Cestovateľ Gejza Legen Tri noci v sekvoji, apartheid v Mississippi, indiánske tradície a Gorbačov vo výťahu

Vek má síce dôchodcovský, ale dušu chlapca. Gejza Legen je cestovateľ, ktorého už od detstva sprevádzajú priam filmové dobrodružstvá – reálny košický Indiana Jones zbierajúci po svete rôzne artefakty. Jeho skautská prezývka je Dobrodruh. Cestovať začal ešte počas socializmu, a keď sa otvorili hranice, už nikdy neprestal.

Gejza Legen žije v Košiciach, ak nie je práve na cestách. Má manželku, dve dospelé deti a dve vnúčatá. Vo voľnom čase organizuje kurzy indiánskeho korálkovania, prežitia v prírode a prevádzkuje Centrum woodcraftu neďaleko Košíc, ktoré pred niekoľkými rokmi založil.

V druhej časti rozhovoru (prvá časť tu) približuje najzaujímavejšie zážitky zo svojho 40-ročného cestovania po svete. Hovorí, aký vzťah majú Číňania k horám, ako je to naozaj s japonskou povestnou zdvorilosťou, ako dopadol jeho výstup na Fudži a na Kančendžongu aj prečo je Yosemitský národný park jeho kostolom a kde rastú obrovské päťkilové šišky a dvetisícročné sekvoje.

Rozpráva tiež, ako dnes žijú a čím si zarábajú na živobytie kanadskí a americkí Indiáni, s akými morbídnymi zvykmi sa stretol na Madagaskare, ale aj prečo je Rio de Janeiro pravý divoký západ. Nevynechal ani historky o svojom stretnutí s Michailom Gorbačovom a s japonským následníkom trónu.

Koľko krajín si doteraz navštívil?

Prešiel som asi celú Európu a k tomu zhruba ďalších dvadsať krajín. Nedávno som to počítal, vyšlo mi okolo päťdesiatdva. A v roku 2025 pribudli tri ďalšie: Saudská Arábia, Katar a emiráty.

Keď sa v roku 1989 otvorili hranice, mohol si začať slobodne cestovať. Ktoré krajiny si navštívil ako prvé?

Po revolúcii k nám začala prúdiť západná kultúra a prispôsobovali sa tomu aj televízie. STV1 začala vysielať sériu o najkrajších národných parkoch sveta. A hneď prvý diel bol o Žltých horách v Číne. Pozeral som na to s otvorenými ústami, nešlo mi do hlavy, že také niečo môže existovať.

Hory ako v Avatare vystupujúce z hmly a z ich končiarov vyrastali bonsaje. Skalná stena, v ktorej boli vysekané schody a stúpačky kolmo hore, po ktorých sa liezlo ako po ferrate aj v tisícmetrovej výške. Povedal som si, tam musím ísť. Hneď na druhý deň som si založil v banke sporiaci účet s heslom Chuang-šan (Žlté hory).

V realite boli tie hory rovnaké ako vo filme?

Hlavne boli naživo. Žlté hory sú jedny z prvých posvätných budhistických pohorí Číny. Číňania majú k divočine zvláštny vzťah, pretvárajú ju. Za nejakých osemsto rokov vysekali asi 20-tisíc schodov do kolmej skaly. Na vrcholkoch vytvorili pagodky. A okrem nich kamenné mostíky. Bolo to neuveriteľné.

Ako sa správali k cudzincom?

Zostali vo svojich komunistických zvyklostiach. Turista bol pre nich valutový cudzinec, preto za všetko musel platiť aj päťkrát viac ako domáci. Platili tam aj všelijaké bezpečnostné opatrenia pre cudzincov, všetko bolo kontrolované a všade viseli nejaké varovania. Ja som tam našťastie išiel pripravený. Doma som si všeličo poštudoval, vedel som, že čokoľvek sa stane, nikdy netreba volať políciu.

Prečo?

Jeden Angličan si tam zlomil nohu a namiesto toho, aby si zavolal taxík, ktorý by ho vzal do štátnej nemocnice, kde by mu za pár dolárov nohu ošetrili, zavolal políciu. Policajti ho odviezli do vojenskej nemocnice, vzali mu pas, dali mu nohu do sadry a povedali, že to stojí päťtisíc dolárov. A že kým to nezaplatí, pas mu nevrátia. Tento prípad som poznal, tak som vedel, že policajtom sa treba vyhýbať.

Čínske pečatidlo. Vpravo madagaskarský symbol lásky – objímajúce sa stromy baobabu z dvojfarebného dreva. Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Z Číny si si priniesol kamenné pečatidlo. Na čo slúži?

Je to ručne vyrezávaný kameň, v ktorom je vytesaných deväť drakov. Na dolnú stranu mi pán, ktorý mi to predal, vyryl moje meno v čínskych znakoch. K tomu sa predáva klasická bengálska červeň, ktorú Číňania a Japonci využívajú na pečatenie. Takto viem vytvárať červené pečiatky, ktoré sú akoby mojím podpisom. Neviem, čo moje meno v čínštine znamená. Možno sójová omáčka alebo ktovie. (Smiech.) Ale ja to s hrdosťou používam ako svoju osobnú pečať. Videl som staré historické rukopisy, kde boli použité presne takéto pečiatky.

Cestovateľ Gejza LegenVravel som si, že všetko, čo oklame komunistov, je dobré

Jana Vinterová

Zahraničná cesta do Nemecka

Medzitým ako padol režim a ty si sa vydal do sveta, začal si pracovať na košickom magistráte.

Áno, o tri roky nato som sa ako šéf odboru životného prostredia pre mesto Košice dostal na pozíciu koordinátora projektu Zdravé mesto. Bola to misia WHO. Vtedajší primátor neovládal cudzie jazyky, a tak všade posielal mňa.

Takto som sa dostal do Nemecka, prespával som v päťhviezdičkových hoteloch, kde jedna noc stála toľko ako moje tri mesačné platy, medzi mestami ma prevážali lietadlom. Boli tam veľké zvieratá z európskych ministerstiev a univerzít a za Slovensko ja. (Smiech.) Taký luxus ako tam som nikdy predtým nezažil.

O Nemcoch sa hovorí, že sú veľmi puntičkárski a potrpia si na predpisy.

Áno, to sme zakúsili na vlastnej koži. Česi totiž v polovici pobytu vymenili jedného človeka za iného a nikomu to neohlásili. Bol z toho obrovský medzinárodný problém. Čo Nemec nemá na papieri, to nie je. Ale s Nemcami mám aj jednu opačnú skúsenosť.

Akú?

S kolegami sme si tam požičali mikrobus. Celkom nový, ktorý nás prevážal na menšie vzdialenosti. Dali nám aj tlmočníčku a šoféra. Bol to starý pán, ktorý to auto vôbec nevedel ovládať a ešte mal aj nejaký tik v nohe. Dostali sme sa na diaľnicu, kde si to všetci šinuli prinajmenšom stotridsiatkou, a on išiel na dvojke. Na dvojke! To auto ručalo ako tur, išlo sa rozpadnúť. A on ešte s tou nohou pridupával na pedále. S nami to v tom ohromnom hluku hádzalo.

