Poézia Františka Ruščáka Poniektorí básnici píšu tak, že im „vlastná mater nerozumie“

Kto už dnes číta poéziu, môže človeku napadnúť pri pohľade na básnickú zbierku niekde v knižnici. Podľa odhadov je to naozaj len mizivé percento ľudí (pravdepodobne ide o menej ako dve percentá čitateľov krásnej literatúry).

Až sa vynorí otázka, či autorov poézie nie je napokon viac ako jej čitateľov. Skeptikov takáto úvaha možno rozosmeje, pravda však je, že na písaní i čítaní poézie zrejme niečo bude, keď toto umenie ešte nezaniklo.

Kritika i láskavosť

František Ruščák, bývalý vysokoškolský učiteľ, poňal svoj odchod do dôchodku veľmi aktívne. Ako opustil akademickú pôdu, zanechal písanie odborných štúdií a vedeckých monografií a začal sa venovať čomusi omnoho umeleckejšiemu: básnickej tvorbe. Nedávno mu vyšla už štvrtá básnická zbierka s názvom Kolobeh.

„Čaro poézie je v tom, že na menšej ploche (pretože báseň je oproti próze určitá skratka) čitateľ nájde to, čo v danom okamihu cíti, zažíva či chce zažiť, čo sa ho priam bytostne dotýka. Dotyk s básnickou metaforou je ako dotyk s obrazom, hudbou, so spevom či s iným umeleckým stvárnením života,“ hovorí.

Poézia Františka Ruščáka je príťažlivá svojou ľudskosťou a údernosťou vyjadrovania. Napriek tomu, že vo svojej podstate sú jeho básne silno kritické, zachovávajú si istú láskavosť. Výsledkom je, že Ruščákova poézia čitateľa prebúdza, obviní, prefacká, ale napokon aj pohladí a vleje mu nádej.

Tmavé podpalubie

Básne (nielen) v zbierke Kolobeh sú zo života. Reálneho a každodenného. Slnko v nich hreje, ale aj páli, dážď je mokrý a studený. Autor nevkladá nasilu romantiku tam, kde nie je.

Hoci hľadá pokoj v nepokoji, rád by vniesol poriadok do chaosu či pokoru do ľudskej pýchy, jeho náhľady sú všetko, len nie naivné. V tých veršoch sa skrýva nenásilná starecká múdrosť človeka, ktorý si všeličo preskákal v detstve, mladosti i starobe, skrátka vie, o čom je život, a nedá sa opiť rožkom.

Motív tmavého podpalubia, v ktorom vypli večné svetlo (báseň Až príliš) znie až ponuro. „Áno, vo všeobecnosti má zápornú konotáciu – v lodnom podpalubí dakedy prevážali otrokov,“ súhlasí autor. „Každý z nás sa s ním občas stretáva, len si to, pravda, neuvedomujeme. V mojom podpalubí sú prežité dávnejšie chvíle nečasov a smútkov, ktoré som prežil v súkromí a dakedy aj v širších súvislostiach. A týka sa aj ľudí, ktorí mi boli bytostne blízki. No vždy sa našiel ten, ktorý zhasnuté svetlo nanovo zažal, a išiel som ďalej. A k tomu dodávam – rovnako ako človek má tmavé podpalubie celý dnešný svet vrátane nášho Slovenska; bolo to odjakživa, no dnes má razantnejšiu rezonanciu dakedy vyúsťujúcu do chaotických činov.“

Slová i telo môžu klamať. Mladosť je krásna, ale aj naivná, ba neraz hriešna. Múdrosť je nedocenená, hlúposť všade okolo. Všetko je nedokonalé. Svet je plný paradoxov a chaosu.

„Chaos sa dá odstrániť reorganizáciou nedobrého systému,“ hovorí František Ruščák, „v ktorom nemá miesto to, čo je človeku na škodu. Aj na Slovensku (či práve tu) vždy bolo i aktuálne je čo systémovo a systematicky naprávať – od bežného človeka po najvyššie riadiace miesta, vykonávacie inštitúcie a organizácie.“ Zachrániť to môže len poriadok a vedomie osobnej zodpovednosti.

Témy dneška

Ani láska, obľúbená téma básnikov, v Ruščákovom ponímaní nevonia iba po ružiach. Nie je telenovelovsky sladká, neženie sa len za telesným pôžitkom, nie je bezducho vášnivá a bezbolestná. Naopak, je zrelá a hlboká, vyžaduje si pochopenie a nesebecké kompromisy, no napriek tomu si zachováva svoju krásu a vidinu nekonečna.

Žena v Ruščákovom ponímaní je odmytologizovaná reálna bytosť, hodná úcty i lásky, ale určite nie presladených rýmov. Ako hovorí autor: „Bez nej by nebol, nie je ani nebude život. S mužom tvorí životnú symbiózu, tak ako deň s nocou.“ V poézii je od vekov jednou z dominantných motívov, a to „vrátane jej múdrosti, krásoženskosti a materinskosti“.

