Cestovateľ Gejza Legen Vravel som si, že všetko, čo oklame komunistov, je dobré

Vek má síce dôchodcovský, ale dušu chlapca. Gejza Legen je cestovateľ, ktorého už od detstva sprevádzajú priam filmové dobrodružstvá. Jeho skautská prezývka, ktorú dostal v období Pražskej jari, keď bol skauting nakrátko povolený, je Dobrodruh. Tomuto menu zostal verný celý život a s cestovateľskými zážitkami začal už za socializmu v čase svojich stredoškolských a vysokoškolských štúdií.

Gejza Legen žije v Košiciach, ak nie je práve na cestách. Má manželku, dve dospelé deti a dve vnúčatá. Vo voľnom čase organizuje kurzy indiánskeho korálkovania a prežitia v prírode a prevádzkuje Centrum woodcraftu neďaleko Košíc, ktoré pred niekoľkými rokmi založil.

V rozhovore spomína na svoje skautské začiatky počas krátkeho politického uvoľnenia. Hovorí o tom, ako sa mu pár rokov nato v období normalizácie podarilo ako gymnazistovi odísť na dovolenku do Juhoslávie. Prečo často navštevoval Budapešť, čo bol sivý pas a aké úskoky musel použiť, aby mohol počas hlbokého komunizmu vycestovať do Grécka, a to celkom bez peňazí.

Ako vyzerali tvoje skautské začiatky?

Na skauting som sa dostal asi ako desaťročný v roku 1969, priviedol ma môj brat. Klubovňu sme mali v jednej bytovke v pivnici blízko nemocnice na Rastislavovej ulici. Vodca oddielu ma privítal so slovami – pochádzal z Moravy – „brácha říkal, že ty seš takovej dobrodruh“. Ale prezývka Dobrodruh sa neujala hneď, spočiatku sa nám zdala príliš dlhá na vyslovovanie.

Lenže potom prišla zimná výprava. Vodca nás zaviedol do lesíka s mladými javormi a urobili sme si tarzaniádu: bol to pohyb po stromoch tým spôsobom, že sme vyliezli do koruny jedného stromu, rozkývali sme sa a prechytili sa na vetvu ďalšieho. Súťaž spočívala v tom, kto prelezie viac stromov. Bolo to relatívne bezpečné, lebo snehu bolo po stehná, takže dopad by bol býval do mäkkého.

Nás desaťročné deti nebolo treba do toho dvakrát pobádať. Preliezol som vtedy možno sedem stromov, až sa mi zrazu na jednom zachytila noha v rázsoche. Bolo to dosť bolestivé a nepohodlné, jednu chvíľu som visel len za priehlavok. Reval som ako pavián, a ako ma vyslobodzovali, spadol som z nejakých štyroch-piatich metrov do snehu rovno na tvár. Samozrejme, stal som sa hrdinom dňa a prezývka Dobrodruh mi potom už prischla.

Tak som si povedal, že musím to meno aj životom naplniť.

Bavíme sa o krátkom nádychu slobody koncom 60. rokov. Ten však rýchlo pominul…

Áno, dva roky od môjho príchodu do oddielu komunisti skauting zakázali. Prišla normalizácia.

Si skaut a cestovateľ, ale za socializmu si nemohol byť ani jedno. Ako si sa s tým vyrovnával?

Skúšal som všetko možné, ako tomu prejsť cez rozum. Keď nám vzali skauting, založili sme si vlastný klub Ohio. Urobili sme si erb, zaviedli sme si zálesácke skúšky, chodili sme von.

Raz sme pri Ružíne stretli divne oblečené partie. Chlapci si prišli posedieť k nášmu ohňu. Mali mačety pri boku, fajčili fajky... A tak sme sa všetci dali k trampom. V roku 1973 sme založili trampskú osadu, nazvali sme ju Sosna, mamka nám vyšila aj domovenku s foglarovským motívom stromu a zapadajúceho slnka. Začali sme traja a potom sme sa rozširovali o ďalších členov.