No a kolega z Česka hovorí tlmočníčke: Vždyť mu něco řekněte, vždyť jedeme jak na velbloudu. Ale ona odmietla, že to sa nepatrí, lebo je to starší človek a mohol by sa uraziť. Tak sme teda zostali „na velbloudu“. (Smiech.)

Poklona od japonského princa

Dlhé roky si pracoval ako úradník. Ako sa to dalo zladiť s tvojou povahou dobrodruha?

Na magistráte bola skostnatená komunistická spoločnosť. Ale ja som k svojmu zamestnaniu pristupoval s tým, že budem vždy pracovitý a ochotný. Mojou filozofiou bolo, že zázraky dodávam ihneď a nemožné do troch dní. A táto snaha sa mi vrátila v cestovateľských možnostiach.

Ako dočasnému poradcovi Svetovej zdravotníckej organizácie mi jedného dňa z ústredia WHO pre Európu v Kodani zavolali, či som ochotný ísť na konferenciu. Vraj budúci pondelok. Bola streda, hovorím, dobre. A kde? A oni, že v Kóbe. A ja – čože?!

Kde to je?

V Japonsku. Hotel mám vraj vybavený. Tak som si na poslednú chvíľu vybavil vízum. Keby som bol zmeškal v Prahe metro, ušlo by mi lietadlo. Našťastie sa všetko podarilo a ja som prišiel na ostrov Iwodžima, kde bol päťhviezdičkový hotel, ktorý stál päťsto dolárov na noc. Odprezentoval som svoj príspevok na konferencii a odišiel do Kjóta. Tam som zostal desať dní.

Čo si tam robil?

Obehal som Kjóto, Osaku, bol som na hrade. V Osake je taký stredoveký hrad, ktorý kedysi vyhorel. A tak Japonci urobili celú konštrukciu zo železobetónu a fasádu obili drevom, aby vyzeral ako originál.

Tam som si sadol a zrazu príde ku mne Japonec a pýta sa ma po anglicky, odkiaľ som. Odpovedal som, že zo Slovenska. A on, že či by sme sa nemohli porozprávať o našom Pánovi Ježišovi Kristovi.

Kto to bol?

Jehovista z Južnej Kórey. Nestačí, že mi domov zvonia a núkajú Strážnu vežu, kde sa lev pasie s ovečkou? Ešte aj v Japonsku ma nájdu? Tak si hovorím, veď počkaj. A nakecal som mu, že som sem prišiel študovať šintó. Naštvaný odo mňa odišiel a ja som sa v jeho očiach stal európskym šintoistom. (Smiech.)

Akí ľudia sú Japonci?

Veľmi vďační. Každú láskavosť, každý darček chcú vrátiť. Kedysi som na Inchebe v Bratislave pomohol jednému Japoncovi, on sa chcel odvďačiť, potom som mu to chcel vrátiť ja, tak sme si začali posielať vianočné pohľadnice. Raz som mu poslal nejakú krištáľovú bižutériu. A on ma zato prišiel navštíviť do Košíc a daroval mi celý kufrík plný francúzskej kozmetiky Yves Saint Laurent. Stali sme sa priateľmi. Vysvitlo, že je to prezident a majiteľ stredne veľkej farmaceuticko-chemickej spoločnosti v Tokiu. Bohatý úspešný muž.

Skontaktovali ste sa aj teraz, keď si bol opäť v Japonsku?

Áno. Keď sa dozvedel, že som tam, zaplatil mi štvorhviezdičkový hotel a pozval ma na obed. Vtedy som ochutnal fugu. Je to ryba, ktorej pečeň a iné orgány sú 76-krát jedovatejšie než kyanid draselný. Od zvyškového jedu mi stŕpol jazyk, ale bol to zážitok. Ešte nám ju vyformovali do tvaru žeriava, čo je symbol večného života. Jeden chod stojí asi tristo dolárov a je sa paličkami. Manželka môjho hostiteľa to však odmietla jesť, lebo že aj kuchár je len človek a môže sa pomýliť...

Hovorí sa, že Japonsko je najkrajšie na jar.

Japonsko je krásne buď na jar, keď kvitnú sakury, alebo na jeseň, keď červenejú japonské javory. Vtedy sú aj zenové záhrady pri chrámoch neskutočne farebné a krásne. Ale v Japonsku je aj plno národných parkov.

Navštívil si nejaký?

Áno, národný park Nikkó, kde sú pochovaní šóguni rodu Tokugawa. A pokúsil som sa vyliezť na Fudži, najvyššiu sopku a vrch v Japonsku. Bol apríl a dole mi povedali, že hora je teraz uzamknutá. Nechápal som, ako môže byť hora uzamknutá.

Čo to znamenalo?

Mysleli tým to, že všetky služby sú mimo prevádzky. Ak sa ti niečo stane, nenájdeš pomoc.

Aj tak si šiel?

Bol apríl, nečakal som, že to bude také drsné. Šialene som podcenil počasie. Vo väčších výškach bolo mínus pätnásť, fúkal vietor sto kilometrov za hodinu a ja som nemal ani rukavice. Vzdal som to asi dvesto metrov pod vrcholom. Vietor tam tak fúkal, že mi nedovolil ani spadnúť, a ruka mi primŕzala k reťaziam. Boli tam strašne strmé schody, musel som sa pridržiavať, ale mráz bol príšerný. Tak si hovorím, kamaráde, buď sa vrátiš, alebo ťa tu v máji nájdu zamrznutého na vrchole.

A ešte som navštívil Naru.

Tam vraj všade pobehujú srnky.

Nie srnky, ale posvätné jelene sika, ktoré sa pohybujú po parkoch. Dajú sa tam kúpiť také špeciálne keksíky na kŕmenie. Sú krásne zabalené, skvele vyzerajú, ale je to zmes pilín a nejakých vitamínov. No a ja som tam videl taký starší americký pár. Tí dvaja si to žrádlo kúpili a pojedali. Nikto ich neupozornil na omyl, Japonci by to pokladali za nezdvorilé. A ja som sa tak v duchu smial, že aj koláčiky pre jelene môžu byť ich pomstou za prehratú vojnu. (Smiech.)

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

O Japoncoch sa traduje, že sú naozaj veľmi zdvorilí.

Áno, aj my sme si to mysleli, ale jeden môj zážitok zboril tento mýtus. Keď som bol v Japonsku tretíkrát, išlo o obrovský kongres, na ktorý ma vyslali pod záštitou WHO spolu s kolegyňou Zuzkou. Pre ňu to bola prvá takáto exotická zahraničná cesta, preto sa cítila neistá a dosť sa ma držala. Žiaľ, ubytovali ju v inom hoteli ako mňa. Ale ona si vzala do hlavy, že sa pokúsi vybaviť si izbu v hoteli, kde som býval ja. Prišla na recepciu a mladej Japonky za pultom sa spýtala, či by sa to nedalo. Recepčná jej odpovedala typickým japonským: ó, to bude veľmi ťažké.

To v preklade znamená „nemožné“.

Áno. Povedať „nie“ by bolo nezdvorilé, preto Japonci používajú takéto eufemizmy. Ale Zuzka to nepochopila a dva dni za tou recepčnou chodila s otázkou, či sa to už podarilo. Slečnu za pultom to tak iritovalo, že nakoniec stratila trpezlivosť. Nazúrene na moju kolegyňu nakričala: „Čo ma toľko otravujete?! Už som vám predsa včera aj predvčerom povedala, že sa to nedá. Chcete spolu spať či čo?!“

Tak to asi prehnala.

