Nástrahy Štvrtého krídla Nie je fantasy ako fantasy. Mnohé lákavé bestsellery sú pre deti vyslovene nevhodné

Štvrté krídlo a jeho pokračovania (Železný plameň, Ónyxová smršť) sú na trhu ešte relatívne nové, no už sa stihli stať fenoménom. Čítajú ich však nielen dospelí, pre ktorých sú napísané, ale aj deti. Rodič v záplave obrovskej knižnej ponuky nemá šancu prísť na to, že tá parádna kniha s drakmi na obálke je pre jeho dieťa nevhodná.

Draky sú tvory, respektíve výtvory, ktoré ľudí odjakživa fascinovali. Tieto mytologické zvieratá v sebe majú čosi príťažlivé. Sú krásne, veľkolepé i záhadné, dajú sa stvárňovať na tisíc spôsobov – divoké, priateľské, kruté aj prítulné. Majú krídla, odolné šupiny, liahnu sa z vajec ako jaštery, chrlia oheň, sú skrátka majestátne. A vyskytujú sa v legendách a rozprávkach mnohých kultúr naprieč zemeguľou.

Draky sa nám spájajú s fantastickými a dobrodružnými príbehmi. Milujú ich deti aj dospelí, čoho sa chopili mnohí spisovatelia, filmári a všeobecne tvorcovia fantasy žánru. Ibaže nie je fantasy ako fantasy.

Pozitívne recenzie

Kniha Štvrté krídlo spôsobila vo fantasy literatúre doslova ošiaľ. Čitatelia o nej diskutujú, vychvaľujú ju a ani po troch dieloch sa nevedia dočkať ďalších pokračovaní, ktoré sú údajne ešte v procese tvorby.

Autorka Rebecca Yarros totiž z dračej témy vyťažila maximum. A nie nešikovne. Recenzie hodnotia túto knihu vysoko pozitívne, v prevažnej väčšine má štyri alebo päť hviezdičiek z piatich. Chvália, ako sa chopila témy drakov a ich viazania sa s ľudskými jazdcami, autentickosť nevyspytateľnej dračej povahy, dynamiku deja. Veľmi dobre je hodnotené aj iskrenie, alebo ak chcete, chémia medzi dvoma hlavnými postavami – jemnou a zásadovou Violet a navonok krutým, no vo vnútri predsa len citlivým Xadenom.

Človek chytí do ruky už na prvý pohľad skutočne krásnu knihu s červenočiernou obálkou, na ktorej sú vyobrazené zlaté a čierne siluety drakov letiacich medzi oblakmi. Kniha má aj zlato-čiernu oriezku s podobnými motívmi. Na obálke čitateľa hneď upúta nápis o magickej sile drakov (Drak bez jazdca je tragédia. Jazdec bez draka je mŕtvola.) a marketingová vetička o originalite diela (Nič podobné ste ešte nečítali.). Milovníci fantasy, dospelí i detskí, po nej zákonite nadšene siahnu.

A to je práve ten problém, že túto knihu čítajú aj deti. Nemali by.

Nevýrazná výstraha

Štvrté krídlo a jeho pokračovania patria totiž do literatúry new adult (18+). Napriek tomu ich viaceré recenzie či dokonca online kníhkupectvá zaraďujú k young adult (teda 15+). A bez ohľadu na zaradenie treba sa na to pozrieť realisticky. Kto by po tom pátral? Polička v kníhkupectve, obálka knihy ani anotácia čitateľa na tento fakt neupozornia. Len vnútri za prednou tirážou nájdeme krátku výstrahu autorky, ktorá je však ľahko prehliadnuteľná, respektíve podobne ako poďakovania či iné úvody ju veľké percento čitateľov preskočí.

Píše sa tam: „... Obsahuje prvky ako vojna, bitky, zápasy, nebezpečné situácie, krv, násilie, zranenia, smrť, otrava, vulgarizmy a sex. Ak ste na niektorý z týchto elementov citliví, prosím, vezmite ich prítomnosť na vedomie...“

Keďže som počula, ako sa o tejto knihe bavia 13- či 14-ročné dievčatá, rozhodla som sa zahodiť všetky zábrany (keďže tieto témy nepatria do mojej čitateľskej kávovej šálky) a prečítať si ju. No a zistila som, že zábrany zahodila aj autorka, ktorá čitateľom ponúka energický dobrodružno-erotický zážitok. Žiaľ, na tento vedľajší efekt sa zamerala natoľko, že v iných témach, ktoré len trochu hĺbavejší čitateľ v knihe hľadá, kĺže po povrchu a necháva v popredí najmä tie najlacnejšie ľudské pudy.

