Kritické suroviny v EÚ Nemáme vlastné bane ani spracovanie a väčšinu materiálov nerecyklujeme, konštatujú európski audítori

Európska únia sa nedostatočne venuje problematike kritických surovín. To je v skratke posolstvo správy Európskeho dvora audítorov zverejnenej začiatkom februára.

Ide o špeciálnu správu Kritické suroviny pre energetickú transformáciu – Politika nie je skalopevná.

Ide pritom o suroviny, ktoré sú nevyhnutné nielen pre nové technológie, ale aj ako materiálová báza celého spektra strojov a zariadení a zároveň pre výrobu, prenos a distribúciu elektriny, ktorá má postupne majoritne nahradiť energetickú spotrebu doteraz krytú fosílnymi palivami.

Hoci si totiž pri pojme kritické suroviny mnohí predstavia využívanie obnoviteľných zdrojov energie (OZE) – solárne panely či veterné turbíny, alebo batériové úložiská –, pre energetickú sústavu, jej bezpečnosť a stabilitu je dôležitejší prenos a distribúcia elektriny ako zdroj jej výroby. Teda, ľudovo povedané, káble, rozvody a transformátory.

A keď si pozrieme zoznam kritických surovín (teda zoznam surovín, ktoré istý politický subjekt považuje za kritické), vidíme, že v ňom nie sú len povedzme lítium, nikel či prvky vzácnych zemín, ale aj také „bežné“ suroviny ako hliník, meď či kremík.

Európsky dvor audítorov uvádza porovnanie zoznamu kritických surovín Európskej únie s ďalšími de facto konkurentmi – Austrália, USA, India, Japonsko, Južná Kórea, Spojené kráľovstvo.

Táto tabuľka nám zároveň názorne ukazuje, o čom je reč, keď sa hovorí o kritických surovinách.

Zdroj: Európsky dvor audítorov

Kritické suroviny sú teda definované nielen ich obmedzenou dostupnosťou v rámci vyťažiteľných prírodných zdrojov, ale aj obmedzenou obchodnou dostupnosťou vzhľadom na rozloženie sektorov ťažby a spracovania a zároveň ich kľúčovou úlohou v energetike a priemysle, kde sú jednotlivé suroviny v konkrétnych oblastiach de facto nenahraditeľné.

Inak povedané, ťažobne rentabilné zdroje surovín sa nachádzajú len v niekoľkých krajinách sveta (zoznam je pri každej surovine iný), veľkú časť ich ťažby a spracovania ovláda obmedzený počet krajín, primárne Čína, a zároveň bez nich nedokážete vyrábať napríklad polovodiče, čipy, batérie či postaviť dostatočne odolnú prenosovú sieť.

Napriek tomu, že EÚ už prijala akt o kritických surovinách, stále existujú oblasti, ktoré si vyžadujú vyššiu pozornosť. Ak má totiž EÚ uspieť v segmente nových technológií, potrebuje dostatočný prístup k surovinovej báze, ktorá nebude postavená na jednostrannej závislosti od inej globálnej mocnosti.

Boj o nové zdrojeEÚ sa chystá uľahčiť podmienky ťažby kľúčových surovín

Erik Potocký

Privysoké ciele

Samotný akt o kritických surovinách stanovil základné parametre, ktoré by mali byť naplnené do roku 2030:

• aby sa aspoň 10 percent ročnej spotreby strategických surovín v EÚ ťažilo na domácom trhu;
• aby sa aspoň 40 percent strategických surovín spracúvalo v EÚ;
• aby aspoň 25 percent strategických surovín pochádzalo z recyklovaných materiálov
• a aby najviac 65 percent ročnej spotreby ktorejkoľvek strategickej suroviny v EÚ pochádzalo z jedinej krajiny mimo EÚ.

Hoci audítorská správa preberá viaceré detaily, rámcovo sa hýbe v posúdení napĺňania týchto legislatívnych cieľov.

Celkové zhodnotenie nie je príliš optimistické: „Úsilie o diverzifikáciu dovozu zatiaľ neprinieslo hmatateľné výsledky a pokroku bránia prekážky v domácej výrobe a recyklácii. Hoci strategické projekty môžu ťažiť z rýchlejšieho povoľovania a väčšieho zviditeľnenia, mnohé projekty budú mať problémy zabezpečiť dodávky pre EÚ do roku 2030.“

„Mnohé projekty budú mať problémy zabezpečiť dodávky pre EÚ do roku 2030,“ píšu európski audítori.