A čo túžba cestovať?

Počas normalizácie sa nedalo nikam chodiť. Kto sa chcel dostať na Západ, musel v januári podať žiadosť o devízový prísľub, aby mu banka predala cudziu menu. Čakalo sa do apríla, čiže kto chcel cestovať vo februári alebo v marci, mal smolu. Banka vyhovela tak siedmim percentám žiadateľov, ktorí chceli ísť na Západ, a štrnástim percentám tých, ktorí sa chystali do Juhoslávie.

Takže v apríli sa vyjadrila, a keď to bolo kladne, človek s tým išiel na pasovú políciu. Tam mu dali vyplniť obrovský formulár – meno, občiansky, adresa, príbuzní v zahraničí, aktivita v spoločenských organizáciách atď. Toto lajstro muselo potom podpísať približne dvanásť ľudí. Na škole sa museli stretnúť štyri komisie a dať tam pečiatku, aby schválili, že študent môže ísť na súkromnú dovolenku. V dnešnom svete čosi nepredstaviteľné. Do procesu sa zapájal triedny učiteľ, dekan či prorektor, bunka SZM, ROH, KSČ...

Mnohí ľudia sa nikam nedostali.

Iste. Aj ja som pri tých vybavovačkách všeličo zažil. Na vysokej škole som prorektorovi volal drzo večer domov, lebo cez deň v kancelárii bol nezastihnuteľný. Alebo mi jedna učiteľka povedala: Ale ja vás nepoznám. Keď ujdete, zavrú ma.

Mal som kamaráta, ktorý chcel niekoľkokrát cestovať so mnou, študoval na Technickej univerzite. Devízový prísľub v banke vybavil po známosti, ale škola ho nepustila. Prvý rok mu rektor povedal, že ho nepoznajú a nemôžu ho pustiť. Druhý rok, že na to vraj nemá známky. A tretí rok mu povedali, že nedávno ktosi ušiel na Západ a rektor už nikomu vycestovacie doložky nepodpíše.

Človek jednoducho potreboval na vycestovanie aj štrnásť podpisov. A mohlo sa mu stať, že prešiel celou tortúrou, ale doložku mu napokon aj tak nedali a všetko vyšlo nazmar.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Takže vycestovať sa okrem komunistov podarilo asi len tým najhúževnatejším.

Bolo to postavené na hlavu. Videl som srdcervúco plačúcu ženu, ktorú nepustili do Nemecka pochovať si otca. Policajt pred ňou zúrivo roztrhal žiadosť a vrieskal na ňu, že nikam nepôjde.

Videl som tiež chlapíka, ktorý chcel ísť na dovolenku do Ríma, tak sa ho vypytovali: Prečo tam chcete ísť? On že pozrieť si Večné mesto. A oni na to: Hej? Pôjdete aj do Vatikánu? Za pápežom? Tým bola debata ukončená. Nepustili ho a na doložku mohol zabudnúť.

Čokoľvek, čo len trochu súviselo s vierou alebo duchovným životom, nemalo šancu.

Ale ty si sa určite vynašiel.

Jasné, že áno. Keď som chodil na strednú školu, raz v auguste som dostal devízový prísľub. Banka si povedala, že však je koniec prázdnin, on to už nevyužije, dajme mu ho. Ale to ma nepoznali. (Úsmev.) Začal som si vybavovať cestu do Juhoslávie.

V septembri som mal podpísané všetky povolenia. V poslednom kroku som zašiel za lekárkou, ktorá ma vypísala s obojstranným zápalom priedušiek. Stopom som odcestoval do Juhoslávie. Moji spolužiaci kdesi vo Veľkej Lomnici vyberali zo snehu zemiaky na brigáde a ja som im napísal pohľadnicu, ako sa kúpem v mori.

