Bitka o lítium Ekológia je len zásterkou nového globálneho biznisu

V hektických udalostiach, ktoré v posledných týždňoch charakterizujú vývoj v Afganistane, obsahovo zanikla správa, ktorej informácia môže mať na budúci vývoj v tomto regióne významný vplyv.

Taliban zdedil nevyužité zásoby nerastného bohatstva v hodnote minimálne 1 bilión dolárov. Afganské hory sú plné medi, hliníka, železnej rudy, ale aj lítia a viacerých prvkov vzácnych zemín – neodým, prazeodým a dysprózium.

Práve lítium sa javí ako kľúčová surovina minimálne najbližších niekoľko desaťročí. Medzinárodná agentúra pre energetiku odhaduje, že v najbližších dvadsiatich rokoch vzrastie dopyt po lítiu štyridsaťnásobne.

Kľúčovou surovinou je preto, že slúži na výrobu batérií a s masívnym prechodom automobiliek na výrobu elektrických áut bude potreba batérií rásť.

Na nerastné bohatstvo Afganistanu sa po kolapse Západom dotovanej vlády už chystá Čína. Tá síce považuje Taliban za problém najmä s ohľadom na riziko radikalizácie čínskych Ujgurov, je jasné, že princíp nebude stáť v ceste pragmatizmu, komentuje očakávaný vývoj Ryan Haas z vplyvného washingtonského think-tanku Brookings.

Na druhej strane, Peking sa veľmi dobre poučil z neúspešných pokusov Sovietskeho zväzu a USA transformovať Afganistan na svoj obraz, a preto je vo svojich investíciách a plánoch opatrný, o čom svedčí veľmi pomalý rozvoj investície v medenej bani Mes Aynak. Meď patrí rovnako k dôležitým surovinám pre výrobu batérií.

Ak sa Číne podarí dostať Afgancov pod svoj vplyv, bude mať k dispozícii nielen obrovské nálezisko medi, ale aj afganské lítium a ďalšie kovy potrebné pre nové technológie.

Čína sama je zároveň jedným z najväčších svetových producentov a exportérov lítia a prvkov vzácnych zemín. Zároveň patrí medzi najväčších výrobcov lítiových batérií pre elektroautá.

Cena lítia prudko rastie. Kým v decembri minulého roka bola na úrovni 40-tisíc čínskych jüanov za tonu uhličitanu lítneho, aktuálne je na úrovni viac ako 92 500 jüanov za tonu a očakáva sa ďalší rast cien (100 jüanov = 13,1 eura).

Závislá Európa

Ak teda Európa pomýšľa na masívne rozšírenie elektromobility, v súčasnom stave ju to môže pripútať k Číne. Opustením ropy sa síce zníži energetická závislosť Európy od Ruska a Blízkeho východu, avšak prechodom na elektrický pohon áut sa táto závislosť iba geopoliticky presunie.

Navyše, Čína zintenzívňuje svoj ekonomický vplyv v Afrike a smeruje aj k ťažbe surovín vzácnych kovov.

Európska únia sa preto snaží na svojom území podporiť výstavbu tovární na batérie do elektroáut. V pláne je ich niekoľko – viacero chce postaviť spoločnosť Gigafactory, ktorá patrí do koncernu Tesly Elona Muska, aj firma Stellantis, ktorá združuje značky Peugeot, Citroën, Jeep, Opel či Fiat.

Lítium v Čechách

O lítiu sa horlivo diskutuje u našich susedov, v Českej republike. Jedna z fabrík Gigafactory by mohla vyrásť práve tam. Dôvod je jednoduchý. V českých Krušných horách pri obci Cínovec objavili prospektori obrovské zásoby lítiovej rudy. Odhady hovoria o stovkách miliónov ton. Čistého lítia je tam odhadom 1,5 milióna ton. Na batériu do jedného auta napríklad značky Tesla treba asi 45 kilogramov lítia.

Konečné rozhodnutie o ťažbe by mohlo v Čechách padnúť do roku 2023 a samotné dobývanie rudy by sa mohlo spustiť v roku 2025, píše magazín Forbes. Stále sa však vedú diskusie o efektivite. V minulých rokoch ceny lítia klesali, momentálne sa však pohybujú na rekordných úrovniach.

A tak ako pri rope, aj pri lítiu platí, že cenu do veľkej miery dokážu ovplyvňovať tí, ktorí ho ťažia. Najväčšie ťažené zásoby sú v Južnej Amerike, konkrétne v Čile a v Argentíne, ale aj v Austrálii. Tamojšie ťažobné spoločnosti dokážu zároveň rýchlo reagovať na zvýšený dopyt a udržiavať cenu, ktorá odradí od ťažby pri menej výdatných zdrojoch. Tým si udržiavajú svoj „monopol“.

Slovenské možnosti

Zásoby lítiových rúd má aj Slovensko. Podľa doterajších poznatkov sú však rádovo nižšie ako tie české. Podľa geologických prieskumov nejde ani o súvislý zdroj, skôr o roztrúsené náleziská, najmä na Gemeri, v Slovenskom rudohorí.

