Spisovateľka Mária Danthine Dopjerová Prepadnúť v škole vo Francúzsku nie je hanba. Niektorí žiaci o to sami požiadajú

Mária Danthine Dopjerová je Slovenka, ktorá už 26 rokov žije vo Francúzsku. Vydala sa za Belgičana, spolu vychovávajú tri deti. Je spisovateľka, doteraz napísala sedem kníh, posledná z nich vyšla v apríli tohto roka. Píše v nich o živote v Paríži, jeho pozitívnych aj negatívnych stránkach i o výchove detí v bilingválnom prostredí.

Zvlášť prostredníctvom posledných dvoch kníh sa môže čitateľ spolu s autorkou vydať po krásach Francúzska, jeho historických i prírodných pamiatkach, navštíviť miesta, kde žili a tvorili významní spisovatelia a maliari. A nielen navštíviť, ale aj ochutnať, ohmatať či ovoňať cez jej gurmánske a pestrofarebné opisy.

Mária v rozhovore približuje, čo pre ňu znamená jazyk, aké sú rozdiely vo výchove detí aj dynamiku života v Paríži. „Koncentrácia ľudí je veľká, život rýchly, dni sú dlhé, metro plné.“ Hovorí tiež o tom, ako vznikala jej posledná kniha a aké silné zážitky sa jej s ňou spájajú. „Počas písania som mala rôzne obdobia. Mala som obdobie George Sandovej, Gustava Flauberta, niekoľko týždňov som ,spolunažívala‘ so sochárkou Camille Claudelovou, maliarom Renoirom, varila som polievky podľa Moneta.“

Rozpráva tiež o svojich obľúbených spisovateľoch, miestach v Paríži, ale aj o móde, medziľudských vzťahoch a o tom, aké štedré ordinačné hodiny majú francúzski lekári, a porovnáva francúzsku a slovenskú mentalitu.

Prečo ste si vybrali na život práve Francúzsko?

Celkom samovoľne som si to nevybrala, tak sa mi vyvinula životná situácia. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som študovala odbor tlmočníctvo a prekladateľstvo, angličtina – ruština, po večeroch som vo Francúzskom inštitúte študovala francúzštinu a v treťom ročníku som spoznala svojho budúceho manžela. Je to Belgičan, v tom čase už žil a pracoval v Paríži. Stretli sme sa na ceste do Washingtonu.

Odvtedy až do konca štúdia som pendlovala medzi Francúzskom a Slovenskom. No a keďže on už mal v Paríži prácu, brala som ako prirodzené, že sa po ukončení štúdia presťahujem do Francúzska. Bolo to pred 26 rokmi.

Cítite sa viac ako Francúzka, Slovenka alebo ako Európanka?

Ako slovenská Francúzka alebo francúzska Slovenka. (Smiech.) Vo Francúzsku sa cítim už doma, hoci získať ten pocit trvalo niekoľko rokov. Veľkú zásluhu majú na tom moje už dospelé, resp. skoro dospelé deti, pretože cez ne, ich kamarátstva, školu, prežívanie sme tu zapustili korene a väzby sa upevnili.

Ale som aj Európanka. Usadiť sa v zahraničí je podobné, ako keď sa človek rozhodne mať ďalšie dieťa. Najskôr sa bojí, či ho dokáže mať rovnako rád, ale napokon zistí, že jeho citová nádrž sa nafukuje. To isté sa deje, keď sa presťahujete do inej krajiny, inej kultúry, keď sa začnete učiť nový jazyk. Neznamená to, že máte ubrať niečo z toho, čo ste doteraz nadobudli v slovenskej kultúre – korene, pôvod, zmýšľanie. Naopak, znásobíte to a získavate nové a nové bohatstvá.

Pre mňa byť Európankou znamená môcť to všetko násobiť a zároveň sa cítiť stále doma a sama sebou. Užívam si schopnosť čítať francúzskych autorov a autorky v origináli, chápať nuansy, ktoré sa nedajú preložiť. Francúzština je môj domáci jazyk aj vďaka rodine a deťom.

Ale materským jazykom zostáva slovenčina.

Áno, a tú si musím strážiť, lebo jazyk nie je ako bicyklovanie. Ak ho nepoužívate, začnete ho zabúdať. Jedna z najhorších predstáv, čo by sa mi mohlo stať, je, že by som začala strácať slovenčinu. Keď prídeme o materiálne veci, všetko sa nejako dá nadobudnúť späť. Ale stratiť rodný jazyk by bola pre mňa veľká životná tragédia.

Bilingválne deti
 

V knihe Paríž môj druhý domov sa viac zaoberáte témou bilingvizmu. Čo z tejto problematiky vo vás tak zarezonovalo, že ste o tom začali písať?

