Ocenená herečka z Potopy Sára Chripáková Hlavnú rolu v mojom živote hrá Boh. On stojí nad všetkým, čo sa deje

„Chcela som zapriať každému, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych pre nás všetkých a že je nad tým všetkým, čo sa deje. Aj keď je politika zlá, aj keď sa zdá, že život je na Slovensku trošku horší, stále to má v rukách Boh,“ hovorí Sára Chripáková, ktorá v ďakovnej reči po získaní ocenenia Slnko v sieti za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej postave zvolala Christos voskrese!

V rozhovore približuje, ako sa dostala k nakrúcaniu filmu Potopa o zatopení dediny Ruské pre vodnú nádrž Starina, čo zažívala počas nakrúcania, i to, ako sa ako neherečka pripravovala. „Ja som nemala žiaden scenár, doteraz som ho nevidela,“ hovorí 21-ročná študentka fyzioterapie, ktorá spieva aj v titulnej piesni filmu.

Prečo neštuduje herectvo, ale fyzioterapiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku? Dostala už po filmovom úspechu ďalšie herecké ponuky? A akú rolu v jej živote hrá viera v Boha? 

Dostali ste ocenenie za najlepší ženský herecký výkon za stvárnenie Mary vo filme Potopa, hoci ste pred kamerou predtým nikdy nestáli. Pocit?

Ešte stále mi nedochádza, čo sa vlastne stalo. Veľmi som sa tešila, ale život ide ďalej.

Čomu svoj úspech pripisujete?

Asi tomu, že som neherec. Keď som videla film druhýkrát, nevedela som sa naň už pozerať, lebo som sa videla veľmi kritickými očami. Zrejme porotu zaujalo stvárnenie Mary aj vzhľadom na to, že som predtým žiadne herecké skúsenosti nemala.

Boli ste preto autentickejšia?

Áno. Nemám žiadne zaužívané návyky.

Nehrali ste ani v nejakom školskom divadle?

Na základnej škole sme mali tanečno-dramatický krúžok, kam som niekoľko rokov chodila. S niektorými inscenáciami nás učiteľka prihlásila na divadelné súťaže. Dlhšie som sa však venovala recitovaniu v slovenčine a v rusínčine.

Na kasting vás upozornila susedka s presvedčením, že úloha je „šitá pre vás“. Potom to už išlo rýchlo?

Keďže v čase, keď som sa online prihlásila, bol covid a nemohli sme sa nejako stretávať, boli to dlhoročné kastingy. Najskôr som poslala video, kto som, čo som a čo robím. Keď som prešla cez toto kolo, asi pol roka sme boli v kontakte online počas môjho prvého ročníka na strednej škole. Potom sme mali kasting aj naživo a po ňom si ma vybrali do teasera.

Ten sa natočil, aby mali filmári čo prezentovať, aký film idú natáčať. Po nakrútení teasera mi povedali, že to ešte neznamená, že si ma vyberú aj do filmu. Bola som s tým v pohode, veď najskôr som si myslela, že kasting je len na komparz.

Až o dva roky nato, bolo to v decembri, keď som bola v treťom ročníku na strednej, sa ozvali, že pokračujú s kastingom a či som ochotná ísť do toho aj ja. Kývla som na to. V júni mi zavolal režisér Martin Gonda, že si ma vybral do hlavnej roly. Sedela som práve vo vlaku, išli sme so školou z divadla z Prešova. Nemala som o tom ešte nikomu hovoriť.

Zvládli ste to utajiť?

Vyšla mi vtedy slza a povedala som to svojim najbližším spolužiačkam, ktoré vedeli o tom, že som sa zúčastňovala na kastingoch.

Ako vyzeral pandemický kasting?

Prišiel mi mail so zopár scénami a textami. Točili sme v obývačke alebo v mojej izbe. Pomáhal mi brat a mamka, ktorí mi nadhadzovali texty a točili to na telefón. Potom sme to poslali producentovi.

Mnohé scény vo filme vznikali improvizáciou. Nemali ste klasický scenár kvôli tomu, aby to pre vás bolo ľahšie?

