Tam, kde ani konsolidácia nie je problém Majú najnižšie mzdy v krajine a stále volia rovnako

„Keď idem cez Stropkov, je to mesto, ktoré funguje, vidieť tam matky s deťmi v kočíkoch. Ja som už aj zabudol, že niečo také ako kočíkovanie existuje,“ hovorí Peter Holzer, ktorý žije v Medzilaborciach už viac ako štyridsať rokov.

Ľudia odchádzajú za lepšími podmienkami na západ Slovenska, prípadne do zahraničia. Zostávajú skôr starší ľudia a to sa zákonite odzrkadľuje na atmosfére mesta.

S Holzerom sa stretávame v reštaurácii miestneho hotela, kam má prísť kuriér, ktorému odovzdá zásielku figúrok pre Amazon.

Roky v regióne podniká, vyrába malé figúrky z krištáľu, ktoré predával odberateľom po celom Slovensku, dokonca aj do zahraničia.

Na okraji záujmu

Čo sa týka podnikania, Holzer svoju situáciu považuje za katastrofálnu.

„Dneska je situácia taká, že ľudia rozmýšľajú už len nad bývaním, stravou a mobilom. A ja vyrábam darčekové veci,“ hovorí.

Nie je náhoda, že skončil pri skle. Medzilaborce boli výrobou krištáľu známe, dlhý čas tu totiž fungovala sklárska fabrika.

V továrni pracoval aj on, i keď nie priamo vo výrobe. Do Medzilaboriec sa dostal ešte pred štyridsiatimi rokmi vďaka futbalu. Vybrali si ho do tímu, cestou do svojho nového pôsobiska stretol ženu, ktorá sa nakoniec stala jeho manželkou, a tak sa v regióne usadil.

Vtedy to však podľa neho bolo iné mesto. Malo život, dnes je polomŕtve.

Podnikateľ z Medzilaboriec Peter Holzer. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Ošarpaná budova v centre Medzilaboriec pred mestským úradom. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Nepomohla tomu ani konsolidácia, ľudia podľa neho šetria už aj na základných potrebách. Ublížilo to aj jeho podnikaniu, výrazne väčšou ranou však bola pandémia. Pred ňou mal na Slovensku 33 odberateľov, keď pandémia ustala, zostali mu traja.

A tak prestal zamestnávať a už robí všetko iba sám.

Okres mal v roku 2004 dvanásť a pol tisíca obyvateľov, v roku 2024 to bolo 10,7 tisíca. To ukazuje oficiálna štatistika, realita je však zrejme ešte negatívnejšia.

Je poludnie, na uliciach však stretávame len zopár ľudí. Medzilaborce sa s necelými šiestimi tisícami obyvateľov radia medzi najmenšie slovenské mestá. Nemajú nemocnicu ani väčšie námestie či historické centrum.

Stred mesta tvorí zopár ošumelých obchodov v schátranej budove obchodného strediska a oproti je mestský a okresný úrad. Ten bol pred rokmi zrekonštruovaný z európskych zdrojov, na zmodernizovanie interiéru však už peniaze zrejme nezostali.

Odchod ľudí nie je ničím novým, ide o dlhodobý trend siahajúci až do 19. storočia. Vtedy sa začali masové emigrácie do Ameriky, do ktorých sa zapojila aj rodina Andyho Warhola pochádzajúca z Mikovej neďaleko Medzilaboriec.

Podľa primátora mesta Vladislava Višňovského sa situáciu nepodarilo zvrátiť ani za socializmu.

„Od roku 1958 do Medzilaboriec neprišla žiadna väčšia investícia a tým som povedal všetko,“ hovorí pre Postoj.

Primátor Medzilaboriec Vladislav Višňovský. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

„Tento región doplatil na veľmi slabú iniciatívu miestnych predstaviteľov komunistickej strany, ktorí nezabezpečili dostatok pracovných miest pre vysokokvalifikovaných zamestnancov. A to sa s nami ťahá až dodnes,“ vysvetľuje.