Eufemisticky ich môžeme nazvať chémiou, no v skutočnosti hlavnú hrdinku, ktorá je vykreslená ako inteligentná a fyzicky krehká 20-ročná študentka, charakterizuje popri iných vlastnostiach aj istá nadržanosť (ospravedlňujem sa za výraz), ktorá preráža cez všetko ostatné. Autorka nám nezabúda čo najčastejšie pripomínať, na koho a v akých polohách slečna myslí a čo v nej pohľad na tohto muža, pre väčšiu dráždivosť spočiatku domnelého záporáka, vyvoláva.

Spisovateľka Mária Danthine DopjerováPrepadnúť v škole vo Francúzsku nie je hanba. Niektorí žiaci o to sami požiadajú

Jana Vinterová

Nadbytočná vulgárnosť a naturalizmus

Jazyk románu je prispôsobený mladému čitateľovi, takže je v ňom veľa rôznych hovorových výrazov, ale aj slangu a predovšetkým vulgarizmov, ktoré sú až na pár výnimiek použité nefunkčne a kniha by sa zaobišla aj bez nich. Tu sa ich však vyskytuje také množstvo, že čitateľ sa toho čoskoro presýti, prípadne si zvykne – ani jedno, ani druhé by však nemalo byť žiaduce.

Samozrejme, je to vecou slovenského prekladu, ale ten je iba zrkadlom originálu.

Erotické scény si autorka nechala skôr do druhej polovice príbehu, sú však tak naturalisticky opísané, že občas hraničia až s pornografiou. Toto nielenže nie je pre deti, toto nepatrí do rúk ani mladým (konzervatívnejším) dospelým, ktorí sa v osemnástke či dvadsiatke ešte len rozkukávajú vo svete zložitých partnerských vzťahov.

Ale odhliadnuc aj od týchto explicitných scén, celú knihu preniká silný sexuálny náboj. Čítame to v riadkoch i medzi nimi v rôznych narážkach, dvojzmyselných poznámkach, odkrytých myšlienkach hlavných postáv či dokonca ich drakov. Aj draky a dračice totiž vedia rozprávať a majú svoj intímny život. A, samozrejme, keďže sme v mainstreame, nechýbajú ani náznaky homosexuálnych vzťahov. 

Kniha nie je nudná, pozornosť však autorka udržiava namiesto vybájeného sveta dračích vojen farbisto vykresleným románikom.

Depresívny svet

Tento vymyslený svet je inak celkom zaujímavý. Autorka sa možno trochu tolkienovsky pokúsila vymyslieť mu vlastnú históriu, právo, školstvo, písomníctvo, literatúru, spomína dokonca aj staré runové písmo a pod. Tieto informácie však podáva natoľko z rýchlika, často len tak akoby medzi rečou, že čitateľ ich napokon začne vypúšťať zo zreteľa, lebo nie je schopný toto všetko si pamätať či porozumieť nejakým súvislostiam. A opäť sa len vracia k erotickému leitmotívu. Nemôžem sa ubrániť myšlienke, že je to zámer.

Toto všetko ešte umocňuje dystopickosť prostredia. Lebo hoci sú reálie zaujímavé, daný svet je krutý a bezcitný. Do veľkej miery pripomína pochmúrnu atmosféru Hier o život. Ani tu ľudský život nemá prakticky žiadnu cenu, ľudia umierajú v mladom veku z malicherných dôvodov. Škola možno pripravuje na život a vojnu, ale len tých, ktorí tento vzdelávací proces prežijú. Študenti tu umierajú každý deň, najviac tí z prvého ročníka, a to väčšinou počas výuky. Umiera sa všade: v škole na hodine zápasenia, na tréningoch, pri jazde na drakoch, pri bojových hrách, pri skúškach. Trest smrti nikoho nepohoršuje, súčasťou života je svojvôľa mocných. Za mŕtvymi nikto nežiali, dokonca rodičia si svoje deti často ani neprídu pochovať. 

Vzťahy medzi ľuďmi takmer neexistujú. Každý sa bojí pripútať k niekomu nejakým citom – priateľstva či lásky –, lebo nikto nikdy nevie, či na druhý deň nebude mŕtvy. City sú skôr negatívne, prevláda nenávisť, pohŕdanie, povýšeneckosť a cynizmus. Práve v tejto téme absentuje rozumné morálne posolstvo, lebo študenti sa stretávajú len kvôli sexu, teda chvíľkovej rozkoši, a nie preto, že by k sebe aj niečo hlbšie cítili alebo sa to snažili aspoň vypestovať. Väčšina sa tomu dokonca vedome bráni.