Ja som nemala žiaden scenár, doteraz som ho nevidela. Bolo to náročnejšie aj pre Martina Gondu, lebo mi musel každú jednu scénu vysvetľovať, priblížiť a potom sa ma spýtal, ako by som reagovala. Takto sme tie scény rozobrali a postupne sme sa dostali k tomu, čo asi povie Mara, čo jej odpovie otec, aká emócia či replika sa odo mňa vyžaduje. Takto sme to robili. Tri mesiace pred začatím natáčania filmu sme sa cez leto stretávali v Medzilaborciach a v okolí a prechádzali si scenár.

Keď neskôr vybrali otca Jožka Pantlikáša, ďalšiu postavu kamarátky Katky, tak sme sa stretávali už aj spoločne a nacvičovali sme si scény. Užila som si to.

Ako to vyzeralo na pľaci, keď ste nemali scenár?

Režisér Martin Gonda mi povedal, ktorú scénu ideme točiť, spýtal sa ma, či si nejako pamätám texty, a išli sme na to. Ak chcel, aby sme sa niečoho pridŕžali, tak to povedal. Ale väčšinou mi veril, už ma mal prečítanú a tušil, ako asi zareagujem. Aj pri scénach, kde som mala voľnú ruku, vedel, že to zahrám tak, že s tým bude spokojný.

Sára Chripáková. Foto: Postoj/Martina Spišáková

Filmového otca stvárnil Jozef Pantlikáš. Váš filmový vzťah bol ťažký. Ako ste dospeli k tomu, čo bolo vidieť vo filme?

Náš vzťah mimo kamier vyzeral podobne ako vo filme. Martin Gonda povedal Jožkovi na začiatku hereckých skúšok, ešte pred tým, ako sme sa my dvaja stretli, že ma má ignorovať. Všetko, čo bude rozprávať, mal rozprávať len na Martina. Nemal sa na mňa ani pozerať, ani mi dávať žiadnu pozornosť, aj keby som sa snažila s ním požartovať, nemal si to všímať.

Ja som o tom, samozrejme, nevedela. Myslela som si, že on je aj v skutočnosti taký čudný, neempatický, chladný človek. Aj som to režisérovi povedala asi po druhom stretnutí a on mi to potvrdil, aj keď vedel, že to nie je pravda. Jožko teda hral druhú postavu ešte aj mimo kamier, o to to pre neho muselo byť ťažšie.

Kedy ste zistili, že aj mimo kamier musel hrať neprístupného človeka?

Dozvedela som sa o tom, až keď sme dotočili poslednú scénu, v posledný natáčací deň. Zrazu tam bol Jožko, hoci on v ten deň s nami nenatáčal. Vravela som si, čo tu on robí, že sa asi prišiel rozlúčiť. Vtedy mi Gondi povedal, že to mali takto nastavené, aby sme náš vzťah vo filme nemuseli hrať, aby bol autentický. Vtedy sme sa s Jožkom objali, že už je dobre.

Ale naozaj to Martinovi vyšlo, lebo to, čo vidieť vo filme, som prežívala aj v realite. Na konci natáčania sa aj náš vzťah s Jožkom, presne ako vo filme, zlepšoval. Už sme prehodili nejaké slovo a už som sa ho až tak nebála. Ani som si to neuvedomila, ako sa náš vzťah reálne zlepšoval.

Takže keď ste na otca vo filme kričali, túžili ste to spraviť aj v realite?

Áno. Všetko sa mi to prenášalo. Hovorila som si, že voči nemu ani nemusím tú zlosť hrať. Nechápala som, ako môže byť niekto taký zlý človek. Nemala som rada, keď sme išli natáčať do Čertižného, kde bol náš herecký dom, lebo som vedela, že tam bude Jožko. Všetko som to prežívala súbežne. Mala som voči nemu až averziu, ťažko sa mi to aj točilo, ale Martin takto dosiahol presne to, čo chcel.

Robili sa vám ťažko aj scény, kde ste sa o neho museli starať?

Nacvičovali sme si to, v podstate išlo presne o to, čo teraz študujem, ale dalo mi to zabrať. Keď som ho musela dvíhať zo zeme, bolo mu povedané, že mi nemusí pri tom pomáhať, takže som sa poriadne zapotila.

Aj doma s vlastnými rodičmi sa rozprávate po rusínsky?

Áno. Odmalička sa rozprávame so starými rodičmi z otcovej strany aj s otcom po rusínsky, len s mamkou hovoríme po slovensky.

Máte aj doma gazdovstvo?

