Zo života učiteľa Kto si, že mi hovoríš, čo mám cítiť?

Niekoľko rodičov sa na jednom zo stretnutí začalo mračiť, keď zaznelo, že úlohou školy je naučiť deti dobre myslieť, cítiť a konať. Proti správnemu mysleniu a konaniu sa nikto neohradil. No dobre cítiť? Kto by predsa chcel prikazovať, ako má niekto iný veci cítiť?

Ak by nás to zaujímalo vážne, medzi významnými zástancami by podľa mňa nemohol chýbať J. A. Komenský.

Áno, môžeme totiž cítiť aj celkom zle. Zle cítiť je ako hrať na rozladenom hudobnom nástroji. Na príliš napnutých strunách reagujeme prehnane – ako dieťa, ktoré pri drobnej kritike prežíva pocit úplného zničenia. Na ochabnutých strunách zas reagujeme ľahostajne tam, kde by bolo potrebné ozvať sa – ako dieťa, ktoré bez pohnutia sleduje utrpenie druhého. A na celkovo rozladenej gitare namiesto hudby vzniká už len… hluk.

Skúsme ešte jeden príklad z praxe.

„To je taká sprostá krava že až!“

Týmito slovami odchádza na koniec radu v jedálni takmer dospelá Ema, ktorú tam poslala učiteľka po tom, čo sa bezohľadne predbehla. Meno žiačky je vymyslené, scéna celkom bežná, kontext zameniteľný.

Predstavme si, že tento výrok začuje niektorý z učiteľov. Vstupujeme do výchovnej situácie.

Najbežnejšie reakcie učiteľa by sa pohybovali niekde na spektre od tváriť sa, že som nič nepočul, až po prísne disciplinárne pokarhanie. Moderné pedagogické prístupy však budú učiteľa viesť skôr k tomu, aby validoval Emin pocit: „Vnímam, že si nahnevaná. Chápem ťa. Nahnevalo ťa, že si musela ísť na koniec.“

Čoraz častejšie učíme žiakov emócie rozlíšiť, pomenovať a do istej miery s nimi pracovať. Pýtame sa: „Ako inak by si dokázala vyjadriť svoj hnev?“

Veď fajn. To všetko sú dôležité a užitočné kroky. Otázkou však zostáva, či to stačí.

Treba totiž pripomenúť, že Ema vyrastá na pozadí éry sociálnych sietí, na ktorých výchova citu prebieha neustále – aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Stačí si zapnúť jej feedy a reelsy a panoptikum dekadencie vám vychrlí videá, v ktorých sa tvorcovia obsahu s takmer industriálnou pravidelnosťou vulgárne a oplzlo vysmievajú bežným situáciám každodenného života.

Tam, kde sme sa kedysi pohoršovali nad „vypípanými“ vulgarizmami, dnes už často bez znepokojenia sledujeme, s akou samozrejmosťou a bez zábran dokáže dokonale nalíčená dáma hrubozrnne okiadzať ľudí okolo seba. A aby bol kruh uzavretý, býva tento prejav eticky ošetrený argumentom autenticity: na rozdiel od ostatných je vraj úprimná, „len hovorí, ako to cíti“.

Výsledkom je nenápadná, no účinná normalizácia necitlivosti, v ktorej sa hranice slušnosti neposúvajú v dôsledku argumentov, ale v dôsledku otupenia.

Slovami klasika „ľudia otupjéjávjajú“.

Aby toho nebolo málo, našej spoločnosti dnes dominuje aj akýsi psychologický redukcionizmus. Tvrdenie „ja to tak cítim“ sa čoraz častejšie stáva argumentom samo osebe a jeho spochybnenie je vnímané ako útok na osobnú integritu či dokonca identitu. Okolo tohto dogmatického jadra stojí starostlivo strážený múr, ktorý nemá chrániť pravdu, ale zabrániť otázkam. Každý pokus o jeho narušenie je okamžite interpretovaný ako útok – a adekvátne potrestaný.

V skutočnosti však cit nemá byť konečnou inštanciou. Nie je súkromnou a nedotknuteľnou pravdou, ale vnútornou reakciou, ktorá potrebuje výklad, mieru a vedenie. Aj ten najčírejší cit má podliehať rozumu a práve v jeho svetle má byť kultivovaný – nie popretý, ale formovaný.

Naspäť do jedálne.

Nie je pravdou, že učiteľka je „sprostá krava“. Nie je pravdou ani to, že sa ako krava správala, keď Emu poslala na koniec radu – bez ohľadu na to, aké intenzívne pocity ňou lomcovali.

Čo teda znamená „dobre cítiť“ v tejto epizódke?

Možno to bude znieť škandalózne, ale v Eminom vnútri by okrem iného malo zarezonovať zahanbenie. Hanba je dnes takmer cudzie slovo, no má sa objaviť tam, kde si človek uvedomí, že prekročil hranice. V egocentrických bublinách však neexistuje norma, spoločné dobro ani záujem druhého. Existujem iba ja, moje potešenie a môj hnev, keď mi niekto niečo odoprie.

Trochu ako svet batoľaťa.

Výchova citu kultivuje naše prežívanie.

Ema, je tento tvoj pocit primeraný? Primeraný tvojmu veku, intelektu, danej situácii? Je primeraný tvojim ideálom?

Bez týchto otázok a bez poctivých odpovedí budeme naďalej s istotou budovať na Slovensku emokraciu, ktorá nám – úspešne a bez zábran – prekvitá, kam sa len pozrieme.

A to už *erie dokonca aj mňa.