Asi po desiatich rokoch vo Francúzsku, keď sme už plánovali prvé, druhé, tretie dieťa, mala som túžbu aj vďaka svojim jazykovým štúdiám vychovať úplne bilingválne deti. Teoreticky som si načítala množstvo lingvistických kníh a materiálov. Až som napokon narazila na realitu.

Zistila som, že medzi teóriou, tým, čo človek chce a čo začína praktizovať a čo sa mu naozaj podarí, a potom medzi prvým, druhým a tretím dieťaťom sú veľké rozdiely. Cesta k bilingválnym deťom je oveľa tŕnistejšia, než hovoria príručky.

O túto skúsenosť som sa chcela so slovenskými čitateľmi podeliť.

Je vôbec možné vychovať ideálne bilingválne dieťa?

Áno, ale musia byť na to splnené isté podmienky a rodičia musia mať v sebe veľkú disciplínu. Napríklad keď obidvaja rodičia hovoria po slovensky a riadia sa pravidlom, že doma sa inak rozprávať nebude. V kolektíve, škole, škôlke dieťa používa iný jazyk. Ale s rodičmi len slovenský. K tomu treba, samozrejme, myslieť aj na písanie a čítanie. Takto môžu vzniknúť dokonale bilingválne deti.

To asi v realite nie je jednoduché.

Toto pravidlo je problém dodržať, lebo deti si z kolektívu vonku prinášajú určité zážitky, a keď ich chcú rodičom prerozprávať, majú tendenciu urobiť to čo najvernejšie. Zreprodukovať to, čo povedal kamarát, so všetkými nuansami, slangovými slovami a podobne. Keď sa to snažia prekladať, vznikne tam istý významový posun. Toto bolo aj u nás. Deti prišli domov a zostali vo francúzštine.

Ale u vás bol problém aj to, že vaše manželstvo je medzinárodné, nie? Navyše francúzske deti idú do kolektívu veľmi skoro. Nie sú aj toto dôvody, prečo to u vás úplne nevyšlo?

To ide jedno s druhým. Aj pri francúzsky hovoriacom manželovi som mohla byť dôsledná a mohla som sa deťom prihovárať len po slovensky. Ale pripadalo mi nekorektné, že môj partner by nebol rozumel, o čom hovoríme. Medzi rodičmi by mala panovať vo výchove jednota a rodinné diskusie musia byť plynulé.

Do toho vstupuje aj nálada. Keď je človek napríklad vyčerpaný, reaguje zase inak. Ja som na začiatku naozaj mala snahu hovoriť slovensky, ale keď deti prišli zo škôlky alebo školy unavené a na môj slovenský monológ zareagovali „a teraz mi to povedz po francúzsky“, tak som to často vzdala. Ja tiež mám len jedny nervy. Keď sa večer vrátim o siedmej z roboty, hovoriť všetko dvakrát, ešte k tomu pedagogicky a pomaly, to je nereálne. To by dokázala asi iba svätá žena. (Smiech.)

Existujú v Paríži nejaké slovenské školy?

V Paríži sú až dve slovenské školy, deti ich môžu navštevovať v sobotu. Dokonca aj na univerzitnej úrovni sa vyučuje slovenčina, slovenská literatúra a reálie. Čiže možností pokračovať v zdokonaľovaní je dosť.

Slovenská víkendová škola umožňuje deťom nielen sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pripravuje aj na komisionálne skúšky zo slovenského jazyka.

Francúzsko a Paríž v knihách
 

Ako by ste opísali svoju tvorbu niekomu, kto vaše knihy nečítal?

Písanie svojich kníh rozdeľujem do troch rôznych línií. V prvej sú idiómy, čo bola skôr odborná práca. V druhej je to snaha predstaviť čitateľom Paríž nielen z perspektívy historických pamiatok, ale aj bežného života. Tretia línia je cestovateľská.

Do prvej línie asi zaraďujete Anglické idiómy pod lupou a Francúzske idiómy pod lupou.

Áno. Tieto dve knihy boli prirodzeným pokračovaním mojej diplomovej práce a potom aj postgraduálnej, ktorú som písala na Sorbonne. Témou boli idiomatické spojenia a metafory v tlači. V tom čase ma veľmi začala zaujímať ich etymológia, pôvod, prečo a ako tieto spojenia vznikli.

Ďalšie tri knihy v poradí vykresľujú váš život v Paríži. Ako dlho ste tam žili, keď ste sa rozhodli začať o ňom písať?

Keď som nadobudla pocit, že Paríž už vnímam inak ako len turisticky. Zatúžila som priblížiť ho v tom zmysle, že Paríž nie je len Eiffelovka alebo Champs-Élysées. Chcela som život v ňom predstaviť aj cez zdravotníctvo, školstvo, cez rôzne administratívne peripetie a vyjadriť, že Paríž sa dá milovať vďaka fontáne Saint-Michel, a to aj napriek štrajkom, vírusom a vyčerpávajúcim dňom. To bola prvá kniha Paríž – moja láska, môj život.

