Výchovná poradňa Pri dcére sme asi skĺzli do „voľnej výchovy“. Teraz má dvanásť a nemá žiadne hranice. Dá sa to ešte napraviť?

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň, naša dcéra má 12 rokov a od narodenia sme ju vychovávali rešpektujúco. Bojím sa však, že sme to asi nerobili správne a časom sme skĺzli do „voľnej výchovy“. Dcéra totiž nemá nastavené žiadne hranice, automaticky očakáva, že sa všetko bude robiť tak, ako ona chce. V izbe má vždy neporiadok a stále nás citovo vydiera. 

Príkazy a zákazy sme jej doteraz nedávali, vždy uznáme jej pocity a snažíme sa vysvetľovať. Myslíte si, že je možné aj v tomto veku nastaviť citlivo hranice? Ak áno, ako začať? Alebo je už príliš neskoro?

Dobrý deň, Vaša otázka v sebe nesie veľkú mieru sebareflexie, čo je vzácne a prínosné. V snahe byť tými najlepšími rodičmi, znižovať šance, že dieťaťu (nechtiac) ublížime, mávame niekedy pocit, že dohody, rešpekt bez hraníc, prispôsobovanie sa v plnej miere dieťaťu zabezpečia, že sa nám podarí vychovať dieťa, aké si predstavujeme. 

Existuje však rozdiel medzi rešpektujúcou výchovou a voľnou výchovou. Rešpektujúca výchova neznamená absenciu hraníc, ale ich nastavovanie s láskavosťou a dôslednosťou. Voľná výchova je viac-menej bez hraníc. 

To, či sa Vám podarí nastaviť hranice, bude závisieť najmä od toho, aký máte s dcérou vzťah. V čase puberty sa stavia na vzťahu, aký sme mali s dieťaťom doteraz, ako sme sa s ním rozprávali, či sa cítilo všímané, vypočuté a prijaté… Chcem Vás povzbudiť – áno, dajú sa nastaviť hranice. Možno to pôjde pomalšie a bude Vás to stáť viac sily, ale s láskou a trpezlivosťou sa to dá. 

Dcéra vstupuje do citlivého veku, keď bude spochybňovať rodičovské odporúčania, názory aj požiadavky. Tak to v pubertálnom veku býva. Je to začiatok procesu osamostatňovania sa, ktorý však trvá dlho. Dcéra si prostredníctvom opozície voči Vám testuje svoje vnímanie vzťahov, zisťuje, kto je…

Jej citové vydieranie sa dá chápať skôr ako nezrelosť a neschopnosť regulovať silné emócie. Vy ako rodičia ju s láskou sprevádzajte, nevstupujte do hádok, skúste mať čo najviac nadhľadu, vyberajte si situácie, v ktorých budete reagovať jasnejšie a neoblomne (ja viem, je to náročné, ale každý deň sa pokúste aspoň na jednu situáciu zareagovať s nadhľadom a postupne to pôjde jednoduchšie). 

To sa týka aj hraníc a ich nastavovania. Vyberte si jednu situáciu, ktorá Vás najviac trápi, a to s dcérkou komunikujte. Jasne, s láskou, s vysvetlením, prečo od nej niečo žiadate, a trvajte na tom. Ak sa totiž rozhodnete, že ihneď nastavíte pevné hranice vo všetkých smeroch, bude to náročné, frustrujúce pre všetkých a najmä nedosiahnuteľné. Preto začnite len jedným pravidlom a postupne pridávajte. 

Počítajte však s tým, že do nastavovania hraníc vstupuje aj pubertálny vek a nedozretý mozog, keď to doslova „v hlave vybuchuje“ všetkými smermi a emóciami. Je to náročný čas aj pre samotné dieťa. Pravidlá a hranice však pomáhajú dieťaťu regulovať svoje emócie, dávajú pocit bezpečia.

Všeobecne nefungujú zákazy, príkazy bez rodičovskej lásky. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom by mal byť založený na láske, rozhovoroch, porozumení a sprevádzaní dieťaťa k dospelosti. Ak toto funguje, budú fungovať aj pravidlá pre dieťa, ktoré ho chránia a zároveň uľahčujú život rodiny ako celku.