Mladí ľudia, ktorí dosiahli vyššie vzdelanie, sa tak do regiónu dlhodobo nevracali, nemali sa totiž kde uplatniť. V roku 1978 v meste zatvorili pôrodnicu, v roku 2010 nemocnicu.

Situácia sa podľa primátora zlepšovať ani nebude. „Rýchlosť odchodu a úpadku sa bude, bohužiaľ, zvyšovať. Demografiu nikto nevie obísť,“ hovorí.

Veľká rana pre mesto prišla v roku 2008, na začiatku finančnej krízy, keď skončila tamojšia sklárska firma. O prácu prišlo päťsto ľudí.

Ľudia tak momentálne pracujú najmä v menších firmách, v službách a dôležitú rolu zohrávajú aj sociálne služby. V okrese Medzilaborce je vytvorených 580 miest v domovoch sociálnej starostlivosti a fungujú tam aj dva detské domovy.

Eurofondy nepomohli

Región si v rámci Slovenska drží nemilé prvenstvo: sú v ňom najnižšie platy a aj nezamestnanosť patrí medzi tie najvyššie.

Rozvoju by teoreticky mali pomáhať eurofondy, podľa Višňovského však veľký význam nemajú. „Môj kolega hovorieval, že môžeme urobiť zlaté chodníky, len aby mal po nich kto chodiť,“ hovorí.

Eurofondy podľa neho nie sú nastavené tak, aby reálne zlepšili podnikateľské prostredie. To, že za ne mesto postaví ihrisko alebo chodník, vraj nezmení zásadne nič.

Holzer však upozorňuje, že v meste sa už roky nič nemení, možno s výnimkou kruhového objazdu.

V posledných rokoch sa ešte rekonštruuje múzeum Andyho Warhola, ktoré je už viac ako dva roky zatvorené. Hrubá stavba by už mala byť dokončená, riaditeľ múzea odhaduje, že by mohlo byť otvorené na budúci rok v lete.

Zatiaľ je však okolo múzea ticho, vidieť len dvoch robotníkov s malým bagrom, ktorí práve upravujú oplotenie.

Situáciu v regióne vidí pesimisticky aj ďalší malý podnikateľ, ktorý vlastní miestne papiernictvo. „Podnikám už dvadsaťtri rokov a vidíte, že by sa mi nejako darilo?“ hovorí.

Počas nášho rozhovoru do obchodu takmer stále prichádzajú ľudia a často aj niečo kúpia, zjavne to však nestačí.

Demokracia nič nepriniesla

Otázke o tom, ako ho zasiahla konsolidácia, veľkú pozornosť majiteľ papiernictva nevenuje. „Čo ste si vybrali, to tu máme,“ trpko konštatuje a začína opisovať, prečo bolo za socializmu lepšie.

„Čo je z toho, že môžete vycestovať? Akurát kopa mladých odtiaľto odišla. Sem sa nikdy nikto nevráti,“ hovorí.

„Ja v demokracii nevidím nič pozitívne,“ dodáva.

Viac ako konsolidácia ho teda trápi systém ako taký, pre ktorý je podľa neho život v Medzilaborciach už dlho ťažký.

Na zastávke pred stále zatvoreným múzeom Andyho Warhola. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Pravoslávny Chrám Svätého Ducha v Medzilaborciach. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vtom – aby toho nebolo málo – vstúpi do papiernictva asi 50-ročný muž a s dávkou irónie si vypýta šnúrku. Žartom dodá, že na obesenie. Predavač ho iba naviguje: „Na konci vľavo.“

Depresiu cítiť aj z ďalších ľudí v uliciach Medzilaboriec. A nemôže za to konsolidácia, ktorú v tomto období politici riešia a televízie hrajú deň čo deň. Miestni sa majú zle aj bez nej už dlho.

„Ja si myslím, že je to stále na tej istej úrovni,“ poznamená asi štyridsiatnička kráčajúca popri hlavnej ceste. Kúsok za ňou vystupuje z auta aj pravoslávny kňaz, ktorý nevie životnú úroveň odhadnúť za druhých.

