Poľské bezpečnostné dilemy Ako zbrojiť, no nie za cenu straty národnej suverenity

Je pravda, že Varšava od roku 2023 vedie v rebríčku, pokiaľ ide o plánované výdavky jednotlivých krajín NATO na obranu. Avšak – až od roku 2023, takže len ťažko možno predpokladať, že by proces modernizácie a posilňovania poľskej armády už bol ukončený.

Mnohé z horúčkovitých nákupov z prvých mesiacov a rokov po začatí ruskej agresie proti Ukrajine sú stále skôr účtovnou položkou než reálnou súčasťou výzbroje armády. Na druhej strane – aj vďaka tomu, že začalo ako prvé – má Poľsko zásadný náskok pred susedmi, ktorí historickú lekciu vojny vstrebávali podstatne dlhšie.

Je na ceste stať sa najsilnejšou konvenčnou armádou v Európe a faktom je, že napríklad pokiaľ ide o počet tankov, už dnes disponuje väčším počtom než Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko dohromady.

V tomto smere nič nezmenil ani odchod konzervatívcov zo strany Právo a spravodlivosť z vlády – tradične protiruských a zdôrazňujúcich význam armády –, ani nástup stredoľavej koalície Donalda Tuska.

Liberáli síce v minulosti patrili medzi tváre poľsko-ruského zbližovania, počas Tuskovho prvého vládneho obdobia klesli výdavky na obranu na rekordne nízkych 1,55 % HDP a ešte v minulom volebnom období sami hlasno kritizovali také projekty konzervatívcov, ako sú Vojská teritoriálnej obrany („súkromné milície PiS bez významu pre bezpečnosť krajiny“), opevňovanie hranice s Bieloruskom („,humanitárna katastrofa‘ pre utečencov zo štátov globálneho Juhu“) alebo „megalomanské“ armádne nákupy.

Ich nástup k moci sa však časovo prepojil so zásadnou „sekuritizáciou“ európskej debaty, v ktorej sa téma obnovy vojenských kapacít krajín EÚ stala ústrednou témou úniovej politiky. Navyše Donald Tusk od začiatku povýšil na hlavné pravidlo svojej politiky zásadu „robiť všetko ako PiS, len bez PiS“, a teda aj v oblasti bezpečnosti zdôrazňuje, že jeho vláda bude ešte razantnejšia a kompetentnejšia než konzervatívni predchodcovia (a pokiaľ ide o zvyšovanie výdavkov, skutočne to tak je – Poľsko je prvou krajinou, ktorá pohodlne plní nový päťpercentný záväzok v rámci NATO).

Spor o SAFE

Prečo teda spor o SAFE, keď teoreticky ani vláda, ani opozícia nemajú pochybnosti o tom, že krajina musí urýchlene modernizovať a dozbrojovať armádu?

Prečo vznikajú pochybnosti, keď panuje konsenzus o reálnosti bezpečnostnej hrozby, ktorú predstavuje ruský imperializmus, a keď poľské elity konečne chápu, že aj v rámci spojeneckých zväzkov, ako je NATO, „sa pomoci dostane len tomu, kto si dokáže pomôcť sám“?

Práve tu sa totiž otázka zbrojenia stretáva s dvoma ďalšími kľúčovými „zónami stretu“ litosférických dosiek poľskej politiky. Navyše ide o konfliktné zóny, ktoré v poslednom čase výrazne naberajú na význame.

Prvou je napätie vyvolané raketovým nárastom kompetencií Bruselu smerom k členským štátom. Kým verejná debata v mnohých iných krajinách sa tomuto trendu fatalisticky prispôsobuje, v Poľsku rastie – nielen medzi politikmi, ale aj medzi voličmi (doteraz nadšene proeurópskymi) – pocit, že evolúcia európskej integrácie sa úplne vymkla z rúk „strážcov zmlúv“, teda členských štátov.

Celoeurópske krízové udalosti – covid či vojna na Ukrajine – využíva Brusel na vstup do nových oblastí, ktoré boli dovtedy jednoznačne v kompetencii členských štátov, a na budovanie nových nástrojov, ako tieto oblasti trvalo „kolonizovať“.

V súlade so starým pravidlom cukru a biča sú tieto prieniky do nových oblastí vždy „osladené“ finančnými stimulmi, ako je napríklad postcovidový program Next Generation EU („plán obnovy“) a teraz aj obranný SAFE.

Bezpečnosť a obrana patria medzi posledné oblasti, v ktorých si členské štáty zachovali suverenitu. Teraz – v rámci balíkov miliárd eur zo SAFE – do nej vstúpia aj „biče“, ktoré si Brusel v poslednej dekáde voči členským štátom zaobstaral, predovšetkým princíp „kondicionality“ (teda podmieňovanie vyplácania európskych prostriedkov „dodržiavaním pravidiel“) a možnosť definovať parametre výdavkov a schvaľovať ich konkrétne plány.

Poľská pravica má s „kondicionalitou“ svoje nepríjemné skúsenosti. Tento nástroj trestania „neprispôsobivých“ členov vypracovali európske inštitúcie práve v rámci krížovej výpravy proti Poľsku a Maďarsku pre údajné „porušovanie právneho štátu“.

Voľné a premenlivé definície jednotlivých zložiek tohto „právneho štátu“ a nepokryté využívanie eurofondov ako prostriedku politického vydierania Varšavy zanechali výraznú pamäťovú stopu.