Áno, bola to veľká urážka, Zuzke začali slzy stekať po tvári: „Japonka a toto!“ Recepčná sa zarazila, teraz jej došlo, že prestrelila. Tak sa rozrevala aj ona. (Smiech.) Zrazu som tam mal dve plačúce ženy naraz, ktorým som musel vysvetľovať, že „veď ona to tak nemyslela“. A navyše takto padol mýtus o japonskej zdvorilosti, ktorá je len pozlátkou.

Kolujú o tebe historky, že si sa stretol s japonským cisárom. Ako sa ti to podarilo?

Počas kongresu sa na nástenke objavil oznam, že zajtra bude recepcia v akomsi hoteli na druhom konci mesta. Tak sme sa tam štyria vybrali. Asi hodinu sme cestovali metrom, až sme prišli na miesto akcie. Organizátor k nám prišiel a hneď si pýtal pozvánky. Povedal som, že zostali v hoteli. Ale to som už videl, že je zle. Zvlášť keď povedal, jój, tak to bude ťažké. (Smiech.)

Ja som chcel odísť, ale kolegovia boli proti. Necestovali sme predsa hodinu metrom nato, aby sme sa teraz otočili na päte. A tak sme tam zostali stáť. Chudák šéf organizátorov nevedel, čo s nami, začal sa potiť a určite rozmýšľal, ako tým bielym diablom (gaidžinom) vysvetliť, aby odtiahli, lebo tu nemajú čo hľadať. Lenže ako pravý Japonec nám nemohol povedať „nie“.

Tomu sa hovorí patová situácia.

Ale vyplatilo sa. Zrazu k tomu Japoncovi pribehol nejaký kolega, čosi mu pošepkal. Jemu až oči vybehli, že dobre, dobre, môžete tu zostať, samozrejme.

Vtedy sa otvorili dvere. Všetci stíchli a dnu vošiel korunný princ s manželkou. A keďže my sme tam boli jediní cudzinci, tak zastali pri nás a poklonili sa nám. Ja si hovorím, to sa mi sníva? Budúci cisár Japonska a korunný princ Naruhito s manželkou Masako – a mne prvému sa klaňajú?

To musela byť pocta.

Rýchlo som povedal svojim trom spoločníkom, aby opakovali po mne, čo urobím. Pripažte, dívajte sa dopredu a trikrát urobte hlboký úklon. Princ s manželkou sa na nás pekne usmiali, pokynuli ešte hlavou a odplávali ďalej do sály.

A ja kolegom hovorím, tak, päť minút slávy máme za sebou. Môžeme o tom raz rozprávať vnukom. A teraz vypadnime, očividne to nie je pre nás.

Navštívil si aj niektorý z tradičných japonských hostincov?

Ja nie, ale v hotelovej izbe som raz býval s jedným veselým Angličanom. Do Japonska si urobil špeciálny zoznam, čo všetko tam chce zažiť: vidieť Fudži, cestovať na Šinkansene – to je rýchla japonská železnica. Ochutnať fugu, prespať v kapsulovom hoteli. A jeden z bodov bol aj prespať v rjókane.

Ako to tam vyzeralo?

Rjókan je tradičný japonský hostinec alebo hotel, noc ho tam stála stošesťdesiat dolárov. Privítala ho chyžná. Zobliekla ho, umyla, ponorila do horúcej vody v ofuro – to je tradičná drevená japonská vaňa. Zatiaľ mu pripravili večeru. Ďalšia Japonka mu hrala na šamisene. Otvorili mu okno, aby mal výhľad do zenovej záhrady. Večeru si nemohol vybrať, lebo oni sami najlepšie vedia, na čo má chuť. A to všetko malo navodiť atmosféru, akoby sa vrátil domov. Potom mu chyžná ustlala, popriala dobrú noc a cúvajúc vyšla z izby a zavrela dvere. Neskutočný servis.

Výstup na Kančendžongu

Aké iné zaujímavé miesta v Ázii okrem Japonska a Číny si ešte videl?

Bol som pri Ušbe na Kaukaze – je to päťtisícová hora. Pod ňou leží Mestia, známa ako mesto Svanétskych veží. Sú to tisícročné veže, z ktorých domáci hádzali kamene na nepriateľov. V Indii v Himalájach som prešiel viaceré trasy Zanskar Trail, vyliezol na šesťtisícovku Stok Kangri v Ladaku, v Číne som navštívil posvätné budhistické pohoria na hraniciach Tibetu a Sečuánu. Pri kláštoroch tam pobehovali opice a s jedným takým makakom som sa pobil o palicu. (Úsmev.) A pred polrokom som bol v Indii pri tretej najvyššej hore sveta Kančendžonge.

Mal si aj sprievodcu?

Áno, chodí sa tam skupinovo. Z viacerých skupín, ktoré sa tam vydali, my jediní sme mali dobré počasie bez fujavice. Ja som bol najstarší účastník zo všetkých a celkom úspešne som to dal. Dvaja z kolegov skončili na pľúcnej ventilácii s výškovou chorobou, jedna členka skupiny si vyvrtla členok, keď sa šmykla na jačom lajne v rododendronovom húští.

Koľko taká výprava stojí?

Na ten kompletný servis smiešne peniaze. Je to desaťdenný trek zo Sikkimu pod Kančendžongu, pri ktorom ti na jakoch a muliciach nosia stan, spacák a celý výstroj, trikrát denne máš vegetariánske jedlo, v cene je aj sprievodca, nosiči, kone. Ja som mal vlastnú len vložku do spacáka a karimatku – lebo tej ich som neveril. A toto celé vrátane všetkých povolení a dovozov na letisko stálo dvestodvadsať eur. No nekúp to.

Môže na takúto výpravu ísť naozaj hocikto?

Teoreticky áno, ale musí mať lekárske potvrdenie, že to zvládne. Samozrejme, je to iné ako cesta z Košíc do Viedne. Do Indie som letel s piatimi rôznymi leteckými spoločnosťami, sedem prestupov tam aj späť. Ale medzitým som sa zastavil aj v Saudskej Arábii.

Čo si tam videl?

Saudská Arábia sa len nedávno otvorila svetu a domáci si cudzincov vážia. Bol som tam aj na bohoslužbách v mešite. Niektorí sa pozerali do mobilu, ale ja som sa držal tých zbožnejších a robil to čo oni.

No potom prišiel za mnou jeden Arab, opýtal sa ma, či som mohamedán. Povedal som, že nie. A on na to, ďakujem, že si bol s nami na bohoslužbách, pozývam ťa na kávu. A už to išlo. Skamarátili sme sa, doteraz mi volá. Ja neviem po arabsky, on nevie po anglicky, ale aj tak mi vyvoláva.

Zažil si aj obrady iných náboženstiev?

Bol som aj na budhistických bohoslužbách v Tibete v najstaršom chráme v Sikkime. Bol to zaujímavý obrad. Musel som sa pomodliť ku všetkým bodhisattvom, nasypať ryžu, zapáliť tyčinky a tak ďalej. Potom som dvakrát dostal po hlave a po pleciach zvinutými modlitebnými vlajkami. Ale veľmi sa mi páči aj šintoizmus.