„Mne sa žije dobre, no nikto miestny by nepovedal, že si žije dobre,“ povie. „Zvykli sme si sťažovať sa. Je to o nastavení človeka,“ dodá.

Od komunistov k Ficovi

Politicky ide o kút Slovenska, kde nevíťazí nikto iný ako Smer. V posledných parlamentných voľbách získal v okrese takmer tridsať percent a jeho dvojička Hlas viac ako dvadsaťštyri percent. S veľkým odstupom nasledovalo hnutie Igora Matoviča s jedenástimi percentami.

Miestni iba vymenili komunistov, ktorých vo veľkom volili ešte aj po Novembri ’89, za stranu Roberta Fica. Podľa primátora Višňovského sa politické preferencie nezmenia za žiadnych okolností.

Pripustí však, že volebný potenciál súčasnej vládnej koalície sa pre konsolidáciu môže mierne znížiť, ale nie o veľa. „Nebude to závratné číslo. Dôchodcovia budú mať trinásty dôchodok, takže tí nič nezmenia,“ myslí si Višňovský. Podľa neho vyššiu DPH a vyššie poplatky budú cítiť všetci.

A ako je možné, že miestnym ľuďom nebude drahota prekážať? „Vždy sa nájde vinník niečoho zlého. A keď sa nájde – napríklad Matovič –, preferencie sa meniť nebudú,“ povie jednoznačne Višňovský, ktorý kandidoval s podporou Smeru a Hlasu.

K akejkoľvek zmene preferencií miestnych voličov je skeptický aj podnikateľ Holzer. „Ľudia majú klapky na očiach,“ poznamená.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Na konci mesta. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Spomenie príbeh z čias pandémie, teda obdobia vlád Igora Matoviča, keď sa stretol s mladším kolegom podnikateľom, ktorý mal podobne ako on predajňu darčekových predmetov.

„Zahlásil mi: ‚Jóój, ale mne aj tak bolo najlepšie za Fica.‘“

„Tebe nevadí, že rozkradli celú republiku?“

„Nie, lebo mne bolo dobre,“ odpovedal mu, pritom zarobil asi päťsto-šesťsto eur mesačne. „S tým si spokojný?“ opýtal sa ho.

Odpoveď už nedostal.

A čím dokáže Robert Fico miestnych osloviť? „Rétorikou. On vie tak zblbnúť ľudí… Človek, ktorý len trošku rozmýšľal, dobre vedel, že klame, ale on vedel to klamstvo tak perfektne podať, že mu všetci uverili,“ opisuje Medzilaborčan.

„Ľudia nerozmýšľajú nad tým, čo povedal a či je to pravda. Takto sú tu ľudia naučení.“

Keby tak Jaguar prišiel do Vranova...

Úspech v regióne by jednoznačne zožal ten, kto by doň priviedol investora. Práve to považuje za kľúčové primátor Višňovský aj podnikateľ Holzer.

„Keby Jaguar prišiel do Vranova či do Michaloviec, situácia by bola iná. Ale to sa nestalo a už sa to ani nestane,“ hovorí Višňovský. Nepomôže ani Volvo, ktoré bude onedlho otvárať továreň neďaleko Košíc.

Je to príliš ďaleko na to, aby tam ľudia dochádzali.

Podľa neho ich ani veľmi neláka, keď počujú, aké tam majú byť mzdy a štruktúra zamestnancov. „Ľudia dnes nechcú robiť za 1500 eur. Každý hľadá možnosti, a keď nie sú, ide preč,“ hovorí.

Doviesť nejakého investora do regiónu je zároveň veľmi ťažká úloha. Chýba infraštruktúra aj kvalifikovaní pracovníci, čo sú dve kľúčové veci, ktoré firmy pri výbere lokality berú do úvahy.

Predsa len sa však v poslednom období niečo podarilo. Mesto podľa Višňovského predalo pozemky americkému investorovi, ktorý by mal robiť penetračné hmoty a vytvoriť asi sedemdesiat pracovných miest.

„Pre Medzilaborce je to pekné číslo. Každý sa tomu teší, ale nedokáže to zmeniť chod mesta či okresu,“ uzatvára Višňovský.