Ďalšia knižka Paríž môj druhý domov vznikla v čase, keď sa mi narodili deti a ja som sa snažila o bilingválnu výchovu, ktorá však narazila na spomínané úskalia.

Knihu Parížske momenty tvoria moje postrehy, sú to také mikropoviedky z každodenného života v Paríži prepojené s nejakým jazykovým klišé alebo frazeologizmom, ktorý Francúz v danej situácii použije.

Kvôli posledným dvom knihám ste asi museli veľa cestovať.

Nemusela som, ale chcela, mám pre to veľké nadšenie. Francúzsko krížom-krážom je kniha o mojom cestovaní po Francúzsku cez jeho pamiatky a symboly. Približujem čitateľom, prečo sa povie napríklad mydlo z Marseille, úsmev z Remeša alebo hlúposti z Cambrai. Je to cestovanie po rôznych známych aj menej známych miestach. Každé z nich má v sebe čosi, čo volá do sveta: To som ja. Sem musíte prísť, aby ste to zažili.

No a moja posledná knižka Francúzsko perom a štetcom je tiež cestovanie, ale tentoraz po stopách umelcov a umelkýň.

Ale vy sa vyberáte tak trochu aj po chutiach. V knihách veľmi farbisto opisujete chute a vône, čítať ich je priam gurmánsky zážitok.

Áno, pretože jeden aspekt je to, čo vidím. Ale keď mám verne sprostredkovať dojmy z nejakého miesta, tak sa mi viažu aj s tým, čo sme tam jedli. Mám radosť, keď si dám dobrú zmrzlinu, keď zapadneme v nejakej sympatickej kaviarni, ktorá ma niečím očarila. Ťažko mi je vynechať to.

Máte nejakú obľúbenú chuť?

Nevyhľadávam veľmi mäso, takže moje chute sú spojené skôr so syrmi, šalátmi, s čerstvou zeleninou, ovocím. A potom zákusky, tie mám rada kyslejšie, citrónové, ríbezľové. Ale mám rada všetko, čo je kvalitne pripravené, jediná výnimka je asi surový steak.

Francúzi si na kvalitnú kuchyňu asi celkom potrpia.

Áno, jedlo vedia naozaj dobre pripraviť. Niektoré omáčky vyžadujú veľkú trpezlivosť, pripravujú sa aj tri hodiny. Alebo sú jedlá, ktoré sa pečú v trúbe celé hodiny, aby boli naozaj chutné. Ale čo sa týka bežného stravovania, tak Francúzi majú radi jedlo také polosurové, aby bolo čerstvé a nevytratili sa z neho vitamíny. Potrpia si na zeleninu, mäso alebo ryby a kvalitný olej.

Vy doma varíte po francúzsky či po slovensky?

Skôr po francúzsky. Ale koláče robím aj slovenské.

Vedia vaše deti, čo sú francúzske zemiaky?

Keď boli menší, spomínala som im to, neviem, či sa ešte pamätajú. Ale Francúzi to nevedia. (Smiech.)

Máte načítaných veľmi veľa kníh a poznáte dobre aj francúzsky, aj slovenský jazyk. V ktorom sa vám lepšie píše?

V slovenčine. Vo francúzštine píšem málo, zatiaľ som napísala len pár článkov. Pri písaní som zvyknutá rozmýšľať v slovenčine, preto je to pre mňa ľahšie. Je to však asi aj otázka zvyku.

Myslíte si, že by ste vedeli napísať niečo podobné ako Francúzsko krížom-krážom, ale o Slovensku? Veď aj my tu máme veľa krásnych miest.

Áno, napadlo mi to a pár ľudí mi to už navrhovalo, dokonca aj pán spisovateľ Ľubomír Feldek. Myslím si, že ten potenciál tu je a k Slovensku mám silné citové väzby.

Na Slovensku si historické pamiatky nevieme vážiť. Môj otec sa narodil v Horných Lefantovciach, kde sa nachádza krásny kaštieľ. Sú v ňom vzácne Berglove fresky, nikto sa však o to nestará. Kým napríklad v Melku je kaštieľ s Berglovými freskami, ktorý sa stal národným bohatstvom, historickým klenotom, ten v Lefantovciach vlhne a chátra. Strážnik budovu raz za rok otvorí, aby ju niekomu ukázal, ale inak zostáva zanedbaný. To je národná tragédia.

Mária Danthine Dopjerová. Foto: súkromný archív M. D. D.

Francúzsko perom a štetcom
 

Ako dlho vznikala vaša posledná kniha Francúzsko perom a štetcom?

Asi v priebehu štyroch-piatich rokov, je to výsledok mojich potuliek a ciest po Francúzsku. Uvedomila som si, že miesta, kam chodím, vnímam cez miesta, o ktorých čítam. Realita sa mi prelína s knižným príbehom, miestom, kde je zasadený, alebo so životom autora.