Mal si nejaké peniaze?

Nie, dináre z banky mi na cestu ani na jedlo nestačili. Keď som aj mal niečo našetrené, kúpil som si rockové platne – Simona a Garfunkela, Beatles a tak.

Kde si potom spal?

V lese pod celtou. A jedol som figy, sem-tam som si strhol hrozno z nejakej záhrady.

Ale jednu noc som tam zažil poriadnu búrku.

Tvoj prístrešok to vydržal?

Spal som v nádhernom borovom lese. Na skalnatý chodníček som si nahádzal mäkké ihličie a spravil ponad to striešku. Keď prišla búrka, najprv bola len taká suchá, že asi pol hodiny iba bili blesky. Lenže ony vrážali do skál všade naokolo a bolo to strašne ohlušujúce, zem sa chvela. Myslel som si, že je to koniec sveta, že keď teraz na mňa spadne to krasové pohorie, už sa odtiaľ nevyhrabem. Bol som hluchý od hromov a slepý od bleskov.

A potom prišiel vietor a dážď. Moja strieška takto zachytila asi dvadsať litrov vody, spravil sa na nej taký lavór a ja hlúpy som z neho tú vodu chcel vyliať a vytlačil som ho rukou. Samozrejme, natieklo mi to rovno do spacáka. Zo spania teraz už nebolo vôbec nič, spacák som nechal tak, len som chránil platne a foťák, aby nezmoklo aj to. Takto som tam prečkal až do piatej rána. Ale ďalší deň bolo nádherné počasie.

Takže si trochu pookrial?

Zostalo to len pri snahe. More bolo v to ráno hladké ako zrkadlo. Z brehu som si vyhliadol ostrov, ktorý vyzeral vzdialený tak kilometer. Veď tam hravo doplávam, pomyslel som si. Hodil som sa do vody, plával som ako šialený, ale ostrov sa akosi nepribližoval. Ešte sa zdvihol vietor a vlny.

Nakoniec som k nemu doplával, ale trvalo mi to od šiestej rána do druhej poobede. Došlo mi, že je ďalej, než sa mi zdalo, ale nemohol som tam zostať, musel som sa vrátiť späť. Z vody som napokon vyliezol asi o siedmej večer, aj to kilometer ďalej oproti miestu štartu.

Čo za ostrov to bol?

Aj mňa to zaujímalo, tak som sa pozrel do mapy a zistil som, že to bol polostrov Korčula vzdialený od „môjho“ brehu sedem kilometrov. V ten deň som teda preplával vyše štrnásť kilometrov.

Odvtedy viem, že odhad vzdialenosti na mori treba vždy vynásobiť minimálne triapolkrát. (Úsmev.)

Nezanevrel si potom na Juhosláviu?

Ale nie, veď to bolo skvelé dobrodružstvo. Potom som tam začal chodievať častejšie. A okrem toho som s kamarátmi chodil často do Budapešti, a to najmä za kultúrou – do kina a na výstavy.

Prečo tam?

V maďarských kinách hrávali také filmy, ktoré v Československu nemali šancu prejsť. Maďari boli v tomto oveľa liberálnejší. Dávali Felliniho, Viscontiho, Pasoliniho filmy. Tam som videl napríklad Pasoliniho Decameron a Canterburské poviedky, dnes by sme povedali, že osemnásť plus.

Ale bol v nich veľmi zaujímavo vykreslený stredovek – pekný aj škaredý, špinavý aj veselý. A my neskazení chlapci žijúci v socializme sme sa tam váľali od smiechu. Bolo to totiž veľmi vtipne natočené a my sme si hovorili, že to stálo za všetky prachy. Videli sme napríklad aj Votrelca, lebo kritik napísal, že odpornejšie príšery sa do filmu ani nedali dať, tak to sme si nemohli nechať ujsť. (Smiech.)

Nebolo to drahé?