Nedostatky vyplývajú už zo základných vstupných informácií. Európska legislatíva podľa audítorov nepracuje s aktuálnymi údajmi o svetovom obchode so sledovanými kritickými a strategickými surovinami, nedostatočné sú aj údaje o recyklácii a splnenie cieľa max. 65 percent z jednej krajiny mimo EÚ je vzhľadom na aktuálny stav nereálne naplniť (napríklad ťažbu a spracovanie horčíka ovláda na 97 percent Čína).

Horčík je extrémny príklad, no naplnenie tohto cieľa je problematické aj pri ďalších surovinách.

„EÚ je v súčasnosti vo veľkej miere závislá od dovozu surovín z krajín mimo EÚ. V akte o kritických surovinách sa od členských štátov vyžaduje, aby do roku 2030 zabezpečili, aby najviac 65 percent z každej zo 17 strategických surovín pochádzalo z jedinej krajiny mimo EÚ. Vo fáze spracovania štyri strategické suroviny, ktoré sú relevantné pre energetickú transformáciu (lítium, horčík, gálium a prvky vzácnych zemín), v súčasnosti prekračujú túto prahovú hodnotu. Pokiaľ ide o ťažbu, viac než 65 percent dodávok bóru do EÚ pochádza z jedinej krajiny mimo EÚ,“ píše sa v audítorskej správe.

Audítori konštatujú, že po analýze prípravy aktu o strategických surovinách dospeli k záveru, že nie je zrejmé, na základe čoho boli jednotlivé ciele stanovené, a zároveň je otázne ich naplnenie, ak sú pre jednotlivé členské krajiny len v rovine odporúčaní.

Napríklad v prípade lítia sú síce geologicky známe jeho hojné zásoby na českom-nemeckom pomedzí, je však otázne, či môže dôjsť k takému posunu, ktorý by znamenal nielen udelenie povolenia na ťažbu, ale aj jej spustenie vzhľadom na neoddiskutovateľný fakt o zásadnej ekologickej záťaži, ktorú ťažba a spracovanie lítia prináša.

Bitka o lítiumEkológia je len zásterkou nového globálneho biznisu

Erik Potocký

Podobne to platí pri projekte ťažby lítia v Srbsku, kde sa síce inheruje Európska únia, v samotnom Srbsku však tento projekt vyvoláva politicky citlivé protesty verejnosti a zároveň vzhľadom na politické lavírovanie Srbska medzi EÚ, Ruskom a Čínou nie je jednoznačné, ktorý subjekt by mal v prípade spustenia ťažby konečný prospech.

A to platí nielen o Srbsku. Ako ukazuje mapka zobrazujúca krajiny, s ktorými EÚ od roku 2021 podpísala strategické partnerstvá, audítorská správa konštatuje, že sedem z nich má podľa Svetovej banky nízke hodnotenie správy vecí verejných.

To, inak povedané, znamená nestabilitu právneho prostredia, slabú vymožiteľnosť práva, vysokú mieru korupcie, lokálne a medzinárodné vojenské konflikty a podobne. Navyše to dokladá aj objem obchodu, rizikovosť vzťahov sa prejavila v poklese dovozu z týchto krajín približne pri polovici preskúmaných surovín.

Za stabilné a bezpečné môže v aktuálnej situácii považovať Nórsko, Kanadu, Austráliu a do veľkej miery aj Argentínu a Čile.

Grónsko vzhľadom na „chúťky“ Trumpovej administratívy už za bezpečný priestor považovať úplne nemožno, Srbsko sme už spomenuli v otázke lítia, na Ukrajine stále zúri vojna a cieľom Ruska je aj územie s bohatými zásobami strategických surovín. No a Stredná Ázia a ešte viac Afrika nie sú práve priestorom, ktorý by oplýval dôslednou ochranou investícií a dodržiavaním zákona a dohôd.

Domáca ťažba a spracovanie

Ako sme uviedli na príklade lítia, domáca ťažba nie je napriek politickým deklaráciám z najvyšších úrovní práve jednoduchý proces.

„V akte o kritických surovinách sa stanovuje nezáväzný cieľ zvýšiť domácu ťažbu strategických surovín na 10 percent a spracovanie na 40 percent. Zistili sme, že finančné, právne a administratívne prekážky bránia pokroku v tejto oblasti. Prieskum ložísk v EÚ je stále nedostatočne rozvinutý,“ konštatuje audit.

Rovnako ako ťažba, aj spracovanie surovín sa väčšinou odohráva mimo EÚ, a teda aj mimo priamej strategickej kontroly, čo znamená, že európska legislatíva, ale aj legislatívy národných štátov môžu túto oblasť ovplyvniť len veľmi obmedzene.