Prečo?

Jeho stúpenci veria, že každý predmet, každý strom má svoju vnútornú hodnotu bez ohľadu na to, či má úžitok pre človeka. Aj kameň uprostred lúky má svojho boha, pretože slúži na to, aby na ňom mohol pristáť sokol.

V Japonsku sa to všetko asi mieša.

Japonci sú pragmatickí. Niektorí fungujú tak, že sa ženia v šintoistickom obrade – rozsýpajú ryžu, oddáva ich šintoistický kňaz, sú pri tom tradične oblečení. Ale pochovávajú sa podľa budhistického obradu, lebo budhizmus zaručuje reinkarnáciu a večný život. A aby som nezabudol, popritom slávia aj Vianoce. Nemajú s tým problém, lebo veď dávať si darčeky je pekný zvyk. (Smiech.)

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Rio de Janeiro, pohľadnica pre Hillary a Gorbačov vo výťahu

Presuňme sa teraz na nejaký iný svetadiel, povedzme do Ameriky.

Jedna konferencia, na ktorú ma pracovne vyslali, sa v roku 1990 konala v Riu. Išlo o svetovú konferenciu na tému udržateľného rozvoja, kde bolo pozvaných asi desať ľudí z východnej Európy. Strávil som vďaka tomu dva týždne v Riu.

Určite si to využil aj na výlety.

Prešiel som všetko možné, Cukrovú homoľu, Corcovado so sochou Krista. Botanickú záhradu, kde sme sa skoro otrávili, lebo moja maďarská kolegyňa ma presvedčila, že sa zahráme na opice a budeme ochutnávať všetko, čo tam rastie.

A tam sme stretli aj ďalšie významné osobnosti.

Koho?

Napríklad Hillary Clintonovú. Tej som sa podpísal aj na pohľadnicu.

Ako k tomu došlo?

Prišli ku mne kolegovia s pohľadnicou a hovoria mi, tu to podpíš. Podpísal som sa ako Dobrodruh a ešte som dokreslil vlčiu packu, ako to zvyknem robievať. Po treťom pohári vína má človek všelijaké nápady. (Smiech.) A potom im hovorím, dúfam, že to nie je pre Hillary Clintonovú. A oni: Odkiaľ vieš?

Amerického prezidenta si nestretol?

Toho nie. Ale stretol som sa s Michailom Gorbačovom. Na tej konferencii chvíľu rečnil, ale strašne sa ponáhľal preč, na nikoho nemal čas. Hoci my z východnej Európy sme sa naňho tešili. Ale potom som ho stretol v hoteli, keď som išiel na pláž.

Do výťahu ku mne pristúpili traja muži, jeden z nich mal na hlave červený fľak. Hovorím si, sakra, však to je Gorbi! Nestoj tu ako tĺk a povedz mu aspoň dobrý deň! Lenže po desiatich rokoch štúdia ruštiny som si nevedel spomenúť, ako sa povie „dobrý deň“. Len som tak dumal a oni sa usmievali a pozerali sa na seba. Až zo mňa vyhŕklo: Dobar dan.

Po chorvátsky?

Áno. (Smiech.) Ale on mi podal ruku, potriasol a povedal, zdravstvujte. A ja som sa plesol po čele a zanadával som si: Ty pako, ešte dobre, že si mu nepovedal, že sabaka.

Je pravda, že Rio je raj zlodejov?

Hovorí sa, že deväťdesiat percent turistov je v Riu okradnutých. Vyjdeš z hotela a hneď ti tam niekto s nožom v ruke ukradne hodinky alebo peňaženku. Po pláži sa pohybujú profi zlodeji. Deti hrajúce futbal majú na silone priviazaný háčik, a kým sa ty ideš okúpať, nenápadne prikopnú loptu k tvojim veciam, háčik zakvačia na tašku a vzdialia sa. Len čo sa obzrieš, pritiahnu si tvoje veci k sebe a zmiznú s nimi v uliciach.

Preto som si dával všade veľký pozor, vedel som, že sa nemám motať po favelách a chudobných štvrtiach, a v autobuse tiež.

Prečo v autobuse?

Často sa stáva, že cez predné dvere nastúpi do autobusu podomový predavač. Alebo priamo lupič s nožom, s pištoľou. Keď je tam aj policajt, začnú po sebe strieľať a väčšinou na to doplatia ostatní cestujúci.

Ako v kovbojke.

Rio je známe tým, že je tam najväčšia kriminalita v celej Južnej Amerike. Je to šialené mesto, ale zároveň aj mesto festivalov, pohody, tam sa proste žije.

A tiež sa pokladá za jedno z najkrajších miest sveta. To potvrdzujem, je naozaj krásne. Človeku na to stačí jeden pohľad z Corcovada. Keď som vychádzal hore, zastavil som sa v jednej zákrute a obdivoval som okolie. A o pár rokov neskôr presne na tom mieste postrelili českého turistu.

Čo sa stalo?

Zastal tam a odfotil si krásnu scenériu pod sebou. Lenže nevedel, že práve v tej chvíli si tam drogoví díleri vymieňajú peniaze za drogy. Zbadali ho, že ich fotí zhora, tak sa nepýtali čo a prečo, rovno strieľali. Turistovi z Česka prestrelili nohu. Bol v zlom čase na zlom mieste. Takto to v Riu chodí.

A mám ešte jednu historku ako z divokého západu.

Akú?

Bol som tam pracovne a v rámci pobytu som dostal asi desať tridsaťdolárových poukážok. Na konci mi zostali asi štyri, suveníry som už mal, tak som sa rozhodol minúť ich na nejakú fľašku. Našiel som jeden bar, ale keď som vošiel dnu, okamžite som videl, že som na blbom mieste.

Prečo?

Bolo to ako z westernu. Barman s tvárou poďobanou po kiahňach, s jedným okom, taký hromotĺk. A ostatní hostia boli tiež všelijaké divné indivíduá. Všetci sa obrátili smerom ku mne, stíchli a premeriavali si ma. S úžasom, že turista sa odvážil vojsť do tejto krčmy. Tak som si povedal, dočerta, keď odtiaľto vyjdem živý a neokradnutý, tak to bude zázrak.

Ale naoko sebavedome som prišiel k pultu, dal som barmanovi lístky a opýtal som sa ho: Čo mi za to dáš? Kukol na mňa tým jedným okom a vybral dva koktaily. Bola to medovina z medu pralesných včiel.

Nebolo to trochu málo?

Malo to hodnotu asi tak pätiny sumy na poukážkach. Chlap videl, že sa netvárim veľmi nadšene, tak mi tam hodil ešte jednu pálenku z cukrovej trstiny, ktorú na každej pumpe predávali za sedemdesiat centov. To bolo maximum, aké bol ochotný mi dať.

No čo som mal robiť? Vzal som tie tri fľaše a šiel som von. Celá krčma na mňa ticho pozerala. Hovoril som si, zatiaľ sa nič nedeje, možno to prežijem. A len čo sa za mnou zavreli dvere, zvnútra sa ozval hurónsky smiech, že hahahahaha. Ale aj ja som sa v duchu smial, lebo sa mi podarilo odísť bez ujmy a po vlastných.