Áno. Máme sliepky, húsky aj zajace. Mali sme kedysi aj kozy a predtým, ako som sa narodila, mal môj pradedko aj koňa. Na zvieratá som zvyknutá odmalička.

Čo bolo pre vás vo filme najťažšie?

Najviac som prežívala scénu na miestnom národnom výbore, keď som mala kričať na Jožka pred viacerými ľuďmi. Tam mi strašne bilo srdce, čo bolo počuť aj cez port. Vyzeralo to tak, že to vtedy nedám alebo že sa zrútim, ale nejako som sa vzchopila a povedala som si, že to musím dať zo seba von, všetky tie silné emócie! Bežne to vo svojom živote nerobím, lebo ja som – podobne ako Mara – nekonfliktná a nerada kričím po ľuďoch.

Boli ste to vo filme viac vy alebo Mara?

Bol to taký perfektný mix, bola som v tom aj ja, ale predsa len som stvárňovala niekoho iného. Tým, že som nemala scenár a musela som veľa improvizovať, tak to šlo zo mňa, ale stále som sa snažila byť v línii toho, ako by reagovala moja postava.

Aj vo vlastnom živote si idete svoje ako Mara v Potope?

Určite hej. Myslím si, že je najlepšie naučiť sa na svojich chybách, aj keď to nie je najpríjemnejšie. Niektoré veci si treba zažiť, aby sme sa z nich vedeli poučiť do budúcna.

Sára Chripáková. Foto: Postoj/Martina Spišáková

Zažili ste doma niekedy podobnú situáciu, že vám rodičia bránili ísť si za niečím, po čom ste v živote tak túžili?

Nie. Moji rodičia ma vždy podporili v tom, čo som chcela, ale keď videli, že to môže byť niečo zlé, tak sa mi to snažili rozumne vysvetliť a väčšinou mali pravdu. Majú toho odžitého viac a nechcú mi zle, takže nakoniec bolo dobré, že som ich občas aj počúvla.

Čítal som, že ste chceli študovať herectvo, ale pre lepšie uplatnenie ste sa radšej rozhodli ísť na gymnázium. Zasiahli práve v tomto vaši rodičia?

To bola presne tá situácia, ktorú som myslela. Chcela som ísť na konzervatórium, no môj otec sa vtedy vyjadril, že z doktorky herečka môže byť, ale z herečky doktorka nie.

Uvedomila som si, že má pravdu a môžem ísť študovať niečo, čo mi dá šancu na istú budúcnosť, lebo z konzervatória bude ťažšie ísť na zdravotnícku školu a herectvo môžem vyštudovať aj neskôr. Preto som sa nakoniec rozhodla pre gymnázium, a keď sa na to spätne pozerám, bola to dobrá voľba.

Ani dnes neľutujete, že ste nešli na to konzervatórium?

Vôbec. Vtedy ma to trošku mrzelo, ale herectvo si ma našlo, takže sny sa dajú plniť aj iným spôsobom.

Je táto cena pre vás istým zadosťučinením?

Určite. Bola to čerešnička na torte. Absolútne som to nečakala, ani to neviem vyjadriť, som neskutočne šťastná. Nemám ani slov, je to také šialené požehnanie.

Pôvodne ste chceli byť lekárkou?

Nie, medicína ma neťahala, skôr veterina, ale na strednej som rýchlo prišla na to, že to by nebolo úplne pre mňa.

Pochádzate z dediny Volica v okrese Medzilaborce, odkiaľ sa viac odchádza, než sa v ňom zostáva. Bol aj váš odchod za štúdiom do Ružomberka takým vyslobodením, ako bolo pre Maru vo filme zatopenie Ruského pre vodnú nádrž Starina?

Možno to bol tiež trochu útek, ale nie zo zúfalstva, skôr radostný. Áno, žijeme v kraji, o ktorom sa hovorí, že tam „nič nie je“, a odkiaľ sa odchádza, ale moja dedina ešte stále existuje. Je to stále môj domov, aj keď som viac času mimo neho, stále sa rada vraciam. Život na dedine sa mi páči, ale bola som rada, keď som šla na vysokú školu.

Tam, kde ani konsolidácia nie je problémMajú najnižšie mzdy v krajine a stále volia rovnako

Juraj BrezániKristína Votrubová

S vaším štúdiom fyzioterapie nemá film, kde sa musíte starať o takmer bezvládneho otca, nič spoločné?

