„My nie sme tí, ktorí poplatky ticho tolerujú. Mali sme päť podpísaných svedeckých výpovedí, že poskytovateľ podmieňuje vyšetrenie zaplatením poplatku, no nebolo to dosť pre ministerstvo zdravotníctva,“ hovorí Martin Caudt, riaditeľ odboru zdravotníctva Banskobystrického samosprávneho kraja.
Rezort zdravotníctva, ktorý o pokutách za vyberanie poplatkov rozhoduje na druhom stupni, podľa neho v priemere dva roky nič nerobí, hoci mu zákon káže rozhodnúť do 30 dní. „Keď vám niekde stojí konanie dva roky, poplatky sa naďalej vyberajú. Nemôžeme dať lekárom ani blokovú pokutu,“ dodáva Caudt.
Tvrdí, že župné zakladanie ambulancií je cesta, ako nahrádzať súčasný nefunkčný systém. Z akého dôvodu však pacienti nechcú prejsť do nových ambulancií? A prečo lekári nevyužívajú na objednávanie pacientov systém, ktorý im župa platí?
S touto myšlienkou som sem bol v podstate prijatý. Bol to môj plán už pri pohovore, a to som ešte nevidel čísla, ktoré sa mi o stave a veku našich ambulancií odkryli, keď ma zamestnali. Rozbehli sme projekt, v ktorom nás zastavil až covid a teraz nás brzdia financie.
Dopyt je a určite v tom chceme pokračovať, no všetko bude závisieť od toho, ako štát bude financovať ambulantný sektor, a, samozrejme, od dotácií zastupiteľstva.
To závisí od odbornosti. Pediatrická je drahšia ako všeobecná, pohybujeme sa okolo 15-tisíc eur. Ale napríklad kardiologická ambulancia so všetkým vybavením nás vyjde na 85-tisíc eur.
Naša dotácia činí zhruba 600-tisíc eur ročne, ale to nejde na prevádzku zabehnutých ambulancií, ale na budovanie nových. Keď zakladáte všeobecnú ambulanciu na zelenej lúke, trvá to dva roky, kým naberiete kmeň, a niekedy aj dlhšie.
Založili sme napríklad pediatrickú ambulanciu v Detve v roku 2019, ale trvalo nám vyše dvoch rokov, kým sme sa dostali do čiernych čísel. A to napriek tomu, že sa tam pol roka predtým zrušili dve ambulancie.
Myslím si, že mnohí ľudia nechcú riešiť zmenu lekára, kým nevznikne nejaký vážny problém a nemajú kam ísť. Potom sa však zase sťažujú. Je to také naše, že radšej sa budem sťažovať, ale lekára nezmením.
Mentalita Slovákov je jednoducho taká. Založíte novú ambulanciu s novým lekárom, s novým prístupom, s kvalitným vybavením, no napriek tomu budú ľudia chodiť k niekomu, komu keď zavolajú, vedia, že dostanú péenku či lieky, aké chcú, bez toho, aby ich vôbec videl. Kým to takto funguje, mnohí radšej lekára nemenia.
Pritom máme aj čísla, ktoré nám hovoria, že je tu dostatočný priestor na to, aby sme založili novú ambulanciu, no pacienti sa tam neraz aj z týchto dôvodov nehrnú. A keď už nejakých pacientov získate, tak sa stáva, že vám to starší kolegovia vyčítajú, lebo oni ich stratia.
Musíte mať aspoň 1 200 kapitovaných poistencov. Keď ich nemáte, máte problém. Ak chcete, aby sa vám vracala investícia, potrebujete ich ešte viac, ale to my prioritne neriešime, lebo nám nejde o zisk. Ideme nám len o to, aby to bolo rentabilné.

Prioritne je to v zlom nastavení financovania jednotlivých špecializácií. Pokiaľ ambulancia nevykonáva takzvané SVaLZ-ové výkony (laboratórne vyšetrenia, pozn. red.), má problém s financovaním.
