„Keby som si mala celú ambulanciu založiť sama, určite by som do toho nešla,“ hovorí anestéziologička Vladimíra Lang, ktorá po dlhých rokoch strávených v nemocniciach, naposledy v Rimavskej Sobote, prechádza do ambulancie všeobecného lekára. Ordináciu jej zriadila banskobystrická župa spolu s obcou Halič pri Lučenci. Medzi hlavnými dôvodmi jej prechodu bolo nielen pracovné vyťaženie počas pandémie, ale i prístup časti všeobecných lekárov k pacientom počas nej.

Lekárka Lang zároveň hovorí, čo by ambulantnému sektoru pomohlo. Aj na príklade z Nórska, kde žila tri roky, vníma potrebu dať sestrám väčšie kompetencie a tým odbremeniť lekára. Vie si napríklad predstaviť, že by sestry vyšetrovali aj isté typy ochorení.

Okrem pandemickej skúsenosti hovorí aj o svojom minulom profesijnom pobyte na Britských ostrovoch, kde strávila päť rokov – dva v Írsku a ďalšie tri v anglickom meste Derby. „Pokiaľ ide o slušnosť, úctu aj rešpekt k pacientovi, máme sa od anglických lekárov ešte čo učiť,“ vraví s tým, že ak už zdravotník kričí po pacientovi, mal by zvážiť svoje zotrvanie v systéme.

Z nemocnice ste prešli do ambulancie, ktorá vznikla z iniciatívy banskobystrickej župy. Prečo ste sa rozhodli vymeniť nemocnicu za ambulanciu?

Priznávam, že pre niekoho to dnes pôsobí ako nelogický krok, no toto rozhodnutie vo mne zrelo niekoľko rokov. Pandémia covidu celú situáciu len vyeskalovala, najmä v mojom živote anestéziológa intenzivistu, na našu špecializáciu padla veľká časť záťaže.

Vzhľadom na množstvo času stráveného v nemocnici v nočných a vo víkendových službách aj v službách počas sviatkov a v kontexte ženy s osemročným dieťaťom, ktoré matku potrebuje, som cítila potrebu zmeniť to. Aj s ohľadom na rodinu a manžela. Tráviť spoločne viac času bolo v poslednom období takmer nemožné. No v mojom hodnotovom rebríčku je rodina na prvom mieste.

O odchode teda rozhodol aj nápor práce spojený s pandémiou?

Áno, posledné dva roky to v zásade rozhodli. Náročnosť práce sa zintenzívňovala postupne, a hoci som spomedzi mojich kolegov slúžila najmenej, čoraz menej sa to zlučovalo s tým, ako si predstavujem svoj rodinný život.

Keď som sa dopracovala k deviatim službám počas mesiaca, v praxi to znamenalo byť každý druhý deň v práci a s rodinou som si nedokázala nič plánovať. Bolo to veľmi stresujúce a to ma utvrdilo o prechode do ambulantného sektora. Verím, že z tejto stránky to bude zmena k lepšiemu.

Ako anestéziologička ste mali v čase pandémie jedno z najvyťaženejších zdravotníckych povolaní. Ako spätne hodnotíte toto obdobie?

Ako obdobie osobnej aj profesijnej výzvy. Robili sme, čo sme mohli, a snažili sme sa odviesť čo najlepšiu prácu. Hoci som pracovala v menšej regionálnej nemocnici, aj tam sme si siahli na dno svojich síl. S odstupom sa na to pozerám ako na skúsenosť, ktorú sme ako ľudstvo zrejme potrebovali prežiť, aby sme sa nad mnohým zamysleli a dúfam, že aj poučili. Ale už som za tým zatvorila dvere.

Pre Nový Čas ste povedali, že do ambulancie odchádzate aj preto, že počas pandémie ste v nemocnici často prijímali pacientov, ktorých mal včas zachytiť všeobecný lekár. V takom prípade by nemuseli skončiť v nemocnici. Mal sa covid v ambulanciách liečiť intenzívnejšie?

Nemocničná sieť na celom svete nebola pripravená na podobný nápor pacientov, a to ani v krajinách, kde majú v nemocniciach oveľa viac personálu ako my. Je na mieste diskutovať o rôznych rozhodnutiach v čase pandémie, ale rovnako treba diskutovať o tom, do akej miery zlyhali lekári prvého kontaktu.