Preto som sa vydala po stopách spisovateľov a maliarov, nie však cez múzeá, ale cez domy, v ktorých žili a kde sa stále uchovávajú spomienky na nich. Nie sú tam šnúry ako zábrany ani štítky s vysvetlivkami, ale sprievodcovia vám toho vedia porozprávať veľmi veľa. A človek sa tam cíti ako na naozajstnej návšteve, vníma prítomnosť danej osobnosti, premiestni sa akoby cez niekoľko desaťročí či storočí späť.

Podľa čoho ste sa rozhodovali, kam povedú vaše kroky?

Prirodzene sa to nabaľovalo. Mám napríklad veľmi rada spisovateľku George Sandovú, vybrala som sa teda do jej domu v oblasti Berry. Tam som sa od sprievodkyne dozvedela, že sa priatelila s Gustavom Flaubertom a že za najkrajšiu korešpondenciu vo francúzskej literatúre sa pokladá tá, ktorá vznikla medzi nimi dvoma.

Samozrejme som si ju musela prečítať. Pri tom som zistila, že Flaubert písal Sandovej svoje listy z normandského mestečka Croisset, tak som si povedala, reku, musím tam ísť. V Croisset som sa dozvedela, že obaja boli veľkí kamoši s Turgenevom. Ten je vôbec zaujímavá osobnosť, postavou bol taký veľký, že keď ho niekto niekam pozýval, vždy natrafil na problém nájsť preňho dobrú posteľ.

Zistila som, že Turgenev mal chatu v Bougivale, tak som potom musela ísť do Bougivalu. Takto sa mi to stále navíjalo ako také klbko. To bádanie je nekonečné.

Do knihy ste vložili množstvo pikošiek a zaujímavostí o dotyčných maliaroch a spisovateľoch. Niekedy to pôsobí, akoby ste sa osobne poznali.

Počas písania som mala rôzne obdobia. Mala som obdobie George Sandovej, Gustava Flauberta, niekoľko týždňov som „spolunažívala“ so sochárkou Camille Claudelovou, maliarom Renoirom, varila som polievky podľa Moneta.

Okrem prehliadok, na ktorých som sa zúčastnila, som čítala všetko, čo sa týchto osobností týkalo: romány, korešpondencie, denníky, životopisy. Pri George Sandovej som si pozrela niekoľko dokumentov o reštaurovaní bábok, keďže ona sa spolu so synom venovala domácemu divadlu, jej syn bábky vyrábal z lipového dreva a ona im šila šaty. Keď som písala o Renoirovi, pozerala som filmy o ňom.

Veľmi inšpirujúce bolo pre mňa čítanie korešpondencie medzi Albertom Camusom a Maríou Casares. Camus jej písal, že číta denník maliara Eugèna Delacroixa. Povedala som si, že keď sa páčil Camusovi, ktorého obdivujem, bude zaujímavý aj pre mňa. Tak som si ho kúpila do čítačky. Má štyritisíc strán, takže na to treba čas, ale je to úžasný zážitok. Keby nebolo tej korešpondencie, tak o denníku ani neviem.

Vaša kniha nás oboznamuje aj so životom v minulosti, lebo jednotlivé osobnosti sú zasadené v prislúchajúcom historickom kontexte. Keď si človek číta o mladých ženách, aké náročné to mali pred nejakými dvesto rokmi, čo nebolo zas tak dávno, nechce sa mu veriť.

Nedávno sme boli na zámku maliarky Rosy Bonheurovej v Thomery. Ona, podobne ako napríklad aj spomínaná George Sandová, bojovala vo svojom období za väčšie práva žien. Na výstave som mala možnosť vidieť fotografiu žiadosti, ktorou ženy žiadali od prefekta, aby mohli nosiť nohavice. Fungovalo to tak, že dotyčná žena musela najprv prejsť lekárskou prehliadkou, ktorá potvrdila, že nohavice potrebuje naozaj na pracovné účely a že nejde o transvestitskú tendenciu. Po lekárskej prehliadke bolo nutné vybaviť si ešte povolenie od prefekta.

A keď si žena chcela kúpiť plavky alebo si ísť zaplávať do rieky, musela si pýtať od muža dovolenie.

Aký najsilnejší zážitok sa vám spája s vašimi potulkami?

Rada spomínam na kaštieľ George Sandovej. Bola som tam na expozícii, ktorú naaranžoval jeden historický choreograf. Spisovateľka Sandová šila divadelné bábky, učila v škole, tvorila, písala, starala sa o záhradu, kašľajúceho Chopina aj o svoje vnučky.