Áno. Stále s nimi diskutujeme o tom, že ak chceme pokryť biele miesta v kraji odbornosťami, ktoré nemáme, ako je napríklad pneumológia, prípadne dostať do niektorých regiónov všeobecných lekárov, musíme sa baviť o rozdielnom financovaní. Ale poisťovne čosi podobné nechcú počúvať. Majú ohľadom toho rôzne výhovorky a názory a v poslednom období sa naučili presúvať svoju zodpovednosť na samosprávne kraje.
Že nie sú doktori a nikto do tých regiónov ísť nechce.
Čiastočne. Mladí ľudia chcú mať dnes svoj komfort, dostupné služby pre seba a svoju rodinu. Ak sa lekár sám od seba rozhodne vrátiť do odľahlého regiónu, ide tam buď preto, že tam má korene, alebo preto, že ho zaplatíte.
Keď chce Švédsko dostať nejakého lekára za polárny kruh, prípadne Chorvátsko obsadiť ambulanciu na ostrove, musia ho zaplatiť lepšie ako lekára v dobre dostupnom meste. A to hovoríme aj poisťovniam, že bez tohto to jednoducho nejde.
Keby sme mali na tieto špecifické prípady viac peňazí, určite by sme mali aj viac lekárov. Plat je v takejto ambulancii rozhodujúci motivačný faktor, pretože s nemocnicami po navýšení platov súperiť nedokážeme. Ale zo súčasných platieb poisťovní sa to nedá ufinancovať tak, aby sme im dokázali konkurovať aj v týchto oblastiach.
Žiadostí od lekárov bolo vždy dosť, ale keď sa začneme baviť o regióne a pracovných podmienkach, mnohé z diskusií sa skončia už na začiatku.

Martin Caudt. Zdroj fotografie: BBSK
Zväčša ide o mladých ľudí, ktorí si po skončení školy nechcú zakladať firmy, rokovať s poisťovňami, prípadne si kupovať kmeň pacientov a ísť hneď do dlhov. Keď ste neskúsený, nemusí to dopadnúť najlepšie. Niektorí majú podnikateľské vlohy, ale nie každý v tom vie chodiť. My im ponúkame ľahšiu cestu, no vyžadujeme od nich aj výkon a efektivitu. Bez toho benefity ako 13. či 14. plat nedostanú.
Asi máme pri rokovaniach väčšiu váhu, ale nemyslím si, že sú voči nám ústretovejšie, lebo nemáme lepšie financovanie ako ostatní. Ani ako župa si nevyboxujeme viac, možno len zmluvu dostaneme skôr, ale aj to len preto, že dokážeme poisťovne naháňať viac.
Veríme, že s novým katalógom výkonov príde do systému viac peňazí a sektor sa tým zrevitalizuje.
Keď sa zlepšilo financovanie všeobecného lekárstva, pocítili sme obmenu aj záujem mladých, hoci nám stále chýbajú „dedinskí“ lekári a lekári v južných okresoch ako Veľký Krtíš, Lučenec, Rimavská Sobota či Krupina. Veríme, že lepšie financovanie špecialistov pomôže aj tomuto sektoru.
Tých 1 800 sme mali v elektronickej forme a ďalšie v papierovej podobe. Tieto sme museli ručne naskenovať, čo istý čas trvalo. Dnes už budeme mať väčší počet zverejnených cenníkov. Avšak máme aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorí nevyberajú poplatky, čo znamená, že nemajú ani cenníky.
Samosprávny kraj nemôže kontrolovať cenníky, my cenníky iba registrujeme. Na ich kontrolu nemáme kompetencie.

Pán ombudsman to povedal ešte v roku 2025. Zamestnanci kancelárie verejného ochrancu práv následne navštívili všetky samosprávne kraje, kde sme im podrobne vysvetlili situáciu, konkrétne spisy a zistenia. Veríme, že sme im dostatočne objasnili legislatívu, v ktorej sa pohybujeme, a robíme len to, čo nám dovoľujú zákony.