Nechcem generalizovať, klobúk dole pred všetkými všeobecnými lekármi, ktorí boli flexibilní a od samého začiatku namiesto výhovoriek hľadali spôsoby, ako pacientovi pomôcť. No mnohí lekári zavreli ambulancie alebo neboli pre pacientov dostatočne k dispozícii. Ak to spravila aj veľmi malá časť lekárov, aj tak bol pre naše nedostatočné kapacity veľký problém.

Nevravím, že sme u nás neliečili covid dostatočne, ale často sme pacienta zachytili príliš neskoro.

Dnes už ste v ambulancii. Ako by ste postupovali, ak by ste v čase covidu boli v ambulancii?

Jedna vec je vyšetriť covidového pacienta, druhá je poriadne ho dodiagnostikovať. Niektorí pacienti mali byť častejšie posielaní na zobrazovacie vyšetrenia, či už na röntgen hrudníka, alebo na CT vyšetrenie pľúc. Keby sa ambulantne včas robili podobné vyšetrenia, lekári by lepšie vedeli, aký je rozsah postihnutia, v akej fáze je ochorenie, ako majú postupovať, a viacerí pacienti by po lepšej intervencii nemuseli skončiť v nemocnici.

Často nešlo len o chybu všeobecných lekárov, ale aj o nemožnosť ambulantného a nemocničného systému lepšie v danej oblasti spolupracovať pre nedostatočné kapacity na oboch stranách. Niekedy nestíhali robiť nemocnice podobné vyšetrenia ani pre svojich nemocničných pacientov.

Ako ste vnímali tému očkovania? Nie všetci lekári svojich starších rizikových pacientov vyzývali na očkovanie.

Pri tejto téme som rezignovala. Spoločnosť bola veľmi polarizovaná a v istom čase sme došli do bodu, keď som už ani ja viac nechcela míňať svoju energiu na to, aby som niekoho, komu by očkovanie mohlo výrazne pomôcť, o jeho prospešnosti presvedčila. Keď som videla, že diskusia nemá zmysel, nechala som to tak. A nečudujem sa, ak to vzdali aj iní kolegovia.

Ako anestéziologička ste si pri prechode do ambulancie museli dorábať aj špecializáciu pre všeobecné lekárstvo.

Áno, a už som v záverečnej fáze atestácie. Na jar ma čaká špecializačná skúška. Výhoda je, že od roku 2019 máme ako anestéziológovia možnosť doplnkovej formy podobnej atestácie a máme aj skrátené podmienky.

Ako reagovali vaši kolegovia v nemocnici, že meníte zameranie?

Chápavo a ďakujem im za to. Hoci odchádzam ako prvá, nebola som jediná, ktorá sa pustila do tejto špecializácie popri anestéziológii.

Ani zvýšenie platov lekárov vás nemotivovalo ostať?

Nie. Hoci momentálne platovo klesnem, pozerám sa na to z dlhodobého hľadiska. Všetko nasvedčuje tomu, že problém ambulancií sa bude zväčšovať, preto optimisticky verím, že dôjde aj na dofinancovanie tejto sféry a k zlepšeniu celého systému jej fungovania. A ak by sa to nestalo, som dosť flexibilná, zariadim sa inak.

Vladimíra Lang. Foto: archív V. L.

Akú rolu zohrala pri vašom rozhodnutí prejsť do ambulancie podpora banskobystrickej župy?

Veľkú. Keby som si mala celú ambulanciu založiť sama, určite by som do toho nešla. Ide o investíciu v desiatkach tisíc eur. Treba do toho započítať kúpu ambulancie alebo jej rekonštrukciu, a to nehovorím, že niektorí kolegovia stále predávajú aj karty poistencov, čo je úplne proti môjmu vnútornému presvedčeniu. No taká je prax. Samozrejme, česť výnimkám.

Nehovoriac o tom, že návratnosť takejto investície istý čas trvá. Minimálne kým sa ambulancia poriadne nerozbehne. Musela by som si na celý tento proces zobrať úver alebo použiť vlastné zdroje, no zase nevidím dôvod, aby som robila takúto charitu. Preto je súčasná podpora župy neoceniteľná a bez nej by som sa na to nedala.

