Katolík Jules Verne Scény, keď sa románové postavy v ťažkostiach obracali na Boha, v komunistických prekladoch chýbajú

„Keď briga priplávala na miesto nešťastia, padla zdrvená pani Weldonová na kolená. (...) Pani Weldonová sa k nim obrátila: Teraz, priatelia, budeme potrebovať silu a odvahu!“ Tak znie úryvok zo známeho románu Jula Verna Pätnásťročný kapitán, ktorý vyšiel v Československu v roku 1983 vo vydavateľstve Albatros.

„Hrôzou a sústrasťou boli silno dojatí všetci pri tej strašnej nehode. Kapitán Hull so všetkými súdruhmi zahynul. „Pomodlime sa za nich,“ vyzvala pani Weldonová, keď sa dozvedela smutnú to novinu. Bolo k tomu arci mnoho príčin,“ znie rovnaká scéna, ale z vydania z roku 1879, ktoré vyšlo v pražskom vydavateľstve F. Kytku.

„Všetci opakovali modlitbu, ktorú vyslala pani Weldonová k Bohu, porúčajúc jeho nekonečnej dobrote tých, ktorí sa práve objavili pred ním. Potom sa pani Weldonová otočila k svojim druhom a povedala: A teraz, priatelia, prosme Boha o silu a statočnosť pre seba,“ pokračuje podrobnejší preklad tejto scény v knihe s rokom vydania 1948.

Vernov román o chlapcovi, ktorý sa po tragickom love veľryby, pri ktorom zahynul kapitán lode aj s časťou svojej posádky, stal zodpovedným za životy preživších len v pätnástich rokoch, patrí k známym dielam tohto francúzskeho spisovateľa. A je tiež ukážkou, ako sa počas minulého režimu u nás cenzurovala svetová beletria.

Obálka románu Pätnásťročný kapitán, ktorá vyšla v roku 1878 s ilustráciami Henriho Meyera. Foto: Wikipedia

Jules Verne je od roku 1879 druhým najprekladanejším autorom na svete, zaradil sa za Agathu Christie a pred Williama Shakespeara. Aj keď svoju tvorbu adresoval dospelému čitateľovi, od začiatku patril k hrdinom mladých čitateľov, ktorí jeho príbehy milovali.

Aj v sovietskom bloku boli jeho diela dostupné, pričom čitatelia netušili, že mnohé pasáže sú cenzurované a upravené tak, aby slávny spisovateľ zodpovedal predstavám režimu o tom, ako by mal vyzerať osvietenec vyznávajúci vedecký pokrok.

Bývalému režimu sa tak úspešne podarilo utajiť príslušnosť Jula Verna ku Katolíckej cirkvi, ktorou sa on osobne nikdy netajil. Naopak, jeho viera je bežnou súčasťou postojov viacerých hrdinov jeho románov.

Už menej je známa jeho raná tvorba, Vernovi totiž učarila najskôr poézia. Jeho verše z mladosti sú plné hĺbky jeho viery.

„S veľkými túžbami ťa očakávam, zverujem sa ti. 
V tvojich slovách celé moje srdce. 
Tvoje zasľúbenia, môj Bože, nám prinavrátia život!
Ó, duša moja, čakaj na Pána!“
A od večera až do začiatku dňa Izrael roní svoje slzy.
Zdvihnite jeho smutné ruky, noste jeho nádej
k Bohu, ktorý utíši bolesť.“ 
(Jules Verne, Parafráza Žalmu 130)

Pre túžbu po dobrodružstvách pochopenie nenašiel

Jules Verne bol nesmierne plodný autor, napísal takmer stovku románov a poviedok. Stal sa zakladateľom literárneho prúdu, ktorý neskôr dostal názov science-fiction. Je považovaný za vizionára, ktorého fantázia už v 19. storočí ohlasovala niektoré z veľkých objavov nasledujúceho storočia.

Jules Verne sa narodil 8. februára 1828 vo veriacej rodine bretónskeho právnika Pierra Verna v prístavnom meste Nantes ako prvé z piatich detí. Druhorodenému synovi určili dráhu námorníckeho kapitána a skutočne sa neskôr stal kapitánom diaľkových plavieb.

Táto dráha veľmi lákala aj staršieho Jula. Ich strýko bol maliarom a mal množstvo albumov s vlastnými kresbami krajín, ktoré spoznal na svojich ďalekých cestách. Mladého Verna tieto kresby mimoriadne zaujímali a aj pod vplyvom rozprávania strýka o svojich dobrodružstvách na cestách sa iba ako jedenásťročný dal najať ako plavčík na trojsťažník Coralia do Indie.

Jeho cieľom vraj bolo z ďalekej cudziny priniesť koralový náhrdelník ako dar pre o rok staršiu sesternicu Carolinu Tronson, do ktorej bol vtedy zaľúbený. Rodičia však jeho zámer odhalili a zabránili mu v odchode, niektoré rozprávania tvrdia, že sa im to podarilo v poslednej chvíli krátko pred odplávaním lode. Hovorí sa, že Caroline bola Vernova veľká platonická láska, ktorej písal a venoval svoje básne. Keď však mala dvadsať rokov, vydala sa za svojho štyridsaťročného nápadníka a Julovi na dlhé roky zlomila srdce.