Do jej domu som sa vybrala sama v mrazivom počasí, ale neoľutovala som. Interiér bol usporiadaný tak, akoby rodina akurát očakávala príchod vnučiek na Vianoce. V kuchyni ako keby sa práve služobníctvo najedlo pred tým, ako začne obsluhovať, na stole bola vysypaná múka, roztrúsené orechy, na ktoré dopadalo slnko, nachystaná šošovica. Ležali tam vyšívané utierky, ako keby si do nich niekto práve utrel ruky.

Posteľ bola rozostlaná tak, akoby z nej práve vyskočilo dievčatko a utekalo objať starú mamu George Sandovú. Na zemi padnutá duchna, poukladané staré hračky. Bolo to niečo úžasné. Francúzi si vážia svoju históriu, dokážu ju prezentovať ako čosi cenné a vyhýbajú sa gýču.

Ale silný zážitok bol aj kuchársky kurz priamo v kuchyni domu spisovateľky Colette.

Spoločenská diskusia, rezervovanosť a rýchly život
 

Čo slovenské vám najviac chýba vo Francúzsku?

Žijem tam už viac ako polovicu života, ale čo mi stále chýba, je blízky spontánny kontakt s rodičmi. A čím ďalej, tým je to komplikovanejšie. Keď prídeme na Slovensko dvakrát za rok, viac si uvedomujem, že čas sa pohol, a je to akési bolestivejšie. Chýba mi, že sa nevidíme častejšie, že nemôžeme spolu tráviť viac chvíľ.

A v spoločenskom živote?

Prvé roky vo Francúzsku mi chýbala taká tá slovenská spontánnosť, že zaklopať k susedovi a samopozvať sa na kávu. Vo Francúzsku, a najmä v Paríži, sa všetko vopred plánuje, všetko je v kalendári. Bývame na predmestí a máme tu dobré susedské vzťahy, ale keby sme si chceli s niekým dať aperitív, musíme si to týždeň dopredu naplánovať.

Nie ako na Slovensku, že sa vidíme cez plot v záhrade a len tak toho druhého pozveme na pohárik. To tam neexistuje. Možno na vidieku áno, ale v Paríži nie. Už som si na to zvykla a má to aj svoje výhody, ale prvé roky mi tá spontánnosť chýbala.

Čo francúzske vám zasa chýba na Slovensku?

Vyhovuje mi, že vo Francúzsku, a hlavne v Paríži ako veľkomeste, človek naozaj môže byť sám sebou. Nie je tam ten malomeštiacky syndróm, ktorý poznám napríklad zo svojich rodných Piešťan, v zmysle čo povedia druhí.

Mám pocit, že na Slovensku sa stále riadime niekým iným: keď si zariaďujem byt, musím si kúpiť interiérový časopis, aby som to mala urobené podľa nejakého modelu. Keď si chcem kúpiť oblečenie, tiež to musí byť podľa časopisu alebo nejakého vzoru. Cítiť tu uniformovanosť.

Naopak, v Paríži má každý svoj vlastný štýl, svoje vlastné poňatie elegancie, šmrncu alebo rebelstva. Ľudia sa menej boja individuality.

Máte v Paríži nejaké obľúbené miesto?

Mám ich veľa. Pobrežie Seiny, Latinská štvrť, všetko okolo Luxemburskej záhrady, Saint-Michel, štvrť Odéon, Saint-Germain – bohémska štvrť, kam chodievalo a stále chodieva veľa umelcov. Montmartre je tiež krásny, tam sa však cítim ako turistka, nechodím tam často. Mám rada starú štvrť Marais a južnú časť Paríža.

V knihách Paríž opisujete ako veľmi dynamické miesto na život, ktoré však milujete. Tiež o sebe píšete, že nemáte rada davy ľudí. Ako sa to dá skĺbiť?

Paríž má veľkú koncentráciu ľudí, život rýchly, dni sú dlhé, metro plné. Ja sa príliš preplneným miestam vyhýbam. Keď chcem ísť na nejakú výstavu, namiesto víkendu sa snažím zobrať si kvôli nej cez týždeň pol dňa dovolenky. Ale na Paríž sa pozerám aj cez svoje deti. Pre mladých ľudí je to dobré miesto na život, je to taký mikrosvet, v ktorom počas štúdia nájdu všetko, čo potrebujú.

A čo literatúra? V čítaní máte široký záber. Ktoré sú vaše literárne lásky?

Mám ich veľa, v rôznych obdobiach by som vymenovala iných autorov a autorky. Z tejto otázky sa mi vždy tak zakrúti hlava, že radšej nebudem menovať. Čítam literatúru klasickú, súčasnú, francúzsku, slovenskú, ale aj autorov a autorky iných krajín. O niektorých tých mojich literárnych láskach píšem práve v poslednej knihe Francúzsko perom a štetcom, po stopách umelcov.