My sa zaoberáme cenníkom v čase, keď dostaneme nejaký podnet, ktorý je podložený. Ak chcete niečo riešiť v rámci správneho konania, musíte mať všetko zdokladované. Postupujeme podľa zákona o správnom konaní z roku 1971 a prichádzame na to, že sme pomaly ako vyšetrovatelia. Musíme všetko preukázať, zdokladovať čas aj miesto skutku. To, že má niekto nezákonný poplatok v cenníku, nestačí. Inak povedané, skutok sa nestal.
Robiť mystery shopping v zdravotníctve nie je také jednoduché. Vy si pôjdete dať vŕtať zuby k nejakému zubárovi len preto, aby ste ho otestovali, aké poplatky vyberá?
Takýto mystery shopping robíme, ale to neodstráni poplatky. Za to, že niekto nemá zverejnený cenník, dostane pokutu, ale neodradí ho to od vyberania poplatkov. K lekárovi sa však na vyšetrenie anonymne nedostanete, nedá sa to. Musíte mať výmenný lístok, musí vás tam niekto poslať alebo musíte s niekým uzavrieť dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ja nemôžem prísť k všeobecnému lekárovi v Poltári a povedať, že chcem byť jeho pacientom.
Ale my naozaj konáme. Súčasné správne konanie nám dovoľuje uložiť niekomu pokutu, ktorá je preukázateľná a zdokladovaná. Zdokladovať podmieňovanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti zaplatením poplatku je však v našom systéme náročné.
Mali sme napríklad päť podpísaných svedeckých výpovedí, že poskytovateľ podmieňuje vyšetrenie zaplatením poplatku, no nebolo to dosť pre druhý stupeň odvolania, teda ministerstvo zdravotníctva. My nie sme tí, ktorí to ticho tolerujú.
Najprv musíme dostať podnet od pacienta, bez toho ani nemôžete začať konať. Musíme mať kópiu pokladničného dokladu, aby sme vedeli, za čo bol poplatok vybraný. Potom pozeráme cenník, či tam ten poplatok uvedený je. Následne žiadame o stanovisko aj zdravotnú poisťovňu, či tento výkon lekárovi uhradila alebo nie.
Okrem toho je tu ešte aj zákon o kontrole, podľa ktorého sme povinní spraviť priebežný protokol, ku ktorému sa dotknuté strany musia vyjadriť a vyrovnať sa so všetkými námietkami.

Martin Caudt spolu so županom Ondrejom Lunterom a s novou lekárkou župnej ambulancie. Zdroj fotografie: BBSK
Keď sa toto všetko skončí, čo je zhruba tri až šesť mesiacov podľa toho, ako dotknuté strany nechajú plynúť lehoty na prevzatie písomností, začne sa správne konanie a trvá ďalšie minimálne tri mesiace, kým sa podarí vydať vôbec nejaké rozhodnutie. Keď na základe tohto všetkého vyhodnotíme, že poplatok bol nezákonný, lekár sa môže odvolať a následne to rieši ministerstvo zdravotníctva.
Bežná prax je, že v priemere dva roky nič vo veci nerobí. Zákon pritom hovorí, že druhostupňový orgán má rozhodnúť do 30 dní a za mimoriadnych okolností do 90 dní, ale samotné ministerstvo tieto zákony nedodržiava.
Vo vyššie spomínaných prípadoch dostávame od ministerstva zamietavé rozhodnutia z rôznych nám nelogických dôvodov. Deklarovali sme to aj verejnému ochrancovi práv, deklarujeme to niekoľko rokov aj ministerstvu, že legislatíva tak, ako je nastavená, nám neumožňuje efektívne vykonávať kontroly. Nech sa pozrú, prečo u nich stoja tie rozhodnutia tak dlho.