Vás teda momentálne zamestnáva a platí kraj?

Áno. Ja aj sestrička sme zamestnancami Rozvojovej agentúry BBSK. Aj vznik ambulancie bol kombináciou investície župnej rozvojovej agentúry a obce Halič. Obec zrekonštruovala priestory ambulancie v miestnom zdravotnom stredisku a župa zaplatila prístrojové vybavenie. Dokopy to obe strany stálo takmer 20-tisíc eur.

Je toto cesta, ako riešiť problémy v ambulantnom sektore?

Určite je to veľmi inovatívny a potrebný prístup. Som len na začiatku cesty, uvidím, ako sa na to budem pozerať o dva-tri roky, ale zatiaľ to veľmi vítam. Je to spôsob, ako prilákať aj mladých lekárov, ktorí naozaj nemajú zdroje ísť do podobnej investície.

Možno nie je ani dobrou cestou, aby väčšina všeobecných lekárov či špecialistov bola v súkromných eseročkách, ale skôr im ponúknuť miesto v krajskej či štátnej ambulancii.

Mladý lekár nebude mať ešte dlho na to, aby si ordináciu kúpil či zriadil, ak ju náhodou nezdedí. Je to naozaj priveľká investícia.

Ako ľudia z okolia Haliče reagovali na novú ambulanciu?

Každý deň nám pribúdajú noví pacienti a ľudia sa už aj pýtajú, či máme ešte miesto. A chvála Pánu Bohu, že to nie je taký veľký boom a nestoja pred ambulanciou zástupy ľudí. Ide skôr o prirodzený organický rast. Za prvý mesiac ide približne o stovku pacientov.

Koľko pacientov je dobré mať, aby ste sa im aj stíhali dostatočne venovať?

Asi okolo dvetisíc pacientov. Keď si to o rok prečítam, možno poviem, že som prestrelila, ale už teraz vnímam, aká dôležitá je organizácia práce v ambulancii. Azda sa dá zvládať aj viac pacientov, ale určite s väčším počtom sestier, ktoré by mali väčšie kompetencie a prácu by mali perfektne zorganizovanú. Ale som na úplnom začiatku, nepoznám ešte systém so všetkými úskaliami, takže som možno veľmi naivná.

Vedeli by sestry vyriešiť viac pacientov aj bez toho, aby ste ich videli? Tak to funguje v niektorých severských krajinách.

Som o tom presvedčená. Myslím, že v spolupráci s lekárnikmi by bez problémov dokázali ošetriť bežné nekomplikované nádchy či virózy, ktorých je v jarných a jesenných mesiacoch nárazovo veľa. Mnohé majú na to skúsenosti už dnes. Až ťažší pacienti by mali ísť k lekárovi. Ako pacient som pár rokov strávila v Nórsku, kde som bola na materskej, a nikdy som tam ani u všeobecného lekára, ani u pediatra nezažila plnú čakáreň. Fungoval tam úplne iný systém práce.

Rovnako aj prenatálna starostlivosť je úplne v kompetencii sestry, ak ide o tehotenstvo bez komplikácií. Keď sa niečo vyskytne, sestra posúdi, či treba navštíviť lekára. Ja osobne som sa počas tehotenstva s gynekológom stretla až v posledných štyroch týždňoch.

Ak niečo funguje v zahraničí, neviem, prečo by sme sa nad tým nemali zamyslieť aj u nás. Ale možno sú slovenskí pacienti naozaj úplne iní a tak ľahko sa s nimi prestaviť systém nedá. Už dnes vieme, že Slováci chodia k lekárovi častejšie ako obyvatelia v iných európskych krajinách. Neviem, či je to len naša nátura alebo pohodlnosť a istý spôsob vnútornej istoty, keď potrebujete dostať recept priamo z ruky lekára. Sama som zvedavá, k čomu dospejem.

Plánujete svoje kompetencie všeobecného lekára využívať naplno a prispôsobiť tomu aj ambulanciu?

Určite áno, rada by som mala tak zorganizovanú prácu, aby som mohla pacientom robiť aj sono a neposielať ich len kvôli tomuto výkonu k špecialistovi. Z pozície anestéziológa, ktorý mal k dispozícii sonografiu a má rád túto techniku, by bola podľa mňa škoda, aby som to nevyužila.