Skúsil si aj pobyt v džungli?

Áno, v Bolívii. Tam som navštívil národný park Madidi, kde sme sa týždeň plavili džungľou na piroge po rieke Tuichi. A vyliezli sme aj na Sachamu, to je najvyššia bolívijská hora s výškou 6530 metrov. Úžasný zážitok.

Kanadský ľud lososa

Tí, čo ťa poznajú, vedia, že ti je blízka indiánska kultúra.

Áno. Keď som bol na rodinnej dovolenke v Kanade, moja prvá cesta viedla do indiánskeho múzea. Ale bolo veľmi biedne. Ja na chate mám viac artefaktov ako oni tam.

Ako je to možné?

Všetky vzácne indiánske exponáty sú už asi sto rokov v európskych a amerických múzeách a kanadským Indiánom zostali oči pre plač. V tom múzeu boli všelijaké moderné nepodarky, napríklad tam mali zle vypchatého medveďa a rysa. Ten rys mal jedno oko tu, druhé tam, zuby vyštrbené, strašná práca.

Takže kanadské indiánske múzeum nestojí za nič?

To zase nie. Boli tam aj zaujímavé veci. Napríklad pithouse. Je to niečo ako zemľanka, kde bývali Indiáni. Pretože ani zďaleka nie všetci používali típí a vigvamy. Každý kmeň mal svoje vlastné zvyklosti. Arapahovia a Čejeni, ktorí žili v lesoch, si na zimu stavali takýto pithouse. Vykopali jamu – zemľanku, obložili ju cédrovými doskami, urobili samonosnú strechu, podobne ako hobití domček. A zasypali zeminou. Na to dali mach a brezovú kôru. 

Na prelome storočia v niektorých našli vymreté celé klany, aj tridsať-štyridsať ľudí, ktorí podľahli pravým kiahňam. Belosi im totiž rozdávali deky, niektoré schválne nakazené, a takto vyhladili celý kmeň.

A čo indiánske umenie?

To ma zaujímalo vždy. Nerád by som zostal len pri filmovej romantike prérijných Indiánov. Keď som sa prvýkrát dostal do Vancouveru, tak kým moji priatelia išli na pobrežie pozrieť si prírodné parky, ja som sa odviezol trajektom na Ostrov kormoránov. Tam je mestečko Alert Bay, v ktorom sa odohral vôbec posledný potlach v histórii Kanady organizovaný Indiánmi.

Medzi kanadskými Indiánmi. Foto: archív G. L.

Akí Indiáni tam žijú?

Volajú sa Kwakiutlovia, ale oni sami sa nazývajú Kwakwakaʼwakw. Je to kmeň patriaci do kultúry severozápadu. Patria tam aj Tlingiti, Haidovia, Sitkovia, pobrežný kmeň Sališov. Hovorí sa im aj ľud lososa, pretože ho hojne lovia.

V blízkosti majú Pacifik a vlhkosť z oceánu zachytávajú pobrežné kopce a Skalnaté hory, ktoré sa tiahnu po celom chrbte Kanady a Spojených štátov. Pohoria zadržia vlhkosť a vo vnútrozemí, ako je Saskatoon a Saskatchewan, je sucho a strašne zima. Kým na pobreží je bežne okolo mínus päť až desať, vo vnútrozemí aj mínus štyridsať. Často tam silno sneží a môže napadnúť až desať metrov snehu.

Desať metrov?

Mal som kamaráta, ktorý tam žil. Rozprával mi, ako sa raz v zime vybral na vander, až došiel k útulni, ktorá tam podľa mapy mala byť, ale nebola. Tak začal kopať a po dvoch metroch hrabania našiel strešné okno a vošiel cezeň do chaty. Tá chata mala sedem metrov na výšku a bola dva metre pod snehom. Takže v tom lese bolo deväť metrov snehu.

A tí Indiáni tam takto žijú?

Áno. Na jeseň lovia lososy, žije ich tam päť rôznych druhov. Tie potom sušia, údia, prihodia nejaké bobule, cédrovú kôru a podobne. A keďže v zime sa nedá veľmi chodiť von, tak sa zavrú do svojho longhouseu a tam zimujú.

Čo je to longhouse?

Špeciálne domy. Steny vyrábajú štiepaním cédrových kmeňov. Títo Indiáni nemali píly, takže dosku iba odštiepili, celý dom týmito doskami obili a urobili si strechu. Tam sa nasťahovali a v jednom takom longouse žilo aj šesťdesiat-sedemdesiat ľudí. Zimu trávili hlavne tvorbou umenia. V súčasnosti už, samozrejme, bývajú v montovaných domoch a rôznych maringotkách.

Akému typu umenia sa venujú?

Z cédrovej kôry vyrábajú všelijaké ohýbané krabice, masky, transformery. Napríklad maska, ktorá má tvar havrana, ale keď v nej Indián tancuje, potiahne šnúrku, zobák sa otvorí a pod ním je ľudská tvár. To je transformácia havrana na človeka.

Keďže tam žijú rôzne klany, vyrezávajú si aj nádherné totemy. Sú vyrobené z hrubých kolov a zdobené veľmi precízne.

Všetko vyrábajú z cédra?

Skoro všetko. Céder má žltú farbu a fantastickú vôňu. Je neuveriteľné, aká je cédrová vôňa príjemná. Navyše dlho pretrváva a odpudzuje hmyz. Vždy som si hovoril, že keď niekedy prídem k peniazom, prvé, čo urobím, bude, že si obijem byt cédrovým drevom.

Títo Indiáni dbajú na to, že si udržiavajú svoju komunitu?

Áno. Komunitu, umenie aj kultúru vrátane čilkatských diek, masiek, divadla a tancov. Odovzdávajú si z generácie na generáciu svoje vlastné reálie. Totemové stĺpy, dlabané kanoe, ohýbané škatule, kožušiny. Sú pohostinní, každého chcú obdarovať. Keď príde na potlach jednoduchší návštevník, tak minimálne mu dajú lososa, aby sa zadarmo aspoň najedol. Ale väčšinou ho dostane v nejakej vyrezávanej truhličke alebo miske. Veď mali celú zimu na to, aby to všetko vyrobili.

Ako vyzerá originálny totem?

Videl som vysoký, šesťmetrový a parádne hrubý totem. Na prvom vyobrazení medveď držal v objatí človeka. Ten človek mal masku ako nejaká mýtická bytosť a na jeho pleciach stál orol s krídlami, zobákom a vyzdobený všelijakými indiánskymi ornamentmi. A ten medveď bol neuveriteľne precízne vyrezaný, vyzeral hrozivo s veľkými zubami v tlame, vnútro úst a jazyk prepracované.

Okrem toho existujú napríklad aj pohrebné totemy s truhlicou navrchu. Pre Indiánov má to všetko spirituálny význam.

Originálnych totemov sa však zachovalo málo. Niektoré sa zničili, mnohé zhnili, iné sa dostali do depozitárov múzeí. Ale v Stanley Parku vo Vancouveri stojí jedna menej vydarená replika. Rezbár nebol Indián, tak to trochu odflákol.

Čo je to potlach?