Jules Verne v roku 1892. Foto: Wikipedia

Jules sa nakoniec otcovi a jeho predstavám o budúcej kariére advokáta podvolil a po maturite na lýceu v Nantes pokračoval v otcovej tradícii a odišiel do Paríža študovať právo. Štúdium síce poslušne dokončil, ale domov do rodného mesta a do otcovej kancelárie sa už vrátiť odmietol.

Verne zostal v Paríži, venoval sa literatúre a divadlu a viedol síce chudobný, ale zrejme veselý život mladého bohéma. Navštevoval salóny a večierky a stretol sa so slávnymi vtedajšími osobnosťami ako Victor Hugo alebo Alexandre Dumas.

Keď mal 29 rokov, oženil sa s mladou vdovou Honorinou de Viane Morel, ktorá už mala dve malé deti. Po štyroch rokoch sa im narodil jediný spoločný syn Michel. Podľa návodu jej brata sa stal obchodníkom na parížskej burze, keďže musel finančne zabezpečiť rodinu. Napriek tomu sa nevzdával a pokračoval vo svojich literárnych pokusoch.

Osudové stretnutie

Jeho život sa totálne zmenil v roku 1862, keď sa spoznal s parížskym vydavateľom Pierrom Julom Hetzelom, ktorý sa rozhodol vydať jeho dielo Päť týždňov v balóne o cestovateľskom dobrodružstve naprieč Afrikou, ktorý patrí k jeho najznámejším a aj v súčasnosti stále čítaným románom.

Hetzel ponúkol Vernovi 10-tisíc frankov, čo bola v tej dobe slušná suma. Po obrovskom úspechu prvého románu uzavrel Hetzel s Vernom exkluzívnu zmluvu na dvadsať rokov. V nej sa Verne zaviazal, že napíše dva romány ročne za honorár 20-tisíc frankov. Väčšina románov vyšla najskôr v Hetzlovom časopise Magasin a až neskôr boli vydané aj v knižnej podobe. Vďaka tejto zmluve sa mohol živiť už iba písaním a dopriať si luxusný život.

Napriek tomu sa po Vernovej smrti zistilo, že Hetzel zo spolupráce s Vernom nesmierne profitoval a svojho zverenca v podstate vykorisťoval, spisovateľovi vyplácal len desatinu z príjmov, ktoré vydavateľstvu zarobil.

Jules Verne sa však s priateľom o peniaze nikdy nehádal a bol spokojný. Hetzel mu viackrát honoráre sám navyšoval, keďže jeho práca mala u čitateľov čím ďalej tým väčší úspech. Verne si dokonca písaním zarobil aj na svoj veľký sen, kúpil si vlastnú loď a začal s manželkou cestovať a plaviť sa do rôznych prístavov po celom svete.

Dnes milovníci vedecko-fantastickej literatúry často opisujú Jula Verna ako „cestovateľa v čase“. Je to narážka na jeho zázračnú schopnosť predpovedať vedecké pokroky a zobrazovať ich s bezkonkurenčnou jasnosťou vo svojich románoch.

Verna fascinovala veda, bol súčasníkom nespočetných vynálezov a bol nadšený návštevník mnohých svetových výstav, pričom viaceré z nich sa konali práve v Paríži. Sám sa však nepovažoval za žiadneho vizionára a už vôbec nie vynálezcu, jeho pracovnou metódou bola len fantázia.

Vizionár technického pokroku

Odborníci, ktorí rozobrali jeho diela, ho považujú skôr za jasnovidca, ktorý si predstavoval, aké vynálezy, ktoré videl rodiť sa, sa v budúcnosti môžu zostrojiť. Ponorky za jeho života už existovali, aj keď mali ďaleko od technickej dokonalosti Vernovej fiktívnej ponorky Nautilus kapitána Nema z Dvadsaťtisíc míľ pod morom. Tento fantastický stroj však nie je jediný, ktorý sa zrodil v mysli spisovateľa.

Verne veril v lietadlá, ktoré by boli lepšie, dokonalejšie a prepracovanejšie ako vzducholode a balóny. Preto v románe Robur Dobyvateľ opísal helikoptéru, ktorá mala 37 vrtuľových sústav. V ďalšom svojom diele predpovedal lietanie balónom, ktoré sa dostalo do potrebnej výšky vďaka teplovzdušnému dúchadlu.

Rytina ilustrujúca scénu z románu Jula Verna Cesta na Mesiac. Vedci si už cestu na Mesiac predstavovali. Ale nikomu nenapadlo vymyslieť raketu, aby sa tam dostal. Foto: Wikimedia

Jedným z vrcholov jeho fantázie je vozidlo z románu Pán sveta. Nazval ho Postrach a celkom oprávnene. Lieta ako lietadlo, jazdí ako auto, potápa sa ako ponorka. Až po sto rokoch podobné vozidlo, hoci tiež len vo fikcii, využíva James Bond či najslávnejší francúzsky zločinec Fantomas. Snahy o sfunkčnenie lietajúcich automobilov sú však známe aj zo súčasnosti.

