Výchovná poradňa Súrodenci sú v neustálom konflikte, čo chce jeden, druhý z princípu neguje. Len sa mlátia a jačia

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Máme tri deti vo veku 8, 6 a 2 roky. Všetky sú dosť divoké a tvrdohlavé. Snažíme sa im dosť venovať, kombinujeme obyčajné veci s nejakými väčšími výletmi. Hráme s nimi hry, futbal, jazdíme na bicykli, robíme, čo sa dá. Myslím si, že ich vedieme tak akurát, čo sa týka prísnosti, sme spravodliví, snažíme sa deliť svoju pozornosť, dodržíme zákaz, keď niečo vyvedú, vysvetlíme žiaduce správanie.

Stredný a starší chodia do škôlky a školy, tam sú obaja dvaja najzlatší chlapci. Zato doma, to sa nestačím čudovať, ako si každý deň dovolia viac a viac. Už neviem, čo s nimi. Problém je, že oni nevydržia desať minút normálne fungovať. To je každý deň, ešte ani poriadne neotvoria oči a už sa hádajú. Z princípu jeden chce pravý opak toho čo druhý. Nič ich nebaví, všetko, čo vytiahnem na nejakú aktivitu, je do minúty rozhádzané, všetci sa mlátia a jačia. 

Kamkoľvek ideme, jeden sa urazí, že tam ísť nechce, pritom chcel, ale z princípu to musí negovať. Keď niekam idú so mnou, už sa ani nevedia slušne správať. Čo obaja vedeli od svojich dvoch rokov, teraz im musím pripomínať: že majú niekoho pozdraviť, nehádať sa. Mám chuť sa od hanby niekam prepadnúť. 

Je to čím ďalej tým horšie, akoby sa povzbudzovali, kto sa bude správať horšie. Máte, prosím, nejakú radu, ako toto ich správanie eliminovať? Skončí sa to niekedy alebo spravili sme niečo zle my ako rodičia?

Z toho, čo opisujete, nevyplýva, že ako rodičia robíte niečo zle. Naopak, z vašich slov cítiť, že sa deťom venujete, snažíte sa byť prítomní a nastavujete hranice. A to je veľmi dobrý základ. Každé dieťa si zaslúži lásku a prítomnosť svojich rodičov. Je to viac než čokoľvek iné. 

Azda každému rodičovi sa ťažko pozerá, ak sa jeho deti navzájom bijú a provokujú. Chcem vás povzbudiť, že aj také správanie, aké ste opísali, je prirodzenou súčasťou súrodeneckých (detských) vzťahov. Správajú sa tak nezávisle od toho, či ste niečo urobili alebo neurobili. V skutočnosti ide o súrodeneckú dynamiku, ktorá je v kombinácii vekov vašich detí veľmi silná. 

Najstaršie dieťa testuje hranice a vaše reakcie. Prostredný syn je tzv. „sendvičové dieťa“, ktoré nemá výhody a prvenstvo najstaršieho, ale nemá ani roztomilosť malého dvojročného dieťaťa. A tak sa môže stať, že bojuje o pozornosť, niekedy sa snaží provokovať staršieho, potom zas ide k mladšiemu. A práve vaše dvojročné dieťa má vek, ktorý môže sťažovať rodinný systém a brať na seba prirodzene väčšiu potrebu starostlivosti a vašej pozornosti. Ak k súrodeneckej dynamike prirátame ich temperament (divokosť a tvrdohlavosť, ako ste napísali), môže to byť naozaj výzva. 

Chlapci vo veku šesť až osem rokov prirodzene medzi sebou súťažia a provokujú sa. Nie preto, že si chcú ublížiť alebo sa nemajú radi. Provokácia, súťaženie je pre nich vzájomná interakcia. Alebo pokus o získanie prvenstva (byť najlepším), získanie kontroly, alebo pozornosti rodiča.  

Píšete, že v škôlke sa správajú ako najzlatší chlapci. Nech je vám to povzbudením, že dobre vychovávate deti. Pretože deti, ktoré rodič naučil správať sa slušne, sa tak dokážu správať v škôlke. Deti, ktoré boli vedené k láskavosti a naučili sa odpúšťať, byť priateľským, to vedia robiť aj v škôlke. To, čo majú v sebe, prenášajú do správania tam. 

A prečo je to doma presne naopak? Pretože domov a aj vás rodičov považujú za bezpečný a láskavý. Doma sa nemusia prispôsobovať ďalším dvadsiatim deťom, nemusia počúvať učiteľku (pre nich je to vonkajšia autorita). Doma môžu doslova vypustiť emócie a nemusia sa držať pod kontrolou. Doma – v bezpečnom prostredí na nich doľahne únava, frustrácia, prestimulovanosť…

Vnímate, že je to stále horšie? Ľudské správanie je výrazne ovplyvňované správaním a činnosťou druhých ľudí. Mozog má zrkadliace neuróny, ktoré sa aktivujú pri pozorovaní iného jedinca alebo činnosti.  Vďaka zrkadliacim neurónom opakujeme správanie druhých ľudí a aj vďaka nim prebieha sociálne učenie. 

To znamená, že vaše deti navzájom od seba kopírujú nielen to pekné, ale aj provokácie a odmietanie. Je to taký reťazový efekt, keď jeden začne provokovať, druhý zareaguje, rodič zasiahne, deti dostanú pozornosť (aj negatívna je pre ne dôležitá, túžia po akejkoľvek pozornosti). Takto sa dokážete s deťmi zacykliť a vyčerpať svoju energiu, pričom tenzia medzi vami a synmi rastie. 

Ako z toho von? Ak ste v chaose, strese, vo výraznej emócii, vaše slová deti nebudú počúvať. Situáciu vždy riešte, až keď sú deti v pokoji. Ak sa deje niečo vážne, jednoducho ich od seba oddeľte a až po upokojení si vysvetľujte. 

Stanovte si s deťmi jasné pravidlá, napr. „nebijeme sa“, „takéto slová XYX nerešpektujem a nechcem ich počuť“…

Zároveň si vy rodičia určite, na čo budete reagovať a na čo nebudete reagovať. Nie je v žiadnych rodičovských možnostiach zareagovať na každú situáciu a detskú interakciu v pokoji, správne a tak, aby sa rodič do toho emočne nevložil. Ak si vyberiete, do čoho budete zasahovať a do čoho nie, zvýšite šancu, že budete menej vyčerpaná a ak už zasiahnete, bude to efektívne. Niektoré detské správanie aj prirodzene samo vymizne, pretože nedostane spätnú väzbu v podobe pozornosti. 

To, čo prežívate, nie je vaše zlyhanie a nemáte ani zlé deti. Je to prirodzená súčasť rodičovstva s viacerými deťmi. Každé z nich je živé, temperamentné a navyše sú v období, keď nedokážu plne zvládať svoje emócie. Toto obdobie nebude trvať večne, s dozrievaním detí príde viac porozumenia a sebaregulácie. Veľa vecí robíte správne a na tom stavajte.