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou, nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom, francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom, fínskym prezidentom Alexandrom Stubbom, ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským a generálnym tajomníkom NATO Markom Ruttem v pondelok 18. augusta 2025 v Oválnej pracovni. Foto: wikimedia.org (Daniel Torok)

Štát štátu vlkom

Čo to teda znamená?

Vestfálsky (európsky/západný) systém suverénnych štátov, ktoré sú si formálne aj protokolárne rovné, je ako oblek zo Savile Row. Impériá ho nepotrebujú. Majú svoje vlastné záujmy, ciele, silu, schopnosti, spôsoby aj odevy. A rokujú primárne len medzi sebou. Na postsocialistickom Slovensku to dobre poznáme: za bývalého režimu sme si tu boli formálne všetci rovní. No niektorí medzi nami si predsa boli rovnejší.

Keď politológ John Ruggie v roku 1993 písal o heteronómii a homonómii v medzinárodných vzťahoch, myslel tým porovnanie medzi dvoma stavmi: v tom prvom je systém tvorený množstvom subjektov rozdielnych veľkosťou i charakterom. Moc sa prekrýva a kombinuje, niektorí sú si rovnejší ako iní (vojvodcovia, princovia, králi, cisári...). Je to systém, v ktorom nefunguje jasná, formálna hierarchia, respektíve rovnosť medzi jednotlivými subjektmi (medzinárodného) systému. 

Naopak, v homonómnom systéme je súbor subjektov, ktoré sú si navzájom rovné a sú každý rovnakého charakteru (suverénny štát), hoci sa, pravdaže, líšia veľkosťou, umiestnením a podobne. V takom systéme sú si formálne rovní slovenský premiér a čínsky prezident alebo princ lichtenštajnský a uruguajský prezident.

Keď som videl fotografiu z Oválnej pracovne v Bielom dome, kde prezident Trump sedí za stolom a pred sebou má ansámbel európskych lídrov, myslel som skôr na heteronómiu ako na homonómiu, na tradičný čínsky tributárny systém než na stretnutie rovnocenných partnerov (chýbali len veľké a honosné dary, ako napríklad biely kôň).

Videl som svet rozdelený medzi impériá, štáty a štátiky, v ktorom sa moc rôzne prelína. Nevidel som rovných, ale rovných a rovnejších.

Takéto tendencie trvajú dlhšie a zintenzívňujú sa. Pre nás je to dôležité najmä preto, lebo sme malý štátik v strede Európy. Vôbec nie je jasné, ako si v heteronómnom systéme poradí EÚ – bude to pre ňu výhoda? Reformuje sa? Zanikne? Alebo sa z nej tiež stane impérium?

„A nebolo to takto vždy?“ poviete si. Nevaríme tu z vody? Netreba byť naivní, slovenský premiér či srbský prezident nikdy neboli rovnocenní de facto s prezidentom americkým, či ním bol Eisenhower, Nixon, alebo je ním Trump. Ale možno argumentovať, že dnes padli posledné masky tohto europocentrického medzinárodného systému.

Padá fasáda. Nejde však len o estetiku, vizuál či symboliku, objektu dáva aj nejaké vlastnosti. Dnešný systém medzinárodných vzťahov stráca svoju fasádu. Či nám bez nej bude zima alebo rovno stratíme aj statiku, ukážu najbližšie roky.