Vo svojich knihách opisujete typickú Parížanku ako ženu s dokonalým mejkapom a oblečením, ktorá vie, čo k čomu dopasovať a ako sa správať, aby vyzerala tip-top. Neodporuje to myšlienke, že Parížan môže byť viac sám sebou? Nie je to, naopak, len nejaká vyumelkovaná póza?

Práve naopak. Keď spomínate mejkap, tak aj moje deti si všimli, že nielen mejkapu, ale aj všelijakých plastických zákrokov na tvári je vo Francúzsku oveľa menej ako na Slovensku. Francúzske ženy sa neboja prirodzene starnúť. Potrpia si na účes, ktorý na prvý pohľad môže pôsobiť rozstrapatene, ale to rozstrapatenie je premyslené. Záleží im tiež na elegantnom obliekaní v každom veku, na hľadaní svojho osobného štýlu.

Platí to aj názorovo?

Určite. Mám pocit, že Francúzi sa nepozerajú na svet čierno-bielo. Nesnažia sa nahovoriť si, že keď si nemyslíš to, tak si musíš myslieť opak. Vedia zanietene diskutovať o tom, že si myslia všeličo medzitým. 

Takže spoločenská diskusia je menej útočná a hejterská ako u nás?

Ťažko sa zovšeobecňuje, ale mám pocit, že v spoločenskej diskusii panuje väčší rešpekt. Aj na sociálnych sieťach. Spoločnosť nie je taká polarizovaná ako na Slovensku.

Napríklad veľký ohlas vyvolal ceremoniál pri otvorení olympijských hier. Na sociálnych sieťach som postrehla, že na Slovensku ľudia reagovali jednoznačne: buď sa im to páčilo, alebo nie. Vo Francúzsku sme o tom veľa diskutovali a ľudia v mojom okolí boli nadšení, ale nemali problém povedať, že niektorá časť sa im nepáčila, ale toto bolo úplne dokonalé, perfektné; boli pyšní na to, ako ten otvárací ceremoniál Francúzsko poňalo.

Zjednodušene povedané: keď ideme na nejaké hodinové predstavenie, tak tá hodina sa skladá zo šesťdesiatich minút, z ktorých každá v nás môže vyvolať iný pocit.

Mária Danthine Dopjerová. Foto: súkromný archív M. D. D.

Móda
 

Svet sa globalizuje, globalizuje sa aj móda. Kedysi Paríž patril medzi hlavné mestá módy, diktoval trendy v obliekaní, každý sa ním inšpiroval. Platí to aj dnes?

Priznám sa, že celkom neviem, čo je to parížska móda. Módnych návrhárov je iks, navzájom sa sledujú, porovnávajú, prezentujú svoju tvorbu. Ale každého značka je jeho značka, a nie parížska. Nemyslím si, že trendy udáva práve Paríž. Dnes je globalizované všetko.

Ale Francúzom možno viac ako iným záleží na tom, čo si na seba oblečú, nie?

Vo Francúzsku je všeobecne dôležitá forma, či už je to v stolovaní, či obliekaní. A nie je podstatné len to, čo je viditeľné alebo inými videné. Ale aj to, čo druhí nevidia. To, aký je človek vo svojom súkromí, z neho pórmi presakuje aj na verejnosti.

Samozrejme, generalizujem, ale Francúz väčšinou v reštaurácii vie, ako narábať s vidličkou a nožíkom, čo však znamená, že podobne to praktizuje aj doma. A takisto v obliekaní. Nerieši, či ho niekto vidí.

Na Slovensku sa celkom rozmohla tepláková móda. Francúzi tepláky na ulici neobľubujú?

Všeobecne nie, väčšinou v teplákoch nechodia von ani malé deti. Rodič to vníma tak, že pieskovisko je pre dieťa niečo podobné ako divadlo pre dospelého. To je ten priestor, kde ho vidia iné deti. Tak prečo by svojho syna alebo dcéru nemohol obliecť tak, aby vyzerali čo najlepšie?

V čom sa líši francúzska matka od slovenskej
 

Francúzska materská „dovolenka“ trvá oproti našej slovenskej veľmi krátko. Deti preto veľmi skoro idú do jaslí alebo k opatrovateľke, čiže veľkú časť dňa ich vychováva de facto cudzí človek. Aký je váš pohľad na to?

Áno, toto sú skutočne veľké rozdiely v prístupe francúzskych a slovenských rodičov k deťom. No dám ruku do ohňa za to, že keby vo Francúzsku ženám ponúkli možnosť zostať s deťmi dva roky doma, 80 percent z tých, ktoré poznám z pracovnej sféry, by to odmietlo.

Pre francúzske ženy je dôležité vrátiť sa opäť do spoločnosti, nemať stále na rukách dieťa, riešiť aj iné témy ako domácnosť a plienky. Mne to tiež takto vyhovovalo a nemám pocit, že som netrávila dosť času s deťmi, keď boli malé.

