Štyri roky Čo nás vojna na Ukrajine (ne)naučila

Teoreticky uplynulo dosť času na to, aby sme si z najväčšej európskej vojny za posledné polstoročie vyvodili nejaké ponaučenia. Napriek tomu sa často nemožno ubrániť dojmu, že materiálu na poučenie stále nebolo pre Západ dosť…

Čo by nás mala rusko-ukrajinská vojna naučiť – a zatiaľ nás nie vždy naučila?

Rusko je nepriateľ

A to ešte viac než pred rokom 2022. Ako píše bývalý poľský diplomat a expert na Rusko Piotr Skwieciński, Putin nerealizoval svoj primárny strategický cieľ – teda likvidáciu ukrajinskej nezávislosti.

Uspel však v sekundárnom cieli – totalizácii ruskej spoločnosti a totalitnej konsolidácii štátu. Všetci v Európe či USA, ktorí snívajú o návrate k business as usual s Ruskom po ukončení vojenských operácií, žijú v ilúzii.

Nebudú už stáť proti autokratickej, no vnútorne stále relatívne rôznorodej oligarchickej štruktúre, v ktorej množstvo aktérov sleduje množstvo cieľov. Dnes ide o monolitný blok, v ktorom ekonomika, spoločnosť a štát tvoria jednotný celok – jednu päsť pripravenú udrieť.

Na tohto nepriateľa funguje sila, nie slová

Ukrajina stále existuje len preto, že ukázala svoju silu – silu armády aj silu odolnosti spoločnosti. Skwieciński sebaironicky poznamenáva, že to môže byť napokon definitívny dôkaz, že Ukrajinci nie sú ľuďmi Západu.

„Ktorá z našich spoločností by bola schopná vydržať to, čo vydržali oni za posledné štyri roky?“ pýta sa.

Americká analytička Zineb Ribouaová konštatuje, že západná Európa sa dnes pokúša znovu vybudovať svoju vojenskú silu bez toho, aby obnovila spoločenského bojového ducha, ktorý sa s vojenskou silou vždy nevyhnutne spájal.

Akoby sme dúfali, že obranyschopnosť si môžeme kúpiť za nahromadené peniaze bez toho, aby sme museli obetovať komfort a hodnotový základ postnárodnej spoločnosti.

Nie je veľa silnejších impulzov než národné cítenie

Jedným z kľúčových ponaučení tejto vojny je totiž sila národnej identity. Ukrajinská vojna za udržanie nezávislosti znovu „legalizovala“ – aspoň v našom kontexte – používanie slov ako „vlasť“ vo verejnej debate.

Stále však pretrváva opatrnosť voči „démonovi nacionalizmu“, ktorého sa západná Európa od konca druhej svetovej vojny úspešne snaží zbaviť.

Národná sebaidentifikácia mala byť v ére liberálnej hegemónie postupne nahrádzaná „globálnou“ – všeľudskou alebo aspoň spoločnou európskou identitou.

Kto reálne tlačí na PutinaSlová a činy, divadlo a geopolitika

Maciej Ruczaj

Ukrajinci však neumierajú preto, aby sa rozpustili v „európskej spoločnosti“. Bojujú za to, aby si uhájili slobodu a samostatnosť a ako hrdá, svojbytná krajina sami rozhodli o svojej budúcnosti – aj tým, že sa vydajú cestou európskej integrácie.

Predstava, že národ s novonadobudnutým sebavedomím a vyhroteným národným cítením bude mať dlhodobý záujem podrobovať sa aktuálnym centralizačným tendenciám, ktoré presadzujú Brusel, časť členských štátov a mnohí európski intelektuáli, je však trochu trúfalá.

Silnejúci tlak na ďalšie oslabovanie zvyškov suverenity národných štátov, ktorý je v posledných rokoch leitmotívom európskej debaty, je priamou antitézou ukrajinskej lekcie.