Ani nie. Cestovali sme vlakom, to sa dalo zvládnuť. A my sme mali všeličo našetrené, lebo sme chodili na nočné brigády do VSŽ alebo na stanicu vykladať zemiaky.

Po Budapešti sme sa pohybovali pomocou mesačníkov, pretože oni tam mali podobné kupóny ako my na MHD. Stačilo prekryť prstom známku, ukázať revízorke len fotku, ona prikývla, že köszönöm, a už som sa viezol v metre. Takže to nie Orbán zaviedol v Maďarsku MHD pre dôchodcov zadarmo. To som už ja zaviedol pred štyridsiatimi rokmi. A to som ani nebol dôchodca. (Smiech.)

Chodili ste v Budapešti aj na nákupy?

Jasné. Kupovali sme si tam Ferrari svetre, fajky, tabak z Tuzexu voňajúci po koňaku a škótskej whisky. Bol to taký závan exotickej kapitalistickej cudziny.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Keď si s kamarátmi chodil kade-tade a mizol na celé dni z domu, vaši neumierali strachom?

Nikto z nás sa nikdy doma nepriznal, čo sme stvárali… Keď sme niekam išli, vždy sme spali „v chate“ a, samozrejme, o žiadnych dobrodružstvách, ako bolo napríklad vystreľovanie okien na kotolni prakom, sme rodičom nehovorili. Len škoda, že tí kuriči si to nenechali pre seba tiež. Tých to rozzúrilo do biela a otcovia nám potom pekne naložili...

Dostal si sa počas komunizmu aj ďalej než do Juhoslávie a Maďarska?

Raz som sa vracal z budapeštianskeho kina a išiel som okolo gréckeho veľvyslanectva. A tam ceduľa – akcia, tohto roku víza do Grécka len za tristo forintov. Forint bol sedemdesiat halierov, takže to ponúkali fakt za babku. Pozerám na to a hovorím si, dobrý nápad. Vošiel som dnu a na počkanie mi za tristo forintov udreli vízum platné na rok.

To si spravil len tak bez rozmýšľania?

Veď to, rozmýšľať som začal až potom. Hovorím si, no dobre, ale ako teraz ten pas ukážem na hranici, keď v ňom mám grécke vízum bez vycestovacej doložky? Tak som svoj pas ukryl do kamarátovej tašky a na hranici sme povedali, že som ho stratil.

Zhltli vám to?

Domov ma nejako pustili, ale potom som si nevedel vybaviť nový pas. Nechceli mi ho dať, kým sa nenájde starý. Presviedčal som úradníkov, že mi ho mama omylom vyhodila, už je spálený, ale pomohla až známosť na pasovom.

Lenže medzitým veľa ľudí ušlo z Československa na Západ cez Juhosláviu. Preto komanči zaviedli nový sivý pas, ktorý sa dal použiť len na cestu do Juhoslávie, do iných štátov sveta nie. A tak som zrazu ako James Bond mal tri pasy: jeden „stratený“, jeden nový a ďalší sivý.

Dostal si sa teda do Grécka?

Áno, ale pasy ešte ani zďaleka neboli všetko. Potreboval som aj lístky na vlak. Tie predávali v Čedoku.

Zistil som, že tam sa vydávajú také modré medzinárodné lístky uznávané v Európe, ktoré slúžia na cestu z jednej cudzej krajiny do druhej. Ale ja som nemal peňazí nazvyš, tak som si povedal, že im prejdem cez rozum a lístok si trochu kozmeticky upravím.

Ako?