Asi pred dvadsiatimi rokmi vyšla v slovenčine knižka A dosť! Napísala ju americká autorka, ktorá sa usadila v Paríži. Niekoľko kapitol venuje téme dojčenia, porovnáva americké a francúzske matky. A dochádza k záveru, že kým tie americké dojčia neraz aj dlhé roky, väčšina francúzskych nedojčí, aj preto, že musia od dieťaťa odísť do práce, ale aj preto, že tam je malá osveta v pôrodniciach. Vnímate to rovnako?

Áno, myslím si, že francúzske ženy v priemere buď nedojčia, alebo keď dojčia, väčšinou je to štyri-päť mesiacov, kým trvá materská, málokedy dlhšie. Myslím, že francúzske ženy sa nezamýšľajú nad tým, že by to mohlo byť inak, lebo je to takto zaužívané.

Asi sa o tom spoločensky veľmi nediskutuje. U nás na Slovensku sa v posledných rokoch veľa rozpráva o tom, aké je to zdravé, obojstranne prospešné, o vzťahovej väzbe a podobne.

Myslím si, že vo Francúzsku medzi ženami prevláda názor, že dieťa môže byť rovnako zdravé a nadobudnúť rovnako silné väzby s matkou, aj keď je dojčené trebárs tri mesiace. V pôrodnici v tejto veci na ženy netlačia.

Niektoré sa pri treťom dieťati rozhodnú, že zostanú rok doma, ale materská je jednoducho zákonom nastavená na štyri mesiace. Pri treťom dieťati je to o mesiac dlhšie. Tak prečo by žena diskutovala o jej dĺžke, keď sa aj tak musí vrátiť do roboty? Paríž je drahý, jej plat je potrebný a ona chce spoločensky žiť. Navyše sa bojí, že na jej miesto nájdu náhradu, že jej unikne niečo z pracovnej cesty. Pre ňu sú tieto veci rovnako dôležité a možno dôležitejšie ako počet mesiacov dojčenia. Prioritou žien je aj čo najrýchlejšia reintegrácia do práce.

Nepociťujú teda ľútosť, že sú so svojím dieťaťom málo?

Nepostrehla som to. Ale keď mám hovoriť za seba, tak ja som sa do práce po tých štyroch mesiacoch aj tešila, bola som rada, že idem opäť medzi ľudí a nielen na pieskovisko. Počas materskej som závistlivo pozerala na muža, ako si ráno uviaže kravatu a slobodne ide do sveta.

Ale zase je pravda, že kým boli deti mladšie ako rok, nemala som odvahu zveriť ich pestúnke. Veľmi nám pomohli moji a manželovi rodičia, ktorí sa u nás striedali. A tešila som sa, že sa tým posilní aj väzba medzi deťmi a starými rodičmi. Dodnes majú vďaka tomu blízke vzťahy.

To ste vyriešili dobre. Ale toto asi nie je bežné.

Nie je, lebo na to treba mať aj priestor a podmienky.

V akom veku potom dospelé deti vyletia z domu?

Cestujú a po svete sa pohybujú veľmi skoro. Ale Paríž je drahý, takže je úplne bežné, že do konca štúdia, teda do 26 rokov, žijú s rodičmi. Hlavne keď zostanú v Paríži študovať. U študentov z malých mestečiek, ktorí idú študovať do väčších miest, je to iné, pretože odchádzajú do internátov alebo si prenajmú byt. V Paríži to však takto rieši málokto.

Čo je zaujímavé, a všímam si to dokonca medzi kolegami tridsiatnikmi, s rodičmi trávia veľa voľného času. Raz za rok idú napríklad spolu na dovolenku.

Tridsiatnici, ktorí už popritom majú aj vlastné vzťahy?

Áno.

Mária Danthine Dopjerová. Foto: súkromný archív M. D. D.

Prepadnúť v škole nie je hanba
 

Parížsky život je vyumelkovanejší, je tam tlak na výkon a dokonalosť. Súťaživosť sa pestuje odmalička. Nie je potom aj viac psychických chorôb, vyhorení, depresií?

Paríž je veľké mesto, a teda aj konkurencia je väčšia – v pracovnej sfére či pri výberových konaniach. Takže na jednej strane viac možností, na druhej silnejšia konkurencia.

Školský systém ja nastavený tak, že sa dbá na to, kto je premiant, a podľa toho sa klasifikuje a vyberá na prestížne školy. Pred priemernými žiakmi sa niektoré dvere možností zatvárajú. Elitarizmus v školstve je veľmi citeľný, ale Paríž je špecifický sám osebe.

Netrpia potom v škole slabší jedinci alebo aj menej perfekcionistické deti?

Keď škola zistí, že žiak na niečo nemá, navrhne mu iné možnosti. Tak dobre, nedostane sa potom do elitnej školy alebo na najlepšie univerzity, alebo na prestížne gymnázium, ale pôjde na nejakú odbornú školu so špecifickým zameraním na oblasť, v ktorej má potenciál.