Nemôžeme vydávať ani predbežné opatrenia, aby sme zamedzili takémuto konaniu, a keď vám niekde stojí konanie dva roky, tak sa poplatky naďalej vyberajú. Nemôžeme dať ani blokovú pokutu ambulancii za nevyvesenie cenníka či nezákonný poplatok. Vždy musíme ísť správnym konaním.
Čísla vám z hlavy povedať neviem, ale ani tých podnetov nie je veľa. Telefóny nám síce zvonia, ale oficiálne sa pacienti sťažovať nechcú, aby nestratili svojho lekára. Mnohí musia dochádzať za doktorom aj 90 kilometrov a sú radi, že sa k nemu vôbec dostanú, aj za cenu, že za to zaplatia 20 eur. Ak dostávame podnety, ide najmä o lekárov v mestách.
Máme aj niektoré právoplatné rozhodnutia, aj uhradené a vymožené pokuty, ale hovoríme o jednotkách prípadov ročne. Niektoré prípady aj po právoplatnom rozhodnutí lekári napadli a skončili na Najvyššom správnom súde. Súčasná legislatíva nám v tejto veci neumožňuje robiť viac.
.jpg)
Zaujatosť, nesprávne vyhodnotenie či posúdenie. Hľadajú právnické kľučky, ako sa pokute vyhnúť. Pri opakovaných porušeniach hovoríme o tisícových pokutách, a to už nechce každý zaplatiť. Jeden pán doktor, ktorého sme v ambulancii opakovane po sebe nenašli, sa odvoláva na to, že nepočul klopanie a mali sme hlasnejšie búchať na dvere. Niektoré argumenty si ani nevymyslíte.
Zákon hovorí, že samosprávny kraj cenník len eviduje, takže nevyškrtáva to, čo vlastne ani neschvaľuje. Keby sme ich však mali schvaľovať my, ani neviem, či by sme na to mali kapacitu. Máme 42 špecializácií a dvetisíc ambulancií.
My tu na úrade nie sme lekári, dokopy nás je desať a máme jedného lekára samosprávneho kraja na tretinový úväzok. Kto by posudzoval, či si za ten výkon môže lekár vyžadovať poplatok? To sú niekedy naozaj vysokoodborné veci, ktoré musíte posúdiť v súlade so zmluvou so zdravotnými poisťovňami, pričom každá z nich má inak nastavené zmluvné podmienky.
Za združenie samosprávnych krajov SK8 si myslíme, že zodpovednosť za kontrolu cenníkov by mali prevziať zdravotné poisťovne, ktoré jednotlivé výkony lekárom aj uhrádzajú. Ony vedia, za čo im platia, a nemusia sa riadiť zákonom o správnom konaní. Majú inštitút odzmluvnenia, keď niekto porušuje ich podmienky. Toto my spraviť nemôžeme.
A ak poisťovne za niečo málo platia, tak potom nech to poistencom zodpovedia. Všetci vieme, že niektoré výkony platia zle a potom na to musia pacienti pri niektorých špecializáciách doplácať.
Niekedy postačí zavolať a povedať, že toto je už naozaj za čiarou, a ak takýto cenník budú uplatňovať, tak voči nim budeme vyvodzovať sankcie. Ale potom sú takí, ktorí vám povedia, že keď budú musieť zaplatiť pokutu, tak to zabalia alebo ambulanciu odzmluvnia, lebo je to pre nich existenčné.
Keď je to existenčné, nenazval by som to vydieranie, ale je pravda, že to tak vždy nie je a skutočne to závisí od odbornosti. Je však faktom, že lekári nás dostávajú hrozbou zatvorenia ambulancie pod tlak, lebo vedia, že sme to potom my, kto musí pacientom zabezpečiť starostlivosť.
Už teraz máme na župe desaťtisíce zdravotných kariet po špecialistoch, ktorí skončili. A aj tu narážame na našu digitalizáciu zdravotníctva. Hoci sme už prešli nejakým stupňom digitalizácie, stále pri nakladaní so zdravotnou dokumentáciou platí zákon z roku 2005.