Pár výnimiek sa nájde, najvýraznejšie napokon v kontaktoch hlavnej hrdinky Violet, ktorá má zopár kamarátov, ku ktorým prechováva priateľstvo, a prežíva aj akýsi zvláštny typ lásky. Spočiatku naozaj len na fyzickej úrovni, neskôr prerastie aj mierne do tej duševnej, keď hovorí o zamilovanosti a o tom, že si „bez neho nevie predstaviť život“. Ale je to skôr len taký ostrovček uprostred konkurenčného boja študentov na život a na smrť, kde každý žije a zápasí iba sám za seba.

Jej matka je chladná bezcitná karieristka bez kúska materinského citu. Ako robot, ktorý nerozlišuje medzi zvieraťom, dcérou a neživou hračkou. Až sa čitateľ zamýšľa nad tým, ako je možné, že Violet je jej pravý opak, že je nielenže schopná priateľstva s inými, ale aj nezištnej pomoci, empatie. A ťažko povedať, kde sa v nej berie taký zmysel pre česť a toľká citlivosť voči utrpeniu iných.

DepešáciKnižka o depešákoch, metalistoch a živote v socialistickej vlasti

Jana Vinterová

Tínedžerskí čitatelia

Štvrté krídlo je temná kniha plná násilia, smrti, egoizmu, naturalistickej erotiky a vulgarizmov. Pozitívne vzory, cnostné alebo hrdinské činy, hlboké city, ktoré robia ľudský život hodnotným, sú oproti týmto motívom vo výraznej menšine. Je iste veľa čitateľov, ktorí ocenia dobrodružnosť príbehu, napätie, mýtické prostredie, draky a aj tú šteklivú erotiku. Ale nemali by to byť deti.

„Spolužiačky mojej dcéry to už čítali, ale ona ešte nie,“ povedala mi mama jednej ôsmačky.

„Mne kamarátka dala zoznam strán, na ktorých sú nevhodné scény, že keď nechcem, nemám to čítať. Je to super kniha, keby tam tie veci neboli. Ja ich preskakujem, lebo viem dopredu, kde sú,“ povedala mi jedna stredoškoláčka, ktorá tieto knihy priam hlce.

Problém takejto „samocenzúry“ je v tom, že nefunguje. Preskočiť najnaturalistickejšie scény je bohumilé, ale celý text je tou erotickou energiou prešpikovaný tak, že to na čitateľa vyskakuje aj tak na každej druhej strane, i keď nie natoľko explicitne. A deťom to v každom prípade podsúva morálne nezdravý pohľad na svet a vzťahy v ňom.

Nielen obálka nás oklame

Navštívila som jedno veľké kníhkupectvo a rovno som zamierila do kúta s názvom Fantasy literatúra. Štvrté krídlo som našla okamžite. Položené na polici spolu napríklad s Tolkienovým Pánom prsteňov (!). Predavačka mi vysvetlila, že táto polica spadá pod fantasy literatúru pre dospelých. Súhlasila s tým, že Štvrté krídlo naozaj nie je pre deti, ale na otázku, prečo je hodené do jedného vreca s Tolkienom, odpovedala, že „Pán prsteňov je na čítanie taký ťažší“.

Spýtala som sa ešte, či nejako regulujú, kto si akú knihu môže kúpiť. Povedala, že áno, keď si nejaké dieťa chce kúpiť niečo, čo preň nie je vhodné, upozornia ho. Ak stojí pri pokladnici správny kolega, teda taký, ktorému na tom aj záleží, alebo taký, ktorý o nevhodnosti daného diela vie. Pretože neexistuje, aby mal každý kníhkupec prečítané všetky knihy a mal o nich všetky informácie.

Obálka Štvrtého krídla a jeho pokračovaní však vôbec nevyvoláva dojem 18+. Oklame teda rovnako nedokonale sčítaného kníhkupca, ako aj malých čitateľov alebo ich rodičov, ktorí si knihy kúpia online.

Každý rodič má radosť, keď jeho deti rady čítajú. Napriek v spoločnosti rozšírenému mýtu, že dnešné deti už knihy nebavia, v skutočnosti platí, že malých knihomoľov je stále dosť. Vidím to aj vo svojom okolí. Nie je však jedno, čo sa im dostane do rúk a čo formuje ich svetonázor.

Spoločnosť ani celá dnešná západná kultúra v tom rodičovi nepomáhajú. Zostáva teda na ňom, aby sám odsledoval a zreguloval, aké knihy jeho deti čítajú, alebo sa s deťmi o týchto veciach aspoň veľa rozprával.