Slabší výkon sa teda nijako nedramatizuje?

Keď som bola dieťa, u nás na Slovensku sa presadzovalo len byť skromný, nevyčnievať, dôležitý bol priemer. Vo Francúzsku systém ťahá hore tých, čo vyčnievajú. Len čo sa nejaký žiak ukáže ako šikovnejší ako ostatní, veľmi rýchlo sa urobí rozhodnutie, aby preskočil ročník.

Vo francúzskej spoločnosti by bol hriech, aby sa v škole nudil. Kto je dobrý, nesmie zostať v priemere, má naplniť svoje kapacity a čo najlepšie ich využiť. Aby spoločnosť mala z neho čo najviac.

Rovnako zlé by však bolo to, keby sa slabý žiak ocitol mimo hry. Systém mu preto umožní ísť do nejakej menej náročnej školy. Podpora teda prúdi obidvoma smermi.

Slabší žiaci v škole bežne prepadávajú?

Áno, a nie je to žiadna hanba. Niektorí o to vyslovene požiadajú. Chcú si zlepšiť priemer z niektorého predmetu, tak radšej zopakujú ročník ešte raz, aby si zvýšili šance, keď sa potom budú hlásiť na vysokú. Alebo cítia, že ešte majú v niečom slabiny a chcú si poznatky lepšie osvojiť.

A čo závisť? My Slováci sme veľmi závistlivý národ, navzájom sa porovnávame. Tí, čo sa majú horšie, závidia tým, čo sa majú lepšie. Vo Francúzsku sa s týmto človek nestretáva?

Mne sa zdá, že je to taká charakterová črta na Slovensku. Sledovanie, čo robí sused, prečo má také auto, odkiaľ mal peniaze na dovolenku, aké platy majú iní… Ale veď to nie je môj problém. Sme na paralelných cestách. Prečo by som mala niekomu závidieť manažérsky plat? Veď k nemu sa viaže aj veľká zodpovednosť, práca cez víkendy, reagovať na pracovné záležitosti aj počas dovoleniek…

Každý máme vlastný kontext a vlastný život, ktoré nikdy nie sú rovnaké a nedajú sa ani porovnávať. Každý inak nakladá so svojím časom, peniazmi, borí sa s inými problémami. Snažme sa nerobiť zle druhým, robiť radosť sami sebe bez toho, aby sme druhým závideli. Doprajme si navzájom, nikto to nemá ľahké.

U nás závisť panuje aj v pracovnej sfére. Vo Francúzsku sú ľudia dobroprajnejší?

Mám pocit, že na Slovensku to funguje často tak, že keď sa človek dostane na nejakú vyššiu pozíciu, tak sa začne báť, že mu niekto ten post vezme. Vo Francúzsku sa za dobrého manažéra pokladá ten, kto má v tíme viacerých kolegov, ktorí ho prekonajú. Pre manažéra je toto dôvod na hrdosť. Šéfovať ľuďom, ktorým pomôže posunúť sa ďalej. Aj toto je spôsob, ako dostať z ľudí maximum.

Zaujímavou témou vo vašich knihách sú lekári a ich práca. Našincovi sa nechce veriť, že niekde všeobecní lekári ordinujú až do večerných hodín.

Áno, ich dni sú obyčajne dlhé, aby k nim pacient mohol ísť až po práci. Mnohí zatvárajú ambulanciu o ôsmej alebo deviatej večer.

V jednom článku spomínate školský program vo Francúzsku, ktorý deti podnecuje do čítania. O čo presne ide?

Ide o projekt, ktorý sa nazýva Ticho čítame. Je to celoplošná záležitosť. Na škole mojich detí to fungovalo tak, že niekoľko mesiacov v roku sa počas ktorejkoľvek školskej hodiny ozval gong. To bolo znamenie, že sa na 15 minút prerušuje vyučovanie. Každý si vybral knihu a 15 minút si čítal.

Ten čas padol zakaždým na nejaký iný predmet; či matematika, alebo francúzština, alebo čokoľvek iné sa v tej chvíli prerušilo a celá škola vrátane učiteľov si ticho čítala. Deti museli mať svoju knihu v taške, nesmela to byť učebnica, časopis ani komiks.

Má to nejaký citeľný prínos?

Je to veľmi dobré, lebo doma by ste to dieťa siahnuť po knihe možno nedonútili. Ale keď si nejakú kapitolu za tých pár minút rozčíta, stáva sa, že je potom zvedavé, ako sa to skončí, tak si knižku doma večer otvorí a číta, čo by inak neurobilo. V škole ju vytiahne z povinnosti, doma zo záujmu. Samozrejme, musí to byť dobrý výber a určite to nefunguje u všetkých. Ale nejakému percentu to iste pomôže.