Napokon, peniaze z Bruselu začali tiecť okamžite po tom, ako liberáli nahradili pri kormidle konzervatívcov – hoci sa v dotknutých oblastiach poľskej legislatívy nič nezmenilo.

V tomto kontexte je potrebné spomenúť aj premenu straníckej scény v Poľsku: v posledných dvoch rokoch konzervatívci z PiS slabnú, naopak posilňujú suverenistické časti pravicového spektra, predovšetkým strana Konfederácia.

Zatiaľ čo PiS je na európskej úrovni partnerom ODS a talianskej premiérky Meloniovej a skôr prezentuje vieru v možnosť vyvažovania princípov integrácie a suverenity členských štátov, Konfederácia je členom Patriotov pre Európu a svoju pozíciu v poľskom pravicovom elektoráte vybudovala práve kritikou nedostatočnej asertivity PiS voči Bruselu.

Nová česká vláda z nového svetaPravica a ľavica sú preč, nastupujú globalisti a lokalisti

Maciej Ruczaj

Snahy vlády Mateusza Morawieckého o dohodu s Európskou komisiou a súhlas s princípom kondicionality sú dnes v tejto časti poľského politického spektra vnímané ako nejednoznačný neúspech (Európska komisia totiž napriek poľským snahám fondy napokon zadržala a obnovila ich až po zmene vlády) a myšlienka prijímať na seba akékoľvek ďalšie záväzky voči Bruselu – síce v mene posilňovania obrany, no opäť sprevádzané súborom vágnych podmienok – vyvoláva okamžitý odpor.

„Nestal som sa prezidentom preto, aby sa moja krajina stala krajom v rámci európskeho superštátu,“ vyhlásil Nawrocki.

Potom je tu druhá kľúčová trecia plocha, ktorá sa za posledný rok vyšvihla na čelo poľských politických dilem: otázka „hlavného strategického partnera“ Varšavy. Posledné tri desaťročia bola odpoveď jasná: Spojené štáty. Poľsko bolo kvôli partnerstvu s Washingtonom ochotné riskovať aj vzťahy s najbližšími európskymi partnermi, napríklad počas irackej krízy v roku 2003.

Prioritou poľskej diplomacie v oblasti bezpečnosti bolo dlhodobo zabezpečiť prítomnosť amerických vojakov na poľskom území, čo sa podarilo až počas prvého Trumpovho obdobia. Ani Tuskova vláda napriek napätým vzťahom s hnutím MAGA a tradičným väzbám na Berlín a Brusel nemala v úmysle na tom nič zásadne meniť.

Jej „americkou spojkou“ je minister obrany a líder koaličných ľudovcov Władysław Kosiniak-Kamysz, ktorý aj uprostred „grónskej krízy“ demonštratívne vystúpil na tlačovej konferencii o plánoch vybudovať v Poľsku novú americkú základňu s názvom „Fort Trump“.

Trumpovo správanie vyvolalo negatívne reakcie aj v poľskej, tradične proamerickej verejnosti. Predovšetkým sa však poľská vnútorná polarizácia začína – či chceme, alebo nie – premietať aj do pohľadov na medzinárodnú politiku.

Čím viac sa prezident Nawrocki a konzervatívci, ktorí majú priamy prístup k Trumpovej administratíve, stavajú do pozície obhajcov transatlantického spojenectva, tým viac liberáli pociťujú potrebu vymedzovať sa voči Washingtonu a zdôrazňovať príslušnosť k „európskemu jadru“.

Buy Polish

Ako sa toto napätie týka diskusie o SAFE? Súčasťou myšlienky stojacej v pozadí programu EÚ je budovanie kapacít európskeho zbrojného priemyslu.

Väčšina nákupov realizovaných v rámci pôžičky sa má uskutočňovať na princípe „buy European“. Podľa poľských (a amerických) kritikov SAFE je to gesto, ktoré nemožno nečítať ako vymedzenie sa voči Washingtonu.

Navyše Poľsko potrebuje posilňovať konkrétne oblasti svojich ozbrojených kapacít, a to čo najrýchlejšie – nie podľa toho, čo vyrábajú a čo práve majú na sklade európski dodávatelia.

Po tretie, veľmi krátky termín realizácie pôžičky – zmluvy musia byť podpísané do mája a financie minuté do roku 2030 – je priamo ušitý na mieru najväčším hráčom na európskom trhu, ako je nemecký Rheinmetall. Namiesto toho – argumentujú poľskí kritici – musíme mať na jednej strane väčšiu flexibilitu, no zároveň využiť príležitosť na koncepčné budovanie vlastných priemyselných kapacít.

V prvom rade teda „buy Polish“, v druhom „kupuj to, čo akútne potrebuješ“, a nie to, čo predpisujú európske orgány.

Poľská debata o programe SAFE je tak odrazom širšej neistoty, ktorú v otázke strategických záujmov krajiny vyvolali posledné roky. Ako budovať vojenské schopnosti európskych krajín (čo napokon požaduje aj Washington) bez toho, aby to posilňovalo napätie medzi EÚ a USA? A ako vyvážiť potrebu flexibilne a efektívne reagovať na globálne krízy s obranou národnej suverenity?

Otázky, ktoré by si mali klásť zďaleka nielen vo Varšave…

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.