Martin Caudt. Zdroj fotografie: BBSK
Neviem, ako to samotní lekári vnímajú. Chcel by som však upriamiť pozornosť na pacienta, no neviem, či nášmu systému na ňom skutočne záleží. Hoci sa mnohí snažíme robiť maximum, realita je taká, že pacient sa často necíti v centre pozornosti.
Niektoré opatrenia, hoci prijaté s dobrým úmyslom, môžu v praxi viesť k tomu, že pacient má pocit, akoby sa stal obeťou zložitých procesov a nastavení, ktoré zdravotníkom aj poskytovateľom zväzujú ruky.
Nádejame sa, že nový katalóg výkonov nastaví zrkadlo tomu, koľko stojí nejaký výkon a ako by mal byť zaplatený.
Nie, nestratia sa, ale ja verím, že potom nájde štát odvahu povedať, že na toto máme a na toto už nemáme. A ak na to máme, tak pôjdeme tvrdo po tých, ktorí vyberajú rôzne kreatívne poplatky, a ak na to nemáme, tak budeme musieť k tomu pristúpiť otvorene a nejaké poplatky zlegalizovať aj z formálnej stránky.
Keby som si nemyslel, že sa z toho dá vyjsť, tak tu nesedím. Verím, že aj naše zakladanie ambulancií je cesta, ako ukázať nový smer, nastaviť latku kvality a nahrádzať súčasný nefunkčný systém. Nerobili sme predsa vlastné ambulancie, aby kopírovali systém, ktorý tu máme. Napriek tomu však treba odstrániť nespravodlivosť vo financovaní ambulancií, lebo na to budeme všetci iba doplácať.
Nepovedal by som, že to bolo nesprávne rozhodnutie. Ukázalo sa však, že sa nám to úplne vymklo spod kontroly, pretože ministerstvo dlhé roky nevykonávalo žiadnu riadiacu činnosť a teraz sa to snaží chytať za chvost.
Roky žiadame o usmerňovanie a zmenu legislatívy, ale je to bez reakcie. Na veľa našich žiadostí, ako by sa niektoré veci mali robiť, sme nedostali žiadnu odpoveď. Mali by sme mať nad ambulanciami väčší dohľad, ale nejde to, keď nemáte dostatočné kompetencie. A aj poisťovne úplne stratili snahu riadiť to.
Dostali sme sa už do štádia, že dnes nikto nekontroluje kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Nikto. Úrad pre dohľad rieši len pochybenia, no nikto sa nezaoberá tým, keď lekári platení z verejného zdravotného poistenia nerobia to, čo majú. Ani na lekársku komoru sa v tomto nedá spoľahnúť, neviem, či na to nemajú kompetenciu alebo snahu.
A to nehovorím o tom, že sa nám tu vytvorili dve kategórie lekárov – ambulantní a nemocniční.

Je to individuálne. Niekde narazíte aj na nerešpekt, ale my sa v každom prípade snažíme komunikovať slušne. Niekedy to padne na úrodnú pôdu, niekedy nie.
Teraz máme jeden taký prípad, ale je toho veľmi málo.
My v prvom rade riešime lekára, ktorý objednanie pacienta cez túto platformu podmieňuje. Na samotnú platformu nemáme dosah, pretože mnohokrát ani nesídli v našom kraji.
My tento portál platíme pre lekárov, aby sa k nim pacienti mohli bezplatne objednávať. Mohol by byť určite viac využívaný, no je to na lekároch. My im informáciu o tejto možnosti každý rok pošleme. V našich ambulanciách portál používame a zdá sa nám, že je dostatočne komfortný.
Niektorí lekári však napriek tomu chcú portály s platbami a ďalší chcú zas stále objednávať telefonicky, čo je za mňa zdržiavanie sestry a lekára v práci. No darí sa nám niektorých presvedčiť.
Nie je to vždy o peniazoch. Niektorí to nechcú používať, lebo na to nie sú zvyknutí, ale áno, pre niektorých je aj zisk z objednávania dôvodom.