„Vlády členských štátov a európske štátne banky plánujú viac investovať do tohto odvetvia. Prieskumné, ťažobné a spracovateľské činnosti v EÚ však v súčasnosti čelia značným ťažkostiam pri zabezpečovaní financovania. S cieľom uľahčiť investície sa Komisia zaviazala zahrnúť kritériá udržateľného financovania ťažby a spracovania do taxonómie EÚ do konca roka 2021, ale doteraz návrh nepredložila.“

Ako správa ďalej uvádza, povoľovacie konanie na prieskum (nehovoriac o ťažbe) predlžujú nielen administratívne prekážky, ale aj „environmentálne a sociálne aspekty“. Eurokomisia síce upravila podmienky ťažby v oblastiach Natura 2000, no podobné usmernenie chýba v smernici o vode. V konečnom dôsledku je tak legislatíva ako celok nejasná a vyvoláva konfliktné a sporové situácie, ktoré sa následne stávajú predmetom súdnych konaní, čo vyvoláva ďalšie predlžovanie.

Eurokomisia síce upravila podmienky ťažby v územiach Natura 2000, „zabudla“ však upraviť smernicu o vode. A to len podporuje spory a ďalšie zdržania projektov.

Ochrana životného prostredia a kľúčových biotopov by mala patriť medzi základné politiky smerujúce k udržaniu znesiteľného prostredia pre život ľudí, ale aj pre zabezpečovanie potravín. Na druhej strane ak chce Európa posilniť svoje vlastné ťažobné, spracovateľské a priemyselné kapacity, musí dôjsť k nevyhnutným kompromisom. Či už v miere, alebo v rozsahu ochrany.

Získavanie, spracovanie a využívanie prírodných zdrojov so sebou totiž vždy prináša negatívne javy.

Veľavravný je aj zistený časový rámec.

„V štúdii z roku 2023 sa zistilo, že od objavenia ložiska po začatie ťažby uplynulo v priemere 15,7 roka (v prípade 127 baní posudzovaných na celom svete v rokoch 2002 až 2023). Jedinou krajinou EÚ, na ktorú sa štúdia vzťahovala, bolo Španielsko s priemerom 15 rokov. Celkovo sa odhaduje, že čas potrebný na uvedenie ťažobného projektu do prevádzky v EÚ je zvyčajne 10 až 15 rokov, ale môže to byť až 20 rokov,“ píše sa v správe.

A dopĺňajú aj modelový príklad zo Švédska:

Recyklácia?

Vyhnúť sa rozsiahlejšej devastácii životného prostredia, ktorá s rozširovaním ťažby nevyhnutne prichádza, by podľa ideálnych predstáv mohla pomôcť vyššia miera recyklácie.

Ďalším kľúčovým cieľom je, aby do roku 2030 aspoň 25 percent strategických surovín EÚ pochádzalo z recyklovaných zdrojov, a členské štáty k tomu majú prispieť vlastnými „plánmi obehovosti“.

Tento cieľ však naráža napríklad na bariéru drahých energií. Na jednej strane totiž existuje tlak na tzv. dekarbonizáciu, teda znižovanie emisií uhlíka vo výrobnom procese, na druhej strane táto dekarbonizácia je podporovaná iba spôsobmi, ktoré sa v praxi javia ako nedostatočné.

Audit konštatuje viacero prekážok, konkrétne „vysoké náklady na spracovanie, obmedzenú dostupnosť materiálov a technologické problémy. Hoci je recyklácia už ekonomicky životaschopná v prípade niektorých kritických surovín, stále je nedostatočne rozvinutá tam, kde sa používajú menšie množstvá“.

Problém s dostupnosťou vychádza podľa audítorov napríklad aj z príliš prísnej regulácie obchodovania s odpadom medzi jednotlivými členskými krajinami. V prípade niektorých surovín sa totiž ekonomicky nevyplatí budovať recyklačné kapacity v každej krajine zvlášť.

Pre desať surovín neexistujú v EÚ žiadne recyklačné kapacity.

To dokumentuje aj reálna miera recyklácie. Aktuálne je pri 7 z 26 surovín potrebných na energetickú transformáciu na úrovni od 1 do 5 percent a pre desať surovín neexistujú žiadne recyklačné kapacity (vrátane lítia, gália a kremíkového kovu).

„Okrem toho väčšina cieľov EÚ v oblasti recyklácie nie je konkrétna pre jednotlivé suroviny. V dôsledku toho nedokážu podporiť recykláciu jednotlivých materiálov – najmä tých, ktorých extrakcia je náročná, ako sú prvky vzácnych zemín v elektrických pohonoch alebo paládium v elektronike,“ píšu audítori.

Aj z tejto správy vyplýva, že Európska únia zaspala globálny súboj. Politické špičky sa až priveľmi sústredili na „zelenú“ agendu, ktorej však zabudli vybudovať základy. A tým základom mala byť bezpečná odpoveď na to, čo bude, až obmedzíme fosílne palivá.