Ste pripravená na tlaky pacientov, ktorí sa podľa šéfa lekárskej komory často domáhajú vyšetrenia u špecialistu, hoci ho nepotrebujú?

Rátam s tým, že aj takíto pacienti sa objavia, hoci zatiaľ som to riešiť nemusela. No budem hľadať rozumnú hranicu. Chcem sa pozerať na pacientov problém z jeho uhla pohľadu, upokojiť ho, no takisto mu vysvetliť, prečo prípadné vyšetrenie nepotrebuje.

Rovnako chcem investovať energiu aj do toho, aby pacient u mňa v ambulancii dostal všetko, čo je v mojej kompetencii mu ponúknuť. Nechcem si prácu zjednodušovať a vypisovať len výmenné lístky. A ani nemám na výber. Dobre viem, že špecialistov je žalostne málo a dostať sa k nim trvá niekedy extrémne dlho, takže to bude z mojej strany aj nevyhnutné.

Kým to bude v mojich možnostiach, nechcem čakať s riešením pacientovho problému.

Už sa vám pacienti stihli posťažovať, ako sa nedokážu dostať k špecialistovi?

Áno, už som sa stretla aj s tým. Mám aj extrémne obézneho pacienta a potreboval by komplexnú starostlivosť v obezitologickej ambulancii, ideálne v obezitologickom centre. Ich počet je na Slovensku menej ako minimálny. Preto rozmýšľam, že ho prihlásime do Extrémnych premien k Marošovi Molnárovi. (Úsmev.)

Vladimíra Lang. Foto: archív V. L.

Mali ste problém nájsť si sestru do ambulancie?

Nebolo to jednoduché. Absolvovala som zopár pohovorov so sestrami okolo päťdesiatky. Boli to sestry s bohatými skúsenosťami, v dobrej kondícii, už aj s odrastenejšími deťmi, ideál pre ambulanciu, no hoci je finančné ohodnotenie zo strany župy väčšie ako u súkromných lekárov, stále je menšie ako v nemocnici. Žiadna to nezobrala.

Ako ste to vyriešili?

Nakoniec som si s pomocou župy našla mladšiu, no veľmi skúsenú sestričku po materskej. Aj po tejto svojej skúsenosti vnímam, že sestry treba finančne motivovať aj v ambulantnom sektore. Nie sú dostatočne finančne docenené.

Čo pokladáte za najväčšiu výzvu pre ambulantný sektor okrem lepšieho modelu jeho financovania?

Docieliť jeho omladenie. Potrebujeme podstatne viac všeobecných lekárov a aj mladších lekárov. Za určitou vekovou hranicou sa už od lekárov nedá požadovať stopercentná flexibilita, inovatívnosť, rýchlosť či odvaha, česť výnimkám. No musíme byť naozaj vďační za to, že v systéme ešte sú aj títo starší lekári, inak by sa celkom zrútil.

S tým súvisia aj zmeny v systéme vzdelávania.

Systém vzdelávania u nás je veľký problém. Je veľmi zastaraný a skostnatený, a to nehovorím nič nové. Vo štvrtom a v piatom ročníku by už mali byť vychytaní medici, ktorí chcú ísť do všeobecnej ambulancie, aby po skončení školy boli čím skôr pripravení na nástup. A mali by byť na toto rozhodnutie aj výraznejšie motivovaní.

Zároveň treba rozširovať kompetencie pre sestry a zlepšiť ich finančné ohodnotenie. Ideálom je, aby mal lekár v ambulancii viac sestier, ktoré s väčšími kompetenciami dokážu lekárovi pomôcť ošetriť viac pacientov. Tak ako to dnes funguje aj v nemocniciach, kde sú sestry obrovskou pomocou pre lekára.

Ale nechcem sa dať znechutiť tým, že všetko hneď nebude. Zameriam sa na prevenciu a pomoc ambulantnej sfére, čo mi sily stačia. Ešte roky systém nebude fungovať tak, ako má. Ale idem do toho s istou dávkou odhodlania.

Pôsobili ste aj v zahraničí. Prečo ste odišli pracovať práve do Írska a Anglicka?

