Politické fórum Je najvyšší čas založiť si našu krajinu, náš štát odznova

Roky politickej nestability, pandémie, vojny, inflácie a klimatickej neistoty a spolu s tým prebiehajúca technologická revolúcia nám ukazujú, že štát, ako ho poznáme, už nedokáže pružne reagovať na meniace sa podmienky. Už len vo väčšine ukazovateľov kvality života Slovensko zaostáva aj za našimi najbližšími susedmi. 

Náš centralizovaný model riadenia zlyháva, je pomalý, vzdialený ľuďom a nedôveryhodný. Pritom budúcnosť si žiada presný opak: stabilitu, flexibilitu a silné, kompetentné inštitúcie, ktoré dokážu ísť s dobou, s novými technológiami a modernými výzvami, ktoré nesporne ovplyvnia naše rozhodovania a v konečnom dôsledku aj kvalitu našich životov.

Ľudia sa vedia prispôsobiť, inovovať, niesť zodpovednosť, ak na to dostanú priestor. Dnešný systém im ho však nedáva. Brzdí kreativitu, neprináša istotu a nedokáže efektívne spravovať verejné zdroje. Je najvyšší čas zásadne prehodnotiť spôsob, akým je Slovensko organizované. Zmena príde len vtedy, keď sa konečne nájde politický „osvietenec“ alebo politická strana, ktorá si reformu verejnej správy postaví ako svoju absolútnu prioritu, aj za cenu, že nebude hneď od začiatku všetkými pochopená a v rámci politického marketingu populárna.

Tento nikdy sa nekončiaci proces si však vyžaduje politickú odvahu, plánovanie, kontinuitu, kontrolu a neustále vyhodnocovanie a inovácie. Nepomôžu rýchle a čiastkové zásahy. Reforma verejnej správy nie je len technická otázka, dotýka sa každého občana, každej služby, každej verejnej inštitúcie. 

Ak sa parlamentné politické strany, ideálne všetky alebo aspoň tie, ktoré vládnu, jasne dohodnú a dajú zadanie, ako má vyzerať efektívna verejná správa, teda či má mať napríklad dva stupne riadenia (štát a mestá a obce, resp. municipality) alebo chcú zachovať trojstupňový systém (štát, regióny a mestá a obce) a zároveň do toho zahrnú aj zmenu územného členenia, potom sa kompetencie, financovanie aj volebný systém tomuto rámcu prirodzene prispôsobí. Čiže oba modely, dvoj- či trojstupňový, môžu byť úspešné len na princípe buď jeden, alebo druhý, určite nie na spôsob „aj aj“, t. j. mix oboch. Túto úlohu si musí na začiatku jasne zadefinovať štát.

Ak však namiesto jasného politického zadania vznikajú len chaotické úradnícke návrhy bez legitimity, ako napríklad aktuálna iniciatíva ministerstva vnútra o znížení počtu VÚC na 4 + 1 (Bratislava) a okresných úradov zo 79 na 46, tak sa len točíme v kruhu. Bez politickej zhody a podpory lídrov ide len o ďalší úradnícky, resp. akademický návrh bez reálnej šance na úspech.

Toto je premiérska téma, ťažká a zásadná reforma, ktorá sa dotkne každého úradu, každého obyvateľa. Nemožno ju pripravovať len na úrovni expertov a pracovných skupín, bez jasne určenej vízie a zodpovednosti politických lídrov a politických strán, ktoré vedú a ktoré sú zastúpené v národnom parlamente.

Únia miest Slovenska má konkrétne návrhy pripravené už niekoľko rokov. Politické strany a ústavní činitelia ich poznajú. Žiaľ, reforma verejnej správy stále nepatrí medzi priority našich vlád. Pritom decentralizovaný štát má jednu danosť, vnorenú vlastnosť, ktorú centralizované autokratické systémy nemajú, dokáže sa učiť sám na sebe, inšpirovať sa, zdravo si konkurovať, inovovať.

Stále čakáme na všeobecnú zhodu, ktorá neprichádza, a v našej čoraz rozhádanejšej spoločnosti ani prísť nemôže. Možno to zmení nedávna iniciatíva prezidenta SR Petra Pellegriniho. Možno. Medzičasom ďalej míňame verejné prostriedky, akoby sme boli krajina s desaťnásobným počtom obyvateľov.

O potrebe komunálnej reformy sa hovorí desaťročia. Bez vytvorenia silnej miestnej samosprávy spájaním obcí hrozí návrat centralizmu, návrat k autokracii a totalite. Zároveň je nevyhnutné pomenovať aj problém vyšších územných celkov (VÚC). Vznikli ako politický kompromis bez historického základu. 

V každodennom živote ľudí nehrajú reálnu úlohu, nie sú územím, ku ktorému by sa občania prirodzene hlásili. Pravda, VÚC odvádzajú aj užitočnú a potrebnú prácu. No je to príliš málo na to, aby ich existencia bola systémovo zmysluplná v prirodzenom územnom rámci. Pekné reči o ich „osvedčení“ sú skôr politickou túžbou než realitou. Veľká väčšina občanov Slovenska ich tak nevníma.

A ak chceme hovoriť o dôvere v štát, musíme byť úprimní aj sami k sebe. Slovensko má dnes 15 ministerstiev, 79 okresných úradov, množstvo „neviditeľných“ rozpočtových a príspevkových organizácií, máme 20-tisíc poslancov a 2 927 starostov a primátorov. 

Dramaticky rastie počet zamestnancov verejného sektora, ale stále viac chýbajú zdravotné sestry, učitelia, kuchárky či pracovníci sociálnych služieb. Výdavky na verejný sektor tvoria takmer štvrtinu verejných výdavkov, čo je cca 11 % HDP. Výsledkom nie sú kvalitnejšie služby, ale rast byrokracie a nespokojnosť učiteľov a sociálnych pracovníkov s ohodnotením ich práce.

Ak nezačneme hľadať rezervy v zefektívnení vnútorného fungovania štátu, nikdy sa nevyhrabeme z verejného dlhu a nedokážeme získať späť dôveru ľudí. Slovensko si zaslúži byť moderne riadenou krajinou, ktorej vládna moc nebude prekážať, ale pomáhať. 

Nie štátom, kde sa moc kumuluje v rukách predsedu vlády, členov koaličných rád, poslaneckých klubov v parlamente, šéfov silových zložiek alebo najvyššieho štátneho zástupcu, ale krajinou, v ktorej je moc rozdelená zmysluplne, rovnomerne a predvídateľne, tak, aby veci verejné mohli spravovať občania a ich volení zástupcovia priamo na území, kde žijú, kde veci vidia, cítia a vedia sa s nimi stotožniť.

Potrebujeme moderne riadenú krajinu, ktorá bude decentralizovaná, demokratická, funkčná, pre nás obyvateľov zrozumiteľná a dôveryhodná. Kde sa nebudeme musieť spoliehať na „mesiášov“ alebo „zázračného jednotlivca“, ktorý za nás rozhodne, ako máme žiť. Pretože len občania, ktorým štát dôveruje a ktorým zároveň umožní spolurozhodovať, dokážu budovať spoločnosť, ktorá bude efektívne fungovať, kde hlavným princípom bude zachovanie spravodlivosti, bezpečnosti, kvalitných služieb, osobnej slobody a slobodnej diskusie.

Je najvyšší čas, aby sme si naše Slovensko, náš štát, pokojne a zodpovedne založili odznova.