Buďme realistickí, no nepočúvajme vždy „realistov“

Sila sa v medzinárodných vzťahoch spája so školou realizmu – opakom viery v poriadok založený na hodnotách a medzinárodnom práve.

Je zjavné, že vojna v tomto ohľade zmenila pomer síl medzi týmito dvoma prístupmi. Nie je ťažké si všimnúť, že to bol Donald Trump, podporený americkou silou, kto je vnímaný ako jediná osoba schopná vynútiť mier.

Tak to vnímajú aj samotní Ukrajinci, ktorí dnes používajú EÚ ako bankomat, no vedia, že pri rokovacom stole potrebujú predovšetkým Washington.

Udalosti posledného roka sú pre Európanov bolestnou pripomienkou, že hodnoty a slová nepodopreté reálnou mocou a ochotou konať majú v medzinárodnej politike veľmi obmedzený vplyv.

Na druhej strane sú rôzni realisti so svojím obmedzene transakčným a racionalistickým videním sveta tiež veľkými porazenými tejto vojny.

Slávny americký profesor John Mearsheimer, presvedčený, že štáty vždy konajú ako „racionálni aktéri“, obhajoval na tomto princípe bezpečnostné obavy Ruska a zároveň až do poslednej chvíle opakoval, že plnohodnotná invázia na Ukrajinu by bola popretím tejto racionality.

Šéfa nemeckej spravodajskej služby stála podobná viera v racionalitu niekoľko hodín hrôzy, keď ho z Kyjeva – kam prišiel napriek mnohým varovaniam deň pred začiatkom vojny – museli evakuovať poľské tajné služby.

Porazeným môže byť pokojne aj Donald Trump a jeho tím, ktorý je aj po roku stále veľmi ďaleko od „vyriešenia tejto vojny“ – aj preto, že ruské motivácie vníma čisto materialisticky, v kategóriách územných ziskov, o ktoré však Putinovi v skutočnosti išlo vždy až v druhom rade.

Sú tu aj tri (ne)ponaučenia pre strednú Európu:

1. Stredná Európa má svoj hrdinský príbeh

Samozrejme, nemá rovnakú váhu ako hrdinstvo a tragédia bojujúcej Ukrajiny. Napriek tomu prvé týždne a mesiace po začatí ruskej invázie predstavujú obdobie, v ktorom význam nášho regiónu vzrástol najviac od roku 1989.

Spôsobila to obrovská mobilizácia spoločností a štátov, ktorá umožnila relatívne hladko zvládnuť masívnu utečeneckú vlnu.

A po druhé – jednoznačná a asertívna diplomacia, ktorá na krátky okamih zohrala kľúčovú úlohu pri zmene nálady politických elít Západu, ktoré už Ukrajinu odpísali.

V prvých dňoch vojny administratíva Joea Bidena považovala ukrajinskú vec za stratenú. Do poľského Rzeszówa vyslala výsadkárov, ktorí mali zabezpečiť odchod prezidenta Zelenského do exilu, a uvažovala, či podporiť partizánske hnutie, ktoré sa pravdepodobne objaví na západe porazenej krajiny – píše pri výročí poľský reportér Zbigniew Parafianowicz.

Tento fatalizmus nevydržal v Paríži a Berlíne len niekoľko dní, ale týždne a mesiace. Bola to stredná Európa, ktorá prelamovala jednotlivé tabu – posielanie útočných zbraní na Ukrajinu, požiadavku vstupu Ukrajiny do EÚ, prvú cestu premiérov do Kyjeva.

Minulý týždeň uplynuli štyri roky od pamätného stretu v Berlíne, keď poľský premiér Morawiecki pred kamerami doslova vyčítal nemeckému kancelárovi nečinnosť Nemecka pri pomoci Ukrajine. Na krátky čas náš periférny región udával tempo a ukazoval smer.