Kúpil som si lístok z Gery do Jeny v NDR asi za dvadsaťšesť korún na tuším štyridsať kilometrov. Nikoho netrklo, načo by Slovák mohol potrebovať lístok z Gery do Jeny. A predali mi ho. Bola na ňom taká kolónka, že „cez“. Na moje šťastie ju nevyškrtli tak, ako sa to má, len spravili cez text malú čiaročku. Vzal som fixu a z „Jena“ vznikla „Atena“. Miesto 40 kilometrov bolo zrazu 3040. Cenu som tiež upravil. Aby to vyzeralo dôveryhodne, dopísal som číslo vlaku, dátum a podpis, tak ako to robili sprievodcovia. Napodobnil som asi štyroch sprievodcov, ktorí mi z Košíc do Gery kontrolovali lístok a napísali doň svoje poznámky rôznymi perami. Vyzeralo to šialene autenticky.

Zaujímavé, že ani revízorovi na maďarskej hranici sa nezdalo divné, prečo Slovák cestuje z Nemecka do Grécka. Bolo to neskutočné. Ale čím viac ľudí lístok kontrolovalo, tým bol dôveryhodnejší, lebo v ňom pribúdali reálne zápisky.

Ale problematická ešte bola juhoslovansko-grécka hranica.

Prečo?

No lebo doteraz som šiel do Juhoslávie, tak ma všetci pustili vďaka sivému pasu. Ale v Juhoslávii som nastúpil na Orient Expres, ktorý išiel do Atén.

Mal som však opäť šťastie. V kupé so mnou sedeli dve Švédky, jeden Francúz a jedna Poľka žijúca v Anglicku. Boli nabalení, mali peniaze, jedlo. Ja som mal iba pevnú vôľu a gitaru, tak som im tam vyhrával beatlesovky a oni ma kŕmili. A zrazu prišiel chorvátsky pohraničník. Všetci mu natrčili samé zahraničné pasy a ja som tam sedel pri okne. Tak som vytiahol sivý pas a on na to len „hvala“, ani sa naň nepozrel.

Potom prišiel Grék. Rýchlo som vybral zelený pas a ukázal som vízum. Keď som toto mal za sebou, vedel som, že je dobre.

Takto som sa dostal z Košíc do Atén za dvadsaťšesť korún.

Tvoje svedomie na to nehovorilo nič?

Neriešil som to. Vravel som si, že všetko, čo oklame komunistov, je dobré.

Pristál si teda v Aténach s gitarou, so spacákom a s troma pasmi. Čo bolo ďalej?

Bol som bezdomovec. Vlak prišiel do cieľa o jedenástej v noci. Moji známi z kupé odišli do hotela, ja som zostal sám. V daždi. Pôvodne som chcel prespať v parku na lavičke, ale nebolo na to počasie.

Začal som skúšať vchody do bytoviek, hovoril som si, že prespím pri nejakej výťahovej šachte. Jedny dvere som našiel otvorené, vošiel som dnu a vybehol hore po schodoch. Bola tma, tak som sa veľmi nerozhliadal, kde som. Vyšiel som až k strešným dvierkam, pod nimi bol pľac akurát pre jedného na spanie. Natiahol som si tam karimatku, oprel batoh aj gitaru a tam som prespal. Ráno som sa zobudil, to miesto sa mi zapáčilo, a keďže sa mi nechcelo po Aténach chodiť s bagážou, nechal som všetky veci tam a do ulíc som vybehol naľahko.

To asi nebol dobrý nápad, však?

Ako sa to vezme, v každom prípade v tej chvíli som to neriešil. Pozrel som si zvonku Akropolu – dnu som sa nedostal, vyštveral som sa na blízky kopček s kostolíkom navrchu, odkiaľ bolo pekne vidieť mesto.

Večer som sa vrátil k svojej nocľahárni. Brána bola otvorená, vybehol som po schodoch, veci nikde. Gitara, batoh, karimatka, všetko bolo preč. Hovorím si, tak teraz si v háji, nemáš v čom spať, nemáš nič.

Ale zrazu som zbadal malý lístok, na ktorom bolo napísané, že „batožina informácie“ a nejaké číslo. Až vtedy som sa rozhliadol okolo seba a zistil som, že to nie je bytovka, ale kancelárska budova nejakej firmy. Zišiel som na prvé poschodie, našiel som na dverách číslo z papierika a zaklopal som.