Tradičný indiánsky obrad. Tieto predmety, ktoré som spomínal, sa využívali práve tam. Potlachy sa organizovali na zvyšovanie prestíže náčelníka, ale aj na prezentáciu bohatstva. Náčelník počas nich často rozdal aj polovicu svojho majetku, lebo chcel ukázať, že na to má a dokáže obdarovať aj tisíc ľudí.

Odkiaľ mali Indiáni takéto veľké prostriedky?

Problém je, že v skutočnosti ich často nemali. Zadlžovali sa, a aby si mohli nakupovať belošské veci ako motorové člny, šijacie stroje a podobne, posielali svoje ženy a dcéry do miest na prostitúciu. Kanadská vláda im to zarazila. Dokonca im zhabala aj tie vzácne ceremoniálne predmety. Vrátila im ich až v roku 1957.

Potlachy boli tiež zakázané, obnovili sa až teraz, ale už za iných podmienok. Kmeň má svoje rybárske člny, ľudia chodia do zamestnania. Ale keď je nejaký potlach, náčelník stále rozdáva svoj majetok.

Dostali sa k týmto kmeňom výdobytky techniky ako internet alebo žijú mimo toho?

Samozrejme. A zápasia aj s bežnými civilizačnými neduhmi ako alkoholizmus, obezita, choroby. Tomuto sa nevyhli.

Sekvoja namiesto stanu

O Yosemitskom národnom parku hovoríš, že je tvojím kostolom. Prečo?

Keď som sa cez WHO prvýkrát dostal do Spojených štátov, strávil som štyri týždne v Kalifornii. Vtedy som prvýkrát navštívil aj Yosemity. Je to jeden z najkrajších národných parkov sveta. Strávil som tam tri dni. V piatok som od úžasu otvoril ústa a do nedele som ich nezavrel. Všetko, čo som tam videl, bolo úžasné.

Keď som v tú nedeľu odchádzal, povedal som si, že ak existuje Boh, tak býva v tomto údolí. Toto bude môj kostol, kde raz za desať rokov prídem akoby na bohoslužbu. A naozaj to dodržiavam.

Čo ťa tam fascinuje?

Hneď pri vstupe do parku ťa privítajú borovice ponderosa (borovica ťažká). Je to druh, ktorý má také malé šištičky. Ale tá borovica je štvorchlapová.

Aká?

Že ani štyria chlapi by ju neobjali. Je to obrovský strom a bežne tam rastie v lese. Nie je to sekvoja, je to „iba“ borovica. No a tam v lesíku medzi týmito stromami bola chatka, kde som bol ubytovaný. Pochodil som po vodopádoch okolo rieky Merced – Vernan Fall, Nevada Fall, Yosemite Fall. To je tretí najvyšší vodopád sveta, padá z takmer deväťstometrovej výšky. A keď vyjdeš hore, z trhlín v žulových skalách tam vyrastajú bonsaje.

Yosemity sú plné prírodných zázrakov, ktoré potešia dušu trampa a skauta. Keď som tam bol v zime, voda z Yosemitského vodopádu kondenzovala na sneh a vznikol desaťmetrový snehopád.

Sú tam nádherné výhľady, zvieratá – medvede, čipmanky, vtáky. Hory, fantastické západy slnka. Slávna horolezecká stena El Capitan. Half Dome, kde sa dá vyliezť na kupolu po nenormálne strmej stene. A o tri kilometre ďalej je už Sierra Nevada, kde nenájdeš nikoho okrem medveďov.

Rastú tam aj sekvoje?

Naposledy som bol v Yosemitoch v januári. Bola zima, nikde ani noha. Našiel som bútľavú sekvoju, ktorá mala dutinu veľkú ako táto miestnosť. Vypálil ju nejaký požiar. Ale strom stál živý. Na kmeni sa mu vytvorili tri akoby gotické okná, tak som vošiel dnu. Vnútri bolo sucho, natiahol som si tam celtu a tri noci som spal v sekvoji. Východy a západy slnka tam boli nádherné. Ale raz som tam skoro prišiel o život.

Ako?

Pri fotení mi zo 70-metrovej výšky na hlavu takmer spadol obrovský kus ľadu. Ledva som odskočil. Po dopade urobil do snehu polmetrovú dieru.

Koľko majú tieto sekvoje rokov?

Sú to prehistorické živočíchy, doslova, majú okolo dvetisíc rokov. Človek sa pri ich kmeni cíti ako trpaslík. A predsa sa v histórii našli blázni, ktorí vyrúbali celé lesy.

Nedávno som sa dočítal, že v Kalifornii objavili niekoľko sekvojí, ktoré rastú v súkromnom lese. Majiteľ ich chcel vyťať, ale obuli sa do toho aktivisti, dvaja z nich pri obrane stromov dokonca zahynuli. Napokon sa toho ujala vláda, ktorá tie sekvoje odkúpila. Vďaka tomu žijú doteraz.

Musia mať nevyčísliteľnú hodnotu.

Ich hodnota je obrovská, keď si uvedomíme, že tu rastú skoro dve tisícročia. Keď sa vyrúbu, tak ďalších štyridsaťtri ľudských generácií už také stromy neuvidí.

Krvou vykúpené šišky z Kalifornie

Ako suvenír si si z Ameriky priniesol obrovskú šišku. Kde si k nej prišiel?

Ide o šišku borovice Coulterovej. Rastie v Sierra County v Kalifornii v nadmorských výškach od tisíc metrov vyššie. Je ťažká aj prázdna, ale keď je ešte navyše plná semien, váži tri-štyri kilá. Každý lupeň tej šišky má dve lôžka, ktoré nesú semená a hrot ako pazúry medveďa. Semená sú jedlé a veľmi chutné. Tunajší osadníci – Indiáni – tieto šišky zbierali.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Keď taká šiška na niekoho spadne, tak ho zabije, či nie?

Keď takúto borovicu muži stínali a niektorému drevorubačovi spadla šiška na hlavu, rozdrvila mu lebku. Preto ju začali volať widow-maker. Samozrejme, domáci vedia, že si musia dávať pozor. Ale aj tak sa ešte nedávno stalo, že jednému mužovi spadla na hlavu, zostal v kóme a jeho rodina zažalovala park, že tam nie sú cedule s varovaním.

Ako sa vôbec dá niečo také odtrhnúť? Musel si vyliezť na strom?

Áno, a to bolo len pred pár rokmi, keď by sa už zdalo, že človek má mať rozum. (Smiech.) Konár, ktorý drží takúto šišku, je pomerne hrubý a človek ju musí odkrútiť, čo nie je vôbec jednoduché. Navyše má ostré hroty a je plná živice. Či chceš, či nie, musíš ju oblapiť rukami a bojovať s ňou. Alebo zrezať nožom.

Šišky rastú na koncoch konárov. Veľmi som si ich chcel odtrhnúť, tak som za nimi vyliezol do štvormetrovej výšky. No a čo sa nestalo, celý konár aj so mnou, aj so šiškami praskol. A ja som z tej výšky spadol rovno do jedovatého brečtana, ktorý rástol pod borovicou. Hroty šišky mi rozdriapali dlane, že som krvácal ako sviňa.

Tak to potom boli draho vykúpené šišky.

Áno. Poobväzoval som sa, ale aj tak som tými rukami zakrvavil požičané auto. Predavač na pumpe sa ma pýtal, s kým som bojoval. (Smiech.)