Dokážeme na tento príbeh nadviazať – napríklad posilnenou spoluprácou, budovaním spoločných obranných kapacít či sebavedomým vstupom do celoeurópskej debaty? Otázka je, žiaľ, skôr rečnícka…

2. Stredná Európa, ktorá zaspala

Štvrté výročie ruskej invázie prebehlo v tieni slovenského a maďarského pokusu vydierať Ukrajinu kvôli zastaveniu toku ruskej ropy ropovodom Družba. Maďarský a slovenský premiér argumentujú, že ich povinnosťou je hájiť záujmy vlastných občanov.

Nepochybne to tak je – lenže ak by naozaj uvažovali v týchto kategóriách, dávno by pochopili, že tieto záujmy najlepšie obhája diverzifikáciou energetických zdrojov, aby neboli závislí od vôle jedného štátu.

Namiesto toho zvolili nečinnosť a vieru, že stačí chvíľu ignorovať realitu a vyčkať, kým sa svet vráti do starých koľají – do sveta „konca dejín“ Francisa Fukuyamu, Angely Merkelovej a výhodných obchodov s Gazpromom či Rosneftom.

Pri Dunaji, Labe či Vltave sa stále nájde dosť politikov, ktorí sa na túto minulosť pozerajú ako na stratenú idylu a veria v jej návrat.

3. Stredná Európa má obrovské šťastie – a zároveň si musí dávať veľký pozor

Keď čítame diskusie, ktoré viedli americkí, francúzski, nemeckí či britskí analytici v polovici deväťdesiatych rokov, nájdeme v nich rovnaké argumenty, aké dnes používajú „realisti“ (a Rusi) na zdôvodnenie, prečo Rusko nemalo inú možnosť, než zaútočiť na Ukrajinu.

Doslova tie isté argumenty o ruskom pocite ohrozenia expanziou Západu.

Ukazuje to, aké obrovské šťastie sme mali vtedy – aj vďaka odhodlaniu využiť okno príležitosti, ktoré sa otvorilo dramatickým oslabením Ruska v čase Jeľcina.

Inak by sa dnešná vojna mohla viesť o niekoľko stoviek kilometrov západnejšie. Okrem úľavy by to však malo slúžiť aj ako varovanie.

Dnes nie sme v situácii, v akej je Ukrajina, ale nie preto, že by sme nejak inherentne „patrili na Západ“. Jednoducho sme to stihli.

To však nie je trvalý stav.

Medzi strašením a realizmomRuská taktika, ktorá môže byť úspešnejšia než sabotáže

Maciej Ruczaj

V podmienkach deeskalácie, ktoré Kremeľ predkladá už od roku 2021, sa požiadavka „návratu NATO do stavu z roku 1997“ objavuje stále dookola.

Rusko nemá silu takúto zmenu uskutočniť samo, no je veľmi schopným vydieračom.

Nie je až taký nepravdepodobný scenár, v ktorom tento vydierač natoľko vystraší našich západných partnerov, že sami začnú pochybovať, či naozaj netreba viac vyjsť v ústrety ruským bezpečnostným obavám – na úkor nielen Ukrajiny, ale aj nášho regiónu.

Aj preto poslednou vecou, ktorú by mali stredoeurópski politici očakávať, je odchod Spojených štátov z európskej bezpečnostnej architektúry. Ten by totiž automaticky znamenal obrovský nárast ruského vydieračského potenciálu…

Ako sa skončí statočná ukrajinská obrana proti ruskému útoku, nevieme. Málokto si trúfne definitívne vyhlásiť, či je lepšie tlačiť na dohodu čo najskôr (Trump), alebo uisťovať Ukrajinu o podpore „tak dlho, ako bude treba“, no v miere, ktorá v dohľadnom čase nestačí na víťazstvo (EÚ).

Nikto sa zrejme neodváži ani jednoznačne povedať, ako by víťazstvo vlastne mohlo vyzerať. Na to, aby sme si však z konfliktu vyvodili celý rad dôležitých ponaučení – ktorých zoznam by mohol byť pokojne ešte podstatne dlhší –, boli štyri roky viac než dosť…

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.