Vôbec, mne vtedy ani nedošlo, čo sme vo filme robili. Až teraz na škole som si to uvedomila.

Prečo ste šli študovať práve fyzioterapiu?

Pred piatimi rokmi sa nám narodila sestra s Downovým syndrómom. Už keď bola v brušku, mala veľmi zlé prognózy. Od narodenia sa to s ňou ťahá, potrebovala podstúpiť operáciu, rehabilitácie. Svoje povolanie som videla v nej, ona ma k tomu inšpirovala. Vidím, že fyzioterapia je v dnešnej dobe potrebná nielen pre malé deti, ale celkovo pre ľudí, a to pre náš životný štýl.

Prečo ste si vybrali Katolícku univerzitu?

Lebo to je katolícka univerzita. Vedela som, že si tu možno nájdem priateľov, ktorí ma potiahnu vo viere alebo s ktorými sa v nej budeme vzájomne ťahať. A počula som aj dobré ohlasy na tunajšie štúdium fyzioterapie.

Ako zmení rodinu súrodenec s Downovým syndrómom, ktorý si vyžaduje väčšiu pozornosť nielen od rodičov, ale aj od súrodencov?

Želala by som asi každému dieťa, ktoré by dalo toľko lásky do rodiny, koľko nám dala ona. Naučila nás spomaliť a vážiť si každý jeden okamih. A aj keď zažívame neraz ťažké chvíle, treba bojovať za život. Nie je to ľahké a vyžaduje si to viac pozornosti, no nás – jej súrodencov – to nijako neukracuje. Tým, že je nás veľa, pozornosti má dosť. Sme za ňu všetci vďační.

Koľko vás je doma súrodencov?

Momentálne menej, lebo tí starší sme odcestovaní, ale mám šiestich súrodencov, takže je nás sedem detí. Ja som druhá v poradí.

Mám to veľmi rada, veľké rodiny sa mi páčia. Je super mať viac súrodencov. A ešte keď máte aj dobrý vzťah a aj s rodičmi dobre vychádzate, tak je to požehnanie. Veľa ľudí to nechápe a pýta sa ma, ako sa to dá zvládať, ale dá sa to. Neviem si bez nich život predstaviť.

Sára Chripáková. Foto: Postoj/Martina Spišáková

Keď ste ďakovali za ocenenie Slnko v sieti, v prvom rade ste poďakovali Bohu. Akú rolu vo vašom živote hrá?

Tú hlavnú. Bola som vo viere vychovaná odmalička. Bohu ďakujem za všetko, čo mi dal, aj za to, čo vzal. Lebo to, čo mi zobral, mi vlastne pomohlo, aj keď som to vtedy ešte nevidela. On je môj najlepší priateľ, ku ktorému sa utiekam aj v dobrých, aj v zlých časoch.

Na záver svojej reči ste zvolali Christos voskrese! Chce to guráž, povedať čosi podobné pred publikom, ktoré bolo skôr liberálne než konzervatívne. Mali ste to naplánované?

Bolo to veľmi spontánne. Nemala som pripravený žiadny príhovor. Neverila som, že popri tých veľkých herečkách mám ja nejakú šancu. Povedala som to od srdca aj s tým zvolaním na konci, keďže sa nachádzame ešte stále vo Veľkonočnom období a mala som veľmi krásnu Veľkú noc. Chcela som zapriať každému, že Ježiš naozaj vstal z mŕtvych pre nás všetkých a že nad tým všetkým, čo sa deje, je Boh. Aj keď je politika zlá, aj keď sa zdá, že život je na Slovensku trošku horší, stále to má v rukách Boh.

Aké reakcie ste dostali?

Keď som sa vrátila na miesto k rodičom, mali slzy v očiach. Najviac ma dostal môj otec, asi prvýkrát som ho videla takého rozcíteného. Ani on nečakal, že budem ocenená.

Nasledujúce ráno mi prišli aj ďakovné maily z Katolíckej univerzity, že si vážia, že som získala ocenenie, ale aj to, že som sa priznala k viere. Keď som videla, že aj na Facebooku či Instagrame ľudia odpovedali Voistinu voskrese, potešilo ma, že viera v ľuďoch stále je a ja som sa o tú svoju s nimi mohla podeliť.

Bol niekto, koho to pohoršilo?

Nikto taký mi nepísal.