Ale s Kaliforniou sa mi spája ešte jeden zázrak, tentoraz nie prírodný, ale sociálny.

Aký?

Mestečko Santa Cruz. Bola tam skupina dôchodcov, ktorá si otvorila recyklačný dvor. Mali tam maringotky a veľkú halu s lismi, dodávkami a triediacou linkou. Títo ľudia zbierali recyklovateľný odpad z domácností, firiem a supermarketov, dostávali napríklad potraviny pred ukončením záruky, zeleninu s nahnitými listami, ovocie, polotovary, plechovky atď.

A babičky dôchodkyne tam sedeli za pásom, veselo sa bavili o vnúčatách a popritom triedili všetko možné. Konzumovateľné jedlo zabalili a odnášali chudobným a nemobilným. Profit z tejto činnosti využívali na prevádzku sociálneho podniku. Ešte aj kaviarničku si tam prevádzkovali.

Indiánka na červenom kabriolete

Z času na čas usporadúvaš kurzy indiánskeho korálkovania. Kde si sa to naučil?

Za to vďačím černochom z Mississippi. Druhá časť môjho pobytu v Amerike bola totiž tam. Vládol tam šialený apartheid, taká segregácia, že bieli sa odsťahovali a hlavné mesto Jackson spolu s ďalšími menšími mestečkami nechali černochom.

Ako si to tam spravujú?

Videl som tam biely antický chrám so stĺporadiami a bielymi pylónmi ako z románu Odviate vetrom. Pred ním vykosený trávnik, blízko stál Cadillac. Ale hneď vedľa podobný dom, ale ošarpaný, zarastený dvojmetrovou burinou. V tej burine sa rozkladali štyri autá, jedno nemalo kolesá, ďalšie bez podvozku, z tretieho vyrastal strom a na štvrtom jazdili. Smeti tam vyhadzovali rovno z okna ako u nás na Luníku IX. A toto boli tvoji susedia. V hlavnom meste Jackson. Najlepší hotel mesta bol zadebnený doskami, lebo nikto sa v ňom už asi nikdy neubytuje.

Taká je tam kriminalita?

Doslova divoký západ. Hlavné mesto je v rukách čiernych. Dostal som sa tam na míting mestského zastupiteľstva, sedemsto miliónov dolárov ročne sa tam minie na úrad šerifa.

Teda na políciu?

Áno. Bieli si povedali, že stačilo, a nasťahovali sa na predmestia. Tam majú kluby, reštaurácie, kultúrne domy, aj mississippské skautky tam majú klubovňu. Ale keď černošská organizácia usporiada nejakú školskú akciu pre všetky deti, tak tie biele neprídu.

To nám Slovákom niečo pripomína…

Presne. Lenže tí černosi sú tam veľmi srdeční. Ako sme prišli, hneď ma objali, ponúkli sa, že ma niekde vezmú na víkend a že kam chcem ísť.

Černosi sú kamarátskejší ako belosi?

Sú omnoho prirodzenejší. Dali mi tridsaťdolárový kupón a išli sme na Mississippi na dvojkolesový parník premenený na kasíno. Na ďalší víkend ma zobrali do New Orleansu. Skoro pol dňa sme sa trmácali autom okolo močiarov a v New Orleanse ma povláčili z jednej putiky do druhej. Všade muzika, džez na ulici, zábava. Takto vyzerala tá černošská pohostinnosť. Len čo hosťa prijmú medzi seba, tak sú k nemu naozaj štedrí a ústretoví. Bol to veľký rozdiel oproti Kalifornii, kde ma moja sprievodkyňa Gale, ktorá ma mala na starosti, v reštaurácii vynukovala a na druhý deň mi dala bločky na preplatenie. (Smiech.)

Cez nich si sa dostal aj k americkým Indiánom?

Na ďalší víkend som si prial ísť navštíviť indiánsky kmeň Čoktóov (Choctaw). Odprevadili ma teda tam a ujala sa ma mladá, asi osemnásťročná Indiánka. Mala „typické“ indiánske meno: Nataša Willis. Dorazila na červenom kabriolete Ford Mustang. Rovno som sa jej opýtal, kde, dočerta, prišla k takému autu. A ona: Vytancovala som si.

Ako sa dá vytancovať auto?

Tak, že chodí na potlachy. Oblečie sa do kroja, nasadí si pierka a kadejaké ozdoby a tancuje. A keď vyhrá, dostane hlavnú cenu tri- až päťtisíc dolárov.

Všetci Čoktóovia sa majú takto dobre?

Je to veľmi úspešný kmeň. Jednak títo Indiáni lisujú elektrokáble do Fordov, ale aj vyrábajú vianočné pohľadnice. A okrem toho s nejakou mafiou z Las Vegas prevádzkujú kasíno. Je tam zamestnaný skoro celý kmeň, Indiáni tam pracujú ako bodyguardi, krupieri, servisáci, kuchári a všetko možné. Z tohto podniku má kmeň príjem asi desaťtisíc dolárov ročne na hlavu. Vďaka tomu nie sú odkázaní na žobranie od federálnej vlády a podobne. Vďaka tomu, že sa majú dobre, majú postavenú nádhernú strednú školu, kde sa učia doobeda po anglicky, popoludní jazyk Čoktóov, korálkovanie a všelijaké umenia.

Indiánske rozetky. Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Tam si sa teda naučil šiť indiánske rozetky?

Áno. Okrem školy tam mali aj múzeum, v ktorom som videl, ako jedna Indiánka vyrába originál rozetky. Veľmi sa mi páčili, je to nádherná ozdoba z korálikov, väčšinou ako náhrdelník alebo brošňa, či dokonca kravata. No tým, že ide o prácnu ručnú výrobu, tak aj drahá. Trikrát som sa vrátil, kým som si jednu kúpil. A potom ma tá Indiánka zasvätila aj do procesu výroby. Postupne som sa dopracoval až k výrobe rozetiek veľkých ako dve dlane. K mojim najkrajším patrí replika indiánskeho originálu so štyrmi mustangmi. Umelkyňa, ktorá ju vymyslela a vyrobila, ju predáva za dvetisícosemsto dolárov.

Stretol si sa aj s inými indiánskymi kmeňmi?

Navahovia majú v Arizone komunitné centrum. Je to krásna oblasť, neďaleko je kaňon de Chelly – niečo ako Grand Canyon, ale vytvorený tak, že tri akoby vetvy sa zbiehajú do stredu k osamelej asi do výšky dvesto metrov sa týčiacej vysokej skale, ktorá sa volá Pavúčia žena. Pričom to údolie v pustatine červeno-žltých skál je zelené. Pasú sa tam ich mustangy.

Pavúčia žena je známa z westernu Mackennovo zlato. Tam jej tieň ukázal na vchod do jaskyne plnej zlata. Všetkých som nútil k tomu, že k tej skale musíme prísť pri západe slnka, aby som to videl. Ale keď sme tam prišli, tieň sa posúval čoraz nižšie, až sa napokon skončil. A samozrejme, žiadny vchod do jaskyne tam nebol. (Smiech.)

Kmeň Navahov tiež žije zo svojej kultúry?