Za všetko môže geológia, české pohoria sú omnoho staršie, stabilizované a sú pevnou súčasťou európskeho kontinentu. Karpaty, v nadväznosti na Alpy, vznikli z geologického hľadiska len nedávno a vrstvy rúd sú premiešané s vrstvami vápenca ako pozostatkami dna niekdajšieho plytkého mora.

Ak sa teda v Čechách ešte stále diskutuje o tom, či sa vôbec oplatí začať s ťažbou, pri známych slovenských zásobách sa nateraz takáto diskusia u nás ani neočakáva.

Slovensko by sa však mohlo zamerať na recykláciu a extrakciu lítia z použitých batérií. Príležitosť vyplýva z už dávnejšie opísaného javu, že po vyťažení a uzavretí rudných baní sa v záplavovej vode rozmnožujú baktérie, ktoré takpovediac „dojedajú“ zvyšky predtým ťaženej rudy.

Riadeným procesom by tieto baktérie mohli rozkladať použité lítiové batérie a z biomasy baktérií by sa následne dalo znovuzískať čisté lítium.

Takýto spôsob získavania surovín sa nazýva biometalurgia a na Slovensku sa mu venujú výskumníci z Technickej univerzity v Košiciach.

Aj pri tejto metóde, rovnako ako pri ťažbe, je však dôležité mať k dispozícii dostatok suroviny, v tomto prípade starých batérií, aby sa produkcia ekonomicky vyplatila. Ak by sme teda chceli na Slovensku tento priemysel rozvíjať, použité batérie a akumulátory by sme museli dovážať. Patria však do kategórie nebezpečného odpadu so špeciálnym režimom zberu a likvidácie a jeho dovoz zo zahraničia zákon oficiálne nedovoľuje.

Hľadanie príležitostí, ktoré prináša rozvoj nového spôsobu pohonu áut, je výzvou aj pre slovenských výskumníkov a slovenské firmy. Najmä pri vysokej koncentrácii automobiliek, ktorých dopyt po batériách bude len rásť. Bez ohľadu na to, čo je motiváciou výrobcov áut k tomu, aby preferovali elektropohon oproti napríklad vodíku, je to zjavný trend, ktorý bude s najväčšou pravdepodobnosťou v najbližších desaťročiach automobilovému priemyslu dominovať.

Naozaj sú elektroautomobily ekologické?

Elektropohon je terčom kritiky z iného dôvodu. Za oficiálnym politickým tlakom stoja vzletné frázy o čistej energii a nízkych emisiách CO2. Tie však stoja na vode a zjavných manipuláciách s dátami. Ako napríklad v prípade výpočtu emisií CO2, ktorými Európska komisia odôvodňovala svoju podporu elektroautám. Podrobnejšie sme o tom písali tu.

Pri výpočtoch „zabudla“ zahrnúť emisie pri výrobe elektriny a jej transporte, pri výrobe samotných áut, batérií a ďalších komponentov, ale aj náklady na zvýšenie kapacity elektrickej siete, keďže spotreba energie sa rozšírením tohto pohonu logicky bude zvyšovať.

A ak hovoríme o ekologických dôsledkoch elektroáut, nejde len o produkciu CO2. Svoje následky má aj ťažba lítia.

V Južnej Amerike sa lítium ťaží čerpaním podzemných vôd, v ktorých je rozpustené. Na povrchu sa surovina vysušením vykryštalizuje a z tohto materiálu sa získava samotný kov. Hoci zatiaľ nie je jednoznačne preukázaná spojitosť, v oblasti ťažby sa zvýšila periodicita a intenzita sucha. Podľa odborných domnienok to môže súvisieť práve s čerpaním podzemných slaných vôd, uvoľňovaním ložísk a zmenou podzemného prúdenia zásob sladkej vody. O ťažbe z geotermálnych vôd, ktoré sa nachádzajú pod riekou Rýn, uvažuje momentálne aj Nemecko.

Negatívne vplyvy nevnímajú len v Južnej Amerike. V Číne pravidelne dochádza k zamoreniu riek, výskumníci v USA zistili stopy lítia v telách rýb až 240 km po prúde od miesta spracovania rudy.

Problémy spôsobujú aj ďalšie kovy, ktoré sú potrebné pre výrobu batérií. Napríklad nikel a kobalt.

Jednostranná honba na nízkouhlíkovými technológiami totiž ignoruje iné hrozby a devastačné následky alternatívnych technológií – likvidáciu veľkých ekosystémov pri ťažbe a zamorenie prostredia ťažkými kovmi pri spracovaní rudy.

V skutočnosti však produkcia surovín potrebných pre elektroautá neobchádza ani emisie CO2. Najväčšie zásoby a druhú najvyššiu produkciu lítia má Čile, dominantnou krajinou pri produkcii kobaltu je Demokratická republika Kongo. Tie surovinu na spracovanie predávajú Číne, ktorá v spracovateľských fabrikách využíva elektrinu z uhlia.

Môžeme sa potom v Európe falošne hrdiť tým, ako sme prechodom k elektrickému pohonu ochránili životné prostredie celého sveta. Ostaneme pritom závislí od tých, ktorí si s ekológiou ťažkú hlavu nerobia, a globálny súhrn emisií CO2 sa nijako nezmení, len sa do prostredia uvoľní viac ťažkých kovov.