Celý galavečer zaznievali rôzne politické heslá i kritika toho, že program neodvysielala STVR. Nelákalo vás vyjadriť sa k politike?

K politike sa nevyjadrujem, lebo ju natoľko nesledujem. Je však aj pre mňa smutné, ak sa ničí niečo, čo funguje, čo dokáže tvoriť krásne projekty a pomáha ľuďom užívať si prítomné okamihy.

Cítite sa v umeleckom prostredí ako neherečka, ktorá sa nehanbí za svoju vieru, rešpektovaná?

Nikdy som nezažila, ani počas natáčania, že by ma niekto za to súdil. Ak sa my nesmejeme z ľudí, ktorí neveria v Boha, prečo by sa mali smiať oni nám, že my veríme? Ak to ktokoľvek robí, je to pre mňa ľudská hlúposť.

Kto je pre vás v umeleckom svete vzorom?

Asi nemám vzor, podľa ktorého sa riadim, no vždy som obdivovala hercov, ktorí ma vedeli presvedčiť o svojej postave a boli prirodzení. Ak mám však niekoho menovite spomenúť, tak je to Simona Magušinová. Páči sa mi, ako vo svojich piesňach reflektuje svoje pocity, životné situácie a vieru.

Aké reakcie ste dostali za svoj výkon vo filme?

Asi najväčšia pochvala pre mňa bola, keď mi niekto povedal, že mi to uveril. Ľudia, ktorí boli vysťahovaní priamo z Ruského, prišli za nami so slzami v očiach, že to celé akoby prežili ešte raz. To bola asi najväčšia odozva, ktorú som dostala.

Stretli ste sa aj s kritikou?

Asi mi ešte nikto nepovedal do očí, že to bolo hrozné. Nie všetkým sa páči to isté a je úplne normálne, ak by mi aj nejaká kritika prišla.

Na Instagrame máte citát zo žalmu: „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce.“ Za čím túži teraz?

Takto sa ma to ešte nikto nespýtal. Momentálne mám veľmi pekné obdobie, ani sa netrápim, aj si užívam všetko to, čo mám okolo seba, čo mi je ponúknuté. Túžim len po tom, aby som bola šťastná, aj moji blízki, aj všetci ľudia na svete, aby bol v ňom pokoj. Vnímam, že sa teraz navonok odzrkadľuje všetko to, čo majú ľudia v srdci, a nevedia to zastaviť. Verím, že v najbližšom čase sa to všetko skončí a budeme si všetci viac užívať to, že máme možnosť žiť na tejto zemi.

Pozerajú sa dnes ľudia na vás inak?

Verím, že nie, ale je možné, že ľudia, čo ma poznajú z filmu, sú viac unesení, keď ma stretnú.

Nikto vás na ulici nespoznáva po tom, čo ste hrali v Potope?

Málokedy sa mi to stane, keďže som väčšinu času na strednom Slovensku, kde film nemal až taký dosah.

Sára Chripáková. Foto: Postoj/Martina Spišáková

Vaše sociálne siete nie sú verejné. Chcete si súkromie aj naďalej zachovať?

Zatiaľ áno. Ani som nečakala, že mi bude chodiť toľko žiadostí. Teraz tam mám len svojich najbližších, ale uvidím, možno sa to zmení v budúcnosti. Momentálne by som si však ešte rada ponechala svoje súkromie, lebo to mám rada. Ale ak by som sa neskôr pohybovala aj v hereckom svete a bolo by to nevyhnutné, tak by som možno svoj prístup zmenila.

V rozhovore pre Korzár ste povedali, že ak si vás herectvo ešte nájde, nebudete sa brániť. Už ste dostali ďalšie ponuky?

Zatiaľ nie. Po filme Potopa som stihla natočiť len jeden študentský film, ale nechám to otvorené v slobode. Aj preto, že som vyrastala vo viere, by som ani nezobrala hocičo. 

Chcete sa viac vrátiť pred kameru alebo začať ako fyzioterapeutka?

Ak by sa dalo, tak aj, aj.

Čo vám táto skúsenosť zatiaľ dala?

Veľkú vďaku, že som to mohla celé zažiť v takom mladom veku bez nejakých hereckých škôl a veľkých skúseností. Hneď za prvý film, ktorý som natočila, som bola ocenená. Nedeje sa to často a prežívam vďačnosť, lebo to nie je samozrejmosť.