František Ruščák otvára vo svojej básnickej zbierke množstvo tém, od kolobehu života cez vojnu a nepokoj, ľudskú nadradenosť a nemennosť, hluk a kávu až po Vianoce a ženu.

Častým motívom je aj veľké životné tempo, ktoré ako básnik dôchodca citlivejšie vníma: „Dnešné tempo je prenáhlené, akiste aj tu je jedna z príčin chaotických znakov či príznakov súčasnosti. Niekto povie – vždy to tak bolo. Súhlasím, ale iba čiastočne, lebo to tak nemá či nemusí byť.“ Je to dôsledok egoizmu a snahy získať čo najviac pre seba, „neraz aj za cenu, ktorá presahuje hranice slušnosti“.

No za všetkými témami nachádza čitateľ Božiu veľkosť. Nie vždy explicitne vyjadrenú, často len v symboloch či náznakoch. Z veršov však kričí autorova viera v Božiu dobrotu schovaná kdesi v pozadí, a predsa dostatočne jasná a hlasná, aby ju čitateľ neprehliadol.

Jazykovedec František RuščákAko sa dá odvyknúť od kávy, tak sa dá odvyknúť aj od ypsilonu

Jana  Vinterová

Nezrozumiteľnosť nikoho neoslovuje

Ruščákova poézia vyniká ešte v niečom: je moderná a zároveň zrozumiteľná. Nehrá sa na žiadny postpostsurrealizmus, neskladá dohromady nesúvisiace slová.

„Ak čitateľ po jej prečítaní cíti, že ho moje verše oslovili, som presvedčený, že som napísal v prvom rade dobrú báseň a práve preto akiste aj modernú,“ hovorí. „A dodávam – modernosť neznačí nezrozumiteľnosť. Napríklad Miroslav Válek bol moderný a zároveň zrozumiteľný. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať – tomu každý rozumie. Princíp modernosti poézie netkvie v jej nezrozumiteľnosti, pretože nezrozumiteľná nikoho neoslovuje.“

Modernosť je najmä v tom, ako autor ovláda umelecké majstrovstvo tvorby takej básne, ktorú čitatelia so záujmom prijmú a radi sa k nej vrátia. „To však nevylučuje fakt,“ dodáva básnik, „že naozaj poniektorí autori píšu tak, že im ani vlastná mater nerozumie.“ Napokon, istou recesiou v tejto téme je aj jeho báseň Moderna ante portas.

Ruščákova poézia má svoju logickú štruktúru a je formulovaná „ľudskou rečou“. Čo, samozrejme, neznamená, že je prvoplánová. Naopak, zachováva si svoju viacznačnosť a z nej vyplývajúcu istú tajomnosť, priestor na reflexiu a slobodu interpretácie. Má svoj rytmus, občas aj rým, ale plynie prirodzene a nenásilne, takže sa príjemca pri jej čítaní nevyčerpáva trápnym hádaním či dekódovaním čohosi, čo je mu cudzie.

Odkazy pre politikov

Ako nenápadný motív sa v nej vinie hlboká životná múdrosť, občas aj ako protiváha explicitne vyjadrenej hlúposti. Autor hovorí: „Tak ako žije múdrosť, tak žije aj jej hodnotový protipól. Pravda, platí tu fráza v podobe – nie je hlúposť ako hlúposť; je rozdiel medzi naivnou patinou hlúposti a tou zámernou s úmyslom urobiť zle či škodiť inému.“

Naopak, múdrosť cieli k pravde a k spravodlivosti, teda k dobru. A ešte básnik dodáva: „Pripomínam nadčasovú platnosť jednej starej múdrej myšlienky – ,s úradom nedostal človek aj múdrosť‘; na to by mnohí vládni, parlamentní a rovnako ani tí na ,nižších‘ miestach nemali zabúdať.“

Básne Františka Ruščáka, samozrejme, nie sú politické. No medzi riadkami či vlastne veršami, ktoré provokujú, kritizujú a pri tom triafajú do čierneho, príjemca nachádza mnohé výčitky a odkazy namierené presne tam...

„Našim poniektorým – to zdôrazňujem – politikom by som mohol adresovať mnohé a vždy aktuálne verše známych slovenských básnikov od štúrovcov po súčasných. No ak môžem, ponúkam im vlastné, neviem však, či tí, na ktorých myslím, si ich prečítajú,“ zakončuje a v zbierke Kolobeh nalistuje:

Alúzia na majstra Ivana Kraska

Zmráka sa, stmieva sa
či k noci sa chýli...?
Prepáčte, majstre,
bo v tejto prekérnej chvíli
nevieme, či ráno, večer
či celý deň sa tmaví...,
či vari bezradní sme...?
raz ľaví, raz praví...;
nie, to prázdnosť, tuposť
zavládla tam, kde múdrosť
sa vraj nenosí,
všetko ti naprieč je,
všetko ťa domotá...
a prázdnota mysle nevie
múdrosť odprosiť...