Takto sa komunistický chlapec dostal do sveta veľkého biznisu?

Áno. Otvoril mi manažér nahodený v saku navy blue, biele nohavice, kravata. V kancelárii kožená sedačka. Moje veci boli opreté o stenu. Pozrel na mňa a začudovane sa spýtal: „Čo, dočerta, robíte v našej firme?!“

Tak som mu vysvetlil, že som výkvet československého národa, nedávno skončený doktor prírodných vied. A opísal som mu, ako som sa dostal do Grécka. Bol z toho úplne ohúrený, aká story. (Smiech.) Potom sa ma opýtal, či som bol na Akropole, priznal som, že nie. Dal mi sto drachiem a hovorí: „Choď sa navečerať, pozri si Akropolu, daj si víno a môžeš prespať tu na gauči.“ Tak som si večer sadol k voňavému jazmínovému kríku a za tú stovku som sa najedol, napil vína a ešte som k tomu mal aj kultúrny program v reštaurácii. Bola to paráda.

Na budúcnosť si nemyslel? Veď si prejedol všetko, čo ti dal.

Na druhý deň som sa motal pod Akropolou v starobylej štvrti, volá sa Plaka. Hemží sa to tam ľuďmi. Jeden Angličan hral na gitare beatlesovky, puzdro pred sebou otvorené, okoloidúci mu doň hádzali drobné. Opýtal som sa ho, či si môžem zahrať s ním, zárobok že si rozdelíme. Súhlasil, tak sme spolu hrali celý deň. Zarobili sme asi 500-600 drachiem. Zrazu som mal 300 drachiem.

Čo si s nimi spravil?

Kúpil som si autobusový výlet. Organizoval ho taký podivín, Grék, ktorý vlastnil prepravnú spoločnosť. A mal to zariadené tak, že tí, ktorých prepravoval, jednu noc prespávali uňho. Lenže náš autobus bol taký preplnený, že v dome už nebolo miesto. Tak som prespal v stane na jeho dvore.

Foto: Postoj/Ľudovít Ján Čalfa

Ktoré miesta si vďaka tomu výletu navštívil?

Dostal som sa na Meteoru. Sú to kláštory postavené na vrcholoch pieskových hôr. V stredoveku sa tam ľudia vyťahovali hore v košoch. Dnes už sú tam výťahy a cesty, no niektoré stavby zostali akoby v pôvodnom stave ako ruiny. Tak som si jednu takú ruinu našiel a tam som prespal.

Prespal si na Meteore?

Áno. A urobil som si plno krásnych fotiek so západom slnka, pod tým korytnačky. Zvláštne a krásne. Navštívil som aj dva funkčné kláštory a odtiaľ som prešiel do veštiarne do Delf a na Parnas. A nakoniec som vyšiel na Olymp.

Ako to tam vtedy vyzeralo?

Bolo to náročné, lebo turistické značenie bolo úbohé. Vyšiel a zišiel som dva vrcholy, kým som pochopil, kde presne leží Olymp. Na tretí pokus som trafil, hore bola vlajka aj vrcholová kniha. A plno mosadzných tabuliek.

Akých mosadzných tabuliek?

Spomienkových. S menami turistov, ktorí tu neprežili pád. Tiež som najprv nerozumel, čo sa tu stalo. Potom som zistil, že posledný úsek kopca vedie príkrym žľabom – ako na Gerlach. Je to úzke, skalnaté a strmé. A tí, čo idú vpredu, spúšťajú kamene na tých, čo idú za nimi. Keď taký kameň letiaci z päť- či desaťmetrovej výšky zasiahne človeka do hlavy, zabije ho. Preto som si počkal, kým všetci vylezú hore, a keď sa nikto nehýbal, rýchlo som vybehol aj ja. Potom som počkal, kým všetci zídu, a až tak som zbehol dole. Bolo to celé dosť nebezpečné.