Navahovia vyrábajú nádherné veci z tyrkysu a zo striebra, šperky, viazanky, náramky, pieskové mandaly. Niektorí voňajú čpavkovým dymom z ohňa, na ktorom sa páli len konský trus. V tej oblasti totiž nie je drevo, tak pália miesto toho konský trus.

Piesková mandala (sand painting) z indiánskeho kmeňa Navahov. Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Do madagaskarského hotela na krave

Ako si sa dostal na Madagaskar?

Vďaka Frequent-flyer card som dostal možnosť získať letenku za tretinu. Tak som to využil a letel s priateľom a kolegom z Košíc do Paríža, odtiaľ na Maurícius, Réunion, späť na Maurícius a po troch dňoch na Madagaskar, kde sme zostali tri týždne.

Ktorú časť ste prešli?

Obišli sme hlavne západný Madagaskar. Zaplatili sme si miestnu cestovku, ktorá nám poskytla pobyt all inclusive, čiže prenajala nám nosičov, člny, veslárov, autá a hotel.

Ako vyzerá hotel na Madagaskare?

V prvom rade sme sa k nemu museli dostať. Bol v dedine, do ktorej sa dá dôjsť len na dvojkoláku ťahanom zebu – to je zviera podobné našej krave. Do hotela sme sa teda presunuli tak, že na dvojkolák sme naskladali batohy, na tie sme si sadli a ťahala nás krava. Ako išla, tak sa ako každý prežúvavec vyprázdňovala, len problém bol, že to riedke lajno ešte vo vzduchu rozprašovala chvostom ako ventilátorom a všetko to pristávalo na našich tričkách. Hneď v prvých sekundách sme boli pehaví.

Predpokladám, že tam nemajú asfaltky.

Kdeže, išli sme cez močiare a jazerá. Tam by auto nemalo šancu prejsť, niekedy bola voda až po pás a tá krava tam jednoducho išla, ťahajúc nás. O dve hodiny sme prišli do dediny, kde bol hotel. No, hotel…

Bola to drevená búda, v nej posteľ s moskytiérou a v kúte vedro s vodou.

Keď som sa vybral do dediny a začal som si to tam fotiť, hneď sa okolo mňa zhŕkla celá pospolitosť. Černoškovia a Malgaši… žije tam osemnásť národností. Niektorí majú aj veľmi bohumilé zvyky.

Aké napríklad?

Napríklad že vykopávajú svojich predkov z hrobov a počas veľkých slávností ich posadia medzi seba a vykladajú im, čo nové doma. Takáto rodinná návšteva je len pre silné žalúdky. Ale sú aj iné hrozby, pri ktorých sa človek musí mať na pozore.

Aké?

Len dva týždne po našom odchode dedinčania našli mŕtveho chlapca. Keďže tam akurát boli dvaja belosi podobne ako my na dovolenke a telo sa našlo v ich blízkosti, podozrievali ich, že chlapca zabili pre orgány, a tieto chýry rozširovali medzi domorodcami. Tí turisti nevedeli malgašsky, tlmočníka so sebou nemali, spali len tak v prírode ako trampi. A miestni ich upálili. Kým prišla polícia, už bolo neskoro.

Máš aj príjemnejšie zážitky?

Pre mňa prvotná motivácia bola vidieť naživo lemury. A to sa mi podarilo. Kŕmič v ZOO mi natrel na líca trošku medu, vypustil na mňa asi pätnásť druhov lemurov vrátane vzácnych sifák a ony sa ku mne túlili a oblizovali mi tvár. Lemur je zvieratko, ktoré vyzerá ako psík a správa sa ako opica. A je naozaj rozkošné.

Pri plavbe po rieke Tsiribihina sme pristáli v malom kaňone. Tam som chytil miestneho asi metrového hada. Motal sa mi tam pod nohy a na tretíkrát som ho chytil a odniesol kamošom, ktorí ma sprevádzali. Zľakli sa a ušli do lesa. Aj spolu s dvomi rangermi, ktorí to tam mali strážiť. (Smiech.)

V madagaskarskej ZOO s lemurmi. Foto: archív G. L.

Hotel v bolívijskej džungli

Nikdy si na svojich cestách nechytil žiadnu vážnejšiu chorobu?

Nie. S jedinou výnimkou, keď som si doniesol z Madidi parazita. Nejaká miestna mucha mi nakládla vajíčka do nohy, kamarátovi zase do chrbta. Chvíľu nám trvalo, kým sme lekárov presvedčili, že je to parazit. Ale obohatili sme tropickú medicínu v Košiciach o nové poznatky.

Je pravda, že slovenské turistické značenie je oproti iným štátom veľmi kvalitné?

Jednoznačne. Máme jeden z najlepších systémov na svete.

Je nejaká krajina, ktorá ti tak učarovala, že by si tam chcel ostať žiť?

Pompeje. (Smiech.) V roku 43 pred Kristom mal priemerný mešťan v Pompejach vyššiu kvalitu bývania, ako mám ja teraz v paneláku. Mal tam fontánu, átrium, fresky, záhradu, kanalizáciu. Okrem internetu mu nechýbalo nič.

A reálne?

Viem si predstaviť žiť v bolívijských trópoch. V malom mestečku Rurrenabaque som stretol Kórejčana, ktorý dostal pri odchode do dôchodku nejaké finančné vyrovnanie. Kúpil si zaň hotel v bolívijskej džungli s pätnástimi izbami, najal si miestne dievčatá, ktoré sa starajú o recepciu, upratovanie a kuchyňu. On býva v jednej z hotelových izieb, keďže už nevie spávať, celú noc pozerá staré samurajské japonské filmy. Má tam záhradu, pestuje tropické ovocie, zeleninu. Nepotrebuje kúrenie, jedlo mu vyrastie pred domom. V rieke je plno rýb, prostredie je čisté. Pokiaľ je človek zdravý, nič mu tam nechýba, rodina ho môže prísť sem-tam navštíviť. Viem si predstaviť, že by som žil ako tento juhokórejský dôchodca v Bolívii, ktorý prevádzkuje džungľový hotel.

Dokázal by si byť doma kdekoľvek?

Človek si musí nájsť svoje miesto. Mal som kamaráta, ktorého nelákala príroda, ale veľkomesto, býval v centre Vancouveru. Najal si tam garsónku, spal doslova v skrini, nebolo tam miesto na nič, bola tam len kuchyňa, gauč a stôl. Ale žil dvesto metrov od Stanley Parku a tristo metrov od morského pobrežia v jednom z najkrajších miest sveta.

Sú krajiny, kam ešte túžiš ísť? Alebo si už videl všetko?

To určite nie, mám ďalšie plány. Chcel by som prejsť južné moria. Singapur, Mjanmarsko, Sumatru, Jávu, Bali, Darwin a Kakadu v Austrálii, Melbourne, Nový Zéland, Tahiti, Francúzsku Polynéziu, Havaj, Kauai a Molokai a zo San Francisca sa vrátiť domov. Malo by sa to dať stihnúť za štyri mesiace, cenovo 7,5 tisíca eur. Len si musím povedať, že už idem do toho.

A povieš si to?

Poviem. Ja nezvyknem na niečo čakať, odkladať plány, že odídem, keď bude teplejšie, keď deti vyrastú, keď… Robím to opačne. Kúpim si letenku a už niet cesty späť. Rozmýšľať začnem až potom.