Pretože neviem po nemecky. Do Írska som odišla po pol roku v Prahe a takmer štyroch rokoch na Slovensku. Práve v Írsku boli predtým aj niektorí moji vtedajší kolegovia z nemocnice, takže mi vydláždili cestu a vedela som, kde mám klopať. Zároveň som chcela získať najmä nové skúsenosti, spoznávať iné miesta, ale bola v tom, samozrejme, aj finančná motivácia. Pracovať v tom čase ako neatestovaný lekár v Írsku a na Slovensku je veľký rozdiel.

Zatiaľ čo v Írsku som pracovala v menších nemocniciach podobných tým na Slovensku, Anglicko mi sadlo viac. Ale už je to 10 rokov, čo som späť.

V čom bol anglický systém iný?

Najmä v systéme vzdelávania mladých lekárov, ktorý je u nás veľmi skostnatený. To sa musí u nás doriešiť aj v menších okresných nemocniciach. Je otázka, akým spôsobom zabezpečiť, aby aj lekári z týchto nemocníc mali možnosť vzdelávať sa, chodiť na školenia, kongresy aj na špecializované pracoviská a kliniky do väčších nemocníc. Je obrovskou výzvou docieliť to, aby sa lekári aj vzdelávali, aj práca bola urobená, lebo v súčasnosti obe veci akosi nie sú možné. Buď sa dnes lekár vzdeláva, alebo pracuje, pritom by sa mal vzdelávať, aby mohol lepšie pracovať.

To je najzásadnejší rozdiel medzi Slovenskom a Britskými ostrovmi?

Obrovský rozdiel je aj v personálnom zabezpečení v nemocniciach na všetkých úrovniach. Na Slovensku máme nesmierny problém s ľudskými zdrojmi. Vždy sa pozastavím, keď anglické sestry štrajkujú, ale v porovnaní so Slovenskom si skutočne nevedia predstaviť, čo je to nedostatok voľného času. Ich prah štrajkovej pohotovosti je niekde úplne inde ako v prípade našich sestier. Čo tie naše zvládnu, to je neuveriteľný výkon. To by sme mali skutočne zmeniť. A ak sa nebude viac riešiť personálna otázka v zdravotníctve, bude to veľký problém.

O vizuálnej stránke ani nejdem hovoriť. To, v akých priestoroch pracujeme u nás, je tragédia. Hoci máme často vnútra nemocníc zrekonštruované, máme nové prístrojové vybavenie, človek sa potkýna na chodníku pred nemocnicou, na parkovisku si rozbije tlmiče, a to sa nebavíme o našich koncových nemocniciach. Chvalabohu, že sa spúšťajú aspoň Bory, lebo to, že štát nevie za viac ako 30 rokov postaviť jedny Rázsochy, je neskutočná hanba. Ale Bory nenahradia funkčnú koncovú štátnu nemocnicu.

Anglická NHS je zas známa svojimi extrémne dlhými čakacími lehotami na urgentoch. V tomto sme na tom ešte stále lepšie či nie?

Myslím, že sa v tomto Anglicku už, bohužiaľ, veľmi približujeme. Niekoľkohodinové čakacie lehoty na urgente sú neraz realitou aj u nás.

Bol v Anglicku iný aj prístup k pacientom?

Určite áno. Zdravotníci sú trpezlivejší, komunikujú pokojnejšie a pracujú naozaj v tom duchu, že sú tam pre pacienta, bez ktorého by boli zbytoční. Pokiaľ ide o slušnosť, úctu aj rešpekt k pacientovi, máme sa od nich ešte čo učiť. U nás je to naozaj často ako vo videách Fera Joka. Rozumiem vyhorenosti zdravotníkov, v našom systéme je na to skutočne veľa dôvodov, ale keď už kričím po pacientovi alebo mu nemám energiu čokoľvek vysvetľovať, nie je to v poriadku. Buď treba niečo u seba zmeniť, alebo potom radšej zo zdravotníctva odísť.

Prečo ste sa vrátili späť na Slovensko?

Najmä kvôli rodine. Rolu v tom zohralo aj úmrtie otca. Hoci k tomu došlo ešte pred mojím odchodom, neskôr som vnímala potrebu byť s rodinou. Nikdy nevieme, čo sa stane, a treba si vážiť čas spolu. Ale každý to prežívame inak. Niekomu stačí vidieť rodinu cez skype, mne to nestačilo.

Návrat neľutujete?

Určite nie.