Ale výhľady krásne. Olymp má nejakých 2900 metrov. Vidieť odtiaľ rôzne vegetačné pásma, pasúce sa kozy, nádherné staré cédre. Z náhornej plošiny vychádza pohorie Diov trón, ktoré vytvára akoby operadlo.

Tam som si urobil aj veľa fotiek, pekne na nich vidno rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom. Fotil som na film Kodak, to bola oproti Orwu farebná kapitalistická kvalita. (Úsmev.)

Fotky si si vyvolával sám?

Nie, filmy som dával kamarátke, ktorá chodila navštevovať mamu do Viedne. Tam mi ich dávala vyvolať a potom mi fotky doniesla domov. Tešil som sa, aké sú krásne. Keď som dal urobiť jednu fotku z toho istého filmu u nás doma a porovnal ju s tou „rakúskou“, musel som sa pýtať, „kde soudrozi z NDR udělali chybu“. (Smiech.)

Napokon si sa však dočkal revolúcie a pádu režimu. Predpokladám, že potom už tvoje túlavé nohy nemohlo nič zadržať.

Keď otvorili hranice v osemdesiatom deviatom, moji priatelia a ja sme nasadli hneď na prvý autobus do Viedne. Vtedy tam mali takú akciu, že Rakúšania pre Slovákov, Maďarov a Čechov poskytli bezplatnú MHD a vstupy do múzeí. Samozrejme, všetky davy smerovali na trhy na Mexikoplatz kupovať kávu, handry a elektroniku. Takže múzeá zostali takmer prázdne. A my sme ich všetky prešli. Galérie, obrazárne, prírodovedné múzeum.

Ale aj ste si nakúpili nejaký západný tovar, či nie?

Samozrejme. Kúpil som si volkmen. A zašli sme do supermarketu, kde som prvýkrát v živote videl mango. Lenže to, ktoré som kúpil, bolo nezrelé, tvrdé ako kameň. Po týždni chutilo ako nezrelá broskyňa, ktorá spadla do vedra s terpentínom, a vnútri zavadzala obrovská kôstka.

Kamarát si kúpil avokádo a tiež čakal úžasnú chuť. Lenže to žiadnu chuť nemalo, bolo to čudné a mazľavé. Tak sme obidvaja zažili veľké sklamanie. (Smiech.)

Až po rokoch, keď sme boli so skautmi v Paríži a na Montmartri, som si na trhu kúpil kilo indického manga, vynikajúceho, zrelého, a pochopil som, prečo sa považuje za najlepšie ovocie na svete. Odvtedy si mango kupujem na svojich cestách vždy, keď mám možnosť.

Komunizmus naučil Slovákov „obabrávať systém“. Sám si toho dôkazom. Myslíš, že za tých tridsaťšesť rokov slobody sme z toho vyrástli a súčasná generácia je už iná? Alebo je to dedičstvo, ktoré nám zostalo dodnes?

Dobrá otázka. Asi pred dvomi-tromi rokmi som stretol pár mladých, ktorí z trucu – revolta voči „systému“ – volili fašistov, Kotlebu. Pýtal som sa ich, čo ich na ňom upútalo. Vraj radikalizmus.

Žiaľ, obávam sa, že okrídlené heslo zo socíku „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu“ sa nevytratilo. Podpísalo sa to aj na mne, aj na mojich kamarátoch, dodnes je známy starý vtip o desiatich zázrakoch socializmu. (Každý má prácu. Aj keď každý má prácu, nikto nič nerobí. Aj keď nikto nič nerobí, plán sa plní na sto percent atď., pozn. red.) Samozrejme, ovocie a dedičstvo tohto prístupu vidíme v politike: kto kradne, zvlášť vo veľkom, je macher, je „šikovný“ a nie morálne a ľudsky skazený.