Ešte aj dnes mnohí prekvapene čítajú román Paríž v XX. storočí, kde Verne opisuje magnetickú visutú dráhu, teda predchodcu dnešných magnetických vlakov, či počítač vybavený klávesnicou a obrazovkou. Vtedajšie poznatky predbehol takmer o 150 rokov.

Verne rovnako rád a často písal aj cestopisné knihy. Znamenali pre neho naplnenie jeho detských túžob, keď sníval o dobrodružstvách na cestách a v exotických krajinách. Práve týmito príbehmi prilákal k svojim knihám detského čitateľa.

Napriek obrovskému úspechu svojich románov mal jednu nenaplnenú túžbu. Počas celej svojej spisovateľskej kariéry sa snažil nájsť prijatie medzi svojimi literárnymi kolegami a túžil po ich rešpekte. Tí však považovali jeho prácu za zábavu pre masy bez akéhokoľvek literárneho významu.

Verne krátko pred smrťou napísal, že je pre neho najväčším sklamaním, že sa nestal súčasťou histórie francúzskej literatúry. Meno Jules Verne sa však s odstupom času stalo synonymom veľkej francúzskej beletrie a stal sa azda najslávnejším francúzskym spisovateľom všetkých čias.

Návrat márnotratného syna

V roku 1886 došlo vo Vernovom živote k tragédii. Gaston, syn Julovho brata Paula, v pominutí zmyslov postrelil slávneho strýka revolverom. Vystrelil na neho dvakrát, prvýkrát minul, ale druhá strela ho zasiahla do nohy. Gaston trpel duševnou chorobou a po incidente ho poslali do ústavu pre duševne chorých.

Jules Verne mal už od mladosti chatrné zdravie, viaceré zdroje hovoria, že trpel cukrovkou a zranenie ho postihlo horšie, ako by zasiahlo zdravého človeka. Postupne strácal pohyblivosť, ochrnul, začal strácať sluch aj zrak.

Práve v tomto pre Jula Verna ťažkom čase zažil scénu akoby z biblického podobenstva. Jeho vzťah so synom bol totiž veľmi komplikovaný a spisovateľ bol s ním veľmi nespokojný. Neustále videl na ňom niečo zlé a zašlo to až tak ďaleko, že ho dal zatvoriť na niekoľko mesiacov do polepšovne. Syn za toto rozhodnutie svojho otca doslova znenávidel.

Verne dokonca neskôr vysadil svojho syna na loď a prinútil ho zúčastniť sa na dvojročnej plavbe na Ďaleký východ, ktorú viedol jeho brat Paul. Aj tam však bol často trestaný za neuposlúchnutie autorít.

Mladíkovi nenapravil hlavu ani tým, že napísal Pätnásťročného kapitána. Hlavná postava Dick Sand mala byť Michelovým životným vzorom. Nebolo to lepšie, ani keď syn dospel. Neuvážené citové vzťahy, šialené podnikateľské pokusy vopred odsúdené na neúspech a škandály strpčovali v tom čase už slávnemu otcovi život.

Ilustrácia kapitána Nema z knihy Dvadsaťtisíc míľ pod morom. Foto: Wikipedia

Po tom, čo spisovateľa postrelil synovec Gaston, sa však tento syn Michel vrátil, staral sa o neho, ošetroval ho a tiež mu pomáhal s písaním. Michel bol rovnako ako jeho slávny otec nadšený fantastickými technickými novinkami a svojho otca inšpiroval a pomáhal mu ku sklonku jeho života s fantastickými motívmi. Medzi otcom a synom došlo nakoniec k veľkému zmiereniu.

V roku 1905 pomáhal Michel svojmu vtedy už ťažko chorému otcovi s prípravou jeho posledných románov do tlače. Išlo o knihy Zatopená Sahara a Maják na konci sveta, ktoré vyšli až po jeho smrti. Najmä do druhej z nich zaviedol Michel svoje úpravy a v tejto praxi pokračoval aj ďalej. Získal totiž celú otcovu literárnu pozostalosť s mnohými textami v rôznom stupni rozpracovanosti, ktoré Michel postupne po otcovej smrti vydával.

Onedlho si pripomenieme 120 rokov od úmrtia Jula Verna. Spisovateľ zomrel 24. marca 1905 vo veku 77 rokov vo francúzskom Amiens. 

„Zomrel vyzbrojený sviatosťami Cirkvi,“ bolo napísané na jeho úmrtnom oznámení. O tom, aký bol v skutočnosti jeho vzťah s Bohom či aké krízy v ňom zažil, veľa nevieme. Isté však je, že zostal svojej viere a Cirkvi verný až do konca. Jules Verne a jeho život je ďalší dôkaz, že viera v Boha a zápal pre poznanie a vedu sa nijako nevylučujú